Autorka pracuje ako dokumentaristka pre OZ Post Bellum.
Obete oboch svetových vojen, ako aj všetkých vojnových konfliktov, si pripomíname počas Dňa vojnových veteránov 11. novembra, keď sa v roku 1918 oficiálne skončila 1. svetová vojna.
Symbolom tohto sviatku sa stali kvety vlčieho maku. Zaslúžil sa o to kanadský chirurg John McCrae, ktorý nimi vo svojej básni V poliach Flámska pokryl hroby spolubojovníkov.
Na Slovensku si pripomíname najmä príbehy vojnových hrdinov a hrdiniek, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny v Slovenskom národnom povstaní, ale aj v zahraničných jednotkách.
Prečítajte si príbehy pamätníkov z archívu Memory of Nations od občianskeho združenia Post Bellum.
Príbehy veteránov často nepoznajú ani ich najbližší. Oznámiť smrť rodinám kamarátov bolo to najťažšie, hovoria Čítajte Jozef Haríň: so slovenskou armádou až k talianskym partizánom
V roku 1939 prestalo existovať Československo a vznikla ľudácka Slovenská republika. Jozef Haríň (*1921 †︎2007) nastúpil na základnú vojenskú službu v roku 1941 a slúžil v automobilových práporoch v Nitre, v Banskej Bystrici a v Prešove.
V júli 1943 ho odoslali k zaisťovacej slovenskej divízii do bieloruského Minska. „Prišiel som tam a ani som sa neohrial. To bolo tvrdé. Chodil som s automatom. Tam boli partizáni na každom kroku. Ale nás nelikvidovali, naši slovenskí vojaci im veľmi pomáhali. Niektorí prechádzali k partizánom na druhú stranu na front a niektorí partizánov zásobovali potravinami a zbraňami. Prežiť to, čo sa tam dialo - hromadné likvidácie komunistov, sovietov, kolchozov a sovchozov - to nikto neuverí. Ja som tam prišiel a videl som hromadné popravy. Nacisti, to neboli ľudia, to boli zvieratá,“ spomínal si Jozef Haríň.
Slovenskú divíziu potom povolali späť, odzbrojili a cez Nemecko a Rakúsko sa presunula do Talianska ako pracovná technická divízia. V marci 1944 Jozef Haríň prebehol k talianskym partizánom a po dvoch týždňoch prešiel s anglickými vojakmi frontom k americkej armáde v priestore Monte Cassina v strednom Taliansku.
Jozef Haríň za mlada. (zdroj: Post Bellum)Špeciálna úloha
Jozefa Haríňa odovzdali do československého zberného tábora pri Neapole, kde prijal ponuku zaradiť sa k oddielu pre zvláštne úlohy. Poslali ho do výcvikového tábora v Brindisi do južného Talianska, kde pobudol približne štyridsať dní a absolvoval parašutistický a bojový výcvik.
„Bola to americká základňa, kde sme robili výcvik, ale inak tam boli Angličania. Taliani už bojovali rozdelení. Tí, čo boli na našej strane, bojovali proti Mussolinimu, a tí, čo boli zase na strane nemeckej, tak v okolí bojovali spolu s Nemcami proti Talianom a Američanom.“
Potom odišiel do neďalekého Bari, kde absolvoval špeciálny trojmesačný výcvik. Získal základy pre rádiospojenie a šifrovanie. Spomínal, že najdôležitejšia bola dobrá fyzická kondícia. V pamäti mu ostalo, ako ho na výsadok zásobili okrem liekov aj nemeckými peniazmi, falošnými dokladmi, nemeckými cigaretami a čokoládou.
Výsadok Embassy
V decembri 1944 bol Jozef zaradený do skupiny Embassy, ktorú dňa 21. decembra 1944 vysadili v protektoráte. Prvý skákal Jan Grajzel, potom Karol Mladý a nakoniec Jozef Haríň.
Úlohou celej skupiny bolo posilniť výsadok Clay, vykonávať spravodajskú činnosť na severnej Morave a pomáhať domácemu odboju. V tom období už Červená armáda operovala na Slovensku a členovia výsadku Embassy mali tiež pripravovať spojenie s touto armádou. Parašutisti mali pôvodne zoskočiť pri dedine Břest pri Kroměříži, ale pri nočnom zoskoku boli omylom zhodení pri Prostějovičkách pri Prostějove. Vtedy nevedeli, kde sa nachádzajú, ale bolo im jasné, že musia putovať na východ.
