„Duša policajta je komplikovaná,“ povedal koncom leta Jaroslav Spišiak. Novinár Marek Vagovič sa to v praxi pokúsil overiť. Napísal knihu Čurillovci so životnými príbehmi policajných mien známych z posledných rokov.
Kniha odhaľuje minulosť trinástich policajtov, rodinné pomery, skúsenosti z väzby, ale aj ich životné postoje. Prináša kruté skúsenosti z vyšetrovaní, ale aj zábavné historky.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako vznikla kniha o 13 životných príbehoch elitných policajtov.
- Čo prežívali vo väzbe.
- Ako pripravovali manželky a deti na zásahy u nich doma.
- Ako sa líšila interpretácia politikov a policajtov o policajných zásahoch.
- O mafii, o povesti Milana Lučanského i o inzulínovej pumpe.
Je duša policajta komplikovaná, ako hovorí Jaroslav Spišiak? Čo ste zistili?
Je, samozrejme, ale len tak na prvý pohľad. Keď sa ponoríte do tých príbehov, tak zistíte, že sú to vlastne úplne obyčajní chalani, ktorí vyrastali v pomerne skromných pomeroch. Niektorí boli možno lepší žiaci, niektorí horší, niektorí boli takí lapaji.
Keď som o tom písal a počúval ich príbehy, tak som si uvedomil, že to sú ľudia, ktorí naozaj úplne od piky začínali na obvodných oddeleniach, cez násilnú a inú trestnú činnosť a postupne sa vypracovali. To je pre mňa zaujímavé.
Ide o elitných policajtov z NAKA, sústredených okolo Jána Čurillu. Sú to Pavol Ďurka, Štefan Mašín, Milan Sabota, ale aj ľudia ako Miroslav Chudý, Ľubomír Daňko, Štefan Hamran. Pátrali ste v ich životoch. Ako to vyzeralo?
Stretli sme sa, oni rozprávali, ja som si to zapisoval. Potom som to skladal do príbehov. A to je presne ten moment, že ja som nechcel zachytiť iba posledné tri roky, odkedy sú vlastne účelovo stíhaní a očierňovaní. Ale zaujímalo ma aj ich podhubie, z akých pomerov vyrástli, lebo tam sa o človeku dozviete pomerne veľa. Ako uvažuje a tak ďalej.
Mňa napríklad prekvapilo, že mnohí z nich boli naozaj výborní žiaci, jednotkári na základnej aj na strednej škole, hoci z tých nahrávok, ktoré vyšli najavo, mi to možno evokovalo trošku iný prístup, lebo sú aj vulgárnejšie. Tí policajti sa trošku inak správajú, keď sú medzi sebou, keď ventilujú ten stres a tak ďalej.
Ale pre mňa bolo fascinujúce ich počúvať, ako si už na policajnej akadémii alebo strednej policajnej škole všímali určité veci, ktoré neboli v poriadku, že tam bola korupcia, že tam bol klientelizmus.
Paradoxne na policajnej akadémii, že ich to už vtedy štvalo, a keď som ich tak pozorne počúval, tak oni neboli v tých kolektívoch obľúbení. Práve preto, že napríklad počas policajných hliadok Štefan Hamran, keď s niekým išiel a zastavil nejakého miestneho Bašternáka, a chcel ho pokutovať, tak kolega s ním nechcel po tom chodiť. To je 13 ľudí, ktorí boli trošku chybou systému.
Štefan Hamran tam napríklad opisuje príbeh, keď nechcel dať pokutu žene s dvoma malými deťmi v aute, no jeho policajný kolega to, naopak, chcel, ale nechcel zastaviť veľké auto s nejakým zbohatlíkom alebo mafiánom. Kniha jednoznačne ukazuje, že asi neplatia predsudky o policajtoch – sú to aj vzdelaní ľudia, ktorých asi máme vnímať aj cez ich príbehy, práve aj odhaľovanie tých najväčších mafiánskych káuz. Sú tam naozaj aj veľmi drsné poznámky z objasňovania, napríklad vrážd na južnom Slovensku.
Presne tak, keď mi opisovali, ako vyšetrovali sátorovcov, to bol Štefan Mašín, bol to aj Ľubomír Daňko. Mašín hovoril, že po víkendovom výsluchu jedného zo sátorovcov v pondelok nešiel do práce, že ochorel, že bol z toho úplne vydesený.
