BRATISLAVA. Na webe klaviristu Petra Zbraneka zmienku o tom, že je nevidiaci, nemožno nájsť. Je to zámer. Zbranek nechce byť atrakciou, chce, aby zaňho hovoril jeho talent a schopnosti.
„Ľudia sa totiž prirodzene zamerajú na zdravotné znevýhodnenie a talent je potom druhoradý. Mojím cieľom je, aby ľudia neriešili, že nevidím, či už by ich táto skutočnosť mohla viesť k rozhodnutiu využiť moje služby, napríklad z dôvodu PR, alebo naopak, ak by ich odradila. Ide mi v prvom rade o to, aby si vypočuli hudbu. Keď ich tá osloví, tak viem, že majú záujem na základe nej,“ rozpráva Zbranek.
Niektorí usporiadatelia či autori článkov ho aj napriek tomu automaticky "škatuľkujú" ako nevidiaceho klaviristu. So zdravotným znevýhodnením síce žije celý svoj život, no práve takéto zdôrazňovanie sa mu zdá neprimerané.
„Nebudem tak pre ľudí talentovaný klavirista, slovenský klavirista či iný, no hneď sa dáva pozornosť na moje zdravotné znevýhodnenie. Pritom to nemá s výkonom nič spoločné,“ konštatuje.
Jeho klavírny sprievod si už na svoje podujatia zvolilo množstvo organizácií a osobností. Boli medzi nimi napríklad tréner majstrov sveta z Göteborgu Ján Filc či hokejista Richard Pánik. Hral tiež na rôznych galavečeroch, na doskách Slovenského národného divadla, na pôde rezidencií veľvyslancov Veľkej Británie a USA na Slovensku, ale aj v zábavnej relácii Inkognito v televízii Joj.
Účinkuje v divadle Zrakáč a nahral dva digitálne albumy: Sviatočné piano a Pianista. Na jeseň vydáva dvojalbum.
„Stalo sa mi, že ma uviedli ako nevidiaceho klaviristu, ktorý síce publikum nevidí, no hudba mu vychádza zo srdca,“ smeje sa. „Zdôraznenie tejto informácie vie vyvolať emócie. Mrzí ma to, pretože prvoradé by mali byť výkon a práca,“ hovorí Zbranek.
Nevidiacim ľuďom takéto nálepky dávajú pocítiť, že sú iní a vyčleňovaní. „Nám ide o to, aby sa k nám ľudia správali ako k ostatným. Máme svoje starosti, radosti, problémy ako ktokoľvek iný,“ hovorí Zbranek, ktorý za svoj najväčší úspech považuje to, že robí to, čo ho baví a dokáže sa tým aj uživiť.
Myslela si, že takto vidí každý. Aký je život so zriedkavým ochorením očí Čítajte V detstve mu nič nechýbalo
Zbranek je prakticky nevidiaci: vidí tvary, obrysy predmetov. „Rozoznám osobu predo mnou, nerozoznám však, o koho ide. Na ľavé oko nevidím vôbec, na pravom mám zvyšky zraku. Okrem toho mám aj ochorenie sluchu,“ opisuje Zbranek. Jeho ochorenie je vrodené a žije s ním od narodenia.
Jeho matka je nevidiaca, otec vidí o niečo lepšie. „Aj napriek tomu, že rodičia mali zrakové znevýhodnenie, nevnímal som, že by mi niečo v detstve chýbalo. Práve naopak: obaja rodičia chodili do práce, vedeli sa o mňa skvelo postarať,“ pokračuje.
Od šiestich rokov navštevoval Spojenú školu internátnu pre žiakov so zrakovým postihnutím v Bratislave. „Na základnej škole som získal zručnosti, ktoré by som sa inde nenaučil: Braillovo písmo, notopis, naučil som sa písať na stroji. Nadobudol som špeciálne vedomosti, zároveň nás v triede bolo sedem-osem, takže učitelia sa nám jednotlivejšie venovali,“ spomína.
Po skončení základnej školy šiel na gymnázium do Nitry. Sám hovorí, že to preňho nebol šok, ako skôr skok do niečoho nového. „Boli sme jednou z najväčších tried v škole. Išlo o veľkú zmenu, no predo mnou už mali jednu nevidiacu študentku. Vedeli sa tak prispôsobiť mojim potrebám,“ hovorí.
Na tabuľu už vtedy nedovidel, no sedel vpredu, aby lepšie počul. Vyučujúci mu boli nablízku a vedeli reagovať, ak niečo nevedel z tabule odpísať. Nemal však žiadne úľavy. Musel zvládnuť učivo tak ako ostatní spolužiaci. „Doma som sa učil tak, že som si poznámky čítal lupou,“ opisuje.