Výsadok však nebol úspešný. Jana Grajzela, ktorý v skupine figuroval ako radista a mal pri sebe materiál, totiž nevedeli nikde nájsť.
„Vysvetľujem si to tak, že Jan Grajzel sa zbalil a išiel na gestapo. Ja som si to aspoň myslel. Tak som to napísal aj Rudolfovi Pernickému. Neodpustil som mu to. Nestretol som sa s ním za celú povojnovú dobu. Bol som niekoľkokrát v Prahe, ale za ním som nešiel,“ rozprával Jozef Haríň.
„Vo výcviku bol normálny. Človek nikdy nevie, čo sa v druhom skrýva. Mohol zostať s nami a možno by skupina dopadla inak. S jeho rádiostanicou by sme nadviazali kontakt so západom aj s našimi. Keď sme vedeli, že sa s Grajzelom nestretneme, už sme vedeli, že je zle,“ dodal.
Jozef Haríň vpravo a Jan Grajzel. (zdroj: Post Bellum)Strata kontaktných adries
Parašutisti sa aj napriek tomu rozhodli, že odídu na pôvodne plánované miesto zoskoku, do dediny Břest. Už takmer došli k obci, snažili sa v nočnej tme prejsť trať, keď si ich všimla neďaleká nemecká hliadka a začalo sa strieľať. Karol Mladý bol postrelený do ľavého ramena. Obaja parašutisti sa potom schovali na miestnom cintoríne a následne do lesa, kde prečkali do ďalšieho dňa. Jozef sa rozhodol, že sa vydá na prvú kontaktnú adresu, na ktorú sa mali po zoskoku prihlásiť. Cestou však narazili na nemeckého vojaka, preto odišli na druhú adresu k učiteľovi Hásovi.
Otvorila im jeho manželka, ktorá im odkázala, nech sa na nič nepýtajú a ani ona od nich nechce nič počuť. Cez miestneho krajčíra sa dozvedeli, že učiteľa Hása zatkli a zastrelili.
Podľa Jozefa neskôr krajčír informoval gestapo a po parašutistoch sa rozbehlo pátranie. Vtedy sa rozhodli, že odídu na Slovensko, kde už prebiehalo Slovenské národné povstanie.
Smrť v prestrelkách s gestapom
Parašutisti sa odhodlali k odchodu na Slovensko, ale v pätách mali gestapo. Došlo k prestrelkám. V druhej akcii bol zastrelený Karol Mladý a Jozef Haríň bol ľahko zranený do ľavého stehna.
„Ja som mlel z posledného, bol som omrznutý. Nohy aj tvár som mal omrznuté. Noha ma bolela,“ spomínal Jozef Haríň.
Jozef Haríň ako pamätník. (zdroj: Post Bellum)Vďaka hájnikovi Vojtilovi získal ubytovanie v chate lesníka Milera a mesiac sa tam liečil. „Čo mali poruke, to mi dali. Mali nejaké jelenie mäso a ja som bol z toho strašne chorý. Dlho som nejedol, a tak som sa toho najedol veľa.“
Po uzdravení Jozef prišiel za sovietskymi partizánmi. „Preverili si ma. Nedali mi, samozrejme, zbraň, pokiaľ si cez Kyjev neoverili, kto som. Pravdepodobne cez Londýn alebo cez našu misiu. Asi za tri dni mi veliteľ partizánov zavolal a dal mi samopal.“
Následne ho zaradili k partizánskej skupine Rodina majora Anatola Gornického. Skupina operovala medzi Veľkou Bytčou a Makovom. Najprv figuroval v partizánskej skupine ako veliteľ oddielu a neskôr aj ako veliteľ prieskumnej roty.
Ako partizán tiež pomstil smrť svojho kamaráta. Keď chytili nemeckého veliteľa, ktorý šéfoval nemeckej skupine, ktorá kamaráta zastrelila, zaplatil veliteľ životom.
