"Politici si vždy myslia, že médiá idú proti nim, že informujú zle v prospech tých druhých. Avšak nerád by som situáciu zľahčoval, pretože z takejto verbálnej fázy sa to môže dostať do omnoho dramatickejšej podoby, ako je to momentálne u vás," hovorí ZDENĚK ŠÁMAL, ktorý spravodajstvu v Českej televízii šéfoval dvanásť rokov.
Exšéf spravodajstva verejnoprávnej televízie si myslí, že nielen slovenskí novinári by mali v dnešných časoch urobiť "krok späť". Týkať by sa to malo aj hrdinov od klávesníc na sociálnych sieťach, politikov, celej spoločnosti, všetkých.
"Ospravedlňujem sa, ale Slovensko je krajinou, kde zavraždili novinára s partnerkou, kde sa strieľalo po príslušníkoch menšiny a naposledy sa snažili zabiť premiéra. Aj inde sa útočí na politikov a novinárov, ale vy ste nám príliš blízko, preto to človek musí brať aj trochu osobne."
Z rozhovoru sa dozviete:
- Ako spoza hraníc vníma situáciu v slovenských televíziách.
- Kedy by považoval situáciu v spravodajstve za kritickú.
- Ako by reagoval, ak by mu by mu redaktor počas najsledovanejšej diskusnej relácie začal hovoriť o cenzúre v televízii.
- Aký vývoj očakáva v Markíze.
- Aké poznatky získal o slovenských novinároch.
Ako vnímate rozdiel medzi komerčnými stanicami a verejnoprávnou televíziou?
Komerčné televízie sú v určitom ohľade oveľa slobodnejšie. Nesedí nad nimi nijaký zbor rôznych rád a sú financované z prostriedkov, ktoré si samy zarobia alebo ktoré im dodá majiteľ.
Do komerčných televízií nik nemôže napísať to, čo sa často písalo do verejnoprávnej televízie: ja vás platím, pretože vám posielam príspevok.
Nakladanie s peniazmi je v komerčných televíziách omnoho detailnejšie. Museli sme obracať každú korunu, kým sme sa rozhodli investovať.
Na druhej strane, výhrou verejnoprávnych televízií je, že peniaze majú isté, možno menej, ale isté.
Ja vás platím, vysielajte to, čo chcem vidieť. Predpokladám, že hovoríte aj o politikoch.
Politici si vždy myslia, že médiá idú proti nim, že informujú zle v prospech tých druhých. Ale v momente, keď to počujete zo všetkých strán, viete, že svoju prácu robíte dobre.
Nerád by som situáciu zľahčoval, pretože z takejto verbálnej fázy sa to môže dostať do omnoho dramatickejšej podoby, ako je to momentálne u vás.
To, že politici na novinárov zvyšujú hlas, som zažíval často. Čím som bol starší, tým viac mi to bolo smiešne.
Kedy ste vyhodnotili, že situácia je kritická?
V momente, keď hrozia formálne kroky. Či už v personálnej oblasti, keď tlačia na vás, že sa máte niekoho zbaviť, alebo keď sa objaví jednoznačné zadanie.
To vám však nikdy nedá priamo politik, deje sa to sprostredkovane, cez rôzne rady. Zažívali sme to aj v Českej televízii (ČT) a nehovorím, že sa to dnes úplne stratilo. Je však pravda, že hlavnou kvalifikáciou pri nominácii na členstvo v rade (V Česku Rada ČT kontroluje činnosť ČT, volí aj generálneho riaditeľa. Členov Rady ČT nominuje Poslanecká snemovňa a Senát, pozn.red.) bolo, do akej miery dotyčný nenávidí Českú televíziu, prípadne kritizuje spravodajstvo a publicistiku.
Ako spoza hraníc vnímate, čo sa deje na Slovensku v médiách?
Už takmer rok nepôsobím v médiách a sledujem už len to, čo ma zaujíma. To, čo sa deje v médiách na Slovensku, vnímam. Postrehol som teda, čo sa deje vo verejnoprávnej televízii, ale aj v komerčnej Markíze.
