BRATISLAVA. Lokalitou Minčol v Lučanskej Malej Fatre sa s prebúdzajúcou sa jeseňou začali ozývať píly drevorubačov. Pre hlucháňa hôrneho - vtáka, ktorého sme masívnou ťažbou lesov priviedli na pokraj vyhynutia - hluk píl neznamená nič dobré.
Len medzi rokmi 2004 až 2019 klesla populácia hlucháňa na Slovensku o polovicu. Jedným z hlavných dôvodov je, že sa mu drasticky zmenšuje životný priestor. Lokalita Minčol so svojimi 130-ročnými smrekovými lesmi s prímesou buka a bohatým čučoriedkovým podrastom je jedným z posledných vhodných biotopov hlucháňa hôrneho v Malej Fatre.
Aj keď Minčol nie je v najvyššom stupni ochrany, ani priamo nepatrí do národného parku, ťažba niekoľkých stoviek kubíkov dreva znamená ničenie tohto biotopu a štátne orgány by ju nemali povoľovať.
Ministerstvo životného prostredia ťažbu bránilo s tým, že sa ňou preriedi smreková monokultúra a vytvoria sa priaznivejšie podmienky pre hlucháňa. To je však v rozpore s Programom záchrany hlucháňa hôrneho, ktorý vydala Štátna ochrana prírody.
Každý prípad ťažby v biotope hlucháňa pritom pre Slovensko predstavuje hrozbu vysokej sankcie po tom, ako sme v máji 2022 prehrali spor na Súdnom dvore EÚ. Európska komisia v ňom žalovala Slovenskú republiku za to, že neimplementovala európske smernice a hlucháňa tak dostatočne nechránime.
„Dostali sme sa do situácie, keď už nie je akceptovateľná ťažba ani len kubíka dreva v hlucháních biotopoch starších ako 80 rokov,“ hovorí Jozef Ridzoň z SOS/BirdLife Slovensko.
Denník SME niekoľko mesiacov analyzoval oficiálne vykazované dáta o ťažbe dreva a porovnával ich s poslednou známou mapou biotopov hlucháňa. Zistenia nie sú povzbudivé.
V biotopoch sú najvzácnejšie staré lesy nad 80 rokov. V nich by sa nemalo ťažiť vôbec a časom by sa mali všetky presunúť do bezzásahového režimu.
Lenže v roku 2023 sa v biotopoch hlucháňa s vekom nad 80 rokov vyťažilo podľa odhadov SME až 19,5 tisíca kubíkov dreva. To predstavuje tisíce stromov, ktoré by naplnili 390 dlhých kamiónov (50 kubíkov jeden).
Po ťažbe ostalo podľa oficiálnych záznamov asi 35 hektárov holín, čo zodpovedá rozlohe 49 futbalových ihrísk.
Ťažilo sa vo väčšine lokalít hlucháňa, najviac na Orave (10,3 tisíca kubíkov dreva), ale tisíce kubíkov aj v národných parkoch Nízke Tatry (3,7 tisíca kubíkov) či Muránska planina (2,7 tisíca kubíkov).
Marián Jasík zo združenia Prales si uvedomuje, že by už nemal ubudnúť ani hektár starých lesov, no aj tak považuje tieto čísla za úspech. Dôvodom je, že ešte pred desiatimi rokmi bola ťažba násobne mohutnejšia.
Argument ministerstva nesedí
Takmer 90 percent ťažby v biotopoch prebehlo v dôsledku kalamity, najčastejšie lykožrútovej. Podľa ekológa Erika Baláža, ktorý natočil o hlucháňovi dokumentárny film, je kalamitná ťažba pre hlucháňa najväčším ohrozením.
„Keď sa bojuje s lykožrútom, tak to skončí obrovskými rúbaniskami,“ hovorí.
To najskôr nemusí byť úplná katastrofa. Hlucháň síce príde o úkryty, no viac slnka môže pomôcť čučoriedkam a hmyzu, ktorými sa živí. Vtáky tak môžu ešte nejaký čas prežívať aj na rúbanisku niekde na okraji alebo vo zvyškoch lesa.
Lenže potom začnú lesníci zalesňovať. Husto zalesnené lesy vo veku 10 - 15 rokov zatienia pôdu, čučoriedky vyschnú a hlucháň v takom lese už nedokáže lietať. „Keby tam prišla líška, tak hlucháň vyletí a narazí do prvého stromu,“ vysvetľuje Baláž.
Stalo sa to v Nízkych Tatrách. Na veľkých rúbaniskách hlucháň dokázal prežiť ďalších 10 - 20 rokov. No keď sa rúbaniská premenili na mladiny, hlucháň z lokality úplne zmizol. Pre kuriatka hlucháňa sú mladé lesy nehostinné prostredie.
V lokalitách, kde sa kalamita nespracovala, hlucháň vo väčšine prípadov prosperoval a jeho populácia dramaticky narástla.
Potvrdzuje to aj štátny Program záchrany hlucháňa hôrneho. Jedným z opatrení na záchranu jeho záchranu je dosiahnuť bezzásahový režim v biotopoch, najmä v starých lesoch nad 80 rokov.
V okolí týchto biotopov a najmä v porastoch do 50 rokov sa majú robiť aktívne opatrenia s cieľom rozširovať biotopy a prepájať ich.
Existujúce biotopy hlucháňa sú totiž pomerne izolované a fragmentované, čo z dlhodobého hľadiska vedie k zmenšovaniu populácie a zániku hlucháňa.
Aj preto nesedí tvrdenie ministerstva životného prostredia k Lúčanskej Malej Fatre o tom, že chceli ťažbou v 130-ročných biotopoch preriediť les tak, aby vytvorili priaznivejšie podmienky pre hlucháňa.
V súčasnosti Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky pripravuje nový program záchrany hlucháňa.
Ťažba v biotope hlucháňa v Lúčanskej Malej Fatre. (zdroj: My sme les / facebook)Čo sa nepáči komisii
Medzi rokmi 1985 až 2015 preukázateľne zaniklo 178 tokanísk, teda miest, kde sa hlucháň pári. Z niektorých oblastí, ako sú Strážovské vrchy, Považský Inovec, Javorníky, Kremnické vrchy, Poľana, ale aj Lúčanská Malá Fatra, hlucháň úplne vymizol alebo tam prežívajú len posledné jedince.
V rokoch 2016 až 2017 dostala Európska komisia viacero sťažností od mimovládnych organizácií o tom, že štát nebráni masívnej ťažbe v biotopoch hlucháňa.
Komisia našla aj ďalšie pochybenia. Prekážalo jej, že programy starostlivosti o les, ktoré v každej lokalite s lesmi definujú na niekoľko rokov dopredu, koľko dreva sa tam môže vyťažiť, nepodliehali posudzovaniu vplyvov na chránené živočíchy a rastliny. Rovnako sa dostatočne neposudzoval ani vplyv kalamitnej ťažby.
Zlom podľa Jasíka nastal v roku 2019. Tretia Ficova vláda vtedy zareagovala na prvý zdvihnutý prst Európskej komisie a novelou zákona o ochrane prírody a o lesoch umožnila Štátnej ochrane prírody SR zastavovať kalamitnú ťažbu, ak sa vykonávala v biotope hlucháňa.
Štátni ochranári či správy národných parkov sa museli vyjadriť ku každej ťažbe a v biotopoch hlucháňa ju začali zakazovať. Zákon začal platiť od roku 2020.
Tiež sa začali posudzovať nové programy starostlivosti o les.
Aj dáta ukazujú, že odvtedy nastal posun. Spočítali sme, že v roku 2019 sa vyťažilo odhadom vyše 50-tisíc kubických metrov dreva v biotopoch starších ako 80 rokoch a po ťažbe ostalo 97 hektárov holín.
Ťažba teda za štyri roky poklesla o 61 percent. K tomu však treba dodať, že aj celková ťažba na Slovensku poklesla medzi rokmi 2019 a 2023 asi o štvrtinu, aj keď v tomto roku zrejme zase porastie.
Komisii však opatrenia prijaté v roku 2019 nestačili, lebo ich nepovažovala za systematické riešenie, ale skôr za krátkodobé ad hoc opatrenia. Koncom roka 2020 tak podala na Slovensko žalobu.
V júni 2022 dal Súdny dvor EÚ v Luxemburgu v rozsudku za pravdu Európskej komisii. Slovensko porušilo európsku smernicu o biotopoch a o vtáctve.
Systematickým riešením by boli napríklad zonácie národných parkov, ak by sa biotopy hlucháňa dostali do bezzásahového režimu. K tomu začal štát smerovať za ministra Jána Budaja.
Lenže po nástupe štvrtej Ficovej vlády sa zonácie prakticky zastavili, rovnako ako vyhlasovanie nových chránených území. „Najkľúčovejšie pre hlucháňa sú Nízke a Vysoké Tatry a tam sú zonácie v nedohľadne,“ vysvetľuje Jasík.
Na Muránskej planine sa síce zonácia urobila, ale až dve tretiny biotopov hlucháňa ostali mimo jadrovej, bezzásahovej zóny, kde sa nesmie ťažiť drevo.
Nie sú schválené ani programy starostlivosti o viaceré chránené vtáčie územia či nový Program ochrany hlucháňa.
A dobre nefungujú už ani tie ad hoc opatrenia, ktorými sa Slovensko v minulých rokoch bránilo pred komisiou. Za ministra Tomáša Tarabu sa totiž dostali do správ národných parkov či do vedenia Štátnej ochrany prírody ľudia, ktorí sú viac naklonení ťažbe a tí už toľko nezakazujú kalamitnú ťažbu. „Alebo dávajú pre ťažbu také podmienky, ktoré sú pre hlucháňa nezmyselné,“ hovorí Jasík. Príkladom je povolenie ťažby v lokalite Minčol v Lúčanskej Malej Fatre z úvodu textu, keď správa parku chcela preriediť starý les.
Problémom pre komisiu môže byť aj to, že sa znova otvárajú konania o lokalitách, kde v minulosti okresné úrady zakázali ťažbu. Týka sa to napríklad liptovskej strany Nízkych Tatier.
„Ak čo i len v jednom prípade bude zrušená ochrana biotopov tak vzhľadom na absenciu iných opatrení by som sa veľmi čudoval, ak by Slovensko neskončilo na súde,“ hovorí Ridzoň.
U tejto vlády však vidí aj nejaké pozitíva. Očakáva napríklad, že obnova zničených biotopov by sa mohla v roku 2025 rozbehnúť na oveľa väčšej rozlohe ako doteraz.
Úbytky lesov
Ťažba v biotopoch hlucháňa hôrneho je rozptýlená po celom Slovensku. Vo väčšine sa vyťaží len pár desiatok či stoviek kubíkov dreva, no nájdu sa aj lokality, kde po ťažbe ostávajú rozsiahle holoruby. Úbytok lesov a holiny vidno aj na satelitných záberoch. Vybrali sme tri takéto lokality, jednu v Nízkych Tatrách a dve na Orave.
V biotope hlucháňa v Lukovej doline pod Chopkom neďaleko lyžiarskych svahov sa v rokoch 2022 a 2023 podľa oficiálnych záznamov vyťažilo kvôli lykožrútovi dohromady 2,6 tisíca kubíkov dreva a vzniklo 6,5 hektára holín.
Kým štatistiky o ťažbe sa vedú za celý kalendárny rok, satelitné zábery pochádzajú z júna 2022 a júla 2024, pretože v zime sa pre sneh nedajú pozorovať úbytky lesa. No aj tak je možné voľným okom pozorovať úbytky lesa presne v tých miestach, kde bola evidovaná ťažba.
Biotop sa nachádza v Národnom parku Nízke Tatry, v treťom stupni ochrany a tiež v chránenom vtáčom území. Správa parku tak teoreticky mohla ťažbu zastaviť.
V ďalšom biotope pri Oravskej Lesnej pod kopcom Vysoká Magura vyťažili za dva roky vyše štyritisíc kubíkov dreva a po ťažbe tam ostalo takmer 8 hektárov holín. Aj tento biotop je v treťom stupni ochrany a v chránenom vtáčom území.
Tretím biotopom sú lesy nad obcou Malé Borové medzi Blatom a Kopcom. Vyťažilo sa tam 3,5 tisíca kubíkov dreva a 7 hektárov holín.
Je to jeden z dvoch biotopov hlucháňa na Orave, ktorý nie je v režime žiadnej formálnej ochrany. Nie je tam vyhlásené chránené vtáčie územie, dokonca ani druhý stupeň ochrany. Druhým takým biotopom sú lesy medzi Zubercom a Oravicami, kde sa tiež ročne vyťažia stovky kubíkov dreva.
Lesy v biotope v Lukovej doline patria Urbáru Závažná Poruba, v dvoch oravských biotopoch ide o štátne lesy. SME poslalo otázky ohľadom ťažby urbáru aj štátnemu podniku Lesy SR, ale nedostalo žiadne odpovede.
Baláž upozorňuje, že ochrana biotopov hlucháňa môže zlyhávať aj preto, že vlastníci lesov sú znechutení zo štátnych ochranárov a dochádza tam k častým sporom. Chýbajú aj jasnejšie a zrozumiteľnejšie pravidlá o kompenzáciách. Príkladom je chaos okolo výkupov pozemkov v národných parkoch, ktoré minister Taraba zastavil.
Štátni ochranári potom niekde cúvnu len preto, že nechcú ísť do ďalších konfliktov. Podľa Baláža tiež chýba vízia, čo urobiť s krajinou, kde sa už nemôže ťažiť drevo. Takáto vízia sa napríklad hľadala pri transformácii regiónu horná Nitra, keď tam museli skončiť s ťažbou uhlia.
Za nesplnenie povinností pokuta
Slovensko je tak v situácii, keď môže očakávať sankciu zo strany Európskej komisie už v najbližších mesiacoch.
„V istom momente, keď bude jasné, že Slovensko nesplnilo pôvodný rozsudok, bude Európska komisia musieť, či chce, či nechce, súdu odreportovať nesplnenie povinností a potom bude pre Slovensko ťažké vyhnúť sa pokute,“ myslí si Ridzoň.
Komisia sa obráti na súd so žiadosťou o uvalenie finančnej sankcie, o ktorej rozhodne Súdny dvor EÚ. Ingrid Ludviková zo zastúpenia Európskej komisie na Slovensku hovorí, že sankcia môže pozostávať z konkrétnej sumy a denného penále, ktoré štát platí dovtedy, kým problém nenapraví.
Proti Slovensku hrá aj fakt, že už existuje v tejto veci precedens. Poľsko prehralo podobný súdny spor za ťažbu v biotope hlucháňa v Bielovežskom národnom parku, dostalo pokutu vo výške 100-tisíc eur denne.
Mapy, datasety a dokumenty, z ktorých vychádza článok, sme zverejnili v Pinpointe.
Metodika SME
Dáta o vykonanej ťažbe dreva máme z lesnej hospodárskej evidencie, ktorú zbiera Národné lesnícke centrum od vlastníkov lesov. Ťažbu eviduje na úrovni JPRL - jednotka priestorového rozdelenia lesa. Takýchto jednotiek sú po celom Slovensku státisíce, takže lokalitu aj objem ťažby dreva vieme identifikovať pomerne detailne.
Informácie o veku lesov sme získali z informačného systému lesného hospodárstva. Hranice biotopov hlucháňa sme získali od ľudí z prostredia mimovládnych organizácií. Štátne orgány nechceli tento údaj poskytnúť ani cez infozákon.
Biotopy a ťažbu dreva sme porovnávali pomocou softvéru na geopriestorovú analýzu. Hranice biotopov nekopírujú všade hranice JPRL, niekde sa prekrývajú len sčasti. V takých prípadoch nevieme presne určiť, či sa ťažba uskutočnila v biotope alebo nie.
Aj preto uvádzame, že nami prezentované čísla sú odhadom.
Pri drvivej väčšine ťažby v biotopoch sa JPRL nachádzajú celou svojou rozlohou v biotope, preto niet pochýb, že ťažba sa tam skutočne vykonávala.
Pri menšej časti JPRL, ktoré sa prekrývajú s biotopom len čiastočne, sme danú JPRL započítali vtedy, ak sa viac ako 50 percent z jeho územia nachádzalo v biotope hlucháňa. Tým sme zvýšili pravdepodobnosť, že sme JPRL započítali správne. Časť JPRL sme však mohli započítať nesprávne, rovnako ako sme časť mohli nezapočítať nesprávne.
Beata
Balogová
