Hynuli po tisícoch. Mestské vtáctvo sa podarilo zachrániť v hodine dvanástej

„Videl som, žiaľ, asi všetko. Uhynuté dospelé jedince aj mláďatá uzavreté izolantom v dutine na hniezde priamo počas zatepľovacích prác. Zničené hniezda, vyhladované mŕtve mláďatá, ku ktorým sa už nevedeli dostať s potravou rodičia cez zateplenie alebo siete na lešení. Nedokážem pochopiť, že toto niekto vykoná.“

Peter Lipovský z BROZ - ochranárskeho združenia opisuje scény, aké videl na bratislavských sídliskách. Už roky sa venuje záchrane dážďovníka, jedinečného vtáka, ktorý väčšinu života trávi na oblohe.

Dážďovníky doplatili na trend zatepľovania. Po návrate z afrických zimovísk nenašli na Slovensku na zateplených budovách hniezda, ani si nemali kde vybudovať nové - všetky škáry a dutiny boli uzavreté. Hynuli po tisícoch, ich počet rapídne klesal, scény boli otrasné. Zachrániť sa ich podarilo v hodine dvanástej.

Nejde o jediný vtáčí druh. S tým, ako človek mení životné prostredie, pribúdajú do miest operence. Prekonať musia plachosť aj nástrahy od ľudí.

Dážďovníky prežijú takmer celý život vo vzduchu. (zdroj: Peter Lipovský (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Najrýchlejší letci planéty

Nad panelákmi na bratislavskom sídlisku šibrinkuje kŕdeľ tmavých vtákov. Sú také rýchle, že fotografi majú problém ich počas letu odfotiť. Ich aerodynamický tvar tela a kosákovito zahnuté krídla dokazujú, že ide o skvelých letcov. Vôbec najrýchlejších živých letcov planéty.

Sú to dážďovníky. Lietajú takmer ustavične. Životu vo vzduchu sa prispôsobili tak, že počas letu aj spia, aj sa pária.

„Dážďovník je naozaj mimoriadny letec, po vyletení z hniezda strávi aj dva-tri roky nepretržite vo vzduchu,“ pritakáva Peter Lipovský. „Živia sa lietajúcim hmyzom a za život nalietajú až päť miliónov kilometrov. To je, ako keby obleteli celú našu guľatú Zem 125-krát.“

Tieto vtáky kopírujú správanie ľudí v krajine. Kedysi hniezdili na skalných stenách a v dutinách starých stromov. Neskôr sa po postupnej zmene krajiny presunuli za ľuďmi na kostolné a hradné veže či pod strechy maštalí. A keď sa ľudia začali sťahovať do miest a stavať si meštianske domy a neskôr paneláky, šli za nimi aj dážďovníky.

Dážďovník sa dokáže udržať na kolmej stene. Na zem zosadnúť nedokáže. (Zdroj: Peter Lipovský) (zdroj: Peter Lipovský)

Ibaže nemohli rátať s tým, že v 21. storočí si ľudia začnú bytovky hromadne rekonštruovať a zatepľovať.

„Pokles populácií dážďovníkov bol pred pätnástimi - dvadsiatimi rokmi rapídny,“ vysvetľuje ochranár. „Staré, naozaj staré stromy, bohaté na dutiny, v dnešných hospodárskych lesov už takmer vôbec nie sú. Dážďovníky sa najprv prispôsobili tejto obrovskej zmene krajiny a naučili sa hniezdiť v rôznych dutinách a škárach ľudských stavieb. To ich však zároveň opäť posunulo na okraj vyhynutia, keďže pri nástupe rozsiahleho trendu zatepľovania na ne nikto nemyslel.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kanál využívajú ako metro. Potkany sú veľmi učenlivé, jedného sme naháňali mesiace, hovoria deratizéri Čítajte 

Aby zachránili populáciu, museli najprv dostať ochranu druhu do legislatívy a povedomia verejnosti. K niektorým prípadom museli volať aj políciu, to keď stavebník či investor odmietal realizovať nariadenia podľa platných zákonov. Pri cene stavieb a zatepľovania ide pritom o mizivé náklady.

„Vieme odborne zhodnotiť výskyt chránených živočíchov na budove a navrhnúť kompenzačné opatrenia aj postup stavebných prác,“ hovorí Lipovský.

