Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Zuzana Beneková.
Takú argumentáciu, akú o svojom odsúdení používa bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, používali pred niekoľkými rokmi bosovia hrubokrkých zločineckých skupín, hovoríDANIEL LIPŠIC , ktorý viedol Úrad špeciálnej prokuratúry tri roky.
„Je to smutné svedectvo, ale, bohužiaľ, v takom nastavení on je, “ dodáva.
O zákonnej možnosti, ako minister spravodlivosti Boris Susko zo Smeru nechal Kováčika prepustiť z výkonu trestu, hovorí Lipšic, že je v poriadku.
„Problém nie je samotný inštitút, ale akým spôsobom bol využitý a akým škandalóznym spôsobom bol zo strany ministra spravodlivosti okomentovaný celý proces s Dušanom Kováčikom, “ vysvetľuje Lipšic.
V texte sa dočítate:
- Aký význam má právomoc, ktorú využil minister Susko.
- Či je kamarát s Dušanom Kováčikom.
- Či spätne prehodnocuje svoje ministerské konania.
Minister spravodlivosti Boris Susko, ale aj premiér Robert Fico a dokonca aj prezident Peter Pellegrini hovoria v súvislosti s prepustením Dušana Kováčika na slobodu, že podľa nich ho odsúdili v nespravodlivom procese. Ale o Dušanovi Kováčikovi rozhodol nezávislý Špecializovaný trestný súd a keď sa Kováčik odvolal, Najvyšší súd zmenil kvalifikáciu a jeho trest znížil. Zároveň Kováčik skúsil využiť mnoho ďalších opravných prostriedkov. Nie je to tak, že by ho odsúdila jedna sudkyňa na základe jednej výpovede Ľudovíta Makóa. Čo hovoria výroky Suska, Fica či Pellegriniho o tom, či dôverujeme alebo nedôverujeme súdom?
Je to veľmi znepokojujúce. Trochu ten prípad rozoberiem - v dvoch poznámkach. Po prvé, už v štádiu prípravného konania, keď bol Dušan Kováčik vo väzbe, rozhodovali tri senáty Najvyššieho súdu, teda deväť sudcov Najvyššieho súdu, o dôvodnosti vedeného trestného stíhania. To nie je rozhodnutie o vine, ale či je trestné stíhanie vedené dôvodne, či je dosť dôkazov na vznesenie obvinenia a či nie je vedené účelovo. A deväť sudcov povedalo, že trestné stíhanie je vedené dôvodne.
Boli podané dve ústavne sťažnosti. A ani jeden senát Ústavného súdu nespochybnil dôvodnosť vedeného trestného stíhania. Čiže šesť sudcov ústavného súdu a deväť sudcov Najvyššieho súdu potvrdilo dôvodnosť trestného stíhania.
A potom v merite veci rozhodol najskôr Špecializovaný trestný súd v prvom stupni a následne Najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Je to veľmi varujúce, ak politici ako premiér a minister spravodlivosti napriek právoplatnému rozhodnutiu takýmto spôsobom škandalizujú samotný proces a rozhodnutie.
Keď bol aj dnešný premiér Fico na poľovníckej chate a hovorili tam o kauze Kováčik, hovorili o ňom ako o nevinnom? Hovorili, že bol proces zmanipulovaný? Že je málo dôkazov? Nie, hovorili, ako mu treba pomôcť, lebo tá kauza je pre nich kľúčová.
Aká je druhá poznámka?
Dôkazná situácia. Dušan Kováčik rozpráva, že bol odsúdený na základe svedectva Ľudovíta Makóa, ktoré nebolo ničím potvrdené. To je lož. Keby Ľudovít Makó vypovedal, že dal Kováčikovi 50-tisíc eur za prepustenie bosa takáčovcov Ľudovíta Kudličku a on by vo veci nebol nijako činný, tak by nikdy nebol ani len obvinený.
Prokurátorka, ktorá mala službu a bola na výsluchu vtedy obvineného Kudličku, napísala úradný záznam a následne vypovedala s tým, že jej telefonoval špeciálny prokurátor Kováčik ako nadriadený, aby nepodávala opravný prostriedok proti prepusteniu Kudličku z väzby. Vtedy sa spojila výpoveď Makóa s výpoveďami a dôkazmi poskytnutými prokurátormi špeciálnej prokuratúry.
