BANSKÁ ŠTIAVNICA. Novembrové dni sú v roku 1989 mrazivé, husto sneží. Úzkymi banskoštiavnickými ulicami kráča žena s plagátmi v ruke a dáva starému mestu nový výzor.
„Plagáty som rozvešiavala po celom meste,“ spomína si po rokoch Oľga Kuchtová. „Mala som ich niekoľko desiatok, všetko vlastná výroba. Robila som ich doma, použila som rôzne techniky, farby, fixky, voskovky, pero aj tuš. Niesli nápisy ako ‚Nenechajte sa oklamať‘ alebo namaľované figúrky, ako komunistov kopeme do zadku. Zabralo to čas, ale novembrové večery boli dlhé a nadšenie veľké.“
Ženy Novembra ´89
- Nežná revolúcia v roku 1989 sa spája s viacerými symbolmi z tribún, na ktorých stáli známe tváre. Či už je to budajka - čiapka Jána Budaja, apely na utvorenie koridorov sanitnému vozu od Milana Kňažka alebo zdvihnuté dva prsty Václava Havla ako znak víťazstva.
- Neboli to však len „celebrity“ Novembra 1989. Revolučných udalostí sa aktívne zúčastnili tisíce ľudí v celej republike. Nie sú na známych fotografiách, ich mená ani príbehy spoločnosť nepozná. Bez ich nasadenia by však Nežná revolúcia nebola možná.
- Boli medzi nimi aj tri ženy, ktoré sa podieľali na páde komunizmu vo svojom meste. Darina Kárová z Nitry, Oľga Kuchtová z Banskej Štiavnice a Ľudmila Pastierová z Bratislavy.
S policajtmi v pätách
Vlastnoručné plagáty Oľgy Kuchtovej sa nezachovali. Buď ich počas zimy zo stien a plotov strhol víchor, iné si však obyvatelia mesta ani nikdy neprečítali.
„Nikdy nezabudnem, ako som vešala plagáty a za mnou v pätách išli príslušníci vtedajšej polície - Verejnej bezpečnosti - a strhávali, čo som nalepila. Nebolo to len tak, veď vtedy ešte nikto nevedel, ako sa to celé skončí.“
Revolučný zápal vtedy nezasiahol len ju. Doma si úlohy rozdelili.
„Manžel bol tiež nadšený, ale niekto musel zostať pri deťoch a starať sa o domácnosť. Tak som chodila rozlepovať sama,“ hovorí.
Politologička Maďarová o ženách Novembra: Príbeh revolúcie sa zužuje na pár mužských mien Čítajte „Z komunistických policajtov mal človek opodstatnené obavy. Veď práve takí zbili bezbranných študentov na demonštrácii a tým masakrom to celé začalo. Doma som preto nechávala zoznam ulíc, kam idem lepiť, ak by som sa nevrátila.“
Ešte teraz mi naskakuje husia koža
Oľga Kuchtová je miestna výtvarníčka a ako hrdá rodáčka maľuje najčastejšie práve námety z Banskej Štiavnice. Akvarely aj oleje, kresby aj veľké plátna. Kulisy mesta dopĺňajú snové výjavy, napríklad, keď námestím tečie voda a po nej plávajú gondoly. Ako v Benátkach, kam od detstva túžila ísť. Celé desaťročia však nemohla. Žila totiž v režime, ktorý nedovoľoval slobodne cestovať za svojimi snami.
Aktuálne má Oľga Kuchtová výstavu v podkrovných priestoroch mestskej knižnice.
Práve tu, kde sedíme, sa kedysi odštartoval pád komunizmu v Banskej Štiavnici.
„Už vtedy za totality tu fungoval Klub mládeže Rubigall, hrali sa tu divadlá, robili sa koncerty, besedy. Vyzeralo to tu trochu inak, ale začalo sa to práve medzi týmito stenami,“ hovorí v podkroví vedľa svojich obrazov.
„V regiónoch sme nevedeli všetko, čo v centrách, ale doba už bola ťarchavá, totalita mlela z posledného. A práve tu v klube hralo 24. novembra brnianske divadlo Klauniky. Teda, malo hrať. Herci vystúpili, ale odrazu prestali hrať a prečítali vyhlásenie k zásahu polície proti študentom v Prahe. Bolo to veľmi emotívne, ešte teraz mi pri tej spomienke naskakuje husia koža. Tým sa to všetko začalo. Boli sme tam do polnoci, živo sa diskutovalo, pochopili sme, že sa niečo deje. Tak sme založili VPN a zburcovali Štiavnicu.“
Oľgu Kuchtovú zvolili na prvom sneme miestnej VPN za predsedníčku koordinačnej komisie. Vydávali aj časopis Štiavnická verejnosť, ktorý sami písali a rozmnožovali na cyklostyle, boli v ňom aj jej články a ilustrácie. Stala sa jednou z tvárí revolúcie v meste.
