Daria Otreshko má 18 rokov, v septembri bude na Slovensku už dva roky. Neplánovala sem prísť vôbec. Rozhodla za ňu jej mama. Potom sa všetko zbehlo rýchlo, za dva týždne vybavili prihlášku na vysokú školu a Daša, ako ju mama volá, bola prijatá do Banskej Bystrice na medzinárodné vzťahy.
Daša pochádza z centrálnej Ukrajiny. Z mesta Kremenčuk ležiaceho na brehoch rieky Dneper. Mesto bolo založené v roku 1571 ako vojenská pevnosť a od toho času sa rozrástlo na dôležitý dopravný a obchodný uzol.
Počas druhej svetovej vojny utrpelo značné škody, ale následne ho znovu vybudovali a stalo sa jedným z hlavných priemyselných centier krajiny so strategickou polohou, ktorá podporuje obchod a logistiku. Mesto má okolo 220-tisíc obyvateľov a do Kyjeva je to asi tri až štyri hodiny autom.
Nezomierajte bezo mňa, kričal na rodičov malý syn. Dnes je rodina ukrajinskej maliarky v bezpečí v Rimavskej Sobote Čítajte „Moje mesto je pekné, veľmi sa páči, je malé, ale Banská Bystrica je ešte menšia. U nás je všetko usporiadané, máme aj vysokú školu, máme aj prírodu, možnosti na prácu aj na oddych,“ opisuje rodný Kremenčuk Daša.
Cirkus aj radnica
Ako malá chcela Daria pracovať v cirkuse, potom byť predavačkou, psychologičkou aj starostkou.
„Čítala som psychologickú knihu a hračkám som dávala konzultácie. Ešte som ani nevedela písať a už som akože vypisovala papiere na radnici, starí rodičia to majú doteraz odložené,“ spomína.
Tancovala dvanásť rokov každý deň, tanec si však chcela nechať na voľný čas. Učila sa angličtinu aj nemčinu, ale nechcela byť učiteľkou, ako jej mama, ktorá jej potom dala návrh na štúdium tlmočníctva. Daša zvažovala ísť na univerzitu do Ľvova či na medzinárodné vzťahy na Kyjevskú univerzitu Tarasa Šefčenka.
„Sú tam veľmi prísne kritériá. Ukrajinčina a angličtina mi išli dobre, dejepis sa naučím, ale nebola som si taká istá v matematike. Na Ukrajine a tu v Banskej Bystrici sa ten odbor dosť líši, na Ukrajine dostaneš aj titul tlmočník, učíš sa viac jazyk, diplomatickú komunikáciu, tu sa učíme viac diplomaciu, politiku, dejiny, geografiu,“ hovorí a je zrejmé, že napokon na vysokú školu na Ukrajine nešla.
Rozhodla mama: Nech ide Daša
V Kremenčuku zostala Dašina mama, otec, starí rodičia aj niektorí kamaráti. „Tí chlapci, čo majú do 18 rokov, odišli, tí, čo už 18 mali, zostali a pracujú. Nemali už možnosť odísť. Dievčatá išli do Poľska, Nemecka, Česka či Švédska,“ opisuje Daria.
Dodáva, že kto mohol, ten odišiel. „A aj ja som to pochopila: ak zostaneš, budeš síce v akom-takom bezpečí, ale nebudeš mať možnosť sa niečo nové naučiť. Teraz už niektoré školy začínajú offline štúdium, ale nie som si istá, či je to bezpečné. Niektoré školy majú stále online vyučovanie, ale to nikto neberie vážne,“ vysvetľuje.
„Moja teta, ktorá žije v Rakúsku, hovorila, že musíme súrne odísť, a moja mama povedala, dobre, nech Daška ide, ale ja tu zostanem, mám prácu, rodinu i byt. A nechcem to opúšťať,“ opisuje Daria, ako vyzeralo výsledné rozhodnutie u nich doma.
Daša teraz každý deň sleduje, čo sa doma deje, každý deň dostáva informácie do telegramovej skupiny, vraví, že za posledný mesiac každý deň ľudia prežívajú 10 až 20 leteckých upozornení, v samotnom meste nie sú žiadne výbuchy či vážne útoky, ale každú chvíľu nad mestom lietajú Shahedy (iránske útočné drony používané ruskou armádou, pozn. red.).