V 1. československom armádnom zbore
S Červenou armádou sa spojil medzi Makovom a Vsetínom. Vtedy už bolo partizánov osemsto a mali medzi sebou dokonca maďarskú rotu. „My sme ležali zaľahnutí na trati, ktorá ide z Čadce na Moravu, a oni nám hlásili, že ide od Žiliny Červená armáda a československé jednotky.“
Jozef Haríň sa stretol s československými vojakmi a od jedného z nich sa dozvedel smutnú správu, že jeho brat padol v SNP. Nakoniec sa pridal k 1. československému armádnemu zboru a prešiel s ním cez Vysoké Mýto do Prahy, kde zažil aj koniec vojny.
Jaroslav Prokop: v mládežníckom spolku bojovali proti ľudákom
Vojna hrala v rodine Jaroslava Prokopa (*1925) úlohu už pred jeho narodením. Jeho otec, tiež Jaroslav, musel po vypuknutí prvej svetovej vojny narukovať do cisárskej armády. „Otec študoval vo Viedni za zverolekára. Prišiel mu však povolávací rozkaz a ako 20-ročný išiel na front. Strávil tam vyše tri roky, bol členom jazdeckého oddielu v Haliči,“ rozprával o otcovi, ktorý pochádzal zo Šumavy.
V roku 1939 ho na Nový rok našla manželka mŕtveho. Jeho záhadná smrť nebola nikdy vyšetrená a miestni vraj boli radi, „že je o jedného Čecha menej“.
Po týchto udalostiach a po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Jaroslav zapojil do odboja proti režimu, s ktorým absolútne nesúhlasil. „V Kubíne sme mali taký tajný evanjelický spolok, v ktorom sme ako chlapci bojovali proti ľudákom. Chodili sme v noci po meste a strhávali sme ich plagáty alebo sme písali rôzne heslá.“
Jaroslav v tom čase študoval na gymnáziu a patril k dobrým študentom. No jeho negatívny postoj voči vtedajším štátnym pomerom bol známy. Preto patril do okruhu podozrivých. „Boli sme v tom dobrí, mali sme rôzne makety písmen, tak nám to písanie išlo rýchlo a aj keď nás vyšetrovali, vedel som všetky farby a štetce dobre ukryť,“ spomínal.
Z chlapčenských zábaviek však čoskoro vytriezvel. Najmä vtedy, keď sa v roku 1943 objavili na Orave utekajúci väzni z koncentračných táborov, ktorí rozprávali o nacistických zverstvách. „Starý otec im pomáhal a ja som sa k nemu pridal. Bol som taká povaha, že mi bolo jasné, že musím urobiť niečo viac.“
Po vypuknutí Slovenského národného povstania koncom leta 1944 sa Jaroslav okamžite hlásil v dolnokubínskych kasárňach ako branec.
Jaroslav Prokop na Donovaloch. (zdroj: Post Bellum)V centre SNP
V prvých akciách bol nasadený ako pomocník guľometníka a bojoval v okolí Hruštína, kde skupina prepadla nemecký konvoj. Bol členom skupiny Blesk – Signál, v ktorej bojoval aj s priateľmi Františkom Pálkom a Borisom Boorom. Po viac ako mesačných bojoch už vojaci nedokázali odolávať nemeckej presile a trojica partizánov sa rozhodla odísť z Oravy do centra povstaleckého územia – do Banskej Bystrice.
Prišli do neďalekej dediny Badín, kde už bolo stiahnuté vojsko. „Stretli sme tam nášho veliteľa z Oravy, a tak sme sa mu prihlásili, že pôjdeme s ním, kam bude treba. On však hovoril, že situácia v povstaní je nepriaznivá. A čoskoro sme to sami zažili, zaútočili na nás Nemci a hoci sme sa ubránili, nebolo riadneho veliteľstva a vojaci dezertovali. Tak sme si povedali, že pôjdeme na letisko Tri duby, ktoré bolo blízko, dáme sa na výcvik k parašutistom a zoskočíme niekde v Čechách. Zdalo sa nám, že tu sa Povstanie už končí.“
Jaroslav Prokop ako pamätník. (zdroj: Post Bellum)Trojica kamarátov na letisko prišla, ale dali sa odviesť na Donovaly, kam sa sťahoval vojenský materiál autami. Dúfali, že sa odtiaľ dostanú k výsadkárom.
