Yaroslava Lopushanska je chemička. Do vojny žili spolu s manželom spokojný život v Užhorode. Yarkin manžel je významný ukrajinský vedec. Spolu sú už viac ako tridsať rokov. Dnes je rodina rozdelená, a čo Yarke chýba najviac, je zdanlivo obyčajné pritúlenie k manželovi.
Užhorod, malé mesto kúsok od Slovenska, malo pred vojnou 115-tisíc obyvateľov. Dnes v ňom žije veľké množstvo vnútorných presídlencov z Ukrajiny, prišli zo Záporožia aj Charkova. V meste je relatívne bezpečne. Tak ako všade inde v krajine sa však aj tu objavujú výpadky elektriny.
Yarka chce telefonovať domov, manželovi i mame, ktorá žije približne 40 kilometrov od Užhorodu, každý deň. Výpadky, ktoré oznamujú dopredu, preto sleduje. Keď nie je elektrina, nejde ani internet.
Na Slovensku pracuje ako predavačka v potravinách. So vzdelaním magistry farmácie sa pokúšala aj o miesto na univerzite, to zatiaľ nevyšlo. Keď má voľno v prvej práci, na skrátený úväzok robí koordinátorku dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v Mareene v Košiciach, kde si ju cenia.
Rozbehnutá kariéra
Yarka má päťdesiatku a doma mala veľmi dobrú kariéru. Práca jej robila radosť a napĺňala ju. Má dve vysoké školy, jej hlavný odbor je farmácia. Pracovala ako vedúca farmaceutických laboratórií a hlavná štátna inšpektorka. Ukrajina sa delí na 25 administratívnych celkov, ona v rámci celej krajiny zastupovala profesijne tú Zakarpatskú.
Po začiatku vojny dostala Yarka a jej kolegovia za úlohu zisťovať a evidovať dostupnosť liekov. Práca, ktorú robila predtým, postupne ustupovala a dnes už neexistuje. Hrozilo jej však, že nebude môcť z Ukrajiny vycestovať.
Syn bol už na Slovensku a dcéra v Prahe. Manžel vycestovať tiež nemôže a tak padlo rozhodnutie, že Yarka tiež pôjde na Slovensko. Nevedeli si predstaviť, že deti by sa nemohli stretnúť s rodičmi.
“Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale rozhodli sme sa tak, aby som bola v pokoji a tam, kde sú deti. Každú chvíľu myslím na domov, chýba mi a stále čítam správy, ale aj tak viem, že mi je tu teraz lepšie,” hovorí.
Život vedca vo vojne
“Manžel je dosť známy ukrajinský vedec a veľmi dobrý človek,” povie Yarka o Vasylovi Lopushanskom, fyzikovi a matematikovi. Pracuje ako výskumník v Inštitúte elektronickej fyziky Národnej akadémie vied Ukrajiny. Má významné príspevky v oblasti výskumu nanokryštálov a ich spektroskopických vlastností. Yarka hovorí, že keď človek svoju prácu miluje, je v nej aj úspešný.
Vasylova mama žila pred vojnou vo Ľvovskej oblasti, po tom, ako utrpela mozgovú porážku, musela prísť bývať do Užhorodu, k synovi. Ten sa o ňu stará.
Každé ráno ju obriadi, dá jej raňajky, potom ide autom do práce, počas obednej pauzy ide opäť domov, aby jej dal jedlo a lieky. Niekedy sa stane, že po ceste ho aj päťkrát ho zastavia pre doklady.
Na začiatku vojny pomáhal Vasyl popri práci ako dobrovoľník. Podobne aj ich syn na Slovensku. Z neho sa, ako Yarka vraví, stal už samostatný zodpovedný muž.
Rodina Lopushanských v čase mieru na Ukrajine. (zdroj: Archív YL)Svadba bez otca
Keď sa vydávala v máji tohto roku v Prahe dcéra Bohdana, otec nemohol na svadbu prísť. Je to pritom nielen jeho milovaná dcéra, ale aj kamarátka a kolegyňa. “Chlap nechlap, plakal,” povie Yarka.
Aj Bohdana vyštudovala fyziku, na vysokej škole v Užhorode si urobila aj doktorát. Potom sa jej podarilo nájsť prácu v Prahe. Na svadbe zastúpil otca syn Nazarij. “Prežíval to ako veľkú zodpovednosť. Svadba bola skromná, dcéra povedala, že v takýto čas veľkú svadbu nechce,” vraví Yarka.
Otec ženícha na svadbe byť mohol. Vycestovať smel, pretože rok dozadu mu vo vojne zabili mladšieho brata, a tak dostal povolenie. “Takéto vycestovanie nebolo radostné, zostali po jeho bratovi dvaja chlapci. Potrebujú otca, ale už ho nemajú,” dodá Yarka.
Svadba Yarkinej dcéry Bohdany v Prahe, na fotografii je spolu s mladším bratom Nazarijom. (zdroj: Archív YR)Návraty na Ukrajinu
Raz do mesiaca, keď sa Yarke večer skončí o deviatej šichta v obchode, nasadá pred jedenástou na autobus a o tretej ráno je doma, na Ukrajine. “Hoci som aj celú noc na ceste, je mi dobre, necítim únavu,” hovorí o nočných príchodoch.
Snaží sa prísť domov raz do mesiaca, pripravuje jedlo, aj do mrazáku, ale hlavne sa vidí s manželom a rodičmi.
“Trošku ma to bolí, že nie som pri nich, ich to ale nastavilo tak, že sa stali veľmi silní, otec má onkologické ochorenie a veľmi dobre sa drží, aj mňa to podporuje, aj ja mám potom pocit, že som silná a všetko zvládnem,” opisuje Yarka.
Ich byt i dom, ktorý kúpili, stále stoja, vrátiť sa teda zatiaľ má kam. Či sa tam raz opäť naplno vrátia žiť, to teraz povedať nevie. Pripúšťa i možnosť, že by zostala na Slovensku.
“Nikdy by som nepovedala, že sa začne vojna. Pes, ktorý šteká, nehryzie. A aj keď vojna vypukla, hovorila som si, že to bude pár dní a rozumne sa to vyrieši,” povie s tým, že dnes koniec vojny nevidí.
Chapci, vyštudujte, Ukrajina vás ešte bude potrebovať
Yarkin syn bude mať v auguste 21 rokov, študuje na univerzite v Žiline. “Narodil sa, keď som mala tridsať rokov, hovorila som si, neporodila som ho preto, aby išiel do vojny,” vraví Yarka.
Nazarij má už aj slovenskú maturitu, školu skončil v Prešove. “Aj zo slovenčiny mal jednotku, ľudia na jeho strednej školu boli úžasní. Keď vypukla vojna, mladí ukrajinskí chlapci, čo tam spolu študovali, si hovorili: nemôžeme tu sedieť a musíme sa vrátiť na Ukrajinu,” spomína Yarka.
Riaditeľka slovenskej školy si ich posadila a povedala im, že ich rodičia do nich a ich vzdelania investovali veľmi veľa, nemôžu odísť teraz pred maturitou. Nech vyštudujú, na Ukrajine bude pre nich veľmi veľa práce a budú ich potrebovať, prerozpráva Yarka jej slová.
Je jej vďačná za to, že sa k chlapcom správala ako k vlastným deťom, nielen ako riaditeľka.
Noc, keď sa začala vojna
Yarka nespala noc pred vojnou dobre, syn cestoval prvý raz sám z Prahy do Prešova.
Ráno Yarke volala mama, či vie, čo sa stalo. Snažila sa ju upokojiť. A takto sa s ňou snaží komunikovať podnes.
S manželom potom nasadli do auta, ako každé ráno, a vybrali sa do práce. Už sa však nedalo nikam dostať normálne, všetky cesty boli upchaté. Davy ľudí prúdili smerom k hraniciam. V práci bol chaos. Ako vojna postupovala, Yarkinou prácou sa stal monitoring dostupnosti liekov.
Yarka ale hovorí, že kým bolo čo robiť, a mala zamestnanú hlavu, aspoň nebol stres z vojny taký intenzívny, hoci aj nerobila svoju milovanú prácu.
Bohdana a Nazarij, Yarkine deti. V čase vypuknutia vojny boli obe mimo Ukrajiny. Dnes sú všetci traja spolu, na Ukrajine ostal otec Vasyl. (zdroj: Archív YL)Pešo cez hranicu
Yarka napokon po spoločnej dohode s manželom odišla na Slovensko. Doma bolo čoraz horšie, keď nešla elektrina, nevedeli sa dovolať ani deťom a bolo to pre nich stresujúce.
Išla autom a potom pešo. Na slovenskej strane hranice ju čakala riaditeľka z Nazarijovej školy a ponúkla jej aj ubytovanie. Yarka sa stretla so synom a pokračovala nočným vlakom do Prahy za dcérou. Vlak bol preplnený, plný detí, všetky plakali.
“Deti z Buče mi rozprávali, že aby mohli ísť z bytov do áut, čakali, kedy sa nebude strieľať. A keď sa prestalo strieľať, bežali do áut. Hovorili, že na uliciach ležali mŕtvi ľudia, nedalo sa bežať rýchlo, museli ich preskakovať. V ich očiach bol výraz hrôzy,” spomína s plačom Yarka.
Po ceste na veľkých staniciach dostávali odídenci vodu a jedlo, prípadne lieky. Yarka hovorí, že dospelí ani nič nechceli, starali sa najmä o to, aby boli ako-tak v poriadku deti.
S dvomi vysokými v potravinách
Dnes Yarka pracuje na smeny v potravinách ako predavačka. “Veľmi veľa som chodila na pohovory a veľa ráz ma aj odmietli. Ale povedala som si, nič sa nestane, aj predavačka je potrebná práca,” hovorí.
Do potravín sa prišla zahlásiť priamo, prijali ju hneď a milo. Zapadla do kolektívu, prácu má štyri minúty od miesta, kde býva.
“Aj pečiem pečivo, aj vykladám tovar, aj som ako psychológ. Rozprávam sa s ľuďmi, najmä staršími. Čo ich trápi, ale pomôžem, keď nevedia zapnúť telefón,” opisuje svoju prácu.
Popri tom má ešte Mareenu. Ako hovorí, tam nepracuje, tam žije. Robí koordinátorku dobrovoľníkov. Sama tam začala ako dobrovoľníčka.
Dobrovoľnícky tím Mareeny pomáha odídencom zorientovať sa v novej krajine a začleniť sa do spoločnosti. Pomáhajú s učením slovenčiny i doučovaní školských predmetov, na úradoch, s hľadaním zamestnania, lekárov, ale aj v trávení voľného času.
Yarka hovorí, že všetko má dopredu naplánované, a čas, kedy by nič nerobila, u nej nemožno nájsť. Napriek tomu sa stará i o seba, vie, že je to dôležité. Má rada jogu.
Voľný čas však venuje najmä pomoci iným. “Toto je pre mňa dnes relax,” povie. “Som mostík medzi miestnou komunitou a tými, čo odišli z Ukrajiny.” Vie, aké ťažké je vybavovať veci úplne sám a od začiatku, prešla si tým, keď riešila školu v Žiline pre syna, preto je rada, že teraz môže iným tieto veci uľahčiť a ukázať.
Správy sledujem, alarmy som vypla
Správy z Ukrajiny sleduje Yarka denne, hovorí tiež, že je rada, že na to nemá až toľko času. Upozornenia na možné letecké útoky si už vypla. Je tak pokojnejšia. Čo ju ale veľmi trápi a nedokáže sa cez to preniesť, to sú verejné oznamy, ktoré sa objavujú aj v Užhorode.
"Dobre, že nemám až toľko času to sledovať každý deň," hovorí si vtedy. Verejné vývesky oznamujú, kto sa z vojny už nevráti. “Keď oznamujú, že dovezú niekoho z nášho mesta alebo blízkej dediny, mal 25 či 30 rokov, poznala som ho, neviem to zvládnuť,” rozplače sa.
Hovorí, že v takých momentoch nevie prestať plakať, predstavuje si, koľko nocí nespali ich mamy či manželky, a ako teraz budú musieť syna či muža pochovať.
“Vojna je zlo, stres, bolesť a tragédia pre celý národ, ktorá bude trvať roky. Toľko rodín niekoho stratilo,” vraví.
Deti na Vianoce v Prahe. (zdroj: Archív YL)Vidíme sa, len sa nemôžeme dotknúť
“Môj syn a manžel sa nevideli už roky, ale to prežijeme, existujú videohovory, vidíš sa, len sa nemôžeš dotknúť,” povie.
“Aj ja najviac túžim po tom, len prísť večer domov, aj byť ticho, len pritúliť sa, ako taká mačka,” dodáva.
Myslí si však, že aj keď sa skončí vojna, rodiny, ktoré niekoho stratili, z toho radosť mať nebudú.
O seba sa Yarka nebojí. To, že nemôže robiť prácu, v ktorej bola taká dobrá, ju nehnevá. Dúfa, že raz bude ako chemička vedieť pomôcť aj na Slovensku. “V hlave mám veľa, priemyselnú farmáciu a všetky procesy, štandardizáciu kvality,” opisuje. A dodáva, že človek môže mať aj dve vysoké školy, podstatné sú teraz iné veci.
V Košiciach je teraz šťastná. Cíti blízkosť domova a zároveň pocit bezpečia. “Nemám postavenie, moje tituly tu nie sú dôležité, ale cítim, ako sa tu o mňa obávajú, zaujíma ich, ako sa mám a ako sa mi darí,” pomenúva to, čo je teraz dôležité.
Yaroslava Lopushanska (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Podhradová, spev vtákov a Hlavná ulica
Najviac sa Yarke v Košiciach páči Hlavná ulica. A Podhradová, kde býva. Keď ide skoro ráno do práce, počuť hlasný spev vtákov. Niekedy si vtedy volá s manželom a spev vtákov púšťa aj jemu.
Negatívne skúsenosti so Slovákmi našťastie nemá, len o nich počula. “Mne chýba iba môj manžel. A ja jemu,” vraví.
Vie jazyk a pracuje, cíti, že je dobre začlenená do novej spoločnosti a nehovorí si, že sa niečo nedá zvládnuť. “Mám len meter päťdesiat, som malá žena, ale hovorím si, zvládnem všetko,” má v tom jasno Yarka.
Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
Beata
Balogová
