Olympijské hry sú pre mnohých športovcov absolútnym vrcholom kariéry. O úspechu často rozhodujú milimetre či stotiny sekundy. Preto musí byť športovec nielen v dokonalej fyzickej, ale aj v mentálnej kondícii.
„Mentálna odolnosť je potrebnou súčasťou výkonnosti. Dôležité je, aby sa to učili priebežne a systematicky, nie tesne pred kľúčovou športovou udalosťou,“ tvrdí športový psychológ TOMÁŠ GURSKÝ, ktorý spolupracoval s mnohými olympionikmi.
Obdivuje Simone Bilesovú, ale hovorí aj o chybe, ktorú urobila na olympiáde v Tokiu. Pýta sa, ako je možné, že sa Matej Beňuš, aj ako otec troch detí, dokázal tak dobre pripraviť na parížsku olympiádu. V prípade skratu pištoliara Juraja Tužinského zase hovorí o chýbajúcej sebareflexii.
„Šampióni sa z krízy vrátia posilnení a mentálne slabších to zlomí,“ konštatuje expert.
Čo sa v rozhovore dozviete:
- Či je príprava na olympiádu pre športovca výnimočná.
- Ako športovec zvládne vonkajší tlak.
- Či je na olympiáde pod väčším stresom nováčik, alebo niekoľkonásobný účastník.
- Či sú slovenskí športovci profesionálni aj pokiaľ ide o mentálnu prípravu.
- Či si má si ísť športovec olympiádu užiť.
- Čo znamená, keď si športovec urobí na olympiáde osobný rekord.
- Ako zvládla Simone Bilesová taký veľkolepý návrat.
- O čom svedčí mediálny výstup Juraja Tužinského po neúspešnej kvalifikácii.
- Či majú športovci problém so sebareflexiou.
- Či je pod väčším tlakom športovec súťažiaci v individuálnej disciplíne, alebo ten v kolektívnom športe.
Je príprava na olympijské hry pre športovca niečím výnimočná?
Sú športovci, pre ktorých je účasť na olympiáde najväčšia udalosť v kariére. Ale sú aj takí, ktorí to takto neberú. Príkladom môžu byť tenisti. Pre nich znamená grandslamový titul viac ako získať olympijskú medailu.
S týmto tvrdením by minimálne Novak Djokovič nesúhlasil.
To áno, lenže on už vyhral všetky grandslamy. A niekoľkokrát. Keby ich nemal, tak by chýbajúci grandslamový titul pre neho znamenal určite viac ako olympiáda. Skompletizovať tituly z Australian Open, Roland Garros, Wimbledonu a US Open je sen. Ten však už dosiahol a potom sa objavil nový cieľ a v Paríži ho aj dosiahol. Teraz už vyhral naozaj všetko a vyvstáva otázka, čo bude chcieť ešte získať.
Máte medzi klientmi aj olympionikov, ktorí sa predstavili v Paríži?
Ešte pred olympiádou v Riu de Janeiro som pracoval s Matejom Beňušom. Už vtedy bol mentálne veľmi silný. Pred Parížom som si kládol otázku, či sa mu po pár neúspechoch podarí uspieť a veľmi sa teším, že odchádza s medailou. Pre mňa to nie je prekvapenie, veril som mu.
Z čoho majú športovci najväčší strach či stres? Zo získania samotnej miestenky, zo zlyhania v pretekoch, zo zranenia či z nesplnenia kritérií a následnej straty finančnej podpory?
V niektorých športoch je už kvalifikácia na olympiádu veľmi ťažká. Napríklad pre Američanov je v niektorých disciplínach národná kvalifikácia určite náročnejšia ako samotné preteky na olympiáde.
Takisto u nás vo vodnom slalome. Ešte nedávno sme mali trojicu pretekárov, ktorí by na olympijských hrách súperili o cenné kovy. Ale štartovať tam môže len jeden. Preto platí, že kto zvládne elimináciu, ten si môže veriť aj na olympiáde.
Príčiny alebo stresory, ktoré vyvolávajú stres, sú vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie sú najmä očakávania zvonka, napríklad od fanúšikov a médií. Vnútorné sú o vlastnom nastavení v hlave.
Ktoré sa zvládajú ťažšie?
Vonkajšie stresory sú na olympijských hrách veľmi rôznorodé, pretože je to mimoriadne a špecifické podujatie. Nikdy neviete, ako to tam organizačne vypáli, či budú zmätky, alebo nie. Stále vás niekto kontroluje, rozptyľuje, na niektoré športoviská sa dlho cestuje. Napríklad už len otvárací ceremoniál je pre športovcov veľmi ťažké zvládnuť. Sčíta sa mnoho rušivých vplyvov, ktoré môžu ovplyvniť psychiku športovca.
Sociálne siete a médiá prikladajú pod kotol a vytvárajú veľa tlaku. Je dôležité, aby si športovec dokázal vytvoriť vlastnú bublinu, do ktorej pustí len to, čo považuje za potrebné.
Spôsoby zvládania stresu sú univerzálne alebo špecifické?
Existujú špeciálne techniky mentálneho tréningu, ktoré sú popísané alebo prístupné aj na webe. Podľa mojich skúseností však treba tieto techniky šiť na mieru športovca a jeho športu. Napríklad strelec si potrebuje vytvoriť iné mentálne techniky zvládania stresu ako maratónec.
Keď som sa rozprával s bývalým elitným tenistom Dominikom Hrbatým, tak mi prezradil, že jemu pri mentálnej príprave veľmi zafungovala vizualizácia. Predstavoval si veci, ktoré sa môžu počas zápasu stať. Môže to fungovať?
Áno. Vizualizačný tréning je klasická technika. Ale niekto zase radšej pracuje s vizuálnymi predstavami, iný viac so sluchovými alebo kinestetickými, či pocitovými. Každý si to musí ušiť presne na mieru.
Niekto sa dokáže do vizualizácie ponoriť vo forme dlhodobej meditácie. Ale niekto viac vyťaží z toho, že ju použije tesne pred podaním výkonu, napríklad skokan do výšky.
Kto je na olympiáde pod väčším stresom – nováčik alebo niekoľkonásobný účastník?
Teraz ste trafili presne tie dve kategórie, ktorým sa zvyčajne najviac darí. Nováčikovia na sebe nemajú takmer žiadny tlak zvonka, už samotná účasť je úspechom. Ľahšie si môžu vytvoriť spomínanú bublinu a pripravovať sa po svojom. Ani vnútorne si nedávajú veľké očakávania, veď prvá olympiáda nemusí byť ich poslednou.
Barteková od finále nemôže spať. Pred očami sa mi prehráva posledný dvojstrel, priznala Čítajte Na druhej strane tí skúsení, ktorí ju zažili viackrát, už pomerne presne vedia, čo ich čaká a môžu sa na to lepšie pripraviť. Poznám športovcov, ktorí prišli len na pár dní, keď súťažili a po výkone zasa odchádzajú. Snažia sa vyhnúť tomu humbuku, s ktorým je olympiáda neodmysliteľne spojená.
Vedia sa športovci pomocou mentálnych cvičení viac uvoľniť ako v úvodzovkách bežný človek?
Mali by sa to učiť, pretože mentálna odolnosť je potrebnou súčasťou výkonnosti. Dôležité je, aby sa to učili priebežne a systematicky, nie tesne pred kľúčovou športovou udalosťou.
Platí, že športovci sú viac trénovaní na zvládanie psychickej záťaže než „bežní“ ľudia, pretože musia v športovej profesii čeliť extrémnym záťažiam.
Stresorov je tu oveľa viac, než divák či dokonca aj komentátor tuší. Môže ísť o nedoliečené zranenia alebo horúčku, s ktorou sa športovec pasoval noc pred súťažou. A diváci sa pritom hnevajú nad výkonom, ktorý je slabší než sa očakávalo.
