Alyona Yaseneva má 39 rokov, je mamou troch synov a maliarkou. A tiež dcérou renomovaného ukrajinského maliara Olega Yaseneva a manželkou, tiež maliara, Valeria Stratyuka (53).
Dnes všetci žijú a tvoria v Rimavskej Sobote. Alyona s manželom prišla tri týždne po vypuknutí vojny. Otec neskôr. Túto jar v mestskej galérii predstavili svoje obrazy spolu s inými ukrajinskými umelcami.
Alyona vystavovala aj obraz 528 krížov. Veľkoformátové čierno-biele dielo vzbudilo veľký ohlas. Šokovalo, ale hlavne verne zobrazilo bolesť, ktorú do neho autorka vložila. Každý kríž symbolizoval jedno zabité dieťa vo vojne na Ukrajine. „Dnes je tých detí ešte viac,“ vraví Alyona.
Obraz 258 krížov od Alyony Yasenevovej. (zdroj: Archív AY)Neverila som, že nás chcú všetkých
„Zvažovali sme Poľsko aj Slovensko, krajinu blízko Ukrajiny, pýtali sme sa priateľov a známych, kto by vedel pomôcť,“0opisuje Alyona dni pred útekom z Ukrajiny.
Cez niekoľkých priateľov sa dostali k informácii, že na Slovensku je rodina, ktorá je pripravená ich prijať. Pozvanie prišlo od úplne neznámych ľudí. Alyona tomu nechcela veriť, bola prekvapená, že ich chce niekto všetkých - celú veľkú sedemčlennú rodinu.
„Hovorili sme, že nás je veľa, ešte máme aj mačku a králika,“ spomína. Odpoveď bola: "My zase máme dva psy, takže pokojne príďte."
OZ Kŕdeľ. (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Nezomierajte bezo mňa!
Dni pred odchodom neboli vôbec bezpečné. Valerii Stratyuk pre jeden dokument povedal, ako boli vojnou všetci šokovaní. Dom, v ktorom žili, nebol stavaný na ostreľovanie. Nemali ani pivnicu, kde by sa mohli skryť.
Rodina žila dvadsaťpäť kilometrov od Kyjeva, od prvých dní vojny boli v okupácii, bombardovanie bolo blízko. Pribúdali dni bez dodávok elektriny a keďže nemali plyn, nevedeli si ani uvariť.
"Skrývali sme sa pod matracmi. Nevieme, či by to naozaj pomohlo. Ale pomohlo to vtedy aspoň psychicky. Raz sme bežali do našej skrýše za matrace a náš starší syn k nám utekal ako posledný z vrchného poschodia a povedal vetu: „Nezomierajte bezo mňa!“ opisuje vo filme s bolesťou v hlase Valerii.
Príbeh Lizy z Ukrajiny: Spravuje telegramový kanál pre tisíce odídencov a chodí na slovenské protesty Čítajte Na ceste s mačkou a králikom
Alyona dnes sedí s najstarším synom Ivanom v komunitnom centre občianskeho združenia Kŕdeľ na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote a opisuje, ako v marci 2022 v strachu sadali do áut. Rodičia a ich tri deti - Ivan, ktorý má dnes šestnásť, Zachar desať a Anton osem rokov, Alyonina mama, tiež maliarka, s manželom. A samozrejme brali aj mačku a králika.
Alyona a jej syn Ivan žijú v Rimavskej Sobote. (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Do Rimavskej dorazili večer, na presnú adresu, kde ich už čakali s navareným jedlom. „Boli sme samozrejme v strese, privítali nás veľmi príjemní ľudia, až to bolo pre mňa celé nereálne, že sa niečo také dialo,“ vraví Alyona. Dodáva, že rodina bola pozorná a milá a oni stratení a unavení.
To, že ich niekto čakal a podporil ich, im prinieslo pokoj. „Hneď nám povedali, že ich dom je aj naším domom a budeme žiť ako rodina a presne tak to aj bolo. Po dvoch rokoch sú pre nás ako rodičia,“ opisuje vzťah s domácimi.
Pomohli nielen s prvým ubytovaním, ale aj s presťahovaním sa do samostatného bytu, potrebnou administratívou po príchode, vybavovaním zdravotnej starostlivosti či školy pre chlapcov.
Kŕdeľ odídencov
Ukrajinskú komunitu v Rimavskej Sobote a okolí dnes tvorí okolo dvesto odídencov. Najaktívnejší z nich Alexander Zhukov tu založil občianske združenie. Nazvali ho Kŕdeľ. Je to komunitná platforma pre ukrajinských odídencov a miestnych obyvateľov.
Symbol občianskeho združenia Kŕdeľ z Rimavskej Soboty (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Jej symbolom sú krídla, jedno nesie slovenský a druhé ukrajinský odkaz. Kŕdeľ pre odídencov v Rimavskej symbolizuje skupinu, ktorá spolu vie niečo dobré urobiť.