Špeciálne búdky pre dážďovníky sú úzke, majú viacero vletových otvorov a vnútorné komory. „Tvar a materiál búdok sa vyvinul vplyvom odborných poznatkov aj pripomienok stavebníkov.“

Mláďatá dážďovníka tri dni po vyliahnutí. (zdroj: Peter Lipovský)

Ochranári z BROZ-u spolupracujú s SOS Birdlife Slovensko a so Spoločnosťou pre ochranu netopierov, keďže aj populáciu netopierov poškodil trend zatepľovania. Ich spoločný projekt získal v rámci mnohých podobných z celej Európy titul Najlepší z najlepších.

V Bratislave osadili doteraz tisíce búdok, ďalšie pôvodné hniezdne lokality sa im podarilo zachovať.

Podľa ochranára dážďovníky ohrozuje ľudská nevedomosť aj nadradený prístup človeka ku krajine. „Život a vôbec existencia dážďovníkov sú pre mnohých ľudí úplne neznáme, a tak sa stáva, že ani nevedia, že im na budove hniezdia,“ hovorí. „Pritom dážďovníky dokážu uloviť obrovské množstvá hmyzu. Pre predstavu, jeden dážďovník uloví za deň až desaťtisíc komárov, múch, ôs a ďalších druhov.“

Tento jedinečný vták je taký špecializovaný na let, že nedokáže ani zosadnúť na zem. Nôžky má celkom krátke, zakrpatené, dokáže sa len prichytiť na kolmej stene pri kŕmení mláďat a vnútri dutiny lezie.

„Tento druh je naozaj výnimočný. Aj preto musia byť búdky umiestnené vo výške,“ ochranár ukazuje na najvyššie poschodia panelákov. „Keď mladé dážďovníky opúšťajú hniezdo, majú len jeden pokus, aby sa naučili lietať. Preto čím je búdka vyššie, tým dlhšie trvá voľný pád a majú vyššiu šancu správne použiť krídla a naučiť sa lietať. Potom už lietajú do konca života.“

Dážďovník pred búdkou s vletovými otvormi a komorou. (zdroj: Marko Erd (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Štyri sokolíky

Mladý pár býva na najvyššom, siedmom poschodí štandardnej bytovky v bratislavskej časti Dúbravka. Už pred vchodom vidíme, že ideme správne. Vo vzduchu poletujú samec a samica, trepocú sa vo vzduchu. Takto typicky sleduje sokol myšiar korisť v tráve a z výšky útočí prudkým letom. U nás sa ľudovo nazýva aj pustovka.

„Hniezdia nám na parapete už piaty rok. Kým samička vysedí vajíčka, samec jej nosí potravu, vyliahnuté mláďatá kŕmia obaja,“ hovorí Tibor Čula a ukazuje za sklo okna.

Mláďatá sokola myšiara v Dúbravke. (zdroj: Marko Erd)

V búdke sa tlačia strapaté pípajúce stvorenia. Štyri sokolíky otvárajú zobáky, tešia sa na hraboša či jaštericu. Mama s otcom majú práce vyše hlavy.

„Dosť sme sa za ten čas naučili. Kým je človek laik, vníma len vtáka vo vzduchu, my už vieme rozlíšiť samčeka od samičky, na jar vidíme boj dvoch samíc o hniezdo, potom sledujeme, ako prvýkrát vyletia mladé z búdky,“ hovorí Tibor Čula. Na sokolíky dáva pozor aj jeho manželka Eva.

„Prežívajú to s nami aj susedky. Z búdky síce občas vypadne kúsok potravy alebo trus, ale dá sa to zvládnuť a trvá to len pár týždňov. Som súčasne zástupcom vlastníkov a snažil som sa to obyvateľom vysvetliť. Dnes je to tak, že sa prídu pozrieť susedia aj s deťmi a hneď je to iné, keď vidia vtáky. Jedna pani dôchodkyňa skonštatovala, že si skrátka umyje okná po júli, keď vyletia.“

Tiborovi Čulovi hniezdia sokoly na parapete už piaty rok. (zdroj: Marko Erd)

Tento rok ku dvom mláďatám od rodičovského páru pribudli aj dve adoptované. Noví rodičia ich prijali bez problémov. Tibor Čula spolupracuje s ochranármi, tí aj mláďatá v búdke okrúžkovali.

„Sokola myšiara evidujeme v hlavnom meste okolo sto párov a desiatky sú v ďalších mestách. Pritom pred sto rokmi to bol v meste vzácnym druhom operenca,“ hovorí Tomáš Veselovský z organizácie Ochrana dravcov na Slovensku. Monitorujú aj dravé vtáky v mestách.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Územia pre vlky či rysy zachraňujú ľudia z vlastných peňazí. Nemajú tu šancu píly, guľovnice ani buldozéry Čítajte 

„Hniezdenie sokolov na balkónoch je v 21. storočí typický fenomén. Mestské populácie rastú a taktiež rastie počet obcí, kde sa tento druh rozširuje,“ potvrdzuje Roman Slobodník z rovnakej organizácie.

Veľký boom sťahovania vtákov do miest prišiel po výstavbe sídlisk po druhej svetovej vojne. „Konkrétne sokol myšiar pôvodne hniezdil v mestskom prostredí na nedostupných miestach ako zámocké či kostolné veže alebo mostné konštrukcie. Neskôr prešiel na hniezdenie na obývaných budovách, no vyberal si málo navštevované miesta ako strechy. Dnes je to bežné aj na balkónoch či v kvetináčoch. Túto antropotoleranciu môžeme badať pri viacerých druhoch.“

Samica sokola myšiara stráži hniezdo s mláďatami na siedmom poschodí. (zdroj: Marko Erd)

Pribúdajú nové druhy

Vtáky žijú vo všetkých našich mestách, od krajských po tie najmenšie.

„Každé mesto má iný počet vtáčích druhov v závislosti od polohy, veľkosti a štruktúry biotopov zastúpených v mestskom prostredí. V mestách, kde je viac zelene, záhrad a parkov, nájdeme viac druhov,“ hovorí ornitológ Radovan Jambor z Piešťan, ktorý prevádzkuje ornitologickú poradňu a takisto pripravuje pre širokú verejnosť prednášky o vtákoch v našich mestách.

„V Trenčíne, kde sa nachádza aj lesopark, aj lužný les s riekou, vieme napríklad presne o 209 druhoch, z toho až 96 ich aj hniezdilo,“ vymenúva Jambor.

Pomer mestských a nemestských druhov sa v posledných desaťročiach preklápa v prospech mestských. „No nič nie je čiernobiele, neexistujú presné deliace čiary medzi mestskými a nemestskými vtákmi, ak to mám takto laicky označiť. Niektoré sú len návštevníkmi záhrad a parkov a za normálnych okolností by sa ľudskému prostrediu vyhli.“

Hniezda belorítky obyčajnej. (zdroj: Andrej Chudý)

Všeobecne sa dá podľa neho povedať, že tak ako sa mestá rozširujú, rastie aj záujem operencov o ich osídlenie. „Vtáky sú živočíšnou skupinou, ktorá dokáže reagovať veľmi pružne. Celý ich evolučný vývoj prebieha zrýchlene. Rozmnožujú sa rýchlejšie, majú viac potomstva a ich mozog je mimoriadne vyvinutý. Učia sa využívať nové príležitosti a vysporiadať sa s hrozbami veľmi efektívne. Mestá sú také malé evolučné laboratóriá, kde sa operence rýchlo menia a prispôsobujú novým podmienkam.“

Ornitologická encyklopédia z roku 1944. (zdroj: Univerzitná knižnica v Bratislave)

Príchod nových druhov v strednej Európe dokladá aj tragický príbeh českého odbojára a ornitológa Veleslava Wahla. Za protikomunistický odboj ho komunisti popravili po vykonštruovanom procese, ešte predtým však vydal v roku 1944 encyklopédiu Pražské vtáctvo. Tá dnes vychádza v novom vydaní - jej revidovanú verziu ornitológovia doplnili o druhy, ktoré pred 80 rokmi v meste ešte nežili.

Jambor delí vtáky z tohto pohľadu na viacero skupín. Nesynantropné, druhy len vzácne využijú priestor obývaný ľuďmi, radšej hniezdia mimo miest. Pri semisynantropných druhoch časť populácie hniezdi v mestách a časť mimo nich, týka sa to aj populácie sokola myšiara, ale napríklad aj kavky.

Typickým synantropným druhom viazaným na človeka a jeho sídla je hrdlička záhradná, ktorá sa na Slovensko dostala z Balkánu s rozvojom poľnohospodárstva a žije hlavne v záhradách a parkoch. A synurbánne druhy vymenili pôvodné hniezdne biotopy ako skaly, za mestské budovy, ktoré im ich pripomínajú. Okrem dážďovníka sú to napríklad aj lastovička a belorítka.