Do horskej osady sa sťahovali zostávajúce ľudské a materiálne zdroje Povstania. Čoskoro za vojakmi prišli aj hlavní velitelia vojenského odporu Golian a Viest. Vzhľadom na nepriaznivú situáciu sa Jaroslavovi a jeho priateľom sen o odlete na parašutistický výcvik rozplynul. Armádu síce zásobovali zbraňami a proviantom sovietske lietadlá, ale nálada medzi vojakmi bola skleslá. Vojaci, ktorým sa nechcelo bojovať a mali to blízko domov, dostali povolenie na odchod.
„Ako sme boli zídení, na vyvýšené miesto sa postavil generál Viest a prehovoril: ,Chlapci, situácia nie je dobrá, ale kto chce, môže ísť so mnou v ústrety nášmu vojenskému generálovi Svobodovi a slávnej Červenej armáde. Ale počítajte so smrťou!‘ Nám nebolo viacej treba a boli sme rozhodnutí pripojiť sa k nemu.“
Po prvých kilometroch pochodu chrbtom Nízkych Tatier, na Prašivej, stretli oddiel kapitána Jegorova a trojica kamarátov sa rozhodla pridať sa k nemu.
Smrť bola veľmi blízko
Krátko po tom, ako prišli na veliteľstvo Jegorovcov, sa dozvedeli, že majú ísť po pripravené zásoby do Korytnice. „A to bola zrada! Nemci mali Korytnicu obsadenú guľometnými hniezdami a ulice boli obkľúčené. Nechali nás do Korytnice prísť, to bolo zámerne urobené, a my sme sa ku žiadnym potravinám ani nedostali. Zrazu streľba! Ale krvavá streľba! To bola jedna z najhorších bitiek, čo som zažil. Bolo dobré, že my sme mali automaty. Automat má predsa len 72 nábojov a človek kosil, lebo sme sa dostali do tesnej blízkosti, keďže tie ulice boli obsadené. No čo už? Videli sme, že nie je dobre, len čím skôr nohy na plecia a zmiznúť.“
Jaroslavovi a jeho priateľom sa z obkľúčenia akoby zázrakom podarilo utiecť, ale veľa vojakov v bitke padlo.
Po tomto boji sa Jaroslav rozhodol zísť z hôr na Liptov. Keďže v krajine platilo stanné právo, nemecké vojská sa pohybovali vo všetkých horských dedinách. Bolo veľkým problémom nebadane prejsť, aj keď sa Jaroslav už nepohyboval vo veľkej skupine. V Ľubeli mu pomohol priateľ z Dolného Kubína, ktorý tam pôsobil ako kaplán. Po krátkom pobyte u svojej tety chcel pokračovať v ceste domov na Oravu. Aby sa tam však nepozorovane dostal, musel v mrazivej novembrovej noci prekonať Váh.
Keď bol už blízko domova, v meste sa rozchýrilo, že je partizánom, preto sa doma nemohol ukázať. Pridal sa teda k oravsko-liptovskej partizánskej skupine Signál, ktorá sa pohybovala v lesoch a horských osadách. „Okolie som dobre poznal, preto využívali moje skúsenosti na odovzdávanie depeší či na prieskumnícku činnosť. Ale vyhadzovali sme do vzduchu aj mosty alebo železničné koľaje.“
Šťastie Jaroslava neopúšťalo ani v týchto chvíľach. Aj keď mu odvaha a opatrnosť nechýbala, dostal sa do ďalších život ohrozujúcich situácií. „Prišli sme k Medzihradnému a ako som mal vo zvyku, počkal som desať minút a počúval, čo sa deje v dedine, či tam nie je nejaký ruch, alebo či veľmi psy neštekajú. Bol pokoj, tak sme prišli do dediny. A tu zrazu spoza rohu záhrady vyskočil Nemec: ,Halt!‘ a dobre že rovno pušku o mňa neoprel, ale asi sa ma aj dotkol. Veľkú sprostosť urobil, že tak zblízka zakričal. Ale ako on skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odsotil tú pušku a on vystrelil. Výstrel mi preletel popri ramene a nezasiahol ma.“
Jaroslav Prokop prečkal zimné mesiace a príchod jari až do oslobodenia. Odvaha ho neopúšťala ani po skončení bojov. Okamžite po príchode do Dolného Kubína začal s priateľmi zverejňovať informácie o gardistoch a kolaborantoch s ľudáckym režimom.
