BRATISLAVA. Keď prišla domov, vedela, že u nej boli eštebáci. Pre komunistov fungovali príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) podobne ako gestapo pre nacistov: ako tajná politická polícia jedinej strany, ktorá v štáte uchopila moc a nemienila sa jej vzdať. ŠtB šírila strach, bola nástrojom na totálnu kontrolu spoločnosti.
Doma jej eštebáci tajne snorili po byte, hrabali sa jej vo veciach, v zásuvkách, v najintímnejšej zóne každého človeka. To, že bez dovolenia lozia k nej domov, jej potvrdil jednoduchý recept od priateľky. Pri odchode nasypala za dvere na zem trochu múky a do nej nakreslila prstom značku. Tajní sa síce na odchode mohli snažiť upraviť posyp, aby vyzeral nedotknutý, ale o značke nevedeli.
Toto absolútne porušovanie základnej slobody - nedotknuteľnosti súkromia -, patrilo k celému zástupu slobôd, ktoré komunisti porušovali, od slobody prejavu, myslenia a názoru cez slobodu združovania, rovnosti pred zákonom a práva na spravodlivý proces po slobodu pohybu.
Ľudmila Pastierová nebola politickou aktivistkou, represie zažívala len preto, lebo skrátka chcela žiť po svojom.
Ženy Novembra ´89
- Nežná revolúcia v roku 1989 sa spája s viacerými symbolmi z tribún, na ktorých stáli známe tváre. Či už je to budajka - čiapka Jána Budaja, apely na utvorenie koridorov sanitnému vozu od Milana Kňažka alebo zdvihnuté dva prsty Václava Havla ako znak víťazstva.
- Neboli to však len „celebrity“ Novembra 1989. Revolučných udalostí sa aktívne zúčastnili tisíce ľudí v celej republike. Nie sú na známych fotografiách, ich mená ani príbehy spoločnosť nepozná. Bez ich nasadenia by však Nežná revolúcia nebola možná.
- Boli medzi nimi aj tri ženy, ktoré sa podieľali na páde komunizmu vo svojom meste. Darina Kárová z Nitry, Oľga Kuchtová z Banskej Štiavnice a Ľudmila Pastierová z Bratislavy.
Bol to svet paralelnej kultúry
Rodená Liptáčka sa s rodičmi presťahovala do hlavného mesta ako stredoškoláčka a čoskoro začala objavovať jeho zákutia aj jeho underground, komunitu nezávislých umelcov a slobodných ľudí, ktorí chceli žiť nezávisle od normalizačného režimu, s jeho oficiálnou kultúrou a zošnurovanou spoločnosťou.
Na fotke z roku 1984. (zdroj: Milan Piatka)„Ocitla som sa vo svojom svete, tak som to hneď vnímala,“ spomína si po rokoch. „Boli to nekonečné debaty o literatúre, filme, slobodnom živote, všade naokolo bolo množstvo zákazov a zavreté hranice, čomu som sa nechcela prispôsobiť. Stretávali sme sa v kaviarňach, v ateliéroch aj bytoch, vstrebávala som tú atmosféru, každá výstava fotografií, obrazov alebo performancia na ulici boli neopakovateľné.“
Politologička Maďarová o ženách Novembra: Príbeh revolúcie sa zužuje na pár mužských mien Čítajte 
Strana knihy, ktorú Ľudmila Pastierová prepísala na písacom stroji. (zdroj: Archív Ľ. P.)Tam spoznala aj muža svojho života, básnika a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý neúnavne razil cestu slobodnej tvorby. Bol súčasne poprednou postavou občianskeho samizdatu, v samizdatových časopisoch Kontakt a Fragment vydával texty, ku ktorým sa v totalitnom režime nedalo dostať, recenzie aj eseje, takisto samostatné knižné edície diel zakázaných autorov.
Časopisy zdobili grafiky, na poslednej strane Kontaktu v roku 1983 bol ako PF uverejnený obrázok, na ktorom poblahoprial šťastný nový rok 1984 otec Veľkého brata, spisovateľ George Orwell.
Tak sa Ľudmila Pastierová dostala aj k spolupráci na vydávaní disidentskej tlače. V dobe, keď si ľudia nemohli rozmnožovať nič bez súhlasu súdruhov a aj posledná kopírka podliehala prísnej kontrole režimu, prepisovala na písacom stroji celé romány.