Kým niektoré druhy spolužitie s človekom zvládnu, iné sú príliš plaché. (zdroj: Pavol Funtál)

„Napríklad bocian biely je síce synantropný, ale nie synurbánny, mestám sa celkom zjavne vyhýba. A bocian čierny nie je ani synantropný, je viazaný na lesy, veľmi plachý a väčšina ľudí ho ani nevidela,“ menuje Jambor.

Medzi druhy, ktoré spolužitie s ľuďmi „dávajú“, patrí aj známy vrabec domový. No jeho bratanec vrabec poľný u nás do centier miest nezavíta, má rád polia a dediny.

Straka nežila v mestách ešte pred dvadsiatimi rokmi. Ale aj havrany a vrany sa stali obyvateľmi miest až v 20. storočí. Havrany majú dnes kolónie napríklad v Poprade, Košiciach, Michalovciach, Rimavskej Sobote, Trnave, Zlatých Moravciach, Nových Zámkoch či Leviciach.

Biologička Monika Gálffyová z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote to zdôvodňuje aj inteligenciou krkavcovitých.

„Pomer hmotnosti mozgu k hmotnosti tela je u nich veľmi vysoký, porovnateľný s primátmi a veľrybami. Sú veľmi učenlivé a dokážu vyriešiť aj komplikované úlohy. Niektoré druhy nielen používajú, ale si aj vyrábajú nástroje, vytvárajú väčšie sociálne skupiny, v ktorých musia rozlišovať jednotlivých členov a poznať ich sociálny status,“ hovorí. „Ich inteligencia má určite vplyv aj na vzťah s ľuďmi – sú veľmi učenlivé a prispôsobivé, naučili sa, že v blízkostí ľudských obydlí si nájdu zdroje potravy a hniezdiská. Havrany, vrany, krkavce či straky sa rýchlo naučia, že rôzne plašiče a strašiaky pre ne nie sú nebezpečné a tie tak stratia svoju účinnosť.“

Havran poľný sa presunul do miest z otvorenej krajiny, kde ho zabíjali poľovníci. (zdroj: Radovan Jambor)

Hoci krkavcovité sa oddávna vyskytujú v mýtoch a rozprávkach, väčšina z nás ich nevie rozlíšiť. Našu malú znalosť týchto vtákov dokladá podľa biologičky aj to, že napríklad z hlavného hrdinu básne Edgara Allana Poea krkavca, v angličtine „raven“, sa stal v slovenskom preklade havran.

„Hlučné sú hlavne v období hniezdenia, ktoré trvá asi dva mesiace. Riešením je tolerancia a kvalitné okná. Poškodzovanie lavičiek v parkoch trusom sa dá tiež riešiť, tieto vtáky radi hniezdia na vysokých stromoch a stačí im vyhradiť vysoké stromy v centrálnejšej časti parkov, kde sa lavičky nenachádzajú,“ hovorí Gálffyová. „Skoro ráno vás svojím ‚ľúbezným spevom‘ zobudí aj slávik, no naň sa ľudia nesťažujú. Pritom aj havrany patria medzi spevavce, ich zvukové prejavy sú rôznorodé, majú svoj jazyk, ktorým sa dorozumievajú medzi sebou. Skúste sa do ich hlasov započúvať.“

Holuby niekto kŕmi, inému prekážajú. (zdroj: Jozef Jakubčo)

Holuby ako potkany

Kým niektoré druhy prišli do miest len nedávno, iné v nich žijú storočia. Bez holubov si nemožno predstaviť Benátky, na druhej strane sa londýnsky starosta svojho času vyjadril, že holuby podľa neho sú potkany s krídlami.

Skúsenosti s nimi má väčšina slovenských miest.

„Zvýšený počet podnetov obyvateľov evidujeme prechodne v čase ich hniezdenia, a to najmä v oblasti opustených ľudských sídiel, balkónov a loggií bytových domov, prípadne podnety týkajúce sa výskytu holubov v opustených, spustnutých nehnuteľnostiach a zle zabezpečených strešných krovoch, ktoré ponúkajú bezpečnejšie prostredia na ich hniezdenie,“ približuje Peter Bubla z Magistrát hlavného mesta.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Som hlucháň a vymieram. Nechajte môj les na pokoji Čítajte 

Počet mestských holubov nepoznajú a samosprávy podľa neho nemajú ani právomoc posudzovať nadmerný výskyt týchto vtákov. Mesto však zabezpečuje znečistenie holubím trusom pri údržbe verejných priestranstiev, takisto sanáciu holubích zdochlín.