„Rodičia mi posielajú videá, ten zvuk je strašný, cítim sa z toho zle a neviem, ako im odtiaľto pomôcť,“ hovorí Daria.
Daria Otreshko v Banskej Bystrici. (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Máš 21 rokov a skončil sa ti život
Dariina mama Oľga je učiteľkou anglického jazyka, otec pracuje ako automechanik. Domov chodí Daša každého pol roka, po skúškach.
„Vždy, keď prídem domov a kúpim si za päť eur dve kávy, a nie jednu ako tu, som rada, že podporím ekonomiku, veľa ľudí sa k nám prisťahovalo z Charkova a otvorili si svoj biznis, napríklad reštaurácie, aj to pomáha. Ľudia sa snažia žiť, je to dôležité,“ opisuje návraty domov.
Dodáva, že počúva názory, že ak je vojna, musia všetci pracovať iba pre armádu. „Ale treba pracovať aj pre seba, aj si urobiť čas na oddych, ale samozrejme pamätať si, vďaka komu žiješ,“ myslí si.
Daria bola na začiatku vojny nastavená tak, že všetko bude dobré a Ukrajina rýchlo zvíťazí. Tomu verí stále, nevie však už, kedy to bude. Na front odišiel bojovať aj jej starší brat. Má 32 rokov a teraz bol istý čas doma na zdravotnej dovolenke.
Bol v predných frontových líniách, a doma sa podelil o zážitky, ktoré Dariu šokovali. „Brat nebol vojak, bol obyčajný chlapec, skončil strednú školu, pracoval v obchode ako konzultant. Keď sa začala vojna, išiel sa prihlásiť ako dobrovoľník a o dva mesiace ho zobrali,“ vysvetľuje. Dodáva, že brat doma hovoril aj o tom, ako videl na fronte zomierať kamarátov, lietať ruky aj nohy.
Dnes je Dariin brať späť vo vojne, nie však už priamo na frontovej línii. Viac Daša prezradiť nemôže.
„Pozerám sa tu na Slovensku, máš 20 rokov, ideš ešte len na vysokú školu a u nás, máš 21 či 22 a skončil ti život, to je hrozné,“ povie.
Príbeh Lizy z Ukrajiny: Spravuje telegramový kanál pre tisíce odídencov a chodí na slovenské protesty Čítajte Keď nevidíš budúcnosť
Dodáva, že pozná osobne dievčatá z Kremenčuka, ktorých kamarát išiel ako 19-ročný do armády, študoval vojenský odbor. V bojoch v Doneckej oblasti prednedávnom zomrel, zasiahla ho bomba. „Všetci v mojom meste to riešili, bol to šok, nikto to nečakal, veď bol veľmi mladý,“ hovorí.
„Som tiež veľmi citlivá na to, keď vidím vo videách, ako deti stratili ocka, alebo ho nevideli už veľmi dlho, alebo ženy, ktoré rozprávajú o tom, ako strašne im chýba niekto, kto zomrel a samozrejme zomrieť ešte nemal,“ vraví.
Ľudia sa podľa nej snažia pomáhať, každý deň vidí zbierky, ale pesimizmus vraj narastá. V meste si ľudia už zvykli na letecké varovania, no mnohí nevidia budúcnosť a sú takí, ktorí hovoria, že to takto už zostane do konca ich dní. Nemajú možnosť to zmeniť. Vojna už každého stála veľa psychických síl a krajinu veľa peňazí.
Dariini rodičia však situáciu zvládajú ešte celkom dobre. Mama hovorí, že má v Banskej Bystrici Dašku, inak všetko doma. Otec nad odchodom ani nerozmýšľal. Daša hovorí, že sa nastavili tak, aby v Kremenčuku žili aj prežili.
Prvá vec na Slovensku? Mekáč
Cesta na Slovensko trvala Daši dva dni. Prijala fakt, že z Ukrajiny odchádza a do Banskej Bystrice sa potom už tešila. Zistila, že ide aj jej spolužiačka Diana, s ktorou aj prvý rok spolu bývali.
Spolu s mamou, kamarátkou a jej mamou cestovala Daša asi 20 hodín do Ľvova, odtiaľ do Užhorodu. „Bola to moja prvá skúsenosť zo západnej časti krajiny, cítila som, že jazyk majú iný, môj terajší priateľ odtiaľ pochádza, bol pre mňa zážitok, že bývaš na jednej Ukrajine a v rámci nej máš také odlišné kultúry aj jazyky,“ hovorí.