Žiaľ, slovenskú verejnoprávnu televíziu vnímam tak, že už od mečiarovských čias má tragický osud. Vždy jej niekto zlomí chrbticu a keď sa objavia ľudia, ktorí by ju vyrovnali a vyliečili, majú na to obmedzený čas. A to jej zlá karma. Mrzí ma to, pretože tam pracuje veľa mojich dobrých známych a možnosti na zlepšenie tam sú.
Verejnoprávna televízia a rozhlas majú na Slovensku vysokú dôveryhodnosť. To je v prípade médií tá najvyššia hodnota. Nikdy vám nebudú veriť všetci, ale keď ich bude väčšina, to stačí. Dôveryhodnosť sa dá podľa niektorých ľahko využiť alebo zneužiť, ale je pravda, že sa o ňu ľahko dá prísť.

Viem si predstaviť, že to, čo sa deje okolo RTVS, by chceli niektorí politici aj tu v Česku. Našťastie nikdy nemali takú dominantnú moc, aby to spravili cez legitímne mechanizmy v súlade so zákonom, ako sa to deje momentálne u vás.
Ako si vysvetľujete, že v minulosti, a stalo sa to s Českou televíziou, aj na Slovensku s Markízou, prišla brániť televíziu aj verejnosť.
To ste pomenovali jadro veci. Narážate na situáciu v roku 2001, keď bola v Česku pri moci takzvaná opozičná zmluva, (označenie dohody o spolupráci medzi ČSSD - Miloša Zemana a ODS - Václava Klausa, pozn. red.) keď jednou zo snáh bolo urobiť zhruba to, čo sa deje teraz na Slovensku, aj keď jemnejšou formou.
V skratke poviem, že redaktori, ktorí mali za dva roky tejto opozičnej zmluvy dosť, vstúpili do štrajku. Ľudia, ktorí netvorili politickú väčšinu, ale bolo ich stále dosť, sa postavili za ČT a viedlo to k opakovanému zaplneniu Václavského námestia.
Boli ste pri tom?
Priamo pri tom som nebol, pretože približne pol roka predtým, než nastali tieto udalosti, som odišiel za pomerne dramatických okolností, ktoré nakoniec predznamenali, čo sa tam následne dialo.
Keď som o tom spätne premýšľal, moje srdce a myšlienky boli jednoznačne na strane vzbúrencov, ale ich postup bol nelegitímny.
V čom?
Štrajkujúci redaktori sa postavili proti Rade ČT, ktorú riadne zvolil parlament. Môžeme si o motívoch politikov myslieť čokoľvek, na druhej strane realizovali ich prostredníctvom legitímnych mechanizmov.
A ten profesijno-občiansky odpor už bol proti niečomu, čo sa odohrávalo v rámci mechanizmu demokratickej spoločnosti, ale bol namieste.
Preto nechcem brať kolegom nádej, asi viete na čej strane sú moje sympatie, ale najskôr by sa musela preukázať nelegitímnosť počínania politikov. Ak je však nový zákon o verejnoprávnej televízii prijatý v súlade s legislatívou, počínanie zamestnancov zostáva v rovine odporu, ktorý môžeme iba morálne podporiť.
Hovoríte teda, že ak sa vláda v rámci legislatívy rozhodne upraviť fungovanie verejnoprávneho médiá, tak to treba bezvýhradne prijať?
Ak by som mal niečo bezvýhradne akceptovať, zbalím si batôžtek a odídem. Občiansky odpor je tiež legitímny spôsob vyjadrenia. Bezvýhradne nemusím nič akceptovať, zvlášť ak mi tam chcú dosadiť nejakých trollov, ktorí budú hovoriť, že Zem je plochá.
Zaregistrovali ste, že nespokojnosť s krokmi vedenia prejavil v relácii moderátor súkromnej televízie Michal Kovačič?
