Na povel Moskvy prepadli 21. augusta 1968 krajinu tanky, nadišla okupácia a ponižujúce dve desaťročia života s okupantmi. Dnešné Slovensko má však problém s odkazom okupácie, polovica obyvateľstva vzhliada k Putinovi a je nepredstaviteľné, že by súčasná vláda spustila kampaň podobnú českej, s oznamom: Běž domů, Ivane! Go home, Russia!
Je táto znepokojivá situácia iba následkom ruskej propagandy a masívneho útoku dezinformácií, ktorým čelí Slovensko? Ako sa dajú vygumovať z myslí miliónov ľudí spomienky a čo sa stáva s človekom, ktorý nespracoval spoločenskú traumu a popiera vlastnú životnú skúsenosť?
Psychiater PÉTER HUNČÍK sa počas komunizmu ako „nepriateľ režimu“ nemohol venovať svojej profesii a aktívne sa podieľal na budovaní slobodnej spoločnosti.
„August 1968 bola veľká trauma, no nikdy sme ju nevyliečili adekvátnym spôsobom, ale zahmlievaním,“ hovorí. „A tak tu teraz máme nespracovanú frustrujúcu udalosť a nevieme, čo s tým robiť.“
V rozhovore sa dočítate:
- ako je možné, že Putinovi tlieskajú tí, ktorí na vlastnej koži zažili „dočasný“ pobyt okupačných vojsk,
- či stačí iba propaganda na to, aby vymazala osobný zážitok z okupácie vlastnej krajiny,
- čo sa deje v mysli človeka, ktorý popiera, čo urobili Rusi v roku 1968,
- či sú za pritakávaním lžiam komplexy menejcennosti.
Opäť je výročie okupácie z roku 1968. Súčasne tu máme nemalú časť populácie, ktorá obdivne vzhliada k Moskve. Ako to vnímate vy ako pamätník aj ako psychiater?
Nechcem hovoriť patetické výrazy, ako som bol šokovaný, ako ma to zasiahlo. Keď som sa dozvedel tie čísla o sympatiách pre Putina na Slovensku, zastavil som sa a premýšľal som, aký sme my národ, akí sme ľudia a čo sa odohráva v psyché toho, kto dokáže bagatelizovať udalosti z roku 1968.
Vpád vojsk hlboko zasiahol aj mňa, mal som vtedy 17 rokov. Som etnický Maďar, ale Československo mi nikdy nebolo tak blízke srdcu ako vtedy. Všetci sme to cítili spoločne. V Šahách, kde som žil, zabili priateľa, s ktorým sme hrávali futbal, zrazil ho tank.
Dajme teraz bokom tých, čo vtedy neboli na svete, ale zostáva tu veľká časť tých, ktorí tlieskajú Putinovi a pritom zažili „dočasný“ pobyt okupačných vojsk. Stačí naozaj propaganda na to, aby vymazala osobný zážitok z okupácie vlastnej krajiny?
Podľa toho, čo vidíme, musím povedať, že, bohužiaľ, áno. Porovnával som to aj so situáciou v okolitých krajinách, okupáciu predsa zažilo Československo a je tu evidentný rozdiel medzi reakciou slovenskej a českej spoločnosti. Máme však aj iné paralely.
Napríklad?
V Poľsku si dobre pamätajú na svoje skúsenosti s Rusmi. Tam aj mladá generácia berie veľmi vážne Varšavské povstanie v roku 1944, ktorému neprišli Rusi na pomoc, takpovediac ich nechali vykrvácať, a nacisti ho potlačili. Nebolo to pritom čierno-biele, veď rok predtým povstali vo varšavskom gete Židia a tí istí Poliaci na to vtedy reagovali ignorantsky, bez záujmu. Na povstanie v roku 1944 sa však odhodlali napriek tomu, že vedeli, že nemajú šancu a dodnes cítia hrdosť. Niečo také dáva celému národu chrbticu.
Bez chrbtice je národ iba niečo ako bábka z handier?
