Prvý filmový coming out, teda vyznanie sa z inakosti, prvý film natočený za vlastné a možno aj prvá drag show na striebornom plátne. VLADIMÍR ADÁSEK (51), ktorý v roku 2000 debutoval filmom Hana a jej bratia, žije už 14 rokov v Nemecku. Na návrat nemyslí a dianie na Slovensku sleduje zatiaľ so sklamaním.
V rozhovore pre SME hovorí aj o tom, ako sa pri výrobe Telerána na Markíze spoznal s terajšou ministerkou kultúry. „Vtedy ho moderovala a bola to úplne normálna baba, ktorá ma brala ako otvoreného geja bez problémov. Čo mám teraz na ňu povedať? Publikuje propagandistické a fašistické relácie na internete," hovorí.
V článku sa dočítate:
- ako režisér, ktorého kritici pochovali, zareagoval na prijatie súčasnou generáciou,
- čo povedal Hane Hegerovej, keď prišla na premiéru do Prahy,
- prečo neznáša súcit a myslí si, že LGBTI ľuďom nepomôže,
- aká ponuka by ho vedela zlomiť.
Je to už 21 rokov. Tak dlho o vás nie je na Slovensku počuť a to tu pritom máte hneď dve prvenstvá. Za vlastné ste si natočili svoj debut a snímka je zároveň prvým LGBTI filmom v našej samostatnej histórii. Vy ste sa aj tak vyparili, prečo?
Šesť rokov som robil pre televízie rôzne talkshow, Teleráno alebo aj Vyvolených. Potom mi krachol vzťah, totálne som vyhorel a povedal som si, že chcem zažiť niečo nové. Tak som si zbalil kufre a odišiel som za sestrou a neterou do Nemecka.
Pokračujete ďalej vo filmárskom remesle?
Najprv som robil so sadrokartónom, to bolo dosť náročné. Teraz pracujem vo veľkej klimatizačnej firme. Som prisťahovalec, ktorý sem došiel s malým kufríkom a vyhorenou dušou, aby načal nový začiatok.
Prvé štyri roky boli pre mňa pre jazykovú bariéru a bolesť na srdci ťažké, ale potom som tu začal dýchať slobodne. Spravil som si jazykový kurz a viem sa už normálne dohovoriť. Teraz bývam v Norimbergu a milujem to tu. Je tu približne 35 percent iných národností a ide tak o jedno z najpomiešanejších miest Nemecka. Ľudia sú veľmi otvorení, aj keď sa nájdu aj hlúpi, väčšina je však otvorená, komunikuje s vami a hľadá riešenia. Pomáhajú.
Oficiálny plagát k filmu. (zdroj: SFÚ, Trigon Production, VŠMU)Z prepadáku kultový film
Zatiaľ čo ste sa venovali sadrokartónom, v bratislavskom kine Lumiére nezabudli na vašu stopu a prednedávnom znova premietali debut Hana a jej bratia. Viete o tom?
Ani nie. To už je ako film pre pamätníkov a to, že bol prvý, je asi výhoda.
Ani vám na tom nezáleží?
Áno, ale nikto mi nenapísal, asi nemali kontakty.
Nezaujíma vás, ako na film reaguje súčasná generácia - aj LGBTI ľudí?
Zaujíma, ale nepátral som po tom. Môj názor a myšlienky boli odovzdané a ako si s nimi diváci poradia, je už na nich.
Filmová teoretička Eva Filová vás nazvala „výnimočným zjavom" a o vašom debute povedala, že „vstal z popola". Rezonuje aj u niektorých mladých režisérov. LGBTI ľuďom sa páči váš protagonista Martin, nekonvenčný gej, ktorý nežobroní o prijatie do spoločnosti. Na ten čas celkom odvážne - o päť rokov po vás vyšla v USA Skrotená hora, ktorá ukázala kovbojov, čo sa celý život skrývali.
Môj film bol autobiografický, príbeh bol však vymyslený. Ale situácie, detaily a reakcie okolia, pozadie doby, to všetko bola realita. V čase, keď debut vyšiel, ma kritici zadupali pod čiernu zem a film označili za prepadák. Možno som predstihol dobu.
Cítite teraz zadosťučinenie?