Samizdatový časopis Fragment. (zdroj: Archív Ľ. P.)„Do stroja sa zakladali strany preložené kopírakom, naraz maximálne desať strán a aj to bolo treba riadne búchať do klávesnice, aby bol text čitateľný aj na poslednej strane,“ hovorí. „Pre hluk mi Oleg doniesol hrubú filcovú podložku pod stroj, aby tlmila buchot pred susedmi. Prepisovala som po práci, musela som si dávať pozor na chyby, ak by boli dve na strane, musela sa strana znova prepísať.“
Dlho v tom nevidela nič podvratné či protištátne.
V 80. rokoch sa podieľala na tom, že odvážni čitatelia mohli čítať neprístupné verše a eseje o demokracii, ako prvú prepísala Achmatovovú, potom aj Borgesa, Havla či filozofické rozpravy Egona Bondyho, ale aj návody, ako sa správať pri výsluchu a opakovať mantru „odmietam vypovedať“.
„Až oveľa neskôr som si uvedomila, že robím niečo zakázané, čo sa nesmie,“ vysvetľuje. „Vtedy som do toho šla spriama. Veď čo je na tom, prepisovať pre seba a pár kamarátov niekoľko básničiek, ktoré som chcela mať doma a nedali sa kúpiť, ani požičať v knižnici a ani ich nevydávajú? Podobne som to brala s bytovými výstavami kamarátov, ktorí nemohli oficiálne vystavovať alebo povedzme s bytovou prednáškou filozofa, ktorý nemohol prednášať verejne. Komu som tým ubližovala? Bol to svet paralelnej kultúry, šanca na dôstojnejší život.“
Úplne inak to však vnímal režim.
Ako sa dnes máte, Ľudmila?
Priatelia ju volali Izika. No mala aj iné meno. Eštebáci ju vo svojich spisov viedli pod menom Kobra. Jej osobný spis bol z veľkej miery skartovaný pri masívnom ničení dokumentácie ŠtB v decembri 1989, dnes sa nachádza spolu s ďalšími dokumentmi tajnej polície v Ústave pamäti národa (ÚPN).
„Bolo to v roku 1988, teda v dobe, ktorú dnes niektorí označujú ako odmäk, ako dobu ‚perestrojky‘. Moja osobná skúsenosť bola odlišná. V schránke ma pravidelne čakalo predvolanie na Februárku (bratislavská Ulica februárového víťazstva, dnes Račianska, bola sídlom ŠtB - pozn. red.) a nebolo to nič príjemné. Kamarátka sa po takom výsluchu a psychickom vypätí zakaždým povracala. Odpočúvali mi telefón a aj suseda mi pri návrate domov vravela, že zas u mňa boli, sami si odomkli a zasa zamkli.“
Eštebáci jej vnikali do súkromia nielen fyzicky, odpočúvaním telefónu, prezeraním pošty a tajnými prehliadkami bytu. Za cieľ si stanovili „dokumentovať nepriateľskú činnosť“, „znemožňovať vytváranie nezávislých aktivít“, „rozložiť skupinu okolo samizdatu Fragment“ a „rozbiť toto zoskupenie“, na čo využívali aj nasadených donášačov.
Takejto pošty sa bál každý občan Československa. (zdroj: Archív Ľ. P.)No okrem toho si doslova naplánovali „vniesť rozpory do vzťahu objektu Kobra a Oponent“. Pod týmto krycím menom evidovali Olega Pastiera, čiže eštebáci priamo pracovali na tom, aby rozbíjali ich vzájomný vzťah.
Tajne ich fotili, napríklad keď kráčali spolu popri Medickej záhrade.
Za Orwella do väzenia. Taká bola orwellovská realita za komunizmu Čítajte Spoločne s Olegom chodili aj do Prahy, kde preberali samizdaty aj dokumenty Charty 77, inokedy zaniesla práve prepísané rukopisy Egonovi Bondymu.
„Stalo sa nám, že keď sme chceli ísť na bytovú výstavu, eštebáci nás odchytili už pred vchodom, ani sme nestihli zazvoniť, a odprevadili nás na vlak späť do Bratislavy,“ hovorí. „Nechceli sme pritom nič iné, než mať nezávislý, slobodný, cenzúry a zákazov zbavený priestor. Nečakať pasívne na zázraky. Existencia samizdatov a komunity nám potvrdzovala životaschopnosť nezávislého myslenia, ale tou odvrátenou stranou bol stret s režimom, ktorý to nemienil tolerovať.“
Kým televízia chrlila estrády, ktoré sa snažili navodzovať zdanie normálnosti a z rádia zneli hity režimového Elánu o tom, že majú chuť na niečo chladené, v chládku reálne sedeli ľudia, ktorých jediným previnením bolo, že našli odvahu povedať svoj názor.
Na rozdiel od toho, ako sa dnes snažia vykresliť obhajcovia komunizmu posledné roky totality, nešlo o žiadne uvoľnenie. Komunita okolo Pastierovej tú dobu vnímala depresívne. Samovraždu spáchal kamarát, výtvarník Igor Kalný, za záhadných okolností zomrel aj ďalší priateľ, umelec Tomáš Petřivý. Perzekvovaní boli ďalší kamaráti z okruhu spisovateľov, ochranárov a výtvarníkov.
Za totality chcel kandidovať, zaplatil za to životom. Zomrel na dlažbe väzenskej cely Čítajte „Vnútorne sme boli presvedčení, že socializmus sa reformovať nedá, ani ten s ľudskou tvárou. Vyzeralo to, že to bude ‚na furt‘. Robila som upratovačku v divadle, potom som predávala v novinovom stánku. Páni v oblekoch, ktorí ma v ŠtB mali na starosti, sa zabávali tým, že keď išli okolo, nakukli do okienka: Ako sa máte dnes, Ľudmila?“ rozpráva Ľudmila Pastierová.
Pri prepisovaní samizdatov si mohla pomyslieť na štyri roky basy v najtvrdších väzeniach ako Valdice a Minkovice, ktoré vtedy dostal Jiří Gruntorád len zato, že vydával samizdatovú literatúru, vrátane básní nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Seiferta.
„A to sme netušili, čo všetko eštebáci na nás chystajú. Keď som to čítala, až mi prebehol mráz po chrbte. Pomyslela som si, že nebyť Nežnej revolúcie, tak by nám všetkým dali paragraf za podvracanie republiky, prípadne ďalšie paragrafy ako poburovanie alebo nedovolené obohacovanie, a všetci natvrdo sedíme,“ podotýka.
Ľudmila Pastierová u perzekvovaného spisovateľa Ivana Kadlečíka v Pukanci. (zdroj: Juraj Kadlečík)Zistila to až po páde komunizmu z odtajnených dokumentov ŠtB. Dnes pracuje v ÚPN a hovorí o plánoch, ktoré si vytýčila ŠtB pre boj s „vnútorným nepriateľom“, ako ich označovali.
„ŠtB v tom období prechádzala reorganizáciou, aj personálne posilnili XII. správu Zboru národnej bezpečnosti, teda sekciu takzvaného boja s vnútorným nepriateľom, a toto ‚posilnenie‘ sme pocítili všetci,“ hovorí. „Činnosť zamerali na dubčekovcov a komunistov vylúčených po okupácii, ale aj na ekológov a nás okolo Fragmentu. ŠtB dokonca konzultovala ďalší postup s generálnou prokuratúrou. Keď niekto povie, že Nežná revolúcia bola dohodnutá, tak nech si prečíta dobové dokumenty, čo všetko plánovali na rok 1989 a čo uvádzali v pláne ‚rozpracovaných úloh‘.“
Eštebák poručík Ján Bocko, ktorý mal na starosti perzekúciu tvorcov samizdatov, viedol zväzky na „Kobru“, Pastiera aj Jána Langoša a bol taký snaživý, že mu nadriadení opakovane udelili finančné odmeny aj vyznamenania za „iniciatívne plnenie úloh“, nevidel vo svojej práci nič zlé. Po páde režimu v máji 1990 písal na nové vedenie ministerstva vnútra a vyhováral sa, že vraj v ŠtB nerobil nič zásadné, nenesie vraj žiadny podiel „na prenasledovaní vnútorného nepriateľa“ a núkal svoje služby: „Myslím, že nič nebráni môjmu ďalšiemu zotrvaniu v službách ministerstva vnútra. Mám záujem o prácu v novoutvorených zložkách ŠtB.“
Okolo teba idú dejiny
„V ten piatok 17. novembra 1989 bol Oleg u Ivana Kadlečíka v Pukanci a dozvedeli sa o zásahu polície proti študentom v Prahe. Zavolal mi, že niečo sa deje a zvyšok je už známa história. Dnes sa to zdá jasné, pri roku 1988 každému zíde na um, že o rok totalita padne. Lenže vtedy to samozrejme nikto nevedel. Znovuzískaná sloboda bez dohľadu ŠtB, to bolo najkrajšie obdobie môjho života.“
Hektické dni na sklonku roka prežila veľkými zmenami. Odišla z práce v novinovom stánku, v bratislavskom sídle Verejnosti proti násiliