Madro z IPčka: Ľudia na koľajniciach nám často volajú preto, aby pri čakaní na smrť neboli sami

Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Zuzana Beneková.

Linka pre deti a mládež IPčko je ohrozená. Občianskemu združeniu hrozí, že zatvorí tri centrá pomoci na Slovensku a rozlúči sa s viac ako pätinou psychológov. Vláda niektoré grantové výzvy vôbec nevyhlásila, niektoré meškajú a niektoré osekali.

Bezplatná linka ročne pomôže stovkám detí, ktoré chcú spáchať samovraždu, a poskytuje psychologickú pomoc už 12 rokov.

„Máme šesť týždňov na to, aby sme dokázali znížiť dosahy tej situácie, ktorú aktuálne zažívame. Preto máme pocit, že štát nestihne prísť so žiadnym riešením pre nás,“ hovorí riaditeľ IPčka MAREK MADRO.

Prečo ste sa dostali do situácie, že voláte o pomoc?

Má to dve príčiny. Jedna je, že sme videli na začiatku roka, aký obrovský je počet ľudí, ktorí u nás hľadajú pomoc. Minulý rok to bolo 184-tisíc kontaktov, ktoré sme s ľuďmi zvládli. No bol to až jeden z desiatich kontaktov, ktoré sme vybavili.

Druhá je, že sme očakávali nejaké príjmy, projekty, výzvy a vedeli sme, že ak sa nám podarí uspieť vo všetkých súťažiach o verejné zdroje, vytvárať firemné partnerstvá, ak od nás neodídu darcovia, tak by sme to dokázali zvládnuť vo veľmi podobnej veľkosti. Lenže od začiatku roka sa všetko posúva, šetríme, kde sa dá, a začali sme aj prepúšťať prvých zamestnancov. Dostali sme sa na hranicu, že už viac nevieme šetriť bez toho, aby sme radikálne nezačali osekávať služby, ktoré máme.

Máme pocit, že naše možnosti kontaktov, komunikácie s predstaviteľmi tejto krajiny sa vyčerpali. Aj novo vyhlásené verejné súťaže, národné projekty, do ktorých sa môžeme zapojiť, majú menší objem finančných zdrojov. Ak sa nám podarí v nich byť úspešní, tak tie peniaze nám nebudú stačiť na pokrytie našich služieb.

Chceme ešte trochu zabojovať a obrátiť sa na verejnosť, aby sme dokázali fungovať a existovať.

Koľko vám chýba, o akej sume rozpočtu hovoríme?

Náš rozpočet minulý rok bol dva a pol milióna eur. Chýba nám asi milión na tento rok. Snažíme sa to riešiť, posledné dva mesiace si aj požičiavame peniaze na to, aby sme pokrývali náklady ako odvody a podobne.

Grantových schém je na rôznych ministerstvách niekoľko. Komunikovali ste s nejakými ministrami, ktorí pod sebou majú tieto grantové schémy? Čo je skutočný dôvod, prečo s niektorými výzvami meškajú, iné osekávajú a niektoré úplne zrušili?

Samozrejme, pri tejto vláde sme od stoviek z nich počuli, akí sme užitoční, jedineční, ako nás potrebujú. Zároveň pomoc prichádza neskoro, menšia alebo neprichádza vôbec.

A práve na ministerstvách, kde najviac suplujeme ich služby, napríklad na ministerstve zdravotníctva, neviem o tom, že by existoval nejaký spôsob, ako by sme mohli byť financovaní.

Tam vôbec taký grant ani nie je?

Vznikol nejaký fond na podporu duševného zdravia. Ako to bude vyzerať, netuším. A ak aj nejaké riešenie príde, tak sa zdá, že to krátkodobo nezvládneme.

Chceme tie služby poskytovať. Neustále hľadáme riešenia. Na ministerstve školstva je dotačný finančný mechanizmus, cez ktorý dostávame 37-tisíc eur. V porovnaní s tým, čo potrebujeme, je to veľmi málo.

Za tých dvanásť rokov, čo fungujete, ste zažili rôzne vlády. To nie je, že by ste fungovali len za nejakej politickej garnitúry, vám je to úplne jedno, poskytujete psychologickú pomoc deťom a mládeži a zažili ste celé politické spektrum. Je toto prvýkrát, čo máte takúto situáciu?

Takúto situáciu sme nikdy nemali. Je to asi najhoršie obdobie, aké v IPčku zažívame.

Zo začiatku sme vznikli ako dobrovoľnícka iniciatíva psychológov, ktorí chcú vo voľnom čase pomáhať. Lenže za tie roky sme sa etablovali, inak by to nebolo možné pri tom obrovskom množstve ľudí hľadajúcich pomoc, ktorí prídu k nám vďaka tomu, že sme dostupní nonstop v regiónoch.

Čo v praxi znamenalo, ak nezoženiete financie? Postupne ste otvárali centrá, ktoré máte po celom Slovensku, do ktorých môžu deti a mládež prísť aj osobne a dostanú pomoc. Mnohí tam chodia aj v ťažkých stavoch. Ktoré centrá by ste museli zrušiť?

Poskytujeme pomoc najmä cez linky pomoci. Ľudia si často IPčko spájajú s internetovou poradňou, čiže cez čet, e-mail, video a telefón.

A potom máme druhý projekt. Museli sme vytvoriť plán B, lebo keď máš na telefonickej linke krízovú situáciu, tak potrebuješ toho človeka niekde poslať. Keďže vieme ako funguje systém, že u psychiatra čakáš aj pol roka a ani psychológa nedostaneš hneď, keď ho potrebuješ, tak sme v každom krajskom meste vytvorili jedno krízové centrum pomoci, kde môžete nonstop prísť a nájdete tam psychológa a okamžitú pomoc.

Máme ich v každom kraji, plus deviate v Michalovciach, pretože to je pre nás špecifický región.

Tam poskytujete akútnu pomoc?

Áno, ale nie je to len o jednom kontakte, často až o siedmich, desiatich, dvadsiatich. Koľko človek potrebuje, kým je v akútnej situácii.

Kým človek čaká na termín, tak veľmi často využíva naše kluby. Tých je päť. V Bratislave je to Machovisko, v Trnave Flek klub, v Nitre ID klub, v Prešove Kreate a v Michalovciach Connect. Ľudia tam môžu prísť štyrikrát za týždeň, najmä vo večerných hodinách. A okrem toho, že tam je pravidelný program, diskusie, koncerty, môžu tam tráviť svoj voľný čas, tak sú tam psychológovia, ktorí vytvárajú personál.

Ten psychológ čapuje nealkoholický nápoj a popritom sa ťa pýta, ako sa máš. Je to neformálna pomoc, kde sa miešajú ľudia, ktorí prichádzajú na program a neprichádzajú riešiť problém, s ľuďmi, ktorí sú v akútnej životnej situácii.

Aktuálne je v ohrození naše lokálne centrum v Trenčíne, Banskej Bystrici a vyzerá to tak, že v Prešove budeme musieť zatvoriť klub. Od začiatku roka znižujeme počet psychológov na našich linkách pomoci.

Často ľudia hovoria, že sa k nám nedá dopísať a dovolať a je to práve pre to, že vybavíme jeden z 10 kontaktov. Veľmi sme sa snažili, aby sme dokázali zabezpečiť štyroch-piatich psychológov, ktorí tam v jednu chvíľu dokážu byť pre ľudí. Ale to je na 24-hodinovú prevádzku veľmi veľa ľudí, ktorých si v tejto chvíli nemôžeme dovoliť.

Dostali sme sa do situácie, že jeden psychológ je na telefóne, jeden na čete, jeden na maili a zároveň je jeden supervízor, ktorý zabezpečuje kvalitu služieb. Čiže neustále musíme znižovať počet ľudí na linkách, a teda dostupnosť.

Prijmime fakt, že asi sa to so žiadnymi grantmi nepodarí. Kde vás môžu ľudia podporiť?

Máme šesť týždňov na to, aby sme dokázali znížiť dosahy situácie, ktorú aktuálne zažívame. Máme pocit, že štát nestihne prísť so žiadnym riešením. A preto sa obraciame na ľudí a prosíme ich o to, ak im dáva zmysel, čo robíme, a majú pocit, že nám môžu pomôcť, tak nám pomôže to, keď sa nám rozhodnú pravidelne darovať peniaze.

