Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísal ho Oliver Kostanjevec.
Na letných olympijských hrách v Paríži 2024 získal bronz a priniesol tak jedinú slovenskú medailu, jeho druhú olympijskú. V Riu 2016 získal striebro. Medailovú zbierku by vraj rád skompletizoval.
"Mali sme potenciál mať viac medailí, ale vidno krivku, koľko športovcov na olympiáde štartuje. Tá ide, bohužiaľ, strmo dole. Teraz nás bolo iba 28. Určite je trošku podcenená aj infraštruktúra na Slovensku,“ hovorí vodný slalomár MATEJ BEŇUŠ.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sme podľa neho získali len jednu medailu,
- ako olympiáda vplýva na psychiku športovcov a či sa dá psychická odolnosť trénovať,
- aké boli jeho začiatky a aký prístup je podľa neho vhodný pri tréningoch detí,
- čo sa zmenilo vo vodnom slalome a prečo je ťažšie v ňom dominovať.
Aký bol návrat z Paríža?
Trošku únavný, ale príjemný.
Je medaila krajšia ako strieborná z Ria?
Asi sa mi páči trošku viac, aj keď tá druhá bola tiež veľmi pekná.
Kde visí tá z Ria? Ako to vyzerá u vás doma?
Veľa ľudí sa čuduje, ale neviem, kde je. Vždy ju dám manželke, niekam ju schová. Keď ju niekde potrebujeme, poviem jej, nech mi ju donesie.
Čím to je, že jediná medaila je práve vo vašej disciplíne? Málo investujeme do športu alebo je to jednoducho smola?
Je to šport. Mali sme potenciál mať viac medailí, ale vidno krivku, koľko športovcov na olympiáde štartuje. Tá ide, bohužiaľ, strmo dole. Teraz nás bolo iba 28. Určite je trošku podcenená aj infraštruktúra na Slovensku.
Máte 196 centimetrov. Je výhoda alebo nevýhoda byť takýto vysoký?
Je to výhoda aj nevýhoda. Mojou najväčšou nevýhodou je moja hmotnosť. Mám takmer 90 kilogramov. Napríklad Španiela, ktorý išiel vo finále ako posledný, som sa naschvál pýtal v cieli, koľko váži. Má 62 kilogramov.
To je dosť veľký rozdiel.
Áno, ale viem sa lepšie uhýbať, mám dlhší krk a väčší dosah s rukami. Teoreticky mám horšiu stabilitu, keďže oveľa viac trčím z lode, ale s ňou problémy nemám.
Roky trénujete, ale váš výkon sa hodnotí za desiatky sekúnd. Môže sa stať čokoľvek. Niekto sa zle vyspí, má virózu, blbý deň. Je to to najťažšie na športe?
Je to veľmi psychicky náročné. Vieme, že máme jednu šancu. Celý olympijský štvorročný cyklus na to trénujeme. Samozrejme, musí tam byť aj trošku šťastia a pretekárovi musí aj sadnúť deň. Z tohto pohľadu je to náročné. Už mi to však dvakrát za život vyšlo.
Dá sa psychická odolnosť trénovať? Zdá sa, že sa tomu venuje väčšia pozornosť ako kedysi. Je nejaký tréning na to, aby človek nestratil nervy pred takouto jazdou?
Určite sa to dá trénovať. Mne pomáhajú aj skúsenosti. Mám 36 rokov, ten tlak už som zažil veľakrát. Bol som veľakrát vo finále. Majstrovstvá sveta, majstrovstvá Európy, svetové poháre. Odkrútil som si veľa ťažkých pretekov.
Trénujeme však aj dýchanie a koncentráciu. Na tréningoch si robíme niekedy simulované preteky, iba jednu či dve jazdy na kvalitu. Dá sa s tým veľa pracovať a určite sa to deje viac ako v minulosti.
Ako ste sa dostali k vodným športom? Aký bol príbeh Mateja Beňuša, keď mal šesť rokov a viac?
Veľmi jednoduchý. Moji rodičia boli obaja športovci. Otec bol päťbojár, mama vodná slalomárka. Boli reprezentantmi Československa a potom celoživotnými telocvikármi. Napríklad o umenie som ani nezavadil. Mal som vyslovene športovú budúcnosť.
Po škole sme vždy chodili do lodenice, kde mama trénovala svoju skupinu. V podstate som tam vyrastal a okolo desiatich rokov som začal viac trénovať, ale dlho som sa bránil.
Brazílska gymnastka Rebeca Andradeová, ktorá vyhrala zlatú medailu, ako štvorročná chodievala dve hodiny peši na tréning. Pochádzala z chudobných pomerov, jej matka bola samoživiteľka, ktorá mala sedem detí. Prečo je niektoré dieťa v takto skorom veku ochotné kráčať dve hodiny na tréning? Determinuje to, že niekto bude jedného dňa vrcholovým športovcom?
Je obdivuhodné, keď to už v takom mladom veku človek vie. Mám synov, ktorí chodia na hokej a hneď si ho zamilovali. Mne to do hlavy došlo až trošku neskôr.
Máte všestranné tréningy, píšu, že v zime tri- či štyrikrát do týždňa hráte hokej. Čo je súčasťou vášho tréningu a ako tam napríklad zapadá hokej, keď niekto robí vodný slalom?
Veľmi záleží na tom, aká je časť sezóny. Na jar hokej už trošku vypúšťam a základom je veľa jazdy na divokej vode, posilňovňa, beh či bicykel. Nemám rád monotónne veci a rád si mením program. Som veľkým nadšencom hokeja. Dokonca vás musím opraviť. V zime hrávam päť- až šesťkrát do týždňa.
“Keď niekto napríklad v minulosti vyhral prvú jazdu o štyri sekundy, druhú jazdu logicky už tak neriskoval a išiel viac na istotu. Keď teraz vo finále niekto ide na istotu, skončí napríklad šiesty či ôsmy.
„
S hokejistom Michalom Handzušom sme mali veľmi zaujímavú debatu o tom, ako vedieme k športu deti, napríklad aj hokejistov. Hovoril mi, že často majú deti dvojfázové tréningy vo veľmi skorom veku a že potom vyhoria, lebo ich to nebaví, sú vyčerpané a unavené. Práve najšikovnejší zlatí medailisti boli dobrí v tom, že boli všestranní a vymýšľali si vlastné techniky. Mali by deti vyslovene tvrdý tréning začať, až keď sú na to aj mentálne pripravené, napríklad v dvanástich či trinástich rokoch?
Je na tom veľký kus pravdy. Tvrdý tréning nesmie deťom zabíjať kreativitu, lebo väčšinou nie sú pripravené už tak skoro tvrdo trénovať, drilovať a drilovať. Potrebujú najmä kus kreativity a musí ich to baviť. Musí tam byť dobrá partia, dobrý tréner a najmä musia cvičiť hravou formou.
Samozrejme, treba to trošku prelínať aj s drilom a správnym vedením. Napríklad moje deti už začali chodiť raz či dvakrát do týždňa ku kondičnému trénerovi. Boli sme na diagnostike a jeden má zlé postavenie nožičiek. Robí nápravné cvičenia, nech ho to potom nedobehne.
Keď máte tri deti, asi ich rozvážate po tréningoch. Ako sa dajú tri aktívne deti skĺbiť s kariérou olympijského víťaza?
Je to veľmi náročné. Som dve a pol hodiny denne v aute. Dve deti sú v škole, jeden je v škôlke. Ranný rozvoz mi zaberie vyše hodiny, kým prídem na tréning do Čunova za mesto. Potom musím mať menšiu prestávku, lebo chlapci už majú po druhej tréning.
Po mojom tréningu musím teda ísť po nich, odviezť ich a medzitým ísť po malého. Je to časovo veľmi náročné. Rozprávali sme sa s rodičmi z okolia a veľa ľudí by nebolo ochotných toto všetko absolvovať.
Prečo vy ste ochotní?
Lebo ich máme radi a máme na to momentálne možnosti, tak sa trošku človek vzchopí.
Nielen na Slovensku riešila dezinfoscéna aj časť konzervatívcov na olympiáde otvárací ceremoniál a alžírsku boxerku, ktorú označovali za muža, hoci ním nie je. Keď som sledovala politikov, asi s výnimkou prezidenta Petra Pellegriniho a časti opozície, tak mi prišlo ľúto za slovenských športovcov, že hlúpe zástupné témy dostali viac priestoru ako vaše fantastické úspechy. Nebolo vám to trochu ľúto?
Vnímal som to, ale keďže som bol sústredený na olympiádu a už predtým som si vypol všetky sociálne siete, ani som to veľmi neriešil. Viete, ako to býva. Ľudia sú všelijakí. Keby nebola nejaká kontroverzia na úvodnom ceremoniáli, tak by si našli niečo iné, na čo nadávať. Beriem to tak, že keď na niečo chcú nadávať, čosi si nájdu.
Slovensko bolo roky vo vodných športoch na vrchole. Malo až polovicu medailí z letnej olympiády práve z nich. Michal Martikán, Peter a Pavol Hochschornerovci alebo Elena Kaliská. V Pekingu 2008 Slováci vyhrali tri zo štyroch kategórií. Teraz bola na olympiáde aj nová disciplína kajak kros. Vyzeralo to, akoby sme to trochu vypustili. Čo sa zmenilo z vášho pohľadu? Nechcem hovoriť, že máme len jednu medailu, je to fantastický úspech, ale vyzerá to, ako keby to trošku upadalo.
V prvom rade treba povedať, že po roku 2008 sa zmenili pravidlá. Vtedy sa jazdilo ešte na súčet dvoch jázd. Keď bol niekto dominantný, napríklad ako Elena Kaliská, Peter a Pavol Hochschornerovci a Michal Martikán, vtedy sa dalo ľahšie dominovať ako teraz. Okrem toho, že sa zmenili lode aj technika, teraz sa jazdí finále, kde je dvanásť ľudí a ide sa iba na jednu jazdu. Každý už riskuje, skracuje ju.
Medzinárodný olympijský výbor nechcel mať, samozrejme, zo štyroch disciplín vo vodnom slalome trikrát zlato zo Slovenska. Všetci sa smejú, že to urobili kvôli Slovákom. Teraz žiadna krajina nedominuje.
Sú takto nastavené pravidlá spravodlivejšie?
Vyzerá to tak, že to je populárnejšie. Preteky sú vyrovnanejšie, sú tam riskantnejšie prejazdy. Keď niekto napríklad v minulosti vyhral prvú jazdu o štyri sekundy, druhú jazdu logicky už tak neriskoval a išiel viac na istotu. Keď teraz vo finále niekto ide na istotu, skončí napríklad šiesty či ôsmy. Na medailu sa musí podávať vynikajúci a riskantný výkon.
Niektorí športovci sa sťažovali na podmienky v olympijskej dedine, ale to akoby bol každú olympiádu tiež taký folklór. Aká bola olympijská dedina? Naozaj tam bolo tak teplo, že jeden z plavcov spal vonku na lavičke?
Jediný môj problém bol, že tam nebola klimatizácia. Dedinu chceli urobiť ekologicky a nakoniec to dopadlo tak, že každý si doniesol prenosnú klimatizáciu, a bolo to v konečnom dôsledku ešte horšie. Nebolo tam však až tak teplo.
Už pred olympiádou som sa však rozhodol, že pre klimatizáciu nebudem v dedine, takže som tam spal iba prvé tri dni. Bol z nej navyše hodinový presun. Človek si teda rozmyslí, keď chce ísť ráno aj poobede na tréning. Nebol som ochotný byť štyri hodiny denne v autobuse.
Oveľa viac sa hovorí aj o psychických problémoch niektorých športovcov. Simone Bilesová, Noah Lyles a mnohí ďalší hovoria o depresii, úzkostiach aj o ADHD. Ako keby sme sa konečne prestali pozerať na športovcov ako na stroje a začali sa na nich pozerať ako na ľudí. Je to tak?
To, čo sa stalo Simone na minulej olympiáde, sme vnímali všetci. Určite je dobré, že všetky olympijskej výpravy mali aj mentálneho kouča. Bol stále s tímom a keď ho niekto potreboval, vedel ho vyhľadať. Nevyužil som to, lebo sa väčšinou v osobnom aj v športovom živote držím bokom od všetkých a sme iba s trénerom taký malý tím.
Čo vás teraz čaká? Máte 36 rokov. Neposielam vás do dôchodku, ale aké máte plány? Už ste dosiahli naozaj veľa. Čo ďalej?
Niečo mi chýba v mojej olympijskej kolekcii. Už mám striebro aj bronz, takže ešte mi chýba zlatá medaila. Hovoril som, že rád by som pokračoval do Los Angeles a skompletizoval olympijskú medailovú zbierku.
Človek nikdy nevie. Mám naozaj 36 rokov, cítim sa stále na 25, aj keď všetkým hovorím, že mám 29 a veria mi. Uvidíme, čo bude o rok či o dva. Takmer určite sa pokúsim zabojovať aj o Los Angeles.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