Kolegovia v Markíze určite robia a robili skvelú prácu. Rozumiem, prečo sa bránia tomu, že niekto tam postupuje, ako to nazval moderátor, orbánovským smerom. Osobne tomu hovorím orwellovský smer - keď povyhadzujem politikov zo spravodajstva, zostane mi tam to, čo opisoval aj Orwell.
Chápem, že sa tomu bránia ľudia, ktorí to s novinárčinou myslia vážne.
Na druhej strane som si položil otázku, čo čakať od súkromnej televízie než to, že bude rešpektovať názor majiteľa. Viem, že by sme očakávali, že majiteľ by mal byť osvietený a mal by uvažovať rozumne. Predstavoval som si, že sám mám súkromnú televíziu. A teraz mi príde človek, ktorý mi začne hovoriť, že Rusko vedie oslobodzujúcu vojnu na Ukrajine a že Zem je plochá.
Osobne by som ho vyrazil a bolo by mi jedno, či by ma dal neskôr na súd. Ako majiteľ by som jednoducho niektoré veci nepripúšťal.

Na druhej strane, majitelia si médiá kupovali s nejakým cieľom. Vnímam, že jedným z dôvodov je aj to, že médium chápu ako prostriedok vplyvu. Markíza je v celom portfóliu vlastníka (PPF Group) len jedna drobnosť na Slovensku a ide o to, aby zarábala.
Nedával by som znamienko rovnosti medzi záujmom vrcholových majiteľov a tým, čo sa vysiela. Medzi nimi sú tiež nejaké štruktúry, ktoré majú tiež nejaké dôvody, pre ktoré sa rozhodujú. Že sa rozhodujú pre niečo, čo sa nepáči kolegom, tomu úplne rozumiem.
Možno si spomeniete, keď pán Křetínský (v Česku vlastní vydavateľstvo Czech Media Invest, ktoré vydáva Blesk, Reflex a ďalšie - pozn. red) kúpil niečo vo Francúzsku (vo Francúzsku vlastní Marianne, Elle pozn. red.), tiež sa stretával s redakciou, ktorá mala isté obavy, tiež to je legitímne.
Ak by som aj mal do tejto situácie zaradiť Zdeňka Šámala, ten by sa zbalil a išiel by inam.
Všetci však odísť nemôžu. Len pripomeniem, že Markíza má na trhu výnimočné postavenie, je lídrom na televíznom trhu z pohľadu sledovanosti. Zároveň roky má aj najsledovanejšie spravodajstvo. Michal Kovačič moderoval rovnako najsledovanejšiu politickú diskusiu Na telo. Zrazu moderátor hovorí na verejnosti o tlaku politikov a vedenia, o cenzúre v spravodajstve.
S najväčšou pravdepodobnosťou tam k niečomu podobnému dochádza. Kolega to nazýva orbanizáciou, ja orwellizáciou.
Ako by reagoval šéf spravodajstva Šámal, ak by mu redaktor počas najsledovanejšej diskusnej relácie začal hovoriť o zásahoch, cenzúre v televízii?
To je naozaj citlivá situácia. Ako človek, ktorý má nejaké hodnoty, sympatizujem s moderátorom. V praxi som sa stretol aj s tým, čo sám trochu zveličene, ale fakticky správne, nazývam privatizácia vysielacieho priestoru. Žiaľ, priestor nie je môj ani žiadneho redaktora či moderátora. Akokoľvek s moderátorom súhlasím. To nie je jeho priestor.
Manažérske rozhodnutie je jednoznačné - odstaviť moderátora. Naozaj si nemôžeme privlastňovať niečo, čo nám nepatrí. Ale to, že to moderátor urobil, svedčí o nejakej zúfalej situácii v redakcii.
Podľa mňa by mal odstúpiť nielen moderátor, ale aj manažér. To by bolo slušné a férové riešenie. Predsa ako manažér nemôžem pripustiť, aby sa mi niečo takéto v televízii stalo. Priznávam, jednoduché to nie je.
Kto je Zdeněk Šámal
- Začínal v Československej televízii ako kameraman. Neskôr sa stal redaktorom, moderátorom aj vyslaným redaktorom ČT v Rusku.
- V rokoch 2001 - 2003 bol šéfom spravodajstva TA3.
- Pôsobil v manažmente viacerých televízií Nova, ČT, Metropol.
- Naposledy v rokoch 2011 - 2023 ako šéf spravodajstva v ČT.
- O začiatku tohto roka je ako vyštudovaný archeológ riaditeľom Náprstkovho múzea ázijských, afrických a amerických kultúr.
Aký vývoj situácie odhadujete v Markíze?
Netrúfam si posudzovať podľa hodnôt, ktoré nepoznám. To sú celkové záujmy vlastníka, prípadne manažérskych štruktúr, ktoré Markízu z poverenia vlastníka riadia.
V hre nie je pravdepodobne sledovanosť, ľudia ju budú vždy pozerať. Skôr by som povedal, že ide o dôveryhodnosť televízie, o ktorú môže prísť.
Ono je celkom fajn, že bude pokojná za súčasnej vlády a pri tomto rozložení síl. Ale nič netrvá večne a potom bude zasa treba prestaviť plachty. Možno sú na to pripravení, neviem.
Riešením kritických situácií by mal byť vždy nejaký kompromis.
Môže sa televízia stavať v tomto kontexte do pozície lídra spravodajských relácií? Stačia na to čísla sledovanosti?
To sa asi nezmení. To, že ste líder, nie je iba o tom, čo vysielate. Musíte sa k tomu obsahu aj nejako dopracovať. Musíte zvládať napríklad to, že ak sa niečo deje, ste tam prvý. Je to o nejakých mechanizmoch a to všetko v Markíze zostane.
Možno si niektorí ľudia pozrú správy len preto, aby si povedali "takto to určite nie je". Zmení sa štruktúra publika, ale väčšina tam zostane.
Môže sa stať, že televízia stratí nejaké percentá z dôveryhodnosti?
V zásade sa nič nemusí stať. Dôveryhodnosť nie je vec, ktorá je nevratná. A tiež bude zaujímavé, ako sa prejavia inzerenti.
Ako vnímate vyhranenosť politikov aj voči Markíze? Do televíznych diskusných relácií Markízy a aj Jojky odmietali prísť diskutovať zástupcovia koalície. Považujete tieto vyjadrenia za folklór politikov?
U nás je známe, že bývalý prezident Zeman tiež nemusel ČT a sledovanosť nám preto neklesla. Vždy niekto odmietal pozvanie, niekto sa sťažoval, že je pozývaný často. Aj bývalý premiér Andrej Babiš vykrikoval, s kým sa nebude rozprávať. Nakoniec sa ukázalo, že televízia je pre politikov vždy dobrá.
Zatiaľ to vyzerá tak, že vládna koalícia odmieta pozvanie Markízy, Joj tiež zrušila politické diskusné relácie. Môžu byť televízie bez diskusných relácií?
Môžete všetko zrušiť, ale neskôr to ľudia začnú vyhľadávať inde, napríklad na sociálnych sieťach. Na druhej strane odchod novinárov z jedného média viedol k vzniku iného kvalitného média. Život bude pokračovať, voda, ktorá tečie dopredu, si cestu nájde.
Dnes sú už ľudia naučení konzumovať správy aj inde. Iste, televízie predstavujú najuniverzálnejšie a najrozšírenejšie svetlo v kozube, pri ktorom sa zhromaždí celá rodina v konkrétnom čase. Ale pre distribúciu mediálnych obsahov už zďaleka nie je taká dôležitá ako bola kedysi.
Dlhodobo ste šéfovali spravodajstvu ČT. Ako tam fungovala príprava hlavnej spravodajskej relácie v ČT? Čo ste považovali za dôležité, aby ste tým otvorili reláciu?
ČT má pomerne štruktúrovaný systém spravodajstva. Za obsah hlavnej relácie zodpovedá vo finálnej podobe editor. Samozrejme, vedúci boli k dispozícii až do vysielania hlavnej spravodajskej relácie.
O radení, objeme a priestore sa diskutuje na poradách. Do diskusií som vstupoval aj ja. Pre mňa bola posledné dva roky hlavnou témou ruská agresia na Ukrajine. (Šámal odišiel z postu šéfa spravodajstva ČT v lete 2023, pozn.red)
U mňa platilo, že Ukrajina bude mať vždy významný priestor vo významných častiach relácie. Tiež som chcel, aby mala Česká televízia spravodajský tím na Ukrajine, a myslím si, že to platí aj doteraz.
Čo sa týka domácej politiky, samozrejme, že správy majú väčšiu či menšiu prioritu. Pre mňa napríklad nikdy nemala prioritu správa o tom, že nejaký parlamentný podvýbor rieši, ako budú vyzerať dôchodky v roku 2037. Jednak v tom čase už asi nebudem žiadny poberať a v kontexte ruskej ofenzívy na východnom fronte je to smiešne. Prioritu to má v čase, keď sa rieši v krajine rozpočet.
Ak by ste stále pracovali na pozícii šéfa?
Pre mňa je Ukrajina európskou a svetovou prioritou. Pretože ak to tam Putin rozvalcuje, za chrbtom s Číňanmi, potom je úplne zbytočná aj česká diskusia o tom, ako budú vyzerať dôchodky v roku 2037. To neznamená, že to musí byť otvarák na pätnásť minút. Všetky udalosti treba vnímať v kontexte. Samozrejme, že nemôžete začínať správou o nejakom dobytí dediny, o ktorej sme ani nikdy nepočuli.
Tiež si myslím, že hlavná spravodajská relácia nemôže byť iba o politike, nedalo by sa to pozerať. Náš život nie je iba politika. Ale ide o to že naša politika je reprezentovaná parlamentom. V hlavných správach sa preto nemôžu striedať vládne a provládne okienka. Musí existovať aj priestor pre opozíciu.
Ale každá televízia, a je jedno, či je súkromná, alebo verejnoprávna, musí mať politiku v najdôležitejších správach dňa. A musí hľadať, to čo je podstatné.
To je trochu slovenský problém, na ktorý som narazil, keď som bol v TA3. Je to skúsenosť zo začiatku milénia, ale vtedy som mal z uvažovania kolegov nielen v redakcii TA3 pocit, že život slovenskej spoločnosti sa odohráva v politickej sfére. Tlačovky, vyhlásenia, rozhovory s politikmi, jedna oficialita za druhou. A obvykle sa to odohrávalo v celkom nefotogenickom a obrazovo nevďačnom prostredí.
Ale nechcem redukovať len túto už dávnu skúsenosť. Obzvlášť v správach verejnoprávnej televízie som túto tendenciu pozoroval aj o niekoľko rokov neskôr. Aj ako divák musím povedať: toľko hovoriacich hláv na obraze. To sa nedá stále pozerať a počúvať. Opakujem, život nie je len o politike, aj keď ho významne ovplyvňuje. Preto všetko s mierou, to je súčasť profesie.
Keďže ste pracovali na Slovensku, možno ste získali nejaký poznatok o slovenských novinároch.
Vy slovenskí novinári ste trošku bojujúci novinári, aj keď, samozrejme, nie všetci. Už od čias Mečiara platí, že stále máte niekoho, ku komu máte bližšie. A je to na tých výstupoch vidno.
Na druhej strane urobiť v dnešných časoch nejaký "krok späť" je asi vhodné. Ibaže by to nemali urobiť iba novinári, ale aj hrdinovia od klávesníc na sociálnych sieťach, ako aj politici, celá spoločnosť, všetci.
Byť viac empatickí k druhým a menej byť verbálne agresívni.
Ospravedlňujem sa, ale Slovensko je krajinou, kde zavraždili novinára s partnerkou, kde sa strieľalo po príslušníkoch menšiny a naposledy sa snažili zabiť premiéra.
Aj inde sa útočí na politikov a novinárov, ale vy ste nám príliš blízko v mnoho ohľadoch, preto to človek musí brať aj trochu osobne.

Beata
Balogová