Veľmi ma to teší, zahrialo to pri srdci.
Poznajú vás v Nemecku aj ako režiséra?
Zopár kolegov sa to dozvedelo, lebo pátrali po mojom mene a internet im to všetko vypľul.
Divákom ste ukázali aj verejné toalety na Šafárikovom námestí, ktoré vtedy fungovali ako zoznamka pre gejov - na dvere si písali odkazy a čísla. Fabulácia alebo skutočnosť?
Takto to vtedy fungovalo. Spoznávali sme sa väčšinou na toaletách, ale ja som sa tomu vyhýbal, a ešte na diskotékach. Fungovali aj letmé pohľady na ulici a šuškačka, že ten je taký a henten onaký. Mali sme to vtedy ťažké, lebo takmer každý sa schovával, keďže odsudzovanie okolia bolo veľmi veľké.
Ja som preto radšej vždy na začiatku povedal, že som gej. Vedel som sa s tým vyrovnať, lebo každý škandál u mňa trval maximálne dva týždne a potom sa ľudia v mojom okolí sami vysortovali. Tí, čo mi zato stáli, zostali pri mne a rešpektovali ma.
Vo filme ste si zahrali aj vy sám. Keď ste spievali piesne Hany Hegerovej v šatách a červenej parochni, novinári to pomenovali ako transvestit šou, dnes by sme to asi nazvali dragom (umelecké vystúpenie mužov, ktorí prehnaným spôsobom imitujú ženy). Prijali by ste aj tretie prvenstvo - prvá drag show v slovenskom filme?
To moje vystúpenie bol mišung Hany Hegerovej a Madonny. Ale takto som nad tým nerozmýšľal, len som si pre seba napísal postavu a aj si ju zahral. Ale áno, dá sa to aj takto nazvať. Inak sa však dragu nevenujem.
Hegerová vás tak veľmi inšpirovala?
Bola pre mňa autoritou, a preto som zvolil jej pesničky do filmu. Na premiére v Prahe som sa s ňou aj osobne stretol. Kamarát Fero Fenič mi spravil prekvapenie.
Keď som napísal scenár, zvonil som jej pri dverách, ale nereagovala, tak som jej ho nechal pred bytom. Keď ju teda Fero vytiahol na pódium predo mňa, bol som v šoku a stále som len opakoval bože, bože, prespieval som vaše pesničky hrozne, ja viem. Nervovo som sa zosypal. Hegerová na to povedala: "Proč ten kluk pořád říká bože?" Som ateista, ale bol som taký vyklepaný, že mi nič iné nenapadlo.
Roman Samotný nazýva váš film kultovým dielom. Ako naňho reagovala dúhová menšina v čase, keď vyšiel?
Mám reakcie len zo svojho blízkeho okolia, listy mi nechodili - možno nemali moju adresu. Do očí mi povedali, že je to milé a odvážne, ale potom narazili na ten chaos, čo mi vyčítali aj spolu s odborníkmi. Bola to však pravda, sám som si pri zostrihu uvedomil, že to mohlo byť aj inak. Lepšie. Bol to však debut - že sme to zvládli a dotiahli do konca, bolo pre mňa veľkým darom od ľudí, ktorí mi pomáhali.
Spájal niekto z kritikov chaos vo filme s chaosom, ktorý cítia LGBTI ľudia pred coming outom?
Nespomeniem si na nič také.
Ako dlho sa udržal v kinách?
Krátko, mal malú návštevnosť. V Bratislave ľudia chodili, inde na Slovensku to bolo horšie. V normálnych kinách to bolo úplne zúfalé, držali to skôr klubové kiná.
Za film ste zaplatili peniazmi, ktoré ste si šetrili na byt. Ak by vám peniaze dala Česká televízia, ktorá v poslednej chvíli od projektu cúvla, bol by film iný?
Nie. A okrem mojich peňazí prispela aj Proslovakia (predchodca Audiovizuálneho fondu).
Neľutujete investíciu?
Som skromný človek, peniaze ma nikdy nebrali. Skôr mi to stálo za tú zábavu, že ako reagovalo moje okolie. Som narodený v znamení strelec a to je vždy dobrodružstvo.
Po Teplárni mal chvíľu pocit, že sa skončil svet
Kam sa Slovensko odvtedy posunulo?
Dozadu. Zdravím Martinku Šimkovičovú aj celé SNS.
Rozprávame sa v stredu 9. októbra, v sobotu bude druhé výročie teroristického útoku pred Teplárňou na Zámockej. Čo to pre vás znamená?
Je to tragédia a hrôza. Pri našej novej vláde sa obávam, že bude ďalej nasledovať - čo? Bigotné myslenie? Vyhadzovanie ľudí z funkcií, aby sa upratalo? Dosadzovanie vlastných ľudí? Toto je pre mňa tiež tragédia.
O streľbe som sa dozvedel v Nemecku. Chvíľu som mal pocit, že sa na Slovensku skončil svet. Doslova. Rýchlo som sa však z toho spamätal. Beriem to stále ako čiernu hodinu Slovenska. Mám aj obavy z budúcnosti LGBTI ľudí v krajine alebo odlišných, či už vierovyznaním, alebo národnosťou.
Spojili ste sa aj s nejakými svojimi známymi?
S Robom Melom, bol môj súpútnik na škole, a so scenáristkou Scarlett Čanakyovou. Pýtali sme sa samých seba, čo bude ďalej, preboha, nasledovať.
Aj ste rozmýšľali, že by ste sa na Zámockú prišli pozrieť?
Na Slovensko sa už vraciam len kvôli mame. Prednedávnom mi zomrel otec, tak nechcem, aby bola doma sama, má už 78 rokov. Je však v poriadku, tiež je strelec. Rozmýšľa ako ja, sme skôr ako súrodenci, nie ako syn a matka.
Neľutujete, že ste odišli?
Nie.
Čo by sa muselo zmeniť, aby ste sa sem vrátili - možno aj tvoriť?
Aj keby zajtra nastolili švajčiarsky typ krajiny, nevrátim sa. Tu v Norimbergu dýcham, tu žijem.
Svoje remeslo som robil 20 rokov, v televízii to bola mašinéria a nenapĺňalo ma to. Ľudia, ktorých som stretával, boli super, až na výnimky, a hviezdny život, keď som musel chodiť na rôzne párty a neviem čo všetko, to nikdy nebolo moje. Ja potrebujem normálny život z ulice, stretávať niekedy trošku halabala ľudí.
Akí sú halabala ľudia?
Divní, pomotaní, úplne odlišní. Chcem sa s nimi rozprávať, pochopiť ich rozmýšľanie. Pri nich sa viac naučím než na televíznych párty, kde sú všetci vyobliekaní a našponovaní a na druhý deň na internete publikujú svoje zaručene dobré rodinné recepty, ideálne od babičky. Toto nie, toto nie je môj život.
Potrebujem ich, aby som sa ďalej posunul. Vidieť aj iný typ rozmýšľania, než je môj alebo ako by to malo byť podľa normy.
Keď sa radi obklopujete divnými ľuďmi, inšpirujú vás aj k nejakej tvorbe?
V televíznej a filmovej brandži absolútne nie. Moje súkromné hobby je teraz záhrada, mám tristo štvorcových metrov s malým domčekom, tam sa inšpirujem a oddychujem.
Len súcit na zmeny nestačí
Nevediete si ani denník?
Už nie, ale mám odložené zápisky od mojich 18 do 25 rokov.
Takže sa môžeme tešiť minimálne na knihu?
Ak by som mal zrealizovať niečo umelecké, napíšem knižku pre deti. Môj otec, ktorý zomrel pred rokom a trištvrte, mi od mala čítal Andersena, potom Pinocchia a malé polodepresívne rozprávky s morálnym ponaučením - grécke bájky. A ešte Dobšinského. On ma naučil vidieť svet inak, nielen ružovo alebo čierno-bielo, ale farebne. Keď mám teda nejakú osobnú skúsenosť s človekom, snažím sa na ňu pozerať aj z jeho stránky, ako to mohol vidieť a cítiť on.
Takže so súcitom?
Nie, to nie je o súcite, ale o pochopení a porozumení. To je niečo odlišné ako súcit, ten neznášam, lebo neposúva človeka ďalej. Áno, je tragické, keď niekoho zastrelia, ako sa stalo aj v Teplárni, ale len súcit nepomôže - treba meniť veci od základu. Niekedy sa to dá okamžite a niekedy to pochopíme až o dva roky.
K zmenám však neprichádza hneď po katastrofe. Je to ako pyramída. Každá veľká pyramída musí povstať najprv z malých kamienkov, ktorých musí človek za život nazbierať dosť na to, aby ju postavil a aby prežila a fungovala a stála na vlastných nohách. To je vždy beh na dlhé trate. Od mojich čias, keď som bol mladý a bojoval za svoje práva, sa toho síce veľmu veľa zmenilo, ale potrebuje to ešte veľa času.
Ako sa žije gejovi v Nemecku?
Nie je to tu stopercentné, ale oproti Slovensku - nebe a dudy. Veľa inštitúcií tu má okrem nemeckej zástavy aj dúhovú. Neviem prečo, ale je to tak. Teší ma to, lebo je to podvedomá propagácia k tolerancii ľudí a aj nové generácie potom učia svoje deti k tolerancii odlišnosti a že to nie je tragédia, ktorá by ohrozila svet alebo pôrodnosť. Aj gejovia tu musia vstávať každé ráno do práce a spraviť si ju veľmi dobre, na to sú Nemci veľmi prísni.
V parlamente chceli pred dvoma rokmi prijať zákon, aby dúhové vlajky nesmeli visieť na štátnych budovách. Prišli s ním vtedy ešte nezaradený poslanec Tomáš Taraba a György Gyimesi z klubu Slovensko.
Všimol som si aj ten prípad s Luciou Plavákovou a jej dúhovou nálepkou. Bolo to hrozné, ale ja som sa na tej absurdnej situácii musel smiať - keby toto spravili v Nemecku, tak letí ten, čo by chcel poslanca za toto vykázať. Toto je netolerancia a diskriminácia.
Vo filme mám jednu scénu s Martinovou kamarátkou Teodorou, ktorá náhle zmizla a nechala po sebe len kocúra zamurovaného v pivnici. Martin ten múr zbúral, na čo prišiel k nemu sused a povedal, že "jednoducho odišla". To bol môj názor. Búrať hlúpe predsudky, čo niekedy trvá hrozne dlho, ale nakoniec zmiznú.
Doteraz som preto fanúšikom Madonny, aj keď na staré kolená je to s ňou tragédia. Ale je presne ten typ človeka, ktorý búra mýty, ktoré sú úplne zbytočné, lebo sú postavené na predsudkoch a hlúposti. Každý predsudok však raz zostarne.
Pri mame ste múry búrať nemuseli?
Len na začiatku. Teraz je už tolerantná, chcelo to len pár rokov. Otec mi zas pomáhal ubytovať hercov pri natáčaní filmu - vedel pritom, o čom je - a aj pre nich varil, keď sme točili u nás v dome. Rodičia potrebujú čas, aby strávili odlišnosť svojho dieťaťa, lebo je to najprv šok.
Kedy strávi tento šok naša krajina?
O pár desaťročí. Moja mama stále hovorí vetu, že stará generácia musí odísť, slušnejšie povedané. Aby sa nové názory uchytili. Každou novou generáciou sa bude posúvať kameň bližšie k špičke pyramídy.
Máte aj nejaký odkaz pre ľudí zo svojej menšiny?
Pomaly ďalej zájdeš, vydržte. Je to aj na tých ľuďoch dole, ako vychovajú svoje deti k tolerancii. Lebo to nie je len o gejoch, ale o odlišnosti celkovo, týka sa to aj pankáčov.
Šimkovičová v Teleráne bola „normálna baba"
Viacerí absolventi VŠMU mi povedali, že študovať ako otvorený gej či lesba bolo na škole v 90. rokoch náročné. Ako ste to mali vy?
Je to pravda, naši profesori boli rozdelení. Stano Párnický, Martin Šulík a Zuzana Tatárová boli na mojej strane, potom sa však našli aj takí ako kameraman Stano Szomolányi, ktorý keď uvidel môj prijímačkový film Bubina, povedal, že v žiadnom prípade. Strhol sa veľký boj, či ma prijať, alebo nie. Väčšinu však mali tolerantní ľudia. Len stará škola bola proti.