Jeho klavírny sprievod si už na svoje podujatia zvolilo množstvo organizácií a osobností. (zdroj: Juraj Kuťka)Skúsenosti z obidvoch svetov
Cesta jeho štúdia sa mu osvedčila. „Môže to byť veľmi obohacujúce. Ide o dva pohľady: vidiaci sa môžu naučiť, ako sa správať k nevidiacim a naopak, nevidiaci sa naučia fungovať vo väčšinovej spoločnosti,“ konštatuje.
Zároveň je rád, že má skúsenosti z obidvoch svetov: na základnej škole získal vedomosti, ktoré by v bežnej nedostal. Na strednej škole si zároveň neprechádzal žiadnym šikanovaním, práve naopak. Sám o sebe hovorí, že mal šťastie na spolužiakov a spolužiačky. To platilo nielen na strednej, ale aj na vysokej škole.
Na tej sa rozhodol študovať ekonómiu, vždy ho totiž bavila matematika. „Zaujímali ma predmety, kde sa musí logicky uvažovať, nie bifľovanie. Ísť týmto smerom mi pripadalo úplne prirodzené,“ konštatuje.
Možno sa to nezdá, no hudba a matematika majú toho veľa spoločného. „V hudbe je pravidelnosť, štruktúra, ktorú je možné vnímať aj v matematike,“ hovorí Zbranek. Pôsobil aj ako analytik v štátnej správe, šesť rokov pracoval v rámci Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva.
Na rozdiel od mnohých iných nevidiacich sa s predsudkami v zamestnaní nestretol. „Zamestnávateľ bol zvedavý, čo dokážem a ako potrebujem prispôsobiť pracovné prostredie, aby som mohol prácu vykonávať,“ vysvetľuje Zbranek.
Farkašová z Let´s Dance: Snažili sa vo mne vyvolať pocit menejcennosti Čítajte Hudbu si nenechával pre seba
Teraz sa už živí len hudbou. Blízko k nej mal už od mala, v detskej izbe mal starý klavír, na ktorý ako dieťa hral. Otec bol členom v country kapele, mama tiež hrala na klavíri, a tak ho na hodiny klavíra prihlásili. „Ako dieťa ma to až tak nebavilo. Spolužiaci a spolužiačky si užívali hry vonku či voľný čas, ja som musel cvičiť,“ smeje sa Zbranek. Počas strednej školy však prišiel na to, že na klavíri vedel zahrať hocičo, čo počul.
Mohol si tak zahrať čokoľvek chcel, nešlo o nič povinné. Na vysokej škole hrával na študentských večierkoch. Tam si uvedomil, že hudbu si nemusí nechávať pre seba, ale vie ňou potešiť a zabaviť iných ľudí.
„Jeden večer sme s kamarátom zavítali do kaviarne v Nitre. Bol v nej klavír a tak som sa spýtal, či si tam môžem zahrať. Majiteľom a zamestnancom sa to páčilo, hrával som tam a napokon som začal dostávať ponuky aj od návštevníkov, aby som prišiel zahrať aj na ich súkromné akcie,“ pokračuje Zbranek.
Založil si vlastnú stránku a chcel skúsiť, či bude oňho záujem aj za dverami kaviarne. „Na moje počudovanie sa mi začali ľudia ozývať. Hrával som na svadbách a iných spoločenských udalostiach. Postupne som navštevoval aj svadobné veľtrhy, išlo to celkom prirodzene a samo,“ konštatuje Zbranek, ktorý každoročne organizuje v Nitre Bielo-čierny koncert pod nitrianskym nebom. Vystupujú na ňom nevidiaci účinkujúci a verejnosť môže navštíviť aj edukačné workshopy.
Zbranek na Bielo-čiernom koncerte. (zdroj: Raymond Petrik)Mohli by nevidiaci hrať divadlo?
Okrem hudby sa venuje aj divadlu. Je členom zoskupenia Zrakáč, ktoré tvorí skupina nevidiacich, slabozrakých a vidiacich tvorcov. V roku 2010 ho založil režisér Jozef Pražmári, keď prišiel o podstatnú časť zraku.
Pod jeho vedením absolvovali členovia súboru základný herecký kurz a naštudovali dve inscenácie. Prvou bola hra Rómeo a Júlia, a potom nasledovala renesančná komédia na motívy moralít Hansa Sachsa Študentove šibalstvá.
