Chcela som, aby moja dcéra mala lepší vzor ako moje staršie ja, hovorí herečka Marcinková

Stať sa herečkou patrí k najlepším rozhodnutiam jej života. A hoci GABRIELU MARCINKOVÚ už v mladom veku obsadili do zahraničných filmov, kde si zahrala po boku hollywoodskych hviezd, sebavedomie získala až narodením svojich detí.

„U mám je to obdobie, keď reflektujú celý svoj život a snažia sa nepreniesť na deti svoje traumy. Aj ja som si uvedomila, že nechcem, aby sa moja dcéra pozerala na moje neistoty – od vzťahu k jedlu, svojej postave, až k vzťahu k životu, rešpektu k sebe samej a ostatným okolo mňa. Chcela som, aby moja dcéra mala lepší vzor ako moje staršie ja,“ hovorí.

„Z pocitu menejcenného dievčaťa, pubertiačky aj dospelej ženy prechádzam obdobím, keď už viem, kto som, čo chcem a mám isté sebavedomie. A tiež rešpektujem iných ľudí takých, akí sú.“ Myslí si, že zdravé sebavedomie môže pomôcť aj v tom, ako si nájsť k sebe cestu v našej rozdelenej spoločnosti.

Bolo to dobré rozhodnutie stať sa herečkou?

Najlepšie rozhodnutie môjho života. Táto práca je pre mňa zrodená a ja som pre ňu, prijímam všetky pozitívne aj negatívne veci, ktoré sú jej súčasťou. Som v nej veľmi šťastná, úplne ma napĺňa.

Gabriela Marcinková a jedna z jej hlavných komunít - tanečná. (zdroj: SME - Marko Erd)

Keď hovorí ministerka kultúry Martina Šimkovičová, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná, ako sa vám to počúva?

Ťažko. Nemyslím si, že je správne a ani možné, aby sme umelcov akokoľvek obmedzovali. Cítim smútok, že je tu stále veľa ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť argument od pocitu.

Hnevá ma, že politika nie je vnímaná ako služba, ale ako spôsob dostať sa k moci a peniazom. Všetka česť tým, ktorí to majú inak. Hnevá ma tiež, že sa zhora rozoštvávajú ľudia.

Možno keby sme mali väčšie sebavedomie, nedáme sa takto ľahko zmanipulovať, niekedy aj jednoduchými výrokmi.

Je na Slovensku niečo vyslovene slovenské a žiadne iné?

Priestor, ktorý tu máme, príroda, je slovenská. Ale za ňu nemôžeme, narodili sme sa tu, nie je to vec, za ktorú by sme sa mali búchať do pŕs.

V kultúre pôsobia aj ľudia, ktorých fascinuje naša minulosť a sú inšpirovaní povedzme ľudovou tradíciou. Ale je to absolútne rovnocenné s niekým, kto je zase inšpirovaný svetovo významným umením.

Svet máme dnes tak blízko a uzatvárať sa späť do izolácie je krokom späť. Čím viac informácií získavame, keď hľadáme, selektujeme, počúvame, tým múdrejšími sa môžeme stať a viesť bohatší život.

Aký máte vzťah k slovenskému jazyku - vášmu pracovnému nástroju?

Slovenčina je nádherný jazyk, uvedomila som si to, keď som bola na jednom medzinárodnom workshope. Boli tam ľudia zo škandinávskych krajín, Nemci, Ukrajinci aj po anglicky hovoriaci. Mali sme sa naučiť jeden monológ, každý vo svojom jazyku. Ostatní potom za mnou prišli s tým, že váš jazyk, to, ako sa cezeň vyjadrujete, je veľmi krásny a melodický. Došlo mi to, až keď som takto bola konfrontovaná s inými jazykmi.

Kedysi, keď som počúvala dabované filmy, čeština mi pripadala svetová. A zrazu sa mi slovenčina zdala rovnocenná, ak nie krajšia.

Spájajú vás s tým, ako ste v mladom veku ohúrili režiséra z Hollywoodu, mali ste tam aj agenta, premýšľali ste vtedy o odchode zo Slovenska?

Nikdy pre mňa nebolo cieľom odísť. Cieľom bolo dostávať zaujímavé postavy. Aj na vysokú školu som išla s pocitom, že keď budem hrať v lokálnom divadle a budem hrať dobré postavy, budem šťastná.