Helena Karafová: život v úkrytoch v skalách
Otec Heleny Karafovej (*1922) mal odjakživa bojovú náturu. Už počas prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do rakúsko-uhorskej armády. Keď Hitler rozpútal novú vojnu a Hlinkova slovenská ľudová strana vyhlásila samostatnosť Slovenska, otec sa rozhodol odísť k partizánom. V roku 1940 vyhlásil: „Tak toto nie je žiadny život, ideme do boja.“
Otec Heleny Karafovej pomáhal zachraňovať aj židovské deti. (zdroj: Post Bellum)Keď sa Helene blížili osemnáste narodeniny, otec jej navrhol, aby sa k nemu pridala. A ona súhlasila.
Odišli spolu do hôr v okolí Banskej Štiavnice. So skupinou dvadsiatich partizánov žili v improvizovanom príbytku v jaskyni. „Boli to diery v skalách. Dvere upletené z kukurice a inak nič, žiadne okná. Držalo sa tam teplo. Tam sme prespávali ako zvieratá.“ Do najbližšej dediny to bolo 20 kilometrov a domov asi 70 kilometrov.
Front prešiel miestom viackrát, ale ani raz ich úkryt neodhalili. Každý z partizánov mal danú úlohu. Medzi Helenine povinnosti patrilo zabezpečenie potravín a ako spojka nosila tajné rozkazy, neskôr tiež ošetrovala ranených.
Helena Karafová pomáhala partizánom, ošetrovala aj zranených. (zdroj: Post Bellum)Záchrana židovských detí
Vlaky s väzňami smerujúcimi do koncentračných táborov prechádzali horami, ktoré mali pod dohľadom partizáni. Preplnené vlaky museli ísť vo svahoch plných zákrut takmer krokom. Partizáni to využívali a pomáhali z vlaku von židovským deťom, ktoré prešli úzkymi otvormi.
Otec Heleny ukazoval rodičom vo vlaku, aby deti vyhadzovali von, že sa im nič nestane. Hoci nemeckí vojaci po nich z vlaku strieľali a boli aj mŕtvi, podarilo sa zachrániť množstvo detí. Jedného dvanásťročného chlapca Helenin otec vzal pod svoju ochranu a zaviedol ho k bačovi na salaš, kde chlapec bez ujmy prežil vojnu. Keď vyrástol, stal sa lekárom v kúpeľoch Dudince a do konca života ostal s rodinou v kontakte.
Helena Karafová dostala medailu k výročiu SNP. (zdroj: Post Bellum)V osemnástich rokoch sa Helena spoznala s budúcim manželom. Po ročnej známosti však prišla mobilizácia a on musel ako Slovák narukovať do nacistickej armády. Už bol v uniforme, keď sa zasnúbili a sľúbili si, že sa po vojne vezmú. Potom o ňom niekoľko rokov nič nepočula.
Neskôr sa dozvedela, že utiekol z armády a dostal sa do Talianska, kde sa pridal k partizánom. Domov sa vrátil až v júli 1945, keď si s Helenou po dlhom čase opäť padli do náručia.
Verejná zbierka
- Od roku 2017 organizuje občianske združenie Post Bellum verejnú zbierku na podporu veteránov. Tým, že dokumentuje ich príbehy, ako aj príbehy bojovníkov proti totalitným režimom 20. storočia, systematicky pracuje na tom, aby sa na ich osudy nezabudlo. Príbehy seniorov si pracovníci Post Bellum vypočujú, uložia ich do archívu Memory of nations a prostredníctvom ďalších projektov šíria medzi verejnosťou, aby ostali zachované pre ďalšie generácie.
- 11. novembra si pripomíname Deň vojnových veteránov a nezabúdame na hrdinov, ktorí sa postavili zlu – za slobodu národa bojovali so zbraňou v ruke.
- Post Bellum organizuje verejnú zbierku, ktorej symbolom je vlčí mak.
- Zbraňou súčasnosti je odvaha nezabudnúť a pomoc pri udržiavaní slobôd a demokracie. Pomôžte Post Bellum, aby bola naša národná pamäť silnejšia a odolnejšia. Staňte sa hrdinami doby.
- www.denveteranov.sk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