V Trnave čistia ihriská a lavičky v niektorých lokalitách minimálne raz týždenne vysokotlakovými čističmi. „Skúšali sme inštalovať napríklad atrapy dravých vtákov, no fungovali len dočasne,“ podotýka hovorkyňa mesta Veronika Majtánová.

Divý príbuzný, chránený holub hrivnák. (zdroj: Radovan jambor)

Podľa hovorkyne Trenčína Eriky Ságovej zákon neumožňuje usmrtiť vtáctvo ani pri zvýšenom počte. „Okrem toho nie sú na území Slovenska registrované farmakologické prípravky, ktoré by mohla verejná správa plošne aplikovať na tlmenie plodnosti holubov,“ hovorí hovorkyňa. „Problémom môžu byť aj opustené balkóny, ak je majiteľ bytu dlhšie v zahraničí alebo tam nikto nebýva. Práve na takýchto balkónoch si holuby veľmi často spravia hniezda.“

Krátkodobý efekt zvukového plašenia a odchytov nám potvrdili vo viacerých mestách. Napriek tomu sa v v Banskej Bystrici podľa Zuzany Abrinkovej z oddelenia odpadového hospodárstva a údržby verejných priestranstiev pokúsili koncom minulého roka vykonať odchyt holubov. „Samospráva ho realizovala s cieľom znížiť ich populáciu v intraviláne mesta etickým spôsobom, odchytom do živolovných pascí s následným presunom a vypustením na iné miesto mimo intravilánu a extravilánu mesta.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte 

V Žiline si vydali aj upozornenie obyvateľom, aby holuby nekŕmili a dodržiavali nariadenie o čistote v meste. Porušenie nariadenia môže vyjsť na 33 eur pokuty.

Z opačného pólu je prípad pražského spolku Holubi v nouzi. Iniciátori tvrdia, že na holuby sa pri všetkých obyvateľov mesta zabudlo, no takisto trpia rôznymi spôsobmi. Na vybudovanie záchrannej stanice pre tieto operence sa im podarilo vyzbierať už státisíce korún od darcov.

Iba málokto z verejnosti pritom rozlišuje medzi holubmi v meste. Kým tých mestských je väčšina, do miest začal z voľnej prírody prenikať aj ich divý príbuzný, sťahovaný holub hrivnák. Plachosť prekonal len pred pár desaťročiami. Je to najväčší európsky holub, navyše je chráneným druhom.

Sova myšiarka ušatá začala hniezdiť na sídliskách. (zdroj: Andrej Chudý)

Sovy na sídliskách

V posledných rokoch sa do nočného ticha viacerých slovenských sídlisk ozýva zvláštne pískanie. Až vtedy, keď moderné mesto prestane hučať a stíchne, počuť, že jeho obyvateľmi nie sú len ľudia.

Zdrojom nočného pískania sú mláďatá myšiarky ušatej. Sovy, ktorej operenie okolo ušných otvorov naozaj pripomína nastražené uši. Jej mláďatá zasa vyzerajú ako malé strapaté čudá so zmäteným pohľadom.

„V ‚sezóne mláďat myšiarok‘ dostáváme tri hlavné otázky. Prvou je, čo je to za zvuk. Druhá, keď prestanú pískať a či vieme niečo s tým urobiť. A treťou je, ako postupovať, keď našli mláďa myšiarky. Vo všetkých troch prípadoch pomáha edukácia,“ vysvetľuje Tomáš Veselovský z organizácie Ochrana dravcov na Slovensku.

Mláďatá myšiarky s ornitológom Romanom Slobodníkom. (zdroj: Archív R. S.)

Pripomína, že ide o chráneného a súčasne užitočného vtáka, keďže myšiarka sa živí lovom hlodavcov.