So zahraničnými produkciami to vzniklo tak, že som v treťom ročníku na VŠMU mala šťastie na rolu s oscarovým režisérom a so všetkými tými hercami okolo.

Vtedy americký agent oslovil moje agentky, lebo hľadal niekoho do svojho profilu ľudí. A potom mi posielal ponuky na kastingy na rôzne filmy. On kontaktoval nás, nie my jeho.

Tanečný tréning Gabiky Marcinkovej s kamarátmi z tanečnej partie. (zdroj: Marko Erd)

Bola som nastavená, že ak by to vyšlo, super, prispôsobím sa, ak nie, je pre mňa podstatné, aby som mohla hrať a tu budem hrať určite oveľa viac ako v Hollywoode. Bolo to v čase, keď som bola slobodná. Odkedy sa mi narodili deti, som rada, že sa s tým nemusím konfrontovať.

Asi by sme to nejako vyriešili, ale viem, že by to bola veľká komplikácia nášho rodinného života. Ak si môžem vybrať, tak som rada, že nad tým nemusím ani uvažovať. Ak by prišla nejaká zahraničná ponuka, zrejme by sme blokovo odchádzali spoločne ako rodina.

Ste pracovitá?

Som, veľmi. Na živote ma najviac baví pracovať, zlepšovať sa. Mám veľmi rada výsledok svojej práce.

A ste vlastenka?

Nikdy som si to nepovedala, ale myslím si, že som.

Čo je pre vás vlastenectvo?

Pocit, že je mi tu dobre medzi ľuďmi, s ktorými mám spoločnú minulosť. Máme ju v sebe, možno aj negatívnu, poníženú, takú tú slamu v topánkach, ale spoločnú. Nemyslím to zle, je to silná súčasť našej kultúry.

Ste dobrá vlastenka?

Podľa niekoho hrozná, podľa mňa som správna. Nepotrebujem vo svojom živote viac vlastenectva, ako mám. Mám rada svoju krajinu. Mám rada svojich ľudí. Keď budem niekde v zahraničí, budem s hrdosťou rozprávať o tom, aké máme tatranské chodníky či hercov a vedcov, ktorí sú vynikajúci.

Účinkuje v reklame a tam o Slovákoch a Slovenkách hovoríte, že sme lepší, ako si o sebe myslíme. Čo tým myslíte?

Veľmi to rezonuje s tým, ako sa cítim. Z pocitu menejcenného dievčaťa, pubertiačky aj dospelej ženy prechádzam obdobím, keď už viem, kto som, čo chcem a mám nejaké sebavedomie. A tiež rešpektujem iných ľudí takých, akí sú.

Ako sa to stalo?

Narodením mojich detí. Je to u mám obdobie, keď reflektujú celý svoj život a snažia sa nepreniesť na deti svoje traumy, spracovať čo najviac svojich vecí.

Aj ja som si uvedomila, že nechcem, aby sa moja dcéra pozerala na moje neistoty – od vzťahu k jedlu, svojej postave, až k vzťahu k životu, rešpektu k sebe samej a ostatným okolo mňa. Chcela som, aby moja dcéra mala lepší vzor ako moje staršie ja.

Na tréningu tanečnej partie Gabiky Marcinkovej. (zdroj: Marko Erd)

Máte to takto iba vy alebo viac žien z vášho okolia?

Riešim to ja osobne, ale vidím to aj v mojej komunite. Posúvame sa spoločne. Platí to pre mňa aj pri otázke vlastenectva. Jeho súčasťou je aj komunita ľudí, ktorí sa snažia vyrovnať s generačnými traumami.

Aj sa o tom posúvaní rozprávate?

Mám dve hlavné komunity. Prvú tvoria mamy, ktoré sa stretávame na ihrisku a počas toho, ako strážime deti, vedieme tieto debaty.

Potom mám tanečnú komunitu. Tá je pre mňa zaujímavou metaforou aj pre mnohé iné oblasti života. Človek tam príde, nič nevie, ale snaží sa. Pozerá sa na seba a vidí, ako veľmi mu to nejde, ale veľmi sa to chce naučiť. A postupne, po veľmi malých krokoch, sa posúva k cieľu. Aj keď ho vlastne nikdy nedosiahne.