Mala jeden kufor a päť tašiek, smeje sa. Z hraníc cestovali s viacerými študentmi minibusom. Tam sa aj rozlúčila s mamou. Na internát dorazili o jedenástej večer. „S našimi novými kamarátmi, dvoma chalanmi, sme išli do Mekáča. Dodnes sa spolu kamarátime,“ opisuje, kam viedli jej prvé unavené kroky v novom meste.
Keď sa mama vrátila späť na Ukrajinu, začal sa jej „dospelácky život“. Daša sa smeje, že keby vedela, čo ju čaká, až tak by sa netešila. Spoznala, aké je to variť, byť unavená a ešte potom ísť do práce.
Práce má dve, učí nemčinu malé deti a pracuje ako čašníčka v kaviarni. „Učiť deti ma veľmi baví, aj mama sa tomu teší, rozvíjam si cudzí jazyk a ešte môžem niekoho niečo naučiť, to je super,“ vraví.
Prvý polrok na škole bol pre ňu náročný, nerozumela tomu, čo sa učí, aj pre jazyk, aj pre samotný obsah predmetov. Teraz je to už oveľa lepšie, škola Dariu baví a chce sa rozvíjať v tomto smere.
Daša (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Kamarát Mark
„Univerzitu mám jednoznačne spojenú so Slovákmi,“ vraví Daša a vymenúva, že sa jej páči, ako sa k sebe správajú jej spolužiaci, že majú spolok a ako pekný zážitok rozpráva aj ich spoločný výjazd do Bruselu, kde si o ňu robili úprimnú starosť, aby sa vo veľkomeste nestratila.
A potom spomenie Marka. Je Slovák a študujú spolu. Keď bola Daria na škole nová a nevedela ešte po slovensky, snažil sa s ňou hovoriť po rusky, robili spolu palacinky, pomáhajú si aj v škole. „Je veľmi milý, zapájal sa aj do pomoci pre Ukrajincov, bol prvý Slovák, s ktorým som sa zoznámila, cítim od neho cítim, že sa ma snaží pochopiť a prijíma ma,” opisuje kamaráta a jeho dôležitosť pre dobrý pocit z novej krajiny.
Na Slovensku však spoznala aj opak. Priznáva, že blízke vzťahy má dnes najmä s Ukrajincami vo svojej malej bubline. Myslí si ale, že časom to bude lepšie.
Príbeh Tarasa z Ukrajiny: Že je polovica Slovenska proruská? Druhá nie je a sú to super ľudia Čítajte Že som Ukrajinka? Z toho sa nerobia žarty
„Ak mi niekto v zlom povie, že som Ukrajinka, necítim sa dobre, zažila som to v práci, odišla som, potom sa mi ozvali a ospravedlnili sa. Hovorili, že to bol žart. My to berieme vážne, nemyslím si, že sa dajú z toho robiť žarty,“ opisuje nepríjemný zážitok.
Daši sa to dotklo a hovorí, že sú ľudia, ktorých sa to môže dotknúť ešte viac. Napríklad, ak niekto pochádza z Charkova či z Chersonu a odišiel pre boje a výbuchy, ktoré priamo zažil, môže to byť podľa nej ešte väčšia vnútorná bolesť. „Ja som s tým napokon bola ešte v pohode, mávla som rukou, zlé som si povedala len vo svojej hlave, treba ale dávať pozor, čo hovoríš bežne,“ povie.
„Áno, som cudzinka, ale nechcem sa tu cítiť ako cudzinka, snažím sa robiť všetko, aby som sa tak necítila, ale sú také situácie, keď ľudia majú takéto reči. Keď mi aj po dvoch rokoch pripomínajú, že som Ukrajinka, alebo ma začnú opravovať v gramatike alebo slovíčkach, ak je to dobrom, som rada, ale ak je to v zmysle, no, si tu dva roky a ešte nevieš rozprávať, nie je to v poriadku,“ myslí si.
Tiež dodáva, že Ukrajinci by zase mali študovať jazyk a nerozumie tým, ktorí sa nesnažia hovoriť či zapájať nejako do novej spoločnosti.