„Najmä pri druhej otázke prosíme o trpezlivosť,“ hovorí Veselovský. „Vysvetľujeme, že ide o prirodzený proces, keď mladé myšiarky opustili hniezdo a presúvajú sa po blízkom okolí. Nočným pískaním upozorňujú rodičov, kde sa nachádzajú a žiadajú od nich potravu. Táto ‚fáza pískania‘ je krátka a po zvyšok roka je pokoj.“

Jeho kolega Roman Slobodník dodáva: „V prípade pískajúcich myšiarok si stačí správne nasadiť štuple do uší. Treba zdôrazniť, že tieto akustické nepríjemnosti trvajú iba pár týždňov, nie sú trvalé.“

Sovie mláďatá volajú pípaním mamu. (zdroj: Radovan Jambor)

Ochranári vysvetľujú verejnosti, že ak nájdete mláďa myšiarky, ak nie je zranené, apatické alebo viditeľne choré, tak ľudskú pomoc v zásade nepotrebuje. Mama si ho nájde. Zasahujú, len ak mláďa spadlo zo stromu na plochu, kde sa pohybujú mačky, psy alebo autá. Stačí ho opatrne vziať a vyložiť na konár v blízkosti. Najlepšie je kontaktovať príslušné pracovisko Štátnej ochrany prírody.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Sú najväčšie aj najohrozenejšie. Začnú u nás dropy konečne hniezdiť? Čítajte 

„Novým prvkom v mestskom prostredí Slovenska je aj výrik lesný. Kým zvuk myšiarky ušatej pripomína pískanie bráničky, v prípade výrika pripomína jeho zvukový prejav pískanie poplašného zariadenia, ktorému dochádzajú baterky,“ opisuje Roman Slobodník.

„Dôvodov na príchod sov je viac. Okolitá krajina predstavuje často nehostinné prostredie v podobe šírych monokultúr a z hľadiska zdrojov či potravy je neatraktívna. Naopak v mestách sa sadia stromy, vyskytujú sa vodné prvky a sídlisková zeleň od výstavby už zmohutnela. Je to teda na jednej strane degradácia okolitého prostredia a na druhej strane adaptibilita vtákov.“

Belorítky si pod Mostom SNP hľadajú svoje hniezda, ktoré im zničila developerská firma J&T Real Estate. (zdroj: Slovenská ornitologická spoločnosť)

Nenávisť a ochrana

Labuť zastrelená. Volavka otrávená rodenticídmi. Mŕtva sova s brokmi v tele. Zoznam vtáčej kriminality na Slovensku je dlhý a bohatý. Rieši ju aj enviropolícia.

Týka sa aj vtákov žijúcich v blízkosti ľudských obydlí.

V moderných mestách zabíjajú vtáky aj plochy skla, sklenené bariéry vtáky nevidia a tieto kolízie sú druhou najčastejšou príčinou ich úmrtia. Na prvom mieste sú v mestách mačky.

„Všade sa dnes umiestňujú hroty proti sadaniu, vtáky sa chytajú, zabíjajú. Pritom existujú fungujúce humánne riešenia,“ hovorí Radovan Jambor. „Hroty proti sadaniu sú nebezpečné, každoročne máme niekoľko prípadov úmrtí na takýchto hrotoch, nedávno nám v Bratislave lietala poštolka so zapichnutým hrotom v tele. Je to zlé riešenie, existujú napríklad pružiny, na ktoré vtáky nerady sadajú, sú nestabilné a nevedia medzi nimi umiestniť hniezdo.“

Hroty proti vtákom sú bežnou ozdobou slovenských budov. (zdroj: Marko Erd)

Ešte pred pár desaťročiami u nás bežne zabíjali poľovníci rôzne druhy vtákov vrátane dravcov a krkavcovitých, šlo doslova o vybitie celej kolónie, obľúbenou disciplínou bolo jarné „vystreľovanie hniezd“. Aj intenzívne zabíjanie bolo jedným z dôvodov, prečo sa začali sťahovať z polí do miest.

Nie sú to len jednotlivci. Prešľapov sa dopúšťajú aj samosprávy. Napríklad havranej kolónii v Poprade v minulosti zhadzovali hniezda aj na vtáky strieľali. Veľký význam to nemalo a popri tom zastrelili aj chránenú kavku tmavú. V roku 2016 zničili v Bratislave takmer 70 hniezd belorítky pod Mostom SNP. Most „vyčistila“ pre magistrát developerská firma J&T Real Estate tak dôsledne, že zlikvidovala hniezda priamo uprostred hniezdnej sezóny, teda aj so znáškami.

Firmy montujúce hroty proti vtákom aj samosprávy argumentujú, že vtáky sú nebezpečnými prenášačmi chorôb. Aj to je podľa ornitológov mýtus.