Za Orwella do väzenia. Taká bola orwellovská realita za komunizmu Čítajte „Čulé boli kontakty s centrom v Bratislave i s okresnými skupinami. Aj v dedinách v okolí si vytvárali vlastné štruktúry a keď sme sa o nich dozvedeli, pozývali sme ich. V meste sme tvorili koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu, nebolo to tak, žeby nám boli podriadení, spolupracovali sme spoločne, podstatná bola koordinácia a kooperácia,“ hovorí.
Pracovala vtedy v Slovenskom banskom múzeu a aj tam mala negatívny zážitok s komunistickými policajtmi. Odrazu dostala echo, že idú za ňou, riaditeľ jej povedal: strať sa, a tak sa rýchlo vyparila. Nikdy sa nedozvedela, čo jej chceli povedať či urobiť. Represívne zložky režimu však v prvých dňoch Nežnej revolúcie stále robili to, čo 40 rokov - chránili jedinú stranu a jej vládu v štáte.
Pred morovým stĺpom
V historickom centre Banskej Štiavnice, na Trojičnom námestí, sa odohrávali všetky významné udalosti v živote mesta. Stával tu pranier aj verejná studňa, v 16. storočí tu bolo banícke povstanie, no a počas novembrových dní v roku 1989 tu schody k barokovému morovému stĺpu poslúžili ako provizórna tribúna.
„Počasie bolo vtedy mrazivé a nepríjemné, ale aj tak bolo plné námestie,“ spomína si. „Prvý míting v Banskej Štiavnici sa konal 27. novembra, to bol vlastne generálny štrajk, druhý veľký míting bol 2. decembra.“
Za totality chcel kandidovať, zaplatil za to životom. Zomrel na dlažbe väzenskej cely Čítajte Na tribúnu prišla aj jej spolužiačka a kamarátka, tiež rodáčka, herečka Magda Vašáryová.
„Bolo to nádherné, tá eufória. Isteže, bolo v tom aj trochu strachu, pretože vtedy naozaj nikto nevedel, či nezasiahnu Ľudové milície a polícia, ktoré boli pripravené. V prvom rade to však bola radosť, že sme konečne mohli hovoriť otvorene o všetkom, čo nás trápilo.“
Nešlo len o odstránenie totality a jej silových zložiek, súdruhov z vedenia mesta a platených špicľov. Riešili aj každodenné problémy mesta v krachujúcom režime, ako bolo zlé zásobovanie potravinami a elektrospotrebičmi či nedostatočná zdravotná starostlivosť. Po rokoch chátrania a absolútnej neschopnosti komunistov chrániť kultúrne dedičstvo, spisovali v jej kancelárii prvý amatérsky návrh na zaradenie mesta do zoznamu UNESCO.
Aj odvrátená strana
Dobové fotografie z celého Československa zachytávajú natešené tváre, skandujúce davy a zvonenie kľúčmi. Nezachytávajú všetky okolnosti pádu komunizmu. Napríklad eštebákov, ktorí po rokoch služby totalite dostávajú výsluhové dôchodky, straníkov zahadzujúcich stranícke knižky a chystajúcich sa na prechod do nových čias, vekslákov preskupujúcich sa do štruktúr organizovaného zločinu.
„Už vtedy, keď sme uveličení sedeli na divadelnom predstavení, počúvali vyhlásenie divadelníkov a tešili sa zo závanu slobody, pamätám si, ako sa niektorí diváci nahnevane zdvihli, ba na odchode si pýtali vrátenie vstupného,“ spomína si Oľga Kuchtová.
„A aj keď na mítingoch boli aj nadšení miestni baníci, niektorí potom otočili, keď začali bane zatvárať a nostalgicky spomínali na bývalý režim. Pritom to s tým nemalo nič spoločné, baníctvo sa ako nerentabilné začalo utlmovať už na začiatku 80. rokov. Podobne ako slovenské zbrojovky, ktorých výroba sa utlmovala už za normalizácie a zbrane sme vyvážali už len pre teroristické režimy, ale stačilo, že niektorí mudrci povedali, že za to môže Havel, tak bolo na koho nadávať.“
Revolučné udalosti symbolizovala solidarita medzi celou spoločnosťou, tá sa však čoskoro vytratila. (zdroj: Archív O. K.)V malom meste ako Banská Štiavnica poznal každý každého, preto bolo ľahko vidieť, ako prospechári prevracajú kabát, ako odrazu chodia do kostola tí, ktorí dovtedy verili vedeckému ateizmu.
Nebola to jediná odvrátená strana revolúcie, ktorú dnes nazývame Nežná.
Oľga Kuchtová to spoznala aj na vlastnej koži. Zažila nielen potlesky spod pódia, chodili jej aj desiatky anonymov. Nenávistných, zlých, plných najhorších vulgarizmov. V čase pred anonymitou webových diskusií stačilo hodiť do poštovej schránky.
„Niektoré sa dali identifikovať napríklad podľa štýlu pisateľa, iné nie. Tie, ktoré obsahovali len vulgarizmy a rôzne piktogramy, som zahodila, na jednom som bola so slučkou okolo krku. Ten som spolu s inými dokumentmi tej doby nedávno odovzdala do archívu. Nech raz naši potomkovia vidia, ako to bolo.“
V schránke raz našla aj súbor fotografií. Bola na nich ona na tribúne. Je to jedna z mála fotografií, ktoré ju zachytávajú. Ona sa o fotenie nemala kedy starať, niekto musel revolúciu organizovať. Dodnes sa nedozvedela, kto fotil, možno nejaký eštebák, možno náhodný účastník.
Trvalo to príliš krátko
Oľga Kuchtová si dnes myslí, že všetko nadšenie a snaha zmeniť svoje životy k lepšiemu trvalo príliš krátko.
„Trvalo to až príliš krátko. Po novom roku sa ešte konali mítingy, okrúhle stoly, diskusie. Do prvých slobodných volieb to ešte ako-tak fungovalo, hoci sa to začalo trieštiť, začali vznikať politické strany, to bolo prirodzené, veď ľudia majú rôzne názory a predstavy, no už sa začal ozývať Mečiar.“
Porevolučnú realitu si nefarbí na ružovo.
Boli ako dvaja osamelí vojaci v poli. Vybojovali si lásku aj právo slobodne žiť (archívny text) Čítajte „My sme hovorili heslá o pravde a láske, ktoré musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, z tribún zneli slová ako spolupatričnosť, súcit, vzájomná úcta, ale kormidla sa nechopili tí, ktorí verili v tieto hodnoty, ale tí, ktorí mali celkom iné nastavenie. A vulgárnosť, hrubosť a chrapúnstvo je pri moci dodnes. Z toho cítim veľké rozčarovanie,“ hovorí.
„Takisto ma veľmi mrzia sociálne rozdiely, takto sme si to vtedy mnohí nepredstavovali. Na jednej strane zbohatlíci a na druhej segregácia, znevýhodnení občania, chudobné rodiny, s tým sa neviem zmieriť. A politici to dnes kočírujú katastrofálne. Červená sa prefarbuje na hnedú. Z toho mi naskakujú zimomriavky.“
Havlov citát v novinách Štiavnická verejnosť. (zdroj: Archív O. K.)Problém podľa nej je aj v tom, ako ľahko sa nechávajú ovplyvniť nové generácie, ktoré sa už narodili do slobodných pomerov.
„Tí, ktorí boli zapísaní v rôznych zväzkoch a v strane, dnes hovoria o tom, že mohli cestovať, a mladí to počúvajú a veria tomu. Pritom je to lož. Nikto z tých, ktorí neboli v strane či agentmi ŠtB nemohli slobodne cestovať. Veľkou lžou režimu bolo aj to, že všetci si boli rovní. Všetci si boli rovní len v tom, ako kradli a udávali.“
Na otázku, čo v nej najviac z tých dní rezonuje, odpovedá:
„To oslobodenie, ktoré sme získali. Sloboda pre mňa je skutočné bohatstvo, úžasne dôležitá vec v živote. Ale s ňou prichádza aj zodpovednosť. V slobode sa o človeka už nepostará výlučne štát, musí byť zodpovedný sám za seba, má svoj život vo svojich rukách a to viacerým zrejme nevyhovuje. Doba nie je zlá, doba je vždy taká, akí sú ľudia. Pre mňa je však dôležitejšie, že nie som už ako zvieratko v zoologickej záhrade, obohnané vysokým plotom,“ zamýšľa sa.
„Myslím si, že mladým ľuďom nikto dostatočne nevysvetľuje, čo je to sloboda, do ktorej sa narodili. Vtedy sa zatváralo za obyčajné vtipy na súdruha Husáka. Občas počúvam, ako bolo vtedy lepšie, mlieko stálo dve koruny. Ale čo očakávať, keď deti počúvajú také reči doma a v školách máme ľudí, ako bol napríklad učiteľ Kotleba?“
Súčasná situácia v spoločnosti, keď polovica Slovákov verí dezinformáciám a drukuje Putinovi, je podľa nej následkom indoktrinácie a štyroch desaťročí neslobody.
„Slováci dookola počúvali: so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, a stále to v nich rezonuje. Počúvali, ako sú bratia Rusi našimi osloboditeľmi, ale už nie ten fakt, že ako išli a oslobodzovali, tak kradli a znásilňovali,“ konštatuje. „Kedysi sme mali babky demokratky, ktorí vykrikovali, ako milujú Mečiara, dnes máme nové, ktoré kričia, ako milujú Fica. Ja som rada, že sa mi otvoril svet. A konečne som mohla vidieť aj Benátky, o ktorých som snívala od detstva.“
Beata
Balogová