Brusel, Cyprus, voľby aj Ódor
Daša sa angažovať snaží. Bola na Erasme na Cypre, tam napríklad zistila, že aj ako Ukrajinka môže ísť na stáž do Európskeho parlamentu, napríklad v oblasti kultúry. Bola už aj v Štrasburgu ako dobrovoľníčka Európskeho parlamentu na Slovensku. Podala si žiadosť a uspela. „Bola to jedna z najlepších stáži, veľmi sa mi tam páčilo, aj ma to veľmi motivuje. Komunikácia, diplomacia alebo mimovládne organizácie, to všetko ma láka,“ vraví Daša.
Dodáva, že vidí mnoho možností a chce sa angažovať nielen v novej spoločnosti, ale aj v nových sférach svojho života.
„Nemôžem síce voliť, ale napríklad som bola v Bruseli, kde som v kampani pred európskymi voľbami zastupovala Slovensko, bolo to podujatie, kde sme sa zaoberali nielen voľbami, ale aj umelou inteligenciou, demokraciou, ľudskými právami,“ opisuje, ako snažila presvedčiť aj iných, aby išli voliť. O voľbách robila posty na instagram.
Na pozvanie študentov zase boli na univerzite vtedajší europoslanec Vladimír Bilčík či expremiér úradníckej vlády Ľudovít Ódor.
Útok z júna 2022 na obchodné centrum v Kremenčuku. (zdroj: TASR/AP)Zapnuté alarmy
Na vojnu myslí Daria každý deň, dokonca ani v Bystrici si nevypína letecké varovania.„Mám zapnuté upozornenia, dostávam ich každý deň, nikdy som to nevypla, bojím sa. Vymazala som aplikáciu, ktorá aj volá aj hovorí poďte do krytu, ale správy dostávam,“ hovorí Daša. Zapnuté ich má kvôli rodine, ktorej varovanie potom aj preposiela.
Vysvetľuje, že má veľký strach, že ak ich vypne, niečo zmešká. „To je môj hlavný strach, nie každý deň čítam noviny, ale tie upozornenia pre moje mesto a oblasť sledujem,“ dodá.
Keď číta zlé správy z domu, hovorí, že v prvom rade je nahnevaná. „Píšem nahnevané správy do skupiny napríklad na Telegrame. Viem, že to nič nezmení, ale musím uvoľniť svoje emócie. Potom sa snažím Ukrajinu podporovať, posielam peniaze do zbierok do armády a najdôležitejšia vec, snažím sa upokojiť seba, povedať si, som tu, som v pohode, budem podporovať tých, čo sú tam. Volám rodičom aj kamarátom, hovorím im, že sú pre mňa dôležití, starám sa o nich, aj sa o nich bojím, opisuje Daša, ako sa stará o svoju psychickú pohodu a zároveň aj o iných.
Kvety pri obchodnom dome v Kremenčuku, ktoré zasiahla ruská raketa. (zdroj: Reprofoto Wikipedia)So slúchadlami na ušiach počas výbuchu
V lete 2022, pol roka od začiatku vojny, bola Daša doma. „Išla som so slúchadlami a začala sa podo mnou triasť zem, počula som výbuch v obchodnom centre, vbehla som do krytu, mama bola inde v meste, neboli sme spolu,“ spomína na výbuch v Kremenčuku. Hovorí, že z krytu niet ani možnosti zavolať, bola v ňom spolu s tehotnými ženami, ktoré plakali a kričali. „Nikdy na tie momenty nezabudnem,“ vraví a dodá, že k takým zážitkom patria aj chvíle, keď sa na začiatku vojny pri alarmoch skrývali do sprchy.
Mesto, do ktorého sa vracia, je už iné než to, z akého odchádzala. „Pre mňa tvoria mesto ľudia, teraz pri mojich príchodoch však nikoho nepoznám, voľakedy som stretla aj päť, šesť známych. Malé deti sú teraz tínedžermi,“ opisuje, ako vojna zmenila jej rodné mesto na centrálnej Ukrajine.
Rodičia sa však podľa nej nezmenili. Snaží sa im volať najčastejšie, ako sa dá. Vojna ich, samozrejme, ovplyvnila, ale snažia sa to neukazovať, aby to neovplyvnilo aj Dašu. Keď aj zavolá a pýta sa, či je všetko v poriadku, povedia, o to sa ty nestaraj, ty sa staraj o seba. „Rovnako ma milujú, ja rovnako milujem ich, možno ešte viac,“ uzavrie.
Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