Pôvodne som sa však hlásil na herectvo, odtiaľ ma v druhom kole vyhodili, ale keďže boli v tom istom období aj prijímačky na bábkoherectvo, išiel som tam. Učil tam aj otvorený gej (Andrej) Pachinger a vzali tam aj (Petra) Bebjaka. Po bakalárovi som potom prešiel na réžiu.
Nevytvorili ste si na škole nejaký spolok s inými LGBTI spolužiakmi, cez ktorý by ste aj spolužiakov a profesorov informovali o svojej menšine?
My sme sa len tak prirodzene našli, ale že by sme robili nejakú kampaň, že sme, akí sme a nie je na tom nič zlé, to nie. Skôr sme čakali, ako sa ľudia okolo nás sami utriedia.
Keď ste debutovali, vyšli len dva filmy - váš a film Martina Šulíka. Na Slovensku vtedy neboli najprajnejšie časy pre film, tvorilo sa málo. Ako sa na to pozeráte teraz?
Filmová produkcia sa celkovo posunula. Napríklad Peter Bebjak robí úžasné filmy.
Váš obľúbený slovenský film?
Všetko, čo mám rád od Šulíka. Udivila ma prvá veta: Konečne je všetko, ako má byť, tam kde som mal hlavu, narástla mi riť. Z novších som sledoval skôr seriálovú produkciu, najmä sitkomy - napríklad Susedia sa podarili.
Ako ovplyvní tvorcov prístup vlády ku kultúre a Martina Šimkovičová na jej čele?
Jedna vec je, že sme sa vrátili dozadu o sto rokov, no môže to posilniť underground, teda odboj. V takomto období vznikajú kvalitnejšie diela ako v otvorených krajinách. Možno ich vzniká menej, ale keď už, sú to perly.
Situácia s Martinkou, SNS a ich populistickými názormi je tragédiou. Ja som sa s ňou spoznal, ešte keď som robil v Markíze Teleráno. Vtedy ho moderovala a bola to úplne normálna baba, ktorá ma brala ako otvoreného geja bez problémov. Čo mám teraz na ňu povedať? Publikuje propagandistické a fašistické relácie na internete. Je taká veta z českého sitkomu Taková normálni rodinka - „Takové hezké děvče a takové neštěstí".
Ja som ešte zažil aj komunizmus a teraz sa sem vracia to isté: na posty obsadzujeme svojich blízkych a príbuzných zo strany.
Pani Šimkovičová nedávno vyhlásila, že kvôli LGBTI ľuďom vymiera Európa, lebo sa nerodia deti.
Genetika je daná. Keď si dvaja gejovia alebo lesby adoptujú dieťa, nezmenia mu sexualitu, maximálne ho naučia tolerancii.
Zacitujem vás z rozhovoru pre SME v roku 2003: „Pre mňa mať papier na partnerský vzťah nie je až také dôležité, hoci viem pochopiť, že je to dôležité pre sociálne a materiálne veci.“ Zmenilo sa niečo?
Nie. Stále však považujem za dôležitejšie, aby si mohli aj gej páry adoptovať deti.
Odkaz kolegom z kultúry?
Vydržať. Vydržať. Vydržať. Neustupovať a vydržať.
Okrem filmárčiny vám išlo aj herectvo, zahrali ste si aj vo filmoch svojich spolužiakov. Ak by vám teraz niekto ponúkol rolu, prijali by ste ju?
To by som dal. Nikdy som si však o sebe nemyslel, že som dobrý herec, vždy som hral len samého seba. U Evy (Borušovičovej, spolužiačky) som hral v jej bakalárskom poviedkovom filme, ale bolo to pokračovanie mojej poviedky, aby sme sa navzájom premostili.
S herectvom je to trochu komplikovanejšie, lebo ak by mi niekto ponúkol postavu napríklad v Dunaji, musel by som hrať niekoho cudzieho. Ja som bol odchovaný na Stanislavskom, teda prežiť to, čo je napísané v scenári vnútorne a potom navonok prejaviť. Zahral by som si, ale nie len teplého.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