„Darmo by ste hľadali na Slovensku niekoho, kto sa nakazil od holubov, hoci by ich aj doma choval,“ hovorí Jambor.

Roman Slobodník dodáva: „Ľudia si myslia, že sa môžu z divo žijúcich vtákov nakaziť, úlohu zohráva tiež panika z vtáčej chrípky. V tomto prípade sa snažím ísť príkladom, keďže som s divožijúcimi jedincami v dennom kontakte a musel by som umrieť už niekoľkokrát. Humor často pomáha pri vysvetľovaní a prelomení názorových bariér.“

Aj na Slovensku alarmujúco klesá počet kedysi bežných druhov ako vrabec domáci. (zdroj: Andrej Chudý )

Problém nie je len morálny. Od roku 2002 sú u nás všetky vtáky chránené zákonom a bez udelenej výnimky sa nesmú strieľať, rušiť ani im zhadzovať hniezda. Napríklad škoda pri zničení hniezd belorítok sa odhadla na 120-tisíc eur. Páchateľovi môže hroziť aj väzenie.

V súčasnej Európe navyše závratným tempom miznú všetky druhy vtákov. Konzumná spoločnosť zameraná výhradne na produkciu a extrémne využívanie prírodných zdrojov neumožňuje život druhom, ktoré tu žijú oveľa dlhšie ako človek. Trend je alarmujúci: v niektorých európskych krajinách je za posledné desaťročia pokles vtáctva až 80-percentný. Napríklad aj u nás sa pokles populácie kedysi bežných vrabcov odhaduje až o viac ako dve tretiny.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Na Slovensko mieria tisíce migrantov. Ako k nám cestujú vtáky z Afriky Čítajte 

Prečo niektorí ľudia 21. storočia vtáky nenávidia?

„Vtáky nám odjakživa robili spoločnosť a je smutné, že ich zrazu od seba odháňame. Máme v sebe nejaké sebastredné a súčasne sebazničujúce inštinktívne správanie. Po nás potopa, hlavne že sa máme dobre teraz. Každoročne riešime veľmi veľa telefonátov, keď niekomu prekážajú nejaké vtáky, od vrabcov cez ďatle až po sovy. Zhadzovanie hniezd belorítok z pekných nových fasád bol dlhodobo u nás športovou disciplínou,“ zamýšľa sa Radovan Jambor. „Pozitívnou zmenou je akceptovanie, že vtáky sú tu s nami a že je to prirodzené. Pozorovanie vtáctva je aj psychoterapeuticky veľmi prínosné. Sú to operené stimuly, ktoré nám v mestách pozitívne ovplyvňujú mentálne zdravie.“

Toto nie je zmoknuté kura, ale zmoknutý sokolík, čo prvý raz vyletel von a zistil, že existuje dážď. (zdroj: Archív T. Č.)

„Problém vidím v antropocentrizme a našej bezohľadnosti,“ myslí si Roman Slobodník. „Hoci Homo sapiens znamená človek rozumný, niekedy v rámci následkov nášho konania voči prírode, ktorej sme súčasťou, veľa rozumného či rozumového nebadám. Riešenie je v porozumení týmto procesom. Len to, čo poznáme, môžeme aj pochopiť a následne efektívne zvoliť metódy, ktoré vedú k zachovaniu prírodných hodnôt. Prírode stačí nechať trochu času a miesta a ona sa už prejaví. Napríklad nekosiť celú záhradu, kosiť ju na etapy, časť úrody nechať na stromoch, pre výsadbu nevoliť cudzokrajné druhy stromov, vyvesiť na jar búdku. Možností je mnoho a na začiatok stačí mať záujem.“

„Mnohí ľudia nerozumejú komplikovanosti a krehkosti ekosystémov. A tak majú niekedy pocit, že to, čo nepoznajú, neexistuje. Žijú v zjednodušenom svete. Priamo v prírode nás prekvapí mnoho vecí, no v meste máme pocit, že všetko dôverne poznáme. Spomínam si, ako som laikom vysvetľoval tie súvislosti. Najprv si mysleli, že si vymýšľam. Tie výrazy tvárí, keď tomu porozumeli, so sebou nosím navždy,“ hovorí Peter Lipovský. „Ľudia vlastne aj tak vtáky milujú. Závidia im let. Tú nekonečnú slobodu.“

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné