Marharyta Rudenko pracovala ako psychologička, po narodení dcérky išla na materskú dovolenku, Kostiantyn Chepizhenko vyrábal nábytok, žili v Charkovskej oblasti. Pre vojnu odišli.
Noc pred odchodom vôbec nespali, vedľajší dom zasiahla raketa a zahynula v ňom stará mama a malé dieťa. O piatej ráno nasadli do auta a vyrazili smerom na západnú Ukrajinu.
V Charkove a okolí to bolo nebezpečné najmä na začiatku vojny, po mesiacoch vojny je tam však situácia opäť veľmi kritická. Rusko spustilo v máji v oblasti novú ofenzívu. Raketa zasiahla priamo v Charkove, druhom najväčšom meste Ukrajiny, hypermarket a pripravila o život 16 ľudí. Zranené boli desiatky civilistov.
Odvtedy hlásia z oblasti útoky a obete priebežne takmer každý deň. V meste vypadáva elektrina, prerušené bývajú aj dodávky vody. Odstavené bolo celé metro, všetky stanice totiž fungovali ako kryty.
Predpokladá sa, že Rusi na útoky použili aj kĺzavé bomby, ktoré majú krídla a k cieľu dokážu doplachtiť. Dokážu urobiť až 15-metrový kráter. Ruská armáda útočí aj na civilné ciele a zasahuje aj štvrte rodinných domov.
Kosťa a Marharyta a ich rodina, spoločná malá dcérka a Kosťove dve staršie deti. (zdroj: Archív MR)Doma je to teraz hrozné, stále
Marharyta hovorí, že rakety boli v Charkovskej oblasti prítomné každý deň takmer dva a pol roka. Ohrozovali školy, nemocnice aj obchody.
„Poznáme tie miesta, chodili sme do obchodného domu Epicentr, ktorý zasiahli, je tam aj kino, aj tam sme chodili,“ rozpráva Kosťa.
Vraví, že si nemôžu, ani pre väčší pokoj na duši, dovoliť nesledovať telegramové skupiny a správy z domova. „Treba vedieť, čo sa deje, nedokázal by som to nepozerať,“ povie Kosťa.
Mesto Vovčansk počas bombardovania ruskou armádou v Charkovskej oblasti na severovýchode Ukrajiny 28. mája 2024. (zdroj: TASR/AP)Charkov? Veľký ako pol Slovenska
Kosťa je z Charkova, ktorý mal pred vojnou 1,7 milióna obyvateľov. „Je veľký ako pol Slovenska,“ smeje sa Kosťa.
Marharyta pochádza z menšieho mesta Zmiiv. Rozkladá sa na brehu rieky Severský Donec. Významnú úlohu v miestnej ekonomike zohráva energetika, v blízkosti mesta sa nachádza veľká Zmiivská tepelná elektráreň. Tú už Rusi tiež zasiahli.
Keď máš na Slovensku 21 rokov, ideš študovať. Keď máš ten istý vek na Ukrajine, život sa ti skončí, hovorí Daria Čítajte Zmiiv je atraktívnym miestom aj pre turistov. Okolo sú prírodné rezervácie a chránené územia, miestna príroda láka na rekreáciu, rybolov, turistiku aj vodné športy.
„Aj Zmiiv už zasiahli rakety, aj tam zomreli ľudia, rakety lietajú ľuďom nad hlavou stále,“ opisuje situáciu v rodisku Marharyta.
V Charkove Marharyta a Kosťa spolu študovali, pracovali aj oddychovali, bývať v takom veľkom meste však nechceli. Žili v rodinnom dome pod mestom. Ten stále stojí. „Oproti časom spred vojny zostala v Charkove tak polovica ľudí, veľa podnikov a obchodov je zatvorených,“ hovorí Kosťa.
Rakety vypálené z ruskej Belgorodskej oblasti, ktoré smerujú na Ukrajinu, sú vidieť z mesta Charkov na severovýchode Ukrajiny, 18. máj 2024. (zdroj: TASR/AP)Všetci naši sú tam
V Charkove ostala celá ich rodina a veľa kamarátov. Sú s nimi v dennom kontakte. Hovorili spolu aj predvčerom, Marharytina mama má prísť na návštevu Slovenska a tak riešili logistiku.
Riešia aj vojnu, ale aj bežné veci, ako ich mačka porodila malé mačiatka a ako sa má psík.
„Keď sa rozprávame, vždy počuť aj sirény, je to veľmi náročné na psychiku,“ povie Kosťa. V meste, kde bývali, žije aj Marharytina mama. Nie je tam oficiálny úkryt, ľudia vedia ísť jedine tak do pivnice.
Hračky, deky a 150 litrov nafty
„Naša cesta na Slovensko bola ľahká,“ hovorí Marharyta. Odchádzali v marci 2022 o piatej ráno jedným autom, cesty už boli prázdnejšie ako dni predtým. Tým, čo išli pred nimi, trvala cesta aj dlhé štyri dni, stáli v nekonečných kolónach, išli v zime a často hladní.
Marharyta zbalila hračky pre malú, vtedy dvaapolročnú dcéru a nejaké jedlo a deky. Hovorí, že sa bála, že idú zlou cestou, keďže nikde nevideli žiadne kolóny. „V jednej ruke som držala dieťa a v druhej ikonu, cirkevný obrázok,“ vraví.
Kosťa bral 150 litrov nafty, pretože od ostatných vedel, že po ceste môže byť problém natankovať. „Celá auto smrdelo naftou, bol toho plný kufor, už sa tam iné nezmestilo, mal som otvorené aj okna, i tak to bolo cítiť,“ spomína Kosťa.
Má aj dve staršie deti, s prvou manželkou, oni odchádzali z Charkovskej oblasti skôr, hneď 24. februára 2022. Jeho syn si vtedy zobral jedinú vec, počítač.
Noc, kedy sa začala vojna
„Všetci hovorili, že bude vojna, ja som tomu neveril, aj ostatným som hovoril, že sa to nestane,“ hovorí Kosťa. Ešte 21. februára išiel kupovať auto.
Že sa totálna vojna predsa len začala, sa dozvedel od manželky, keď ho zobudila.
Marharyta hovorí, že ešte 23. februára žila spokojným životom, išla na poštu aj s malou dcérou, volala v ten deň so starkou, ktorá si tiež, ako mnohí iní myslela, že vojna sa začne. Marharyta, rovnako ako manžel, tomu do poslednej chvíle neverila.
„Ako mama malého dieťaťa nespím pokojne, bolo to tak aj 24. februára, zrazu som počula letieť vrtuľník, potom niečo spadlo, išla som dole na prízemie nášho domu, tam už bola mama a povedala mi: Začala sa vojna,“ spomína na hroznú noc Marharyta. Okamžite pocítila obrovský stres a strach.
Kosťa od tej noci nerozmýšľal nad ničím iným, len ako urobiť kryt pre svoju rodinu, aby bola v bezpečí. Každé ráno tiež odchádzal svojím autom pomáhať ako dobrovoľník ľuďom v núdzi. O nábytok a služby stolára postupne už nikto záujem nemal.
Rodina Marharyty a Kosťu na výlete vo Vysokých Tatrách. Obaja hovoria, že deti vojna našťastie nezmenila. Budú im ale o nej určite hovoriť. (zdroj: Archív MR)O Košiciach som v živote nepočula
„Že Košice existujú som sa dozvedela v marci 2022,” hovorí Marharyta. Kosťa dodáva, že sa podobajú na Poltavu, sú rovnako pokojným mestom.
Rozhodli sa prísť sem, pretože Kosťa tu mal kamaráta, ktorý tu bol už mesiac a mal prácu. Tiež pred vojnou nepočul o Slovensku, nikdy si nemyslel, že odíde z Ukrajiny.
Ostať doma by však nebolo správne rozhodnutie, hovoria dnes obaja. Odchod neľutujú, hoci sa im veľmi cnie za domovom.
„Veľmi dlho som sa chcela vrátiť domov. Celý život som žila vedľa mojej mamy, je to šok, že nešla so mnou. Dnes ale chcem ísť domov už len na návštevu, nie je tam bezpečne. Veľmi by som však chcela cítiť vôňu domova,“ hovorí Marharyta.
Kosťa spomína, ako sa malá dcéra spočiatku ľakala na Slovensku zvukov výťahu, ale dodáva, že odísť bolo lepšie ako zostať.
Horšie je na tom Kosťova sestra, hoci má tiež malé dieťa, zostala na Ukrajine, jej manžel nemôže vycestovať. Kosťa má tri deti, vycestovať teda mohol.
„Chcela by ísť, pre bezpečnosť svojho dieťaťa, ale nechce ísť bez manžela,“ hovorí.
O mesiac, dva sme späť
Že pôjdu Marharyta a Kosťa preč na tak dlho, si vôbec nemysleli, nebrali si ani všetky doklady, predpokladali, že to bude tak na mesiac či dva.
V Košiciach sa im však páči. Malá dcéra začala chodiť do škôlky, učí sa po slovensky. „V škôlke hovorí po ukrajinsky a doma po slovensky, je veľmi komunikatívna, dá sa do reči aj na ulici s kýmkoľvek,“ smeje sa Marharyta.
Chodí online aj do ukrajinskej škôlky, tá slovenská sa však Marharyte pozdáva programom viac, hovorí, že už za deťmi boli policajti i požiarnici. Deti tak podľa nej vidia, ako pracujú aj vyzerajú, a v budúcnosti im budú dôverovať.
Pre Marharytu je to dôležité. Vraví, že jej dcéra sa bála hluku, lebo videla, ako na hluk reaguje jej mama. Deti cítia, čo prežíva mama a podľa toho sa cítia aj ony. Niekedy, keď prejde okolo policajné auto, malá dcérka je trochu nervózna.
Kosťov najstarší syn chodí na strednú školu a po slovensky vie dobre, spolužiakov má iba Slovákov. Stredná dcéra odišla aj so svojou mamou do Nemecka.
Marho miluje cestovanie, tu je s rodinou vo Vysokých Tatrách. (zdroj: Archív MR)Vlastná živnosť
Kosťa začal po príchode v Košiciach pracovať vo fabrike, chodil do nej na šiestu, o ôsmej mal potom hodiny slovenčiny. „Chce sa ti ešte spať zo skorého vstávania, ale chceš chodiť aj na kurz,“ usmieva sa.
Neskôr začal pracovať vo firme na výrobu nábytku, doma ho vyrábal šestnásť rokov, každý deň v týždni. Pred vojnou sa chystal dokonca postaviť si novú dielňu.
„Všetci okolo mi hovorili, založ si živnosť, napokon som sa rozhodol, že aj tu pôjdem pracovať sám na seba, taký život poznám, žil som ho aj na Ukrajine,“ vraví. Na byt na Ukrajine zarobil za dva roky, tak, že pracoval vkuse, sedem dní do týždňa.
Na Slovensku sa síce sprvu bál, že nebude mať zákazky, ale myslí si, že časom to bude lepšie a lepšie. Prví zákazníci boli najmä Ukrajinci, ktorí sú na Slovensku už od roku 2014, od prvej vojny. Dnes má už aj slovenských zákazníkov. O svojej práci dáva vedieť na sociálnych sieťach, spolieha sa aj na dobré osobné referencie.
Ako založiť živnosť mu poradili vo facebookovej skupine Ukrajinci v Košiciach. „Napísal som, čo chcem, o pár hodín už mi poradili, čo a ako robiť. Nebolo to zložité. Existujú vraj aj nejaké možnosti, ako si požičať na kúpu stroja či dostať nejakú pomoc, to si určite ešte zistím,“ hovorí s tým, že sa vôbec nebojí, že by sa vo veciach napokon nezorientoval.
Vojna jej zobrala kariéru
Marharyta si na Slovensku tiež hľadá prácu, aj preto, aby sa zlepšila v slovenčine. Nejaké kurzy už absolvovala, rozumie, ale ešte nehovorí plynule.
Na Ukrajine pred odchodom na materskú dovolenku pracovala ako psychologička, s vnútornými utečencami, ktorí opustili svoje domovy na východe krajiny po prvej vojne. Pracovala s traumatizovanými deťmi i dospelými ľuďmi.
Hnevá ju, že vojna jej zobrala túto profesiu, a teda aj časť života, ktorý bol pre ňu dôležitý.
Marho a Kosťa (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Aká je vojna?
„Keď to pozeráš v televízii, nikdy to nepochopíš, aj ja som pozeral správy z vojny z roku 2014 z Luhanskej a Doneckej oblasti, necítil som to ale na sebe. Až keď prišla vojna priamo do Charkova, pochopil som to, začal som sa báť,“ hovorí Kosťa.
Žiadna televízia podľa neho nedokáže dosť verne ukázať, aké vojna naozaj je.
„Keď cítiš prvý výbuch alebo padne bomba na most, pocíti to každá bunka tvojho tela, celé telo sa trasie, je to strašné, pre deti, ženy aj mužov. Nikomu neprajem, aby takto, na vlastnom tele pocítil, aká hrozná je vojna,“ opisuje Marharyta.
Dodáva, že sa zvykne v noci budiť. Keď nemôže spať, pozerá správy. Nedokáže ich nepozerať.
Obaja hovoria, že na vojnu a čo zažili nikdy nezabudnú, Kosťa dodáva, že tak to bolo aj u jeho starého otca, ktorý nikdy nezabudol na druhú svetovú vojnu a Nemcov. Marharyta vraví, že rozmýšľa, ako bude o vojne hovoriť svojej dcére.
Skúsenosti so Slovákmi
„Keď je človek dobrý a dáva dobro, bude proti zabíjaniu, vojne aj bolesti,“ myslí si Marharyta. Ona sama sa stretáva s tými, ktorí vojnu vnímajú ako ona.
Ruskú agresiu podľa nej nie je možné nijako ospravedlniť. Fakty sú jasné.
Kosťa dodáva, že proruskí ľudia žijú aj na Ukrajine, niektorí príchod ruskej armády vyslovene očakávajú, pre nostalgiu, a dokonca bez boja odovzdávajú budovy škôlok či elektrárne. „Je to šokujúce, sú to najmä starší ľudia, neverím, že by to robili aj mladí,“ myslí si. „Nič proti Rusku nemám, ale ak chceš Rusko, tak choď do Ruska,“ dodáva.
Praje si, aby bola Ukrajina súčasťou Európskej únie.
Na Slovensku majú dobré i zlé skúsenosti, ľudia sú podľa nich dobrí i zlí úplne všade. Prekvapilo ich, ako sa v dome či v obchode všetci zdravia, aj keď sa osobne nepoznajú.
Marharyta tiež vidí, že hoci si ľudia možno myslia o Ukrajincoch aj niečo nepekné, nepovedia to nahlas.
Narodila som sa na slobodnej Ukrajine
Predstava, že by sa Ukrajina pre mier vzdala časti svojich území, je pre oboch úplne neprijateľná.
„Na čo potom zomrelo toľko ľudí? Narodila som sa na nezávislej Ukrajine, taká musí zostať,“ hovorí rázne Marharyta. Obaja majú kamarátov vo svojom veku, ktorí sa z vojny už nevrátili. Ostali po nich vdovy a deti.
Na Slovensku im niektorí hovoria, že aj Československo sa rozdelilo a celé sa to tým skončilo.
Kosťa však hovorí, že keď Ukrajina teraz ponechá Rusku územia, pôjde to tak ďalej. „Nezastavia sa na Ukrajine, pôjdu aj do iných krajín,“ myslí si.
A dodáva, že keby ľudia v Charkove alebo v Donecku chceli ísť do Ruska, už by to v Kyjeve vedeli. Rusko tam podporuje podľa neho len 15 percent obyvateľov. „Keby ich bolo 50 percent, išli by za Zelenským. Keď za ním nejdú, nechcú do Ruska. Keď nejdú do Kyjeva, veria tomu, čo robí,“ vraví Kosťa.
Kosťa si založil slovenskú živnosť, pracuje ako stolár sám na seba, Marho verí, že raz bude pokračovať v práci psychologičky. (zdroj: Elizaveta Blahodarova)Tento text vznikol vďaka podpore z UNESCO pod programom Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