Tréner musí byť pri vysvetľovaní neúspechu svojho športovca majstrom diplomacie, ak si to s ním alebo s ňou nechce rozhádzať.
Sú slovenskí športovci profesionáli aj čo sa týka prístupu k mentálnemu tréningu?
V tomto smere nie sú systematickí, niektorí sa spoliehajú na „vysúťaženie sa“, iní zasa na povestné „šťastíčko“.
Avšak vrcholová výkonnosť má železnú logiku a vedie k tomu len dlhá a tvrdá práca. Naša účasť v Paríži je najnižšia v ére samostatnosti a aj umiestnenia ukazujú zostupný trend výkonnosti. Zaostávame za svetovým trendom podpory športu a mentálna pripravenosť nie je výnimkou.
Psychológ by mal do procesu mentálnej prípravy vstúpiť už v kvalifikačnej fáze, teda minimálne rok pre olympiádou. Športovci si musia športového psychológa trošku ohmatať a platí to aj naopak.
Ak psychológ dlhodobo spolupracuje s tímom okolo športovca, niektoré psychologické kompetencie môže delegovať na rôznych členov tímu, napríklad v hľadaní taktiky môže byť najužitočnejší tréner a v relaxácii športovca zasa masér.
Ide o to, aby mali kompetencie správne rozdelené, inými slovami, aby si neliezli navzájom do kapusty. Na olympiádach s mnohými ľuďmi lomcuje ich ego, potrebujú sa zviditeľňovať, a to býva pre športovcov veľmi rušivé a kontraproduktívne,
S akým cieľom má ísť športovec na olympiádu?
Na toto je dosť ťažké odpovedať, je to jednak individuálne, ale tiež pôsobí aj tradícia daného športu.
Uvediem príklad – ako člen Európskeho združenia športových psychológov FAST sme pred olympiádou v Pekingu dostali pozvanie na spoločné sympózium s čínskymi kolegami.
Oni venovali mentálnemu faktoru obrovskú pozornosť a vytypovali si pred olympiádou tri kategórie športovcov – prvou boli tí, ktorých cieľom bola zlatá medaila, pretože v tom bola tradícia krajiny, napríklad plávanie a gymnastika, v druhej kategórii boli tí, ktorí mali reálnu šancu útočiť na medailu, čo by sa bralo ako úspech, a v tretej boli takzvané možné prekvapenia.
V Pekingu napokon vyhrali v počte získaných zlatých medailí, čo je určitý dôkaz, že mentálne boli výborne naladení aj pripravení.
Ktorí slovenskí športovci by mohli na olympiáde dosiahnuť výrazne lepší výsledok, keby spolupracovali so športovým psychológom?
Nevidím do jednotlivých tímov, kde spolupracovali a kde nie. Všeobecne sa za mentálne zlyhanie považuje, ak bol športovec výborný v olympijskej kvalifikácii, ale na olympiáde to nepotvrdil.
Ale nemusí to byť len chyba samotného športovca. Niekedy mikrotím podcení logistiku alebo nesprávne ladí formu. Niekomu chýbali kvalitné tréningové podmienky v mieste dejiska. I keď sme národ s mimoriadne vyvinutými improvizačnými schopnosťami, všetkého veľa škodí. Mentálny faktor je mozaika detailov, ako sa podarí zvládnuť všetky očakávané a neočakávané záťaže.
Poďme na konkrétne príklady – Anna Karolína Schmiedlová išla do Paríža ako športovkyňa, od ktorej sa nečakal zásadný úspech. Hrala skvele, vyradila dve hráčky zo svetovej desiatky a celé Slovensko začalo hovoriť o medailách. Ako sa má športovec vyrovnať s touto novou situáciou, aby v kľúčových súbojoch nepodal len priemerný výkon?
Klobúk dolu pred Karolínou, podávala úžasné výkony s hráčkami rebríčkovo vysoko nad ňou. Aj keby sa okolo jej osoby nevytvoril žiadny boom, postupom medzi štyri najlepšie dosiahla nesmierne veľa.
V semifinále mohla azda ostať na víťaznej vlne, pretože potom to bol nesmierne ťažký krok k bronzu cez svetovú jednotku Swiatekovú. V tomto prípade súhlasím s pánom Janom Kukalom, ktorý povedal, že semifinálový zápas proti Vekičovej nezvládla takticky.
Ona však po zápase povedala, že chcela hrať inak, len sa bála.
Ak ste presvedčený o správnej taktike, tak ju musíte dodržiavať za každých okolností. Tam nie je žiadna otázka, či sa bojíte, alebo nie. Ak chcete uspieť, musíte to robiť.
Taktická príprava ide vždy ruka v ruke s mentálnou pripravenosťou. Presvedčenie o správnej taktike je veľmi dôležité ešte pred začiatkom zápasu. Počas neho sa to už veľmi ťažko chytá.
Schmiedlovej tréner Ladislav Simon priznal, že už pred semifinálovým zápasom proti Vekičovej mala v hlave to, že ak prehrá, bude hrať o bronz proti svetovej jednotke Ige Swiatekovej. To vyzerá, akoby sama neverila, že môže vyhrať medailu.
Hráčky veľmi dobre vedia, že majú rozmýšľať len zápas po zápase. Ak začne myslieť na medaily, je to zničujúce.
Ja si myslím, že Schmiedlová dosiahla taký veľký úspech, že v semifinále mohla hrať úplne uvoľnene bez ohľadu na to, kto bude jej súperkou v ďalšom stretnutí. Otázkou je, či mala dosť mentálnych a fyzických síl, pretože zápasový rozpis bol na olympiáde šialený.
Ďalší príklad – úspešná slovenská strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková povedala po príchode do Paríža, že si ide olympiádu užiť. Česká plavkyňa Barbora Seemanová zase uviedla, že sa ide maximálne sústrediť len na seba. Ktorý z týchto prístupov je mentálne lepší?
Pravdupovediac, nemám rád formuláciu športovcov „idem si to užiť“. Ide o profesionálov, ktorí zo športových výkonov žijú. Dostať sa na olympiádu je síce úžasné, ale nemôžu si to len tak užívať. To môžu športovci, ktorí majú už po súťažiach. Nech si pokojne urobia párty alebo výlety po Paríži. Neprekážalo by mi, keby tam zostali aj týždeň po olympiáde, zaslúžili by si to.
Športový psychológ Tomáš Gurský. (zdroj: ARCHÍV T.G.)Keď vám to vo výkone ide dobre, môžete mať chvíľu pocit, že si to užívate. Môžete sa dostať do tranzu alebo „flow“ a vtedy sa vám všetko darí. Ale netreba zabúdať, že váš súper sa snaží robiť všetko preto, aby ste v takom stave neboli. Preto mnohí športovci na „flow“ neveria, pretože im nefunguje počas celej súťaže a musia si pretrpieť aj turnajové krízy.
Nie je to len obranná stratégia športovca, aby na seba nevytváral zbytočný tlak?
Je to jednoducho zlá formulácia. Športovec musí ísť moment za momentom a to takzvané „užívanie si“ spočíva v pohrúžení sa do vlastného výkonu. Kto sa dostane do tranzu, vydáva zo seba to najlepšie.
Na druhej strane, obranné stratégie sú pri vrcholných súbojoch bežné a nevyhnú sa im spravidla ani šampióni. Typické príklady sú zhadzovanie viny na zlé podmienky, na zlý verdikt rozhodcov, na zlý materiál, a niekedy si to odskáče dokonca aj tréner.
Ďalší príklad – športovec dosiahne na olympiáde osobný rekord, ale aj ten stačí len na priemerné umiestnenie. Má byť spokojný alebo frustrovaný, že ani jeho maximum nestačilo. Ako sa s tým má vyrovnať?
Vylepšiť si na olympijských hrách osobný rekord je fantastický výsledok. Svedčí to o mentálnej sile športovca. O tom netreba viac hovoriť.
Predstavme si, že pred poslednou sériou pokusov stačí strelcovi na zisk medaily trafiť dva zo štyroch terčov. Čo má robiť, aby mu myšlienky neubiehali k stupňu víťazov alebo aby sa nezosypal?
V tomto prípade treba rozlíšiť dve veci – priebežnú stratu koncentrácie a nesústredenie v dôsledku veľkej vyčerpanosti.
Pri extrémnej únave hlava prestáva fungovať. Vtedy treba mať mimoriadnu odolnosť, aby sa výsledok dal doklepnúť. Užitočný je modelovaný alebo hendikepový tréning, inak povedané tréning v extrémne sťažených podmienkach. Je to klasická technika mentálneho tréningu, ktorú treba realizovať s dostatočným odstupom pred kľúčovou súťažou.
Príklad americkej gymnastky Simone Bilesovej – na predchádzajúcej olympiáde v Tokiu odstúpila zo súťaže, pretože mala mentálne problémy, ale v Paríži sa vrátila ako obrovská hviezda a vyhrala už tri zlaté medaily. Ako je to možné?
Podľa môjho názoru bolo chybou, že vyhlásila, že chce prekonať päť zlatých medailí na jedných olympijských hrách, čo by bol rekord z ríše snov. To zvýšilo už aj tak extrémne veľký tlak, ktorý bol na ňu vyvíjaný každej strany.
Aj Simone Biles je len človek. Fenomenálna Američanka sa poklonila novej šampiónke Čítajte Hoci je to typicky americký postoj, asi by jej viac prospelo, keby si to udržiavala ako tajný sen. Pokora je súčasťou správneho mentálneho nastavenia. Hlava jej mohla vypnúť aj z extrémneho zaťaženia, ktoré mala. Napokon, stalo sa jej to už aj predtým.
Jej kariéra je jeden obrovský príbeh, do ktorého patria úspechy, ale aj zlyhania. Dôkazom je jej účinkovanie v Paríži. Nesmierne sa teším na jej životopis.
Čím všetkým si športovec prechádza po zlyhaní a čo musí urobiť či zmeniť, aby sa dokázal vrátiť lepší?
Legendárny Emil Zátopek povedal, že veľkosť športovca sa pozná vtedy, keď je v kríze. Šampióni sa z krízy vrátia posilnení a mentálne slabších to zlomí. Simone Bilesová sa v kríze naučila, čo v sebe musí zmeniť, a vrátila sa oveľa silnejšia.
Psychológ by mal viesť športovcov k tomu, že krízy či zranenia sú príležitosťou ako sa prekonať a stať sa silnejším. Aj keď fyzicky môže ostať na tele stopa, mentálne ho to môže naopak posilniť.
Príklad Juraja Tužinského – na olympiáde v Riu ho dva milimetre pripravili o medailu, v Tokiu aj v Paríži zlyhal a s vetou, že konečne nemusí trénovať, odkráčal spred televíznych kamier. O čom to svedčí? Ako sa má športovec vyrovnať s neúspechom?
Každý má právo na nejaký skrat, ale na druhej strane to svedčí o sebareflexii. Zdravá sebareflexia je uvedomenie si slabín a silných stránok a na tom treba pracovať priebežne. Spolu s trénerom a blízkym okolím.
Prijatie prehry je základom ďalšieho rastu. Veď v športe to raz ide a inokedy nie. Ak niekto zažil neúspešnú olympiádu, sebareflexia ho mala doviesť k tomu, aby bol na nasledujúcich hrách lepšie pripravený.
Pred Pekingom som pracoval s pištoliarom Pavlom Koppom a jeho trénerom Ivanom Némethym. Mali rôzne obavy z neúspechu, ale našli sme spôsob, ako to zvládnuť a uspieť. Paľo sa dostal do finále a obstál v ňom.
Akú nevyžiadanú radu by ste dali Tužinskému, aby sa v budúcnosti vyhol podobným výrokom?
Teraz zájdem trochu do histórie. Počas spolupráce s Paľom Koppom pred Pekingom mi jeho tréner navrhol, aby som pracoval aj s Jurajom, ktorý bol vtedy mladý a nádejný pištoliar. Spolupráca sa rýchlo skončila. Povedal, že mu to neprináša to, čo očakával.
Nehnevám sa na neho za jeho rozhodnutie. Ale je dôležité pochopiť, že v mentálnej príprave treba mať nielen cieľavedomosť, ale aj trpezlivosť – neočakávať hneď zázraky.
Rada, ktorá by okamžite zafungovala, tu asi neexistuje. Získať mentálnu odolnosť je dlhodobý proces.
Spomínali ste sebareflexiu. Majú s ňou športovci problém, keďže neustále fungujú len v mikrotímoch, v ktorých je jedinou mantrou pozitívny prístup a chýba konštruktívna kritika?
Vrcholový športovec nežije ako bežný človek. Žije v mikrosvete, ktorý má určité pravidlá, ale mal by reflektovať realitu vrcholového športu. Musí tam byť veľa pracovitosti a reálneho hodnotenia pokrokov.
Preto je dôležitá komunikácia v rámci celého tímu. Dopredu si stanoviť jasné komunikačné pravidlá a kompetencie, kto za čo zodpovedá. Vtedy dokáže tím fungovať a podporovať športovca aj v tých najťažších chvíľach.
Mentálna stránka je nie o nutnom angažovaní mentálneho kouča, ktorý sa tvári, že on urobí športovcovi „hlavu“. Je odrazom fungovania celého tímu. Aj rodina športovca má významnú dôležitosť a patrí do tímu.
Ako je možné, že Matej Beňuš sa dokáže pripraviť na olympiádu, aj keď má rodinu a tri deti? Majú to správne nastavené a každý vie, čo, kedy a ako má urobiť.
Je jednoduchšie zvládnuť stres v kolektívnom športe ako v individuálnom?
Tu si pomôžem jednoduchou matematikou – v kolektíve sa psychický tlak rozloží na všetkých členov tímu.
Je tu však aj iný rozmer – čo keď sa bude minútu pred koncom kopať rozhodujúca penalta? Nejaký jednotlivec to musí zobrať na seba. Preto je veľmi dôležité, aby bol v tíme líder, ktorý sa na to v kritickom okamihu podujme a zvládne to. Takých označujeme pojmom rozdielový hráč. Tímy, ktoré takých hráčov nemali, väčšinou na veľkých podujatiach neuspeli.
Čo sa týka tímov a psychiky, veľkú úlohu zohrávajú maséri a fyzioterapeuti. To len svedčí o tom, že zloženie funkčného tímu vôbec nie je jednoduché.
Tomáš Gurský
- Vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave.
- Bol juniorským a akademickým reprezentantom Československa v zjazdovom lyžovaní, pôsobil aj ako tréner.
- Ako psychológ začal pracovať na Športovom gymnáziu v Bratislave.
- Externe prednášal športovú psychológiu na viacerých univerzitách na Slovensku i v zahraničí.
- Vedie dvojročný výcvik koučingu pre trénerov a psychologické semináre pre trénerov, rodičov v športe a manažérov.
- V súkromnej praxi spolupracoval so športovcami a trénermi z vyše 60 športov v rôznych kategóriách.
- Na olympijské hry pripravoval jednotlivcov a tímy od roku 2000 a medzi jeho klientov patrili Elena Kaliská a Matej Beňuš, tréneri Peter Mráz, Juraj Minčík, Emil Miške a ďalší.
- Roky bol členom európskeho združenia elitných športových psychológov FAST (Forum for Applied Sport Psychologists in Top Sport).
- Momentálne sa venuje najmä projektu Tréneri v škole, ktorý sa zameriava na skvalitnenie telesnej výchovy a športu na základných školách na Slovensku a Českej republike.
Beata
Balogová