Niekedy je to aj o piatich eurách a niekto nám dokáže posielať 50 alebo 100 eur mesačne. Pomôže nám to zabezpečiť aspoň základný chod. Napríklad aj firmy, ktoré premýšľajú, k akej myšlienke by sa mohli pripojiť, by sa mohli pripojiť k nám, pretože oblasť duševného zdravia je nesmierne dôležitá.

Sme spojení s rôznymi transparentnými portálmi. Jeden z nich je Darujme, kde máme vyhlásenú výzvu, kde prosíme ľudí o pomoc. Dostať sa tam je jednoduché, cez náš web ipcko.sk./podporte-nas.

Aký máte tento rok? Aký typ klientov vám volá? Boli tu aj lekári, ktorí hovorili, že na detskej psychiatrii hospitalizujú len deti, ktorým ide o život, a pre zvyšok nemajú vôbec miesta.

Už ani na dospeláckych psychiatriách nie je miesto. Väčšina pacientov, ktorí sú prijatí v akútnom stave po pokuse o samovraždu, tam zostáva 24 hodín, niektorí výnimočne dlhšie, a to vinou toho, že nemajú kapacity. Oni sa ich snažia zastabilizovať a potom ich najčastejšie odporúčajú na ambulanciu, kde človek čaká.

Stáva sa aj to, že odporúčajú nás ako záchrannú pomoc. Od začiatku roka sme mali 82-tisíc kontaktov, ktorým sme pomohli a s ktorými sme hovorili.

Najčastejšie sa stretávame s ľuďmi, ktorí u nás hovoria o pocite absolútnej osamelosti, rastú myšlienky na samovraždu, stúpa aj téma, o ktorej sa veľmi málo hovorí, a to následky radikalizácie alebo strach z prejavov extrémizmu.

To je možno tá polarizácia, ktorú cítime v spoločnosti.

Potom to je sebapoškodzovanie, úzkostné stavy, ľudia, ktorí zažívajú traumatické skúsenosti, znásilnenie a podobne. Sú to ľudia v tých najťažších životných situáciách, ktoré si len viete predstaviť.

A tí ľudia nás často nekontaktujú, pretože si myslia, že im pomôžeme, oni len majú pocit, že sa o to potrebujú s niekým podeliť a potrebujú niekomu o tom, čo prežívajú, povedať. Boja sa to povedať svojim blízkym a vyhľadať pomoc práve pre túto obrovskú stigmu, ktorá tu v oblasti duševných bolestí stále funguje.

Narastá nám takisto počet ľudí, ktorí sú v akútnej fáze ukončenia života a veľmi často spájajú práve svoju vnútornú bolesť s tou istou absolútnou beznádejou zo spoločenskej situácie, v ktorej sme.

Videla som zaujímavú knihu v Spojených štátoch amerických o osamelosti a hovorilo sa o tom, že to je epidémia, ktorá postihuje najmä mladých mužov. Aj vy to tak vnímate, že chlapci sa v tomto majú horšie ako dievčatá?

Máme na Slovensku na to dokonca aj dáta, že dievčatá sú schopné hľadať pomoc a chalani o tom stále nehovoria a zostávajú v tých presvedčeniach sami. V našej kultúre začína rásť počet mladých mužov, ktorí budujú kult maskulinity.

Andrew Tate efekt? Predpokladám, že tým chlapcom potom psychicky nie je lepšie, keď toto sledujú.

Oni tým trpia. Hnevajú sa na celý svet a ocitajú sa izolovaní a sami.

Máme aj tím psychológov, ktorí online dohľadávajú ľudí, ktorí na internete plánujú svoju samovraždu a podobne. A to veľmi často súvisí s týmito pocitmi osamelosti.

Dievčatá zas majú veľký problém s poruchami príjmu potravy, so sebaobrazom a sebapoškodzovaním. To sedí, alebo je to len môj pocit?

Sedí to úplne. Na Slovensku máme fantastickú organizáciu, ktorá na svetovej úrovni poskytuje pomoc práve pri poruchách príjmu potravy. Tá organizácia je známa pod názvom Chuť žiť. Majú stovky klientov, ktorých máme aj spoločných, spolupracujeme pri prípadoch. Porúch príjmu potravy a celej tej témy u dievčat výrazne narastá.