Obe tieto komunity aj prostredie medzi hercami sú pre mňa veľmi povzbudzujúce a inšpiratívne.

Vaše vyššie sebavedomie sa prenáša aj do toho, ako sa cítite v tejto krajine?

Myslím si, že áno. Často sa ocitám medzi cudzími ľuďmi a zisťujem, že mi je už trošku jedno, čo si myslia, v tom správnom zmysle, už tým nechcem byť obmedzovaná. O pocit autentickosti, ktorý mám, nechcem už nikdy prísť, v žiadnom prostredí.

Môže byť vaša skúsenosť spôsobom, ako si nájsť k sebe cestu v našej rozdelenej spoločnosti? Cez zdravé sebavedomie?

Myslím si, že áno. Mýlime si sebavedomie s nadradenosťou, povýšenosťou a namyslenosťou. Sebavedomie znamená vedomie seba, prijatie svojich kvalít aj nedostatkov, ale aj toleranciu nedostatkov ostatných, aj vzájomné sa povzbudzovanie. Aby sme lepšiu spoločnosť vytvárali spolu.

Veľmi ma baví predstava našej spoločnosti ako veľkého tela, kde má každá bunka svoju úlohu, niektorá zomrie skôr, niektorá škodí ostatným, niektoré sú mozgové, ktoré nás vedú. Predstava, že si vzájomne máme pomáhať, je pre mňa krásna a upokojujúca a dáva význam starostlivosti o seba a cíteniu sa dobre. Keď sa totiž cítim dobre, pomáham tým aj ostatným okolo mňa.

Máte kariéru, všetko vyzerá tak, že so sebavedomím by ste nemali mať ako úspešná herečka problém.

Sebavedomie vôbec nesúvisí s vonkajšími okolnosťami, vnímam to tak aj u ľudí, ktorí sú úspešnejší ako ja, v niečom krajší, šikovnejší, obdivovanejší. Aj takí ľudia majú často menšie sebavedomie a naopak niekto, kto nemá za sebou nič, má veľké sebavedomie.

Ale je to asi aj povahou. Nemyslím si, že by som dostala výchovu, ktorá by mi vyslovene brala sebavedomie. Ale aj tak som vždy oveľa viac vnímala to, čo mi nešlo a snažila som sa na tom oveľa viac pracovať - a to až s prehnanou disciplínou a snahou byť vo všetkom najlepšia.

Ako dieťa ste robili atletiku. Mali ste v nej svoje vzory?

So vzormi som opatrná. Skôr sa snažím, keď ma niečo inšpiruje, zobrať si od rôznych ľudí veci, ktoré so mnou komunikujú. A hovorím si, ako by som toto vedela dosiahnuť. Z atletiky mám takto chodca Mateja Tótha alebo bežkyňu Luciu Klocovú.

Preto ste chceli ako malá vyhrávať?

Chcela som mať pocit vlastnej sebahodnoty. Ak mi ostatní povedia, že som vyhrala, tak si to možno budem myslieť aj ja sama. Ale tiež som sa podľa mňa už narodila ako tá, ktorá chce vyhrávať. Nemyslím si, že je to správne, ale som vďačná, že som život odštartovala s takýmto nastavením.

O pocit autentickosti, ktorý teraz mám, nechcem už nikdy prísť, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

Teraz, ako zdravo sebavedomá, pozeráte sa na ľudí zhovievavejšie?

Aby sme to s tým mojím sebavedomím nepreháňali, je to stále niečo, na čom pracujem. Ale áno, cítim, že s lepším sebaprijatím prichádza aj lepšie prijatie a chápanie iných ľudí.

Vlastne chápem aj mnohých ľudí, ktorí povedzme volia inak ako ja. Len ma mrzí, že sa takýmto spôsobom rozdeľujú rodiny. Vtedy asi treba skončiť s politickými debatami a udržať si ľudskú lásku. Lebo na argumenty sa nedá reagovať pocitmi, len sa cyklíte a debata sa končí.

Veľmi ma baví rozprávať sa s ľuďmi, bez ohľadu na to, kde sú profesijne či ľudsky, baví ma skúmať, akí dokážeme byť rôzni a ako rôzne dokážeme uvažovať.

Akí sú teda Slováci a Slovenky a akí si myslia, že sú?

