Taisia Kosterina pochádza z Kosťantynivky, významného priemyselného mesta v Doneckej oblasti. Jeho továrne, kedysi plné života, sa preslávili výrobou kvalitného skla, ktoré zdobí aj stanice moskovského metra.
Dnes je mesto, od hlavného mesta Doneckej oblasti vzdialené 70 kilometrov, v blízkosti frontovej línie. Proruskí separatisti sa ho zmocnili už na jar v roku 2014, na štyri mesiace. V júli 2014 ho ukrajinská armáda vybojovala späť.
Taisia Kosterina
- Mladá Ukrajinka sa presťahovala na Slovensko spolu so svojimi rodičmi, hľadajúc bezpečie.
- Dnes sa jej život odohráva na Slovensku, kde pomáha iným utečencom nájsť stabilitu a integrovať sa do spoločnosti.
Totálna vojna, ktorá sa začala vo februári 2022, však zmieta mestom podnes.
„Donecko bolo bombardované už takmer desať rokov, od roku 2014, dá sa na to do istej miery zvyknúť. Rodili sa deti a ľudia organizovali svadby, proste žili,“ spomína na svoj domov Taisia.
Zároveň dodáva, že dnes je to v meste iné. „Nie je tam pokojne, zostali len dve školy a dve škôlky, veľa je rozbitého,“ konštatuje smutne.
Nový dom a vymenené sny
Taisia je z veľkej rodiny, ktorú tvorí šesť ľudí a pes. Dlho žili v byte, ktorý im bol už malý. Pred vojnou kúpili starší dom, ktorý začali prerábať.
„Sklá na starších okná sú dnes popukané, dom však stále stojí. Máme ešte chatu, tam už je to tiež trochu rozbité. Byt ešte stojí,“ vymenúva, ako sa vojna dotýka miest, kam sa raz, veria, budú vracať.
Kosťantynivka mala pred vojnou približne 90-tisíc obyvateľov a bola plná žiakov a študentov, Taisia bola jednou z nich. Mesto malo nielen základné a stredné školy, ale aj technickú vysokú školu.
Vtedy 17-ročná študentka končila strednú školu a rozmýšľala o tom, čo chce v živote robiť. Najviac zo všetkého sa túžila osamostatniť.
„Riešila som skúšky, kam pôjdem po škole, kým chcem byť. Veľmi som chcela byť nezávislá od rodičov, aj finančne, odsťahovať sa, chcela som ísť pracovať. Moje obľúbené mesto na Ukrajine je Charkov, veľmi som tam chcela študovať a žiť,” hovorí.
Ako malá túžila byť speváčkou či herečkou, spievala dvanásť rokov. Neskôr sa sny zmenili, plánovala študovať pedagogiku - ako mama, ktorá učila na Taisinej škole dejepis. Taisia sa videla ako učiteľka ukrajinského jazyka.
Bratislava namiesto Charkova
Dnes býva s rodinou a v Bratislave. „Mama sa volá Tatiana, pracujeme spolu. Môj otec Serhej je stavbár. Mladšia sestra Katarína má 17 rokov a študuje na strednej umeleckej škole. Mladší brat Pavol má dvanásť rokov a najmladšia Lyda osem, chodia na základnú školu,“ predstavuje postupne najbližších.
„Lyda si určite zvykla najskôr, je dieťa, deti sa v novom prostredí rýchlo zorientujú. Najťažšie je to pre otca, býva s nami rok, ide mu ťažko slovenčina, rozumie všetkému, ale veľmi nehovorí,” dodáva.
Otec aj na Slovensku pracuje ako stavbár, v skupinke s ďalšími chlapmi z Ukrajiny. Pre rodinu ako jediný predstavuje stabilný príjem. Mama i Taisia majú prácu istú do konca júna.
„Na začiatku to bol strašný stres, nevedeli sme, ako tu prežiť. Kam pôjdeme, čo bude zajtra, kde budem pracovať, aby sme mohli prežiť. Čiastočne sme si na to zvykli. Stabilizované ale nemáme nič, skončí sa mi tu projekt (Taisia pracuje spolu s mamou v komunitnom centre Gunduličova, pozn. red.) a budem si musieť opäť hľadať prácu. Nie je to ľahké,“ zhodnotí tvrdo a úprimne.
Štyri dni vo vlaku
Na Slovensko pricestovala Taisia dva mesiace po vypuknutí vojny. „Prišla som s mladším bratom, sestrami a mamou, otec prišiel až po roku,“ vysvetľuje.
Na Ukrajine ešte zostali babka a dedko, nechcú prísť kvôli veku, a tiež preto, že nechcú opustiť miesto, kde žili celý život. Žije i prababka, ktorá už nemôže ísť nikam.
Taisia vysvetľuje, že transportovať veľmi starého človeka v podmienkach vojny ohrozuje život. „Nemusela by takú dlhú cestu prežiť. My sme išli vlakom štyri dni. Na štyri miesta nás bolo dvanásť. Je to veľmi ďaleko a cesta z Luhanska aj Donecka je extrémne náročná. Všetci, čo odtiaľ prišli, sú naši hrdinovia,“ dodá s tým, aké náročné to bolo aj pre nich, mladých.
Babka však už na Slovensku bola, na dva týždne. „Povedala ale, že to nezvládne, nevie sa prispôsobiť, nechce tam nechať chatu, dom ani byt,“ hovorí Taisia.
Keď spomína na odchod z apríla 2022, použije prívlastok nepochopiteľný. „Žartovali sme, že ideme na mesiac, potom sa všetko skončí a vrátime sa domov, išli sme s jednou taškou, kde sme mali rifle a tričko. A doklady,“ opisuje pôvodné nastavenie. Zvyšok potrebných vecí i tých, ktoré pre nich boli dôležité ako spomienky, postupne posielala babka v balíkoch.
Pôvodne plánovali zostať v Užhorode. Za niekoľko hodín sa však rozhodli pre Slovensko. Na Ukrajine nie je podľa Taisii miesto, kde je úplne bezpečne. Napriek tomu tam zostali nielen jej starí rodičia, ale aj niektorí kamaráti.
Taisia Kosterina videla svoju budúcnosť v Charkove, teraz žije a pracuje v Bratislave. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Ako rozmýšľajú tí, ktorí zostali?
„Ja som sem napríklad nechcela ísť preto, lebo na Ukrajine mám veľmi veľa kamarátov, máme tam dom i starých rodičov a nevedela som, čo tu budem robiť, keď sem prídeme. Budem ako človek bez domova? Sedieť vonku a žiadať peniaze?,“ vysvetľuje.
Aj preto sa podľa nej veľa ľudí bojí odísť. Nevedia, s čím sa tu stretnú. Ani ona nechcela odísť inam a žiadať o pomoc.
Ich známi, ktorí sa rozhodli odísť, sú v Európe, jedna kamarátka v Spojených štátoch.
„Stále sme v kontakte s tými, ktorí zostali. Každý deň sa zhovárame, ako sa cítia, či je všetko v pohode. Tínedžeri cítia veľkú zodpovednosť, ak majú napríklad mladších súrodencov, je to pre nich vlastne veľmi ťažké a náročné,“ odpovedá Taisia.
Dodáva, že na začiatku bola každá konverzácia nervózna, často si volali a opakovane sa pýtali, či je všetko v poriadku, či majú doma svetlo a jedlo. Teraz je to už trochu iné. Po viac ako dvoch rokoch pod ruským bombardovaním si na to ľudia čiastočne zvykli.
Ale stále je to náročné a konverzácie nie sú ani náhodou bežné. „Môže sa stať, že zavolám kamarátke a ona mi povie, že im rozbili dom. Môže sa to stať každému a kedykoľvek. Nevieme, čo bude zajtra. Pre pochopenie Slovákov je to ťažké,“ myslí si Taisia.
Panický atak
Príchod na Slovensko bol extrémne náročný na psychiku. Prvé ubytovanie mala rodina v športovom komplexe, ktorý však nebol určený na ubytovanie. Boli tam dva týždne.
Taisia veľmi málo spala, mala pocit zodpovednosti za mamu aj súrodencov a neustály stres. Prišiel panický atak. Vtedy jej pomohol rozhovor s psychologičkou v centre pomoci pre Ukrajincov.
„Pomohla mi zbaviť sa toho pocitu a pochopiť, že ľahké to nebude a na nové prostredie si musím zvyknúť, už po jednom rozhovore som sa cítila lepšie,“ spomína.
V Centre pomoci pre Ukrajincov na Bottovej ulici v Bratislave im pomohli nájsť aj miesto na bývanie, zorientovať sa, mamu Tatianu usmernili, ako ísť na úrad práce aj nájsť si prácu. Dobrovoľníčka, ktorá sa vtedy o nich postarala, je teraz ich kamarátkou.
Taisia začala pomáhať už v centre na Bottovej, dnes pomáha v komunitnom centre na Gunduličovej. Vojna zmenila aj to, kým chce byť. Chce vyštudovať liečebnú pedagogiku.
„Budem vedieť pomôcť seniorom aj tínedžerom, pracovať s autistami aj traumatizovanými ľuďmi, či len s tými, ktorí zažili nejaký stres, zaoberáme sa muzikoterapiou, arteterapiou aj biblioterapiou,“ opisuje svoje nové plány.
„Pochopila som, že si musím vybrať niečo ako psychológia, niečo, čo bude mať vplyv na veľa ľudí,“ dodáva.
Cez deň seniori...
Komunitné centrum na Gunduličovej sa otvára ráno o deviatej. Taisia prichádza už skôr. Kalendár na stene je zaplnený aktivitami od ráno až do večera.
Starším ľuďom pomáhajú s nájdením humanitárnej pomoci, zapájajú ich do tvorivých aktivít od háčkovania po intelektuálny klub, v ktorom si trénujú pamäť či rozvíjajú motoriku. Ponúkajú aj jazykové kurzy – slovenčinu aj anglickú konverzáciu.
„V susednej miestnosti máme dve psychologičky, tam ísť nemôžeme, majú práve arteterapiu. Iné kolegyne išli s našimi seniormi dnes na exkurziu. Mali sme tu už aj slovenských seniorov. Stretnú sa s ukrajinskými, bavia sa spolu, vidia rozdiel medzi kultúrami, a tak sa naši seniori lepšie adaptujú a môžu začať naozaj žiť,” hovorí Taisia.
Práve seniori sú podľa nej veľmi citlivá skupina odídencov. Ťažšie sa naučia jazyk a nemôžu pracovať. Problém im robí aj slovenský systém zdravotnej starostlivosti, ktorý je iný ako na Ukrajine. V centre im preto pomáhajú aj s hľadaním lekárov.
Na Gunduličovu chodia nielen z Bratislavy, ale z celého kraja. Za prácu s ukrajinskými odídencami už dostali ocenenie Dobrý skutok. Ale pracujú s migrantmi z celého sveta.
Najviac ju baví práca s tínedžermi. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)… poobede deti s úlohami
Poobede v centre seniorov vystriedajú deti a tínedžeri. Deti si robia prípravu do školy alebo majú doučovanie.
„Ja tu mám s tínedžermi tím,“ ukazuje Taisia na dvere do jednej miestnosti.
Pozerajú filmy, chodia na exkurzie, hrajú hry, aj v slovenčine. Práve táto skupina je jej srdcu najbližšia, práca s nimi ju naozaj napĺňa.
Vďaka centru má Taisia veľa priateľov už aj medzi Slovákmi a Slovenkami. Bratislava jej pripomína Charkov a našla tu druhý domov.
„Zvykla som si na autobus, ktorým chodím každý deň do práce, na uličky v meste,“ opisuje svoju rutinu.
Či sa vrátim?
Doma sa rozprávajú o vojne a jej konci denne. Tak, ako si najprv mysleli, že sa skončí o rok, či dva, dnes hovorí, že to môže byť aj o päť. „Neviem, či sa vrátim úplne na Ukrajinu. Chcela by som byť tu aj tam,“ vraví Taisia.
Kto sa chce určite vrátiť, sú jej rodičia a s nimi sa vrátia aj mladší súrodenci. Pri strednej Kataríne si Taisia už taká istá nie je. „Má tu strednú školu, kamarátov, má šancu na vzdelávanie a ďalší život. A na Ukrajine? Nevieme, ako to tam bude, všetko budeme musieť postaviť nanovo či rekonštruovať,“ vysvetľuje.
Správy z rodného Donecka prúdia každý deň. Taisia hovorí, že má dni, keď cíti, že ich nedokáže či nevládze sledovať. Vtedy odloží mobil a neodpovedá na správy.
Ráno jej k tomu pomáha aj bežný zhon vo veľkej rodine, keď deti nestíhajú do školy a doma je frmol, cez deň práca, večer je však zvyčajne silnejší ako Taisia. Chce vedieť, či stojí ich dom, ako sa majú starí rodičia. Každý večer spolu celá rodina volajú cez FaceTime.
„Aj keď vidím správy z mesta, hneď voláme babke, či je všetko v poriadku, kde sú. Bojíme sa,“ povie.
Za viac ako dva roky nebol deň, že by na vojnu nepomysleli. „Nevieme, komu je lepšie, nám, alebo Ukrajincom, ktorí tam zostali,“ dodá trpko.
Opisuje, ako po dva roky neoslavovali ani Veľkú noc, pre jej rodinu významný sviatok. „Sme v cudzej krajine. Sedeli sme a nevedeli sme, ako to spraviť. Už som čiastočne aj stratila spomienky, ako bolo v mojom meste, pre mňa bude šok, keď sa to skončí a vrátim sa domov. Ale chcela by som sa prejsť našimi uličkami a spomenúť si, čo všetko tam bolo,“ povie.
„Všetci máme rôzne myšlienky, rôznu vieru, ale každý sa môže stretnúť s tým, čo stretlo nás. Keď bude mať problém niekto na Slovensku, Ukrajinci pomôžu, a tak to musí fungovať, lebo sme ľudia,“ má v tom jasno Taisia.
Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
