Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Michaela Okapalová.
"Pri náročných témach, ako je napríklad atentát, treba nájsť hranicu, o čom sa bude vtipkovať. Nemôžeme situáciu zľahčovať,“ hovorí Jakub Gulík, slovenský komik a člen podcastu Denníka N portálu Aktuality.sk Ťažký týždeň.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa robia vtipy o dezinformáciách,
- na čom sa smejú Česi,
- ako spoznať kvalitný humor.
Čo hovoríte na vyhrážky humoristom, ktoré prišli z koalície?
Neviem, čo si mám o tom myslieť. Ich ego asi trpí, keď si z nich ľudia robia žarty, ale skôr mi to pripadá len ako také strašenie. Sú väčšie ryby, ktoré si potrebujú podmaniť. Zatiaľ je to len "bububu".
Vedeli by vám znepríjemniť život?
Vedeli, ale mne sa to ťažko posudzuje, lebo ja nie som terčom týchto útokov. Po atentáte mi prišli tri alebo štyri maily a dva z toho boli boti, pretože tam stála žena odfotená pri palme v Kalifornii a text hlásal lokalitu Bratislava, takže to nebola reálna vyhrážka. Keby však zverejňovali fotky mojej rodiny, súkromné telefónne čísla alebo adresy, prekážalo by mi to.
Jakub Gulík
- Komik, moderátor humoristickej relácie
Denníka Nportálu Aktuality.sk s názvom Ťažký týždeň. - Je aj členom zoskupenia komikov Silné reči.
Mohlo by to mať efekt autocenzúry. Časť ľudí sa bude báť robiť drsnejší humor, ktorý je na hrane. Pozorujete aj takýto dôsledok?
Napadlo mi to po atentáte. Z toho som bol trochu rozhádzaný, lebo sme na druhý deň mali vystúpenie. Snažil som sa napísať si nový materiál a stalo sa toto. Ani som nemal náladu vystupovať. Necítil som sa na to. Celá krajina bola vo zvláštnej atmosfére.
Po atentáte ste v Ťažkom týždni vtipkovali, že Robert Fico je ostrieľaný politik. Hodilo sa to, krátko po tej udalosti?
Za mňa to bol vtip, ale nakoniec sme to vystrihli, aby sa zbytočne nerobilo dusno. Tím našej relácie, ktorá je satirická, s tým problém nemal. Uistili sme sa, že sme s tým v poriadku, a išlo to von.
Na stand-upoch, kde ste naživo, ste uvoľnenejší. Ako sa dá funkčne pracovať s nadávkami a kde ich nepoužívate?
Keď nevieš opísať situáciu inak ako vulgarizmom, tak ho povieš.
Koncept Silných rečí funguje už 15 rokov. Odvtedy sa všeličo zmenilo a ľudia musia vidieť, že je všetko trochu iné. Občas sa stane, že komik alebo komička uletia. Závisí to aj od toho, či si medzi svojimi ľuďmi, alebo niekde, kde je to sofistikovanejšie.
Je ešte vtipné robiť si žarty z niektorých súčasných politikov, keď to, čo sami robia, je viac, ako by ich kto dokázal zosmiešniť?
Pri niektorých politikoch stačí len pridať dôraz na to, čo povedia a ľudia sa aj tak smejú. Padla aj otázka, či to nie je viac politikmi než komikmi.
Pri niektorých musíme byť zase sofistikovanejší a nerobiť vtipy na prvú.
Ako sa dá urobiť vtip o absurdných vyhláseniach typu chemtrails a vybuchovaní kyslíka v atmosfére?
Tieto vyhlásenia nám do Ťažkého týždňa veľmi pasujú. Stačí k nim dať premisu a je to. A funguje to super.
V stand-upe sa s vecami dá vyhrať, vieš si zo všetkého, čo sa povedalo, niečo vybrať a na to sa zamerať. Môžeme to brať ako také kreatívne cvičenie.
Existujú hranice humoru?
Aj áno, aj nie. Nie v téme a áno vo vtipnosti. Hranice humoru sú v jeho vtipnosti. Komik by nemal robiť vtip len preto, aby šokoval.
Sú hranice aj v tom, keď sa robia vtipy o rôznych menšinách?
Keď si robíme žarty z nejakej menšiny, robíme to preto, aby sme ich k nám začlenili a brali ich ako jedných z nás, že sa navzájom doberáme. Keď si spravíme vtip z človeka, ktorý patrí do jednej z menšín, je to tak preto, lebo chceme zvýrazniť to, čím je špeciálny.
Vždy sa však nájdu takí, ktorí sa na tom urazia.
Silné reči budú oslavovať pätnáste narodeniny. Ako sa všetko za ten čas zmenilo?
Človek si postupom času všimne, že schopnosti sa zlepšujú a vidno, kam ste sa za tie roky posunuli. Janovi Gorduličovi vďačím za veľa, že vôbec Silné reči rozbehol a dal nám šancu stať sa ich súčasťou.
Mali sme s kolegami niekoľko momentov, keď sme si mysleli, že nám to ani po troch neúspešných pokusoch nevyjde. Som za to, že môžem vystupovať, vďačný.