„Alexander nás povzbudzoval, aby sme spoločne išli niečo robiť, pomáhať Ukrajincom tu aj na Ukrajine, spájal nás,“ opisuje Alyona, ktorá sama pro príchode na Slovensko rozmýšľala nad tým, ako by mohla pomôcť.
Na Ukrajine učila maľbu. Mala svoj súkromný ateliér, v ktorom vyučovala hlavne deti. Manžel maľoval obrazy, mal už svojich zákazníkov. Alyona si svoju vášeň pre učenie kreslenia priniesla aj na Slovensko, v Kŕdli robí nielen dobrovoľníčku, ale vedie aj kurzy akademického kreslenia pre deti aj dospelých.
Dodnes učí niektorých svojich ukrajinských žiakov online. Plány na rozšírenie ateliéru do Kyjeva však prerušila vojna. V tom, kde kedysi učila, bol už vojenský štáb a dnes je tam školská trieda.
Výtvarnému umeniu sa venuje Alyona celý život. Absolvovala umelecké konzervatórium vo východoukrajinskom Dnipre, svojom rodnom meste. Potom maľbu na Národnej akadémii výtvarných umení a architektúry v Kyjeve, kde je dodnes profesorom jej otec Oleg. Hoci on v Kyjeve práve nebýva, z Rimavskej dochádza na občasné konzultácie. A má stále svojich žiakov, veci s nimi konzultuje online.
Alyonin najstraší syn Ivan na obrazoch mamy. (zdroj: Archív AY)Terapia kreslením
„Nerád kreslím, čo mi povie mamina na hodine, v obrazoch chcem vyjadriť svoj názor a emócie, mám v hlave nápad, do toho chcem pridať svoju fantáziu a dať to von,“ opisuje Ivan, ako tvorí.
Dodáva, že kreslenie mu pomáha. "Môžem nechať na papieri nejakú emóciu a keď prejde rok, dva, a možno už nebudem na Slovensku, vezmem si to, pozriem na to a budem vedieť tie emócie opäť prežiť a spomenúť si, čo sa dialo v ten deň, keď som to nakreslil,“ povie.
Alyona ukazuje obrazy chlapcov, sú na nich veselé zajace aj pandy, to sú tie kreslené podľa zadania, a potom mnoho výjavov z vojny. Chlapci ju kreslia často, i keď postupom času čoraz menej.
„Ešte pred rokom to bolo oveľa viac. Máme to odložené, hovorila som si, že aj z toho by mohla byť výstava, detská - ako deti vidia vojnu alebo aj spoločná, dospelí s deťmi,“ vysvetľuje. Deti často kreslili ich dom, okolo lietadlá a rakety, ruské vojská aj ruského prezidenta, doplní.
Príbeh Taisii z Ukrajiny: Pomohli jej z panického ataku, teraz pomáha iným nájsť stabilitu Čítajte Vojna pridala obrazom čiernu a červenú
Vojna určila atmosféru aj Alyoniných obrazov. Samozrejme, že smutnú. „Prvé moje obrazy na Slovensku zobrazovali naše rodinné príbehy, ako to bolo v našom dome, ako vyzerala cesta z domu do inej krajiny, čo sme cítili, to všetko som chcela zobraziť,“ opisuje.
Názvy prvých obrazov, ktoré namaľovala na Slovensku, hovoria samy - Ilúzia bezpečia či Cesta nikam. Alyona často kreslila svoje deti, ako prežívali vojnu oni, ako stáli pri okne v čase, keď sa bombardovalo. „Kreslila som realitu, ktorá sa odohrala,“ vraví.
Prvý obraz, ktorý namaľovala Alyona na Slovensku, Ilúzia bezpečia (zdroj: Archív AY)Aj farebne jej obrazy reflektovali vojnu, používala viac čiernej, tmavých farieb či červenej, bolo to iné, ako jej tvorba dovtedy.
Hoci Alyona vníma slovenskú prírodu ako krásnu, keď ju maľuje, preváži u nej emócia vojny. A opäť príde na rad čierna či tmavé farby.
Opačne to má jej otec, ktorý prišiel na Slovensko v lete 2023. "Ocko po vypuknutí vojny nemohol dlho pracovať, nemal síl, začal tvoriť až tu," hovorí Alyona. "Kým moje diela sú viac smutné, ockove naopak. Čo tvoril, bývalo čierno-biele, sivé, teraz tvorí viac farebné obrazy, veľa maľuje prírodu," dodáva.
Bratia sa tú cítia stokrát lepšia ako ja
„Prvý deň v škole som nerozumel takmer nič, nevedel som rozprávať ako teraz, len som pozeral a intenzívne som všetko pozoroval. Prvých kamarátov som si našiel v triede – takých už skutočných priateľov som mal asi tretí mesiac chodenia do školy,“0opisuje začiatky v novej realite Ivan. Kým nechodil do školy, nemal slovenských kamarátov. Stretával sa iba s ukrajinským deťmi v Rimavskej Sobote.
Prví blízki kamaráti boli jeden širší a vysoký a druhý nízky a chudý, opisuje Ivan. „Ja som ten tretí,“0dodá. Ako trojka chodili von aj po škole, spolu cestovali domov a veľa sa rozprávali. Keď si nerozumeli, pomohli si hoci aj prekladom slovíčok do angličtiny.
„Bratia sa tu v slovenskej škole cítia podľa mňa aj stokrát lepšie ako ja,“ konštatuje. Odkazuje tým najmä na najmladšieho Antona, ktorý na Slovensku začal chodiť do prvej triedy. „Preňho je to všetko ľahké, začal písmenkami a išiel od začiatku. Po šiestich mesiacoch už veľmi dobre rozprával a robil úlohy, ako keby bol slovenský žiak,“ vraví najstarší brat.
Pre neho bola najťažšia práve slovenčina. V ukrajinskom jazyku napríklad nemajú dĺžne. Všetky ostatné predmety však už Ivan zvláda dobre. Hovorí, že kým tu majú deti šesť hodín, na Ukrajine boli v škole dlhšie, hodín mali aj osem. Aj učivo mu tu pripadá jednoduchšie.
Šlabikár pre mamu
Alyona s úsmevom hovorí, že keby chodila do školy aj ona, vedela by už po slovensky oveľa lepšie. Spomína, aké dobré pre ňu bolo, keď s Antonom čítala šlabikár, učila sa totiž s ním. „Aj teraz, keď nerozumiem alebo niečo neviem, pýtam sa Antona. Anton, ako je to po slovensky? On vie už všetko,“ dodáva.
Do toho sa zapojí Ivan. „Ja aj po tomto rozhovore poviem mamine, čo nehovorí správne. Celý čas nad tým rozmýšľam, že toto a toto mami nemôžeš takto hovoriť,“ povie láskavo. Alyona sa nahlas smeje.
Ivan je dobrý žiak. Hovorí, že známky ma niekedy aj lepšie ako slovenskí žiaci a to aj zo slovenčiny. "Včera sme písali test z vetných členov, ja som dostal dvojku a moji kamaráti trojky," vraví.
Alyona a jej traja synovia Ivan, Zachar a Anton. (zdroj: Archív AY)Ukrajina je hovno
Ivanovi sa stalo, že mu v škole žiak povedal, že Ukrajina je hovno.
"Povedal, som mu, že s ním nechce mať konflikt. Vyrozprával som mu, čo som všetko vo vojne prežil a aké to bolo ťažké. Napokon so mnou súhlasil a podali sme si ruky," opisuje Ivan, ako pokojne a až dospelo sa zachoval.
V jeho triede takéto skúsenosti nemá vôbec, podporu cíti aj od učiteľov. Nerobia rozdiel medzi tým, kto je Slovák a kto Ukrajinec.
Ak sa stane, že sa v škole objaví žiak, ktorý hovorí, že si želá výhru Ruska, má to podľa Ivana z domu a nie veľmi rozumie tomu, čo hovorí. A dnes sa vraj dokonca často stane, že sa na obranu detí z Ukrajiny postavia aj mnohí slovenskí žiaci.
Takúto podporu, až na výnimku z úvodu, zažil už na začiatku. "Snažili sa mi neublížiť, videli, že som prišiel z vojny a aký som z toho unavený, tá pomoc vtedy pre mňa znamenala veľa," spomína na dobré skúsenosti.
Alyona dodáva, že je nepríjemné stretnúť ľudí, ktorí nerozumejú tomu, ako sa Ukrajinci cítia a čo prežili. Podľa nej sa to však deje čoraz menej a ako rodina zažili na Slovensku veľmi veľa ľudskosti. "Celkovo ma podpora prekvapila, ľudia chceli pomôcť slovami aj vecami," skonštatuje.
Alyonino dielo, balíky slamy, ktoré videla na slovenskom poli, jej pripomínali Ukrajinu. Volá sa Oni tu musia žiť. (zdroj: Katarína Kozinková)Na vojnu už vedia aj zabudnúť
Ivan hovorí, že prvé mesiace vojny vzťahy medzi bratmi trochu zhoršili. "Nemali sme silu na diskusie, ani trpezlivosť, boli sme viac uzatvorení do seba," spomína.
Na Slovensku majú chlapci spoločnú izbu. Večer pred spaním sa dnes už rozprávajú o tom, aký bol deň, čo zažili v škole, o vojne a Ukrajine sa rozprávajú len vtedy, keď majú správy, že sa niečo doma udialo.
"Musíš žiť dneškom, pochopil som to, nemôžem myslieť stále len na to zlé, o chvíľu idem na strednú školu, ktovie, či sa potom vrátim ešte na Ukrajinu," vraví Ivan.
Dlho sa pýtali, kedy sa vrátime, hovorí o chlapcoch Alyona, teraz je to podľa nej čoraz menej a niekedy aj povedia, že možno sa nevrátia. "Rozumejú už tomu, že nevieme, čo bude. Možno tá vojna bude trvať dlho. Nikto nevie," uzavrie.
Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