Hodnotí sa mi to ťažko, nepoznám bližšie ľudí, ktorí by na sebe nepracovali, aj vnútorne. Ťažko sa mi generalizuje, ale niekedy, keď vyjdem z mojich bublín, mám pocit, že ľudia sa radi sťažujú a hľadajú príčiny svojho nešťastia inde ako v sebe. No nemyslím si, že sa to deje len na Slovensku.

Druhá vec je podceňovanie, a to je také naše. Nejdeme do nových vecí. Súvisí to aj so školstvom, kde sa trestajú chyby, hoci chyba je len odrazový mostík k učeniu sa. Ale to sebavedomie nemali už naši rodičia a potom je ťažké ho naučiť ďalej.

Tiež rozmýšľame v malom, iba o tom, čo pomôže mne. Nemáme v sebe zakódované uvažovanie, čo by nám pomohlo ako celku, a neskôr našim deťom a našim vnúčatám.

Aké vlastenectvo vám prekáža?

Ak sa z vlastenectva robí viac než treba, že slovenské je niečo viac ako to ostatné. Ak sa má vyrobiť napríklad národné menu, je to podľa mňa zneužívanie pojmu vlastenectvo.

Videla som bilbord s dievčinou v kroji na lúke a sloganom, že nikto nás nevyženie z tejto krajiny. Chceli by sme sa vrátiť do krojov a pracovať na lúke? Skutočne by to niekto chcel? Naši prarodičia takto vyrastali, ale na mojej generácii ako matka cítim, že nie sme schopní toľko pracovať, že ciele nášho života vidíme v niečom inom, už to nie je len o prežití a o tom, aby sme mali čo jesť.

Rozumiete tomu, prečo je toto pre niekoho vlastenectvom?

Snažím sa pochopiť ľudí, ktorí takto uvažujú. Podľa mňa to u nich nie je vlastenectvo, skôr chcú byť proti niečomu. Cítia strach z neznámych vecí.

Bola som na predstavení a tam zaznela veta: Slovák je najradšej, keď môže voliť menšie zlo. Nebojujeme za pravdu, máme predstavu, že všetko je zlé a my si zvolíme to menšie zlo.

Často čítam komentáre pod príspevkami, aj som si pozerala TV Slovan a konšpiračné stránky. Hovorím si, že možno ak si ja pozriem argumenty „opačnej“ strany, hádam si aj oni niekedy pozrú tie, s ktorými sa viac stotožňujem.

Vidím, ako ženú do extrému vymyslené veci, napríklad, že v školách budú deti učiť, ako sa prezliekať na opačné pohlavie. A že si zrazu bude môcť každý robiť, čo len chce. A vlastne chápem, že má z toho veľa ľudí strach.

To ako drukujeme na Slovensku napríklad hokejistom či futbalistom, odráža to našu mentalitu?

Úplne. Keď pozeráme hokej, vieme kritizovať a nadávať a zároveň tých hokejistov strašne milujeme, keď im to vyjde. Podľa mňa to na nich prenáša stres. Sú jednou z mála vecí, čím sa môžeme pochváliť na svetovej úrovni.

Tlak toho, aby sme sa my, celý národ cítili lepšie, keď naši hokejisti vyhrajú, nie je vďačný. Vďačné je to, že vás budeme mať radi, keď vyhráte aj keď prehráte. A tu sa opäť dostávame k téme, aké je dobré vnímať chyby ako odrazový mostík k úspechu.

Mám pocit, že niečomu som už v herectve porozumela a chcela by som to odovzdať ďalej, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

Stále chcete byť aj učiteľkou herectva?

Áno, ale nevidím to zatiaľ reálne, u nás sa učí divadelné herectvo, tomu sa už niekoľko rokov nevenujem. Raz budem, ale teraz v kombinácii s deťmi a rodinným životom je pre mňa príjemnejšie ísť si niečo nakrútiť a byť večer doma s deťmi.

Prichádzajú mi ponuky, za ktoré som veľmi vďačná a pred kamerou som rada. Nechcem si teraz zavaľovať zvyšný čas divadlom, ktoré mám síce veľmi rada, ale v rebríčku priorít je momentálne trošku nižšie.

Prečo však učiteľka?

Mám pocit, že niečomu som už v herectve porozumela. Mňa to učil pán profesor Martin Huba a ja by som chcela odovzdať ďalej to, čo som sa – aj od neho – naučila a na čo som prišla. V herectve si každý musí nájsť svoju metódu, takže skôr ide o to, inšpirovať iných, aby hľadali a skúšali, aby sa učili, čo je autentické a čo nie.

Dôverovať tomu, že myšlienku, ktorú si pomyslím, bude vidno na mojej tvári, je ťažké. Tiež je to práca so strachom. Byť pred kamerou sám a nechať na seba pôsobiť situáciu tu a teraz, je vec, ktorá sa mi už občas podarí. Chcela by som o tomto všetkom hovoriť.

Narodila sa ako tá, ktorá chce vyhrávať. Nemyslím si, že je to správne, ale som vďačná, že som život odštartovala s takýmto nastavením, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

Zhovárate sa doma o politike?

Áno, ale hovoríme aj o tom, že nie sme typy, čo sa k nej chcú vyjadrovať verejne. Spôsob, ako sa vyjadruje môj manžel k politike, sú jeho texty so satirickým ironickým podtextom (Martin Mihalčín je spevák slovenskej kapely Heľenine oči, pozn. red.).

Ja sa nerada vyjadrujem k politike. Samozrejme, ak sa ma priamo spýtate, priamo poviem svoj názor, ale nebudem na pódiu na proteste, nemám pocit, že tam patrím, som tá občianka, ktorá je radšej dole.

Po voľbách sa deti pýtali, prečo som smutná, tak som im povedala prečo, ale hovorím im aj, že v krajine platia pravidlá a tie určujú ľudia, ktorých si zvolíme. Na voľby chodievajú s nami, tak im vysvetľujem tento princíp.

Niektorí ľudia hovoria o hereckom povolaní s pohŕdaním, do toho im prekáža, že herci "mudrujú" do spoločenského diania. Čo dávate tejto spoločnosti? Prečo ste rovnako dôležití ako niekto, kto pečie rožky?

Možno by sa človek, ktorý pečie rožky, vedel vyjadriť k tejto téme kvalifikovanejšie ako ja. Faktom však je, že u ľudí dochádza k nejakej fascinácii tým, že sa iný človek objaví na televíznej obrazovke a nejakým spôsobom si nás potom idealizujú. Zaujímajú ich naše názory. Preto sa zrejme deje aj tento rozhovor.

Ale myslím, že väčšina z nás hercov je vďačná za to, ak môže pracovať v divadle či pred kamerou a prostredníctvom kvalitného textu sprostredkúvať silné emócie či filozofické témy. Najradšej by sme sa „vyjadrovali“ len takto. Ale ak sa v spoločnosti dejú neprávosti, nie je logické, že chcú umelci využiť svoju mediálnu silu a zabojovať za dobro?

Áno, môžeme diskutovať, čo to „dobro“ vlastne je, ale ja som napríklad veľmi vďačná všetkým umelcom, ktorí sa počas našej histórie aj v súčasnosti snažia využiť svoj hlas a bojovať za lepšie Slovensko.

Z rolí, ktoré ste hrali, povedali by ste, že nejaká bola vlastenecká?

Keďže máme historicky blízko k Rusku, asi by sa takto v istom zmysle mohla brať Čechovova Máša z Troch sestier. Ale v tomto prípade nejde o oslavné vlastenectvo, skôr o zrkadlo spoločnosti, o neschopnosť posunúť sa, „vycestovať do tej Moskvy“. Radšej budeme nešťastní v našej istote, ako zariskovať a pustiť sa do neistej budúcnosti.

Mám rada svoju krajinu. Mám rada svojich ľudí. Keď budem niekde v zahraničí, budem s hrdosťou rozprávať o tom, aké máme tatranské chodníky či o hercoch, alebo vedcoch, ktorých tu máme a sú vynikajúci, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

Na aké divadlo rada chodíte?

Baví ma, ak je v ňom rozmer súčasnosti a bavia ma svetové veľké drámy. Diela, ktoré hovoria o tom ľudskom, nie národnom, o tom, čo nás ľudí na celom svete spája. To sú pocity lásky, smútku, melanchólie. V týchto smutných emóciách sa niekedy viac spojíme ako v šťastí.

Odkedy mám deti, bola som v divadle asi desaťkrát, z toho sedemkrát na detskom predstavení. Veľmi ma však oslovili Malé ženy, ktoré som videla s kamarátkami z ihriska. Päť matiek nás tam sedelo, bolo to nádherné. Je to krásny ľudský príbeh. Nie intelektuálne divadlo, k tomu si neviem často nájsť cestu.

Naposledy ste boli na čom?

Na premiére inscenácie Pes na ceste. Obdivujem divadlo a držím mu palce v tom, že sa snaží reflektovať spoločenské veci. I keď niekedy neviem, či to nie je len pre našu bublinu.

Čo je pre vás esencia hrania?

Bytostne si potrebujem predstavovať životy iných ľudí. Ak by som to nerobila v práci, bola by som buď v ochotníckom divadle, alebo si hrám knižky. To som robila ako malá, čítala som knihy svetovej literatúry a predstavovala si, že som Anna Kareninová.

Bytostne si potrebujem predstavovať životy iných ľudí. Ak by som to nerobila v práci, bola by som buď v ochotníckom divadle, alebo si hrám knižky, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

Aký význam má divadlo? Nie pre spoločnosť, ale pre každého z nás osobitne.

Aktuálne divadlo nastavuje zrkadlo spoločnosti, to je veľký a dôležitý kus jeho práce. V osobnej rovine niekedy, keď rozmýšľame sami nad sebou, nevieme sa na veci pozrieť zvonka. Cez príbehy nachádzame spojenie s inými ľuďmi a naše problémy zrazu nie sú také zdrvujúce.

Problémy sú často pre nás také hrozné len preto, že nevieme, že iní ich majú rovnaké. Alebo nevieme, že môžu byť ešte väčšie problémy. Konfrontácia s inými je veľmi dôležitá. To niekedy v bežnom živote nemáme šancu uvidieť, lebo riešime bežné chodové záležitosti.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa hanbili za to, že ste Slovenska?

Trošku po výsledkoch volieb, prezidentských aj parlamentných. Ale inak nie. Keď som v zahraničí, hrdo hovorím, že som z tejto krajiny.

Mení sa váš vzťah k našej krajine podľa toho, kto jej vládne?

Asi áno. Ale je pravda, že odkedy môžem voliť, neviem, či to niekedy dopadlo tak, že by som zrazu bola veľmi šťastná, že by tam bol môj favorit a moja predstava toho, ako by to malo fungovať.

Rada poskytnem seba ako materiál do divadelnej či filmovej mašinérie, hovorí Gabika Marcinková. (zdroj: Marko Erd)

A do budúcnosti, ste skôr optimistická, ako to dopadne s touto krajinou?

Určite cítim nádej, ja som optimista. Keď sa stane niečo zlé, hľadám prirodzene dobré veci. Aj teraz verím, že všetko bude raz dobré.

Som však aj prekvapená, koľkým ľuďom neprekážajú niektoré zákony, ktoré sa prijímajú. Ale ako v živote, keď človek padne na dno, môže sa veľmi dobre odraziť. Možno až keď zažijeme reálnu hrôzu, poučíme sa a 'nakopne' nás to.

Čo je dobré na tejto krajine?

Že máme kam rásť. Niektoré západné krajiny žijú akoby zlatý vek a vrcholy rastu majú za sebou. My to máme stále pred sebou, to je super, máme na čom pracovať.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné

Rozhovory z denníka SME

Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

• Buran z Rady FPU: Za istých okolností sa môže stať, že fond bude znefunkčnený natoľko, že zanikne
• Billy Bob Thornton pre SME: Učili ma, ako byť silným. Za touto maskou mužov však bývajú komplexy
• Takúto vlnu hejtu som ešte nezažila. Možno ma raz zakážu, hovorí umelkyňa Rigová

Buran z Rady FPU: Za istých okolností sa môže stať, že fond bude znefunkčnený natoľko, že zanikne

Buran končí aj ako kurátor v SNG.

Soňa Jánošová 6

Billy Bob Thornton pre SME: Učili ma, ako byť silným. Za touto maskou mužov však bývajú komplexy

Svojim kolegom niekedy nerozumie.

Kristína Kúdelová 19

Takúto vlnu hejtu som ešte nezažila. Možno ma raz zakážu, hovorí umelkyňa Rigová

Výstavu nečakane navštívil premiér Fico.

Michal Dudoň 112

Súvisiace témy: Slovensko, Slovenské herečky, Rozhovory o vlastenectve