Na jar 2018 prišiel do divadla režisérsky tandem Pavol Viecha a Matej Feldbauer. V roku 2019 sa pod ich vedením Zrakáč prezentoval v Modrom salóne Slovenského národného divadla so svojou druhou autorskou hrou Ste medzi nami. Priestory SND sa pre divadelný súbor stali novým zázemím.
„Často sa nám stáva, že sa ľudia prídu pozrieť najmä zo zvedavosti. Sú potom z toho prekvapení: ani si totiž nevšimnú, že tam hrajú nevidiaci herci a herečky,“ hovorí Zbranek. „Orientujeme sa po pamäti: kde sa čo nachádza, aké sú rozmery pódia. Záleží aj na tom, či je človek úplne nevidiaci, alebo má určité zvyšky zraku. Niektorým totiž pomáhajú kontrastné prvky, keď sú rôzne kulisy výrazne farebne odlíšené,“ vysvetľuje s tým, že nie sú profesionáli. Zrakáč je ochotnícke divadlo, no majú profesionálne vedenie: od dramaturgie po réžiu.
Aktuálne hrajú Čaj u pána senátora po boku Emílie Vášáryovej či Jána Galloviča. Na javisku majú na podlahe ohraničenie v podobe kobercov. Keď prídu po pás koberca, vedia, že sú na kraji pódia. Niektorí sa orientujú aj podľa svetla.
Vidiaci herci a herečky majú čítačky textov, no v Zrakáči sa ho najskôr musia naučiť naspamäť. (zdroj: Ľuboš Kotlár)Najlepší recept ako pomôcť nevidiacim: spýtať sa ich
Aj v Zrakáči upozorňujú prostredníctvom predstavení na predsudky, s ktorými sa nevidiaci a slabozrakí stretávajú. Ide najmä o každodenný život. „Zaužívaná predstava je, že nevidiaci človek chodí s palicou a vodiacim psom, nosí oblečenie, ktoré sa mu nehodí. Staršia generácia si ešte pamätá, keď nevidiacich počas komunizmu dávali do ústavov. Nebola taká inklúzia ako teraz,“ konštatuje Zbranek.
Ako podporiť slabozrakých a nevidiacich
- Ak chce niekto pomôcť slabozrakým alebo nevidiacim na Slovensku, môže poslať SMS na číslo 820 v hodnote dve eurá alebo prostredníctvom stránky bielapastelka.sk
Predsudky podľa neho panujú aj v tom, že nevidiaci sedia doma a niekto sa o nich stará. „Musíme často vysvetľovať, že sa vieme o seba postarať. Môj nový asistent bol napríklad nedávno prekvapený, ako viem sám vysávať,“ smeje sa Zbranek.
Niektorí si dokonca podľa neho myslia, že keď je niekto nevidiaci, má aj mentálne znevýhodnenie. „Častým javom je aj nevyžiadaná pomoc, s ktorou sa stretávajú viacerí so zdravotným znevýhodnením,“ hovorí Zbranek. Najlepším receptom je spýtať sa, či nevidiaci potrebuje pomoc a rešpektovať odpoveď, keď ju nepotrebuje.
„Sú ľudia, ktorí vás div že nevynesú po schodoch do električky, či prípadne vás chcú nasilu odprevadiť. No my máme svoju trasu naučenú, čiže to vie byť niekedy aj kontraproduktívne,“ vysvetľuje Zbranek.
Podľa neho chýba osveta. Mnohí totiž nevedia, ako sa k nevidiacim správať, či ich dokonca sprevádzať. „Niektorí si z nich spravia štít proti vetru, iní zasa idú chrbtom k trase chôdze. Ideálny spôsob je, že sa nevidiaci chytí vidiaceho za lakeť,“ hovorí.
Občas sa tiež stáva, že ľudia chcú pri stretnutí s nevidiacim pomôcť aj finančne. Niekedy dokonca tak, že sa o tom v danom momente ani dotyčný nedozvie. „Mne sa napríklad už viackrát stalo, že sme sedeli s kamarátmi v reštaurácii a pri vyžiadaní účtu nám čašník oznámil, že za náš stôl už zaplatil niekto iný, napríklad od vedľajšieho stola. Pre nevidiacich ľudí je taká situácia trápna až ponižujúca,“ zdôrazňuje Zbranek.
Dodáva, že medzi nevidiacimi sa nájdu ľudia, ktorí si možno nevedia alebo nemôžu nájsť prácu, no mnohí majú aj zamestnanie a vlastný príjem, dokážu sa v živote uplatniť. „Ak chcú ľudia pomáhať finančne, odporúčam skôr podporiť organizácie, ktoré sa venujú skvalitňovaniu života ľudí so zrakovým postihnutím,“ dodáva.
Beata
Balogová