Bol som tri roky špeciálny prokurátor a je nepredstaviteľné, aby niekto volal prokurátorovi, ktorý má vec v dozore alebo ktorý je v službe, aby nepodával opravný prostriedok. Ale Kováčik to urobil.
Kováčikov prípad nestojí len na výpovedi nejakého kajúcnika. To je lož. Usvedčili ho vlastní podriadení.
Zastavme sa pri právomoci, ktorú využil minister Susko, keď nechal prepustiť Dušana Kováčika na slobodu. Jeden z jeho argumentov je to, že možnosť takto prepustiť odsúdeného je v legislatíve od roku 2006, že vtedy ste vy boli ministrom spravodlivosti a že je to z vašej dielne. Na čo má minister spravodlivosti takúto právomoc?
Tá právomoc ministra spravodlivosti, respektíve generálneho prokurátora, je v našom právnom poriadku od roku 1961. To bol len prevzatý inštitút zo starého Trestného poriadku a má svoj význam vtedy, keď sú zjavné pochybenia v rámci Trestného zákona a má zmysel prerušiť alebo odložiť výkon trestu, pretože s takmer istotou bude právoplatný rozsudok zrušený.
To máte takisto ako pri paragrafe 363. Ten inštitút sám osebe a v prípadoch, keď sa aplikoval normálnym spôsobom, bol v poriadku.
Problém nie je samotný inštitút, ale akým spôsobom bol využitý a akým škandalóznym spôsobom bol zo strany ministra spravodlivosti okomentovaný celý proces s Dušanom Kováčikom.
On je právoplatne odsúdený za korupčný zločin, u neho neplatí žiadna prezumpcia neviny. Má právoplatne odsúdenie a môže sa brániť, ako uzná za vhodné aj ďalej. Ale aby sa k tejto obhajobe, ku kritike a škandalizovaniu súdov pridávali vrcholní predstavitelia výkonnej moci, to považujem v právnom štáte za problém.
Pozrela som si rozhovor Dušana Kováčika s Mimi Šrámovou a on tam povedal, že podľa neho obvinenie bývalého šéfa NAKA Daňka, policajtov NAKA aj prokurátora Šúreka prišlo neskoro a je to len časť ľudí, ktorí sa na jeho prípade podieľali. Malo sa vraj hovoriť o zločineckej skupine. Dodal, že by sa to malo riešiť väzobne a že verí, že predmetom vyšetrovania budú aj sudcovia Najvyššieho súdu. Vnímate toto ako prípustnú obranu?
Dušan Kováčik je odsúdený zločinec. A moja skúsenosť je, že pokiaľ človek je naozaj nevinný a aj sa to preukáže, nemá potrebu sa nikomu mstiť.
Ja som nikdy neriešil vyšetrovateľov Barochovského a Jombíka, ktorí stíhali mňa a ani prokurátorku, ktorá to dozorovala. Nemám pocit, že sa musím niekomu mstiť a takisto som mal viacero klientov, ktorí to tiež brali ako životnú skúsenosť a tým ľuďom odpustili.
Pokiaľ však človek nevinný nie je, tak pociťuje veľkú túžbu po pomste. A tá túžba po pomste súvisí aj s tým, že má strach. Z toho strachu pramení nenávisť a z tej nenávisti pramení túžba po pomste. A čím je väčší strach, tým je väčšia nenávisť.
Dušan Kováčik povedal aj niečo o vás. Spomínal, že ste boli dlhé roky kamaráti, že sa poznáte už takmer dvadsať rokov, že si tykáte. A teraz zacitujem: „Veľakrát ma mediálne napádal, veľakrát rozprával o mne veci. Ja som mu hovoril, že keď máš výhrady, tak povedz. A on mi na to povedal jednu vetu a to mi stačilo: Vieš, ja musím zbierať politické body. ... Lipšic bol, je a bude politik, nikdy nie prokurátor." Povedali ste Dušanovi Kováčikovi niečo také?
To som mu nepovedal nikdy. Áno, poznáme sa dvadsať rokov, ešte z čias, keď vznikala špeciálna prokuratúra. Bol som ministrom spravodlivosti, ktorý navrhoval a potom aj zabezpečoval vznik špeciálnej prokuratúry a Špeciálneho súdu. Poznáme sa a približne raz za rok sme sa aj stretli, aj keď som bol v politike.
Svojimi názormi som sa nikdy netajil. Verejne som ich hovoril aj na tlačových konferenciách, v parlamente pri prednášaní správy o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry. Ak by som mu povedal takúto vec, tak by sa so mnou nestretol už nikdy viac.
V prípade potreby mám našu komunikáciu zálohovanú. Ak by bolo treba a ak by s tým aj Dušan Kováčik súhlasil, rád ju zverejním.
Dušan Kováčik zároveň hovoril, že najväčšie zdesenie zažil, keď za ním vo väzení, chodili odsúdení, a začudoval sa, že v Dubnici nad Váhom je nejako veľa ľudí, ktorí sa priznali a začali spolupracovať a naznačoval, že sú tam nevinní. Dokonca na záver povedal, že jeho telo je na slobode, ale hlava je stále s jeho kamarátmi a priateľmi, ktorí vo väznici zostali. Čo znamená, keď niekto, kto bol 16 rokov špeciálnym prokurátorom, spochybňuje odsúdenie veľkej časti väzňov za závažnú trestnú činnosť?
Argumentáciu, ktorú on dnes používa, používali pred niekoľkými rokmi bosovia hrubokrkých zločineckých skupín. Je to smutné svedectvo, ale, bohužiaľ, v takom nastavení on je.
Dôvodnosť jeho obvinenia preskúmali tri senáty Najvyššieho súdu, dva senáty Ústavného súdu a v merite veci bol odsúdený. Tam v princípe niet čo dodať.
Máme nejaké desiatky ľudí vo väzení, ktorí sú neprávom odsúdení za drogovú trestnú činnosť?
Nie. Podával som obžaloby aj ja, aj v drogových trestných veciach, viaceré drogové trestné veci v súčasnosti pojednávam. To absolútne vylučujem.
Dušan Kováčik sa v yjadril aj k článku o tom, že ako špeciálny prokurátor nepodal žiadnu obžalobu. Tam bol ten titulok 62:0 obžalôb, ktoré nikdy nepodal. Aby sme to porovnali: vy ste boli špeciálnym prokurátorom tri roky, koľko ste podali za ten čas obžalôb?
V iac ako desať. A boli to väčšinou obžaloby v pomerne závažných veciach. Boli to prípady zločineckých skupín, ktoré páchali drogovú a majetkovú trestnú činnosť, úkladne vraždy. Išlo v zásade o závažnejšiu kriminalitu.
Predstavujem si, že špeciálny prokurátor má byť manažérska funkcia. Bolo to vaše rozhodnutie robiť to aktívne, alebo je naozaj nevyhnutne negatívom, keď špeciálny prokurátor nepodáva obžaloby, ale len manažuje špeciálnu prokuratúru?
Je to negatívum. Máme systém, kde ani krajskí prokurátori okrem nejakých vybraných vecí nedozorujú a nepojednávajú prípady. Pokiaľ sú v nejakej funkcii - a mnohých na prokuratúre dvadsať rokov v nejakej funkcii máme, tak stratia zručnosti a návyky, lebo sú celoživotní funkcionári. A potom sa už nevedia vrátiť, už nevedia dozorovať bežnú agendu a pojednávať ju. A tak sa držia vo funkciách zubami nechtami.
Dušan Kováčik má na konci augusta ďalší súd v inej úplatkárskej kauze. Evidentne sa v časti spoločnosti podarilo vytvoriť naratív, že Kováčik bol bezúhonný špeciálny prokurátor, ktorého sa nejaká skupinka na NAKA a Úrade špeciálnej prokuratúry snažila stíhať, pretože ho všetci osobne nenávideli. Ako je možné, že niekto za týchto okolností uverí takejto konštrukcii?
Prečo by sa títo kariérni prokurátori po dvadsiatich rokoch svojej kariéry rozhodli manipulovať nejaké trestné stíhania? Akú by mali motiváciu? Veď celý život si robili poctivo prácu, stíhali od hrubokrkých zločineckých skupín, cez korupciu a ekonomickú trestnú činnosť... nevidím žiadnu motiváciu, prečo by sa zrazu rozhodli v roku 2020 stíhať nevinných ľudí. Odkiaľ by sa v nich vzala nejaká zvrhlá tendencia zrazu stíhať nevinných?
Máme Ústavný súd, Najvyšší súd a to sú nezávislé inštitúcie, ktorým ale zatiaľ nemožno úplne prisudzovať odvahu a sebavedomie. Opäť sa to javí tak, že Slovensko je na toto historicky oveľa horšie pripravené. Prehodnocujete to teraz aj ako bývalý politik, ktorý aj spolutvoril ten systém nejaký čas, či ste ho vytvorili zle, alebo kde sa stala chyba?
Dôležité je mať silné inštitúcie, ale ešte dôležitejšie je mať čestných, charakterných a nezlomných ľudí v týchto inštitúciách. Áno, riešme inštitúcie, reformu prokuratúry a absurdnú administratívnu záťaž prokurátorov na okresoch, krajoch, kde polovicu pracovného času venujú administratíve, správe aj povinnostiam, to je dôležité tiež. Ale najkľúčovejšie stále bude, aby sa do vrcholných funkcií, najmä v orgánoch presadzovania práva, dostávali ľudia, ktorí budú nezlomní a neskorumpovateľní.
Prehodnocujete niekedy spätne aj to, či ste kolegom mohli aj trochu uškodiť tým, že ste prišli za špeciálneho prokurátora, keď ste boli v politike?
To asi neprináleží hodnotiť mne, ale mojim bývalým kolegom. Nezvyknem prehodnocovať minulosť, lebo na nej už nič nezmením.
Aby sa systém prokuratúry zreformoval, musí prísť niekto aj zvonku. To nemôže byť uzavretý systém. Ja som bol v politike, aj keď štyri a pol roka pred zvolením za špeciálneho prokurátora už nie. Bol som v advokácii, a teda som bol čitateľný. Moje verejné postoje boli dlhodobo známe, kritizované, chválené, bola tam diskusia.
Ak zabránime osobe, ktorá raz bola v politike, uchádzať sa po odchode z politiky o nejaký odborný post napríklad v justícii, tak kto potom do politiky pôjde? Len ľudia, ktorí tam budú chcieť byť a zabezpečiť sa do konca života.
To, čo často zaznieva je, že treba odstíhať aj Lipšica. Od politikov najčastejšie, v rôznych dezinforeláciach to komentujú politici Smeru tak, že vlak sa rozbieha pomaly, ale že už vyštartoval. Robert Fico na poľovníckej chate hovoril, že on si desať percent odkladá na pomstu. Pavol Gašpar na to povedal, že on 110. Čudujem sa, že zatiaľ sa zamerali na viacerých, ale na vás nie.
Mám informácie, že chodia za vyšetrovateľmi pri úkonoch, hovoria, povedz niečo na Lipšica, povedz čokoľvek, skúsime ti potom nejako pomôcť. A ja si neviem predstaviť, že by vyšetrovateľ, ktorý dvadsať rokov stíhal najťažší zločin, sa nechal v nejakej takejto veci zlomiť a začal by si vymýšľať. Ale možno nakoniec sa im niečo podarí spliesť dokopy.
Nebojíte sa?
Nie.
Bývalý minister kultúry a podpredseda Smeru Marek Maďarič vo svojom komentári v Štandarde naznačil, že hoci je dianie okolo Slovenského národného divadla a Slovenskej národnej galérie úzko personálne, ukazuje zároveň v širšom kontexte útok na štát až normalizáciu. O normalizácii hovoria komentátori, kultúrna obec aj niektorí disidenti, ktorí zažili normalizáciu ešte za komunizmu. Je to prehnané, alebo naozaj zažívame normalizáciu?
Nechcem hovoriť o kultúrnej obci, lebo mi neprináleží hodnotiť spoločenské dianie zo širšieho pohľadu. Ale zdá sa mi, že v justícii nastáva normalizácia. To sme aj pomenovali v otvorenom liste generálnemu prokurátorovi. Každý, kto má iný názor, je v zásade sankcionovaný, je snaha túto osobu dostať zo systému rôznymi spôsobmi, či cez kriminalizáciu alebo iné páky.
Situácia je vážna, ale nie je bezvýchodisková a určite nie je taká beznádejná, ako bola v roku 1968 alebo po roku 1968. Pretože vtedy sme neboli slobodní, a dnes slobodní sme, máme demokraciu a pravidelné voľby. To neznamená, že situácia v súčasnosti je dobrá, ale určite to nie je tak, že by nebolo vidieť svetielko na konci tunela . Dôležité je, aby sa ľudia, ktorí sú aktívni, nevzdali.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