Aké veľké trápenie je, keď to nevyjde? Viete to už na začiatku?
Na začiatku nie. V súčasnosti už vieš rozoznať, kde je dobrý vtip. Po toľkých rokoch stand-upov mám výhodu, že viem pracovať s publikom a vie z toho vzniknúť ohromná zábava.
Sú nejaké pravidlá a techniky improvizácie, ktoré sa dajú naučiť?
Čo-to sa naučiť dá, ale najlepšie je s ľuďmi spontánne reagovať.
Niekedy cítite, že materiál, ktorý máte, nefunguje. Občas vás zachránia ľudia z publika, napríklad, že sa niekto len zasmeje a viete na to nadviazať. Vtedy to ide samo.
Robí sa stand-up inak v Česku a inak na Slovensku? Smejú sa tam ľudia na rovnakých veciach?
Na Čechoch veľmi vidno, že sa chcú zabávať. Keď teraz okrem Prahy a Brna chodievame napríklad do Opavy, musíme si dať pozor na slová, ktoré používame a občas musíme čo-to zmeniť, aby nám rozumeli a aby vtip neušiel.
O akých politických témach hovoríš v Česku? Oni tam slovenskej politike asi nerozumejú.
O Zemanovi a Babišovi. Tento materiál je odskúšaný dlhými rokmi. Česi si vážia, že slovenskí komici sledujú ich dianie, a aj to politické. Niektorý materiál je univerzálny, stačí vymeniť Blahu za Babiša a je to stále relevantné.
Snažím sa sledovať aj české dianie, pretože to Česi majú radi a rád si z toho spravím žarty.
Stále máte málo žien komičiek. Prečo to tak je?
Ženy komičky to majú ťažšie. Každý komik má svoje špecifické témy, aj také, o ktorých sa možno nie úplne hodí rozprávať, ale predsa ich povie. Ženy rozprávajú o veciach, ktoré sa nezdajú mužom a naopak.
Keď však žena začne hovoriť napríklad o menštruácii, reakcia publika je taká, že by o tom nemala rozprávať a komičku to odradí, čo je škoda, lebo baby dokážu robiť skvelý humor, napríklad Simona Salátová alebo Nikki Glaser.
Na Slovensku sa medzi ľuďmi vznáša skepsa. Cítiš ju, keď vystupujete?
Na vystúpeniach nie. Publikum nás povzbudzuje, nech pokračujeme, že sa nemáme dať zastrašiť a podobne.
Ty osobne skepsu máš?
Žijem život bez očakávaní. Beriem to tak, že som súčasť sveta a celých dejín a že mám možnosť sledovať nejakú ich časť. Chcel by som žiť aj 300, 400 rokov, aby som mohol sledovať politickú situáciu.
Dá sa naučiť humor?
Vieš sa naučiť, ako písať vtip. Niekto má talent na beh alebo na matematiku. Sú ľudia, ktorí majú talent na humor.
Sám na sebe cítim, že po všetkých tých rokoch sa na humor pozerám inak. Do určitej miery sa to dá naučiť. Niekto sa môže veľmi snažiť a vie byť solídny komik.
Kto je váš najobľúbenejší svetový komik?
Momentálne Nikki Glaser a Neil Brennan, ale moja úplná srdcovka je Eddie Murphy. To je človek, ktorý mi ukázal, že stand-up ako žáner vôbec existuje.
Kde sú hranice, keď sa robia vtipy o rôznych náročných témach typu transrodoví ľudia, interrupcie a podobne?
Každá krajina má hranice inde, a rovnako aj každý komik. Ako som už hovoril, vždy sa nájde niekto, kto sa urazí. V minulosti sa robili vtipy na všetky témy, a omnoho drsnejšie než v súčasnosti.
Môžeme sa zamýšľať nad tým, prečo si komici, napríklad tí americkí, ako Dave Chapelle, vyberajú takéto témy, na ktoré budú vtipkovať, pretože nám to už môže pripadať ako príliš. Rovnako môžeme uvažovať, prečo si vôbec vybral túto tému, keď je toľko iných, a povedzme bezpečnejších, ktoré môže použiť.
Čo odlišuje silného a slabšieho komika? Čo odlišuje dobrý humor od dedinského?
Niekto vie písať dobré príbehy, ale nevie ich povedať, načasovať. Niektorí komici nemajú v sebe herectvo. Nevedia rozosmiať ľudí. Veľa komikov si svoj úspech vydrelo, veľa komikov ešte musí svoje umenie vycibriť.
Akú kvalitu mala politická satira a vôbec humor v 90. rokoch? Ako vnímaš porovnávanie minulosti so súčasnosťou?
Máme spomienkový optimizmus, že kedysi bolo lepšie. Je to však skreslené tým, že to nie je v televízii. Dnes si ľudia musia mnoho detailov vyhľadať online. A ja si myslím, že to je skreslené preto, že to nie je v televízii.
Veľa spravia aj meme obrázky, lebo keď reagujú na nejakú udalosť, či už spoločenskú, alebo politickú, nemôžeš si ju už dať do Ťažkého týždňa, pretože ju už omieľa mnoho ďalších médií a relácií.

Beata
Balogová