Vy ste pomáhali, aj keď polícia potrebovala pracovať so strelcom na Zámockej. Máte asi pomerne široký záber, rozumiem tomu správne?

Krízové situácie krízovej komunikácie sú práve to, na čo sa zameriavame, v čom chceme byť dobrí a v čom máme aj veľa výcvikov zo zahraničia. Veľmi intenzívne spolupracujeme napríklad s odborom počítačovej kriminality a s protiteroristickou centrálou Národnej kriminálnej agentúry.

Moja spomienka na rozhovor s Jurajom Krajčíkom bola aj o tom, že pre mňa to bol vystrašený chlapec, ktorý urobil hrozné veci, svoje presvedčenia nikdy neoľutoval a vedel, že musí zomrieť.

A keď sa stretávame s inými ľuďmi, ktorí sa nedostanú až sem, ale sú pripravení tu a teraz útočiť, tak akonáhle zažijú, že je tam niekto pre nich a počúva ich, zrazu majú pocit, že sa na ten svet dá nazerať aj inak, že im neberiete tie ich presvedčenia, ale dokážete sa k nim pripojiť a meniť ich. To funguje a som hrdý na to, že IPčko aj v takýchto situáciách je aj pri záchranných zložkách a polícii a dokážeme aj takýmto spôsobom efektívne pomáhať.

Zasahujete aj pri ľuďoch, ktorí vám zavolajú, že chcú spáchať samovraždu. Čo bude, ak nedostanete finančnú pomoc?

Sú to najmä domácnosti, ale keď sa pozrieme na nejaké konkrétne miesta, ktoré vieme lokalizovať, tak veľa samovrážd je práve na koľajniciach.

Veľmi často ľudia prichádzajú na miesta, kde už nejaká samovražda predtým bola. Tam umiestňujeme tabule, kde pozývame ľudí, že nezostávaj teraz osamote v tom, čo prežívaš, nemáš už čo stratiť, zavolaj.

Stovky ľudí nás už kontaktovalo vďaka tomu a volali nie preto, aby sme im pomohli, ale preto, aby pri tom umieraní a čakaní na vlak neboli sami. Aby niekomu ešte mohli odkázať, prečo to robia. A pri tom zážitku, ktorý majú v tom rozhovore s naším psychológom na linke, zažijú to, že je tu zrazu niekto v tej situácii s nimi.

Veľmi často máme možnosť aj výjazdového tímu a máme regionálne centrá, kde dokážu prísť za nami. Naši psychológovia na linkách hovoria, že ja teraz mám kam toho človeka poslať, ale povedzte mi, kam ho pošlem, keď ho nebudem mať kam poslať a keď tam nebudem mať výjazdový tím.

Povedali ste, že Michalovce ste mali špecificky pre nejaký typ pomoci. Prečo Prešov alebo Michalovce majú o toľko horšie číslo ako niektoré iné centrá?

Je to práve pre to, že tam nie je dostupná pomoc. V celom Prešovskom kraji máme na stredných školách, čo je najväčší slovenský kraj, osem školských psychológov. Na základných školách ich je trochu viac, je ich 50. A v materskej škole v Prešove je jeden.

Michalovce sú špecifické mesto. Náš klub má pravidlá. Napríklad, že sa tam správame slušne, nie je tam žiaden alkohol, nesmú sa tam brať drogy a podobne. Jedno z nich ešte je, že tam chodíme bez zbraní. A vtedy sa všetci na nás pozreli a hovoria, že ale u nás to tak chodí. A tí mladí ľudia začali vyťahovať nože a zbrane. A hovoria, že a to nás teraz odtiaľto vyhodíte?

Je to iný typ práce s mladými ľuďmi ako v iných regiónoch. A ten strach, ktorý v nich je, nás absolútne paralyzoval. My sme hľadali spôsob, ako tam fungovať tak, aby to bolo bezpečné aj pre našich kolegov, a prišli sme na to po mesiacoch práce. A keď sme potom prišli za vedením mesta, hovoríme, že toto sú naše skúsenosti tu, tak na nás pozerali, že to sa nedeje.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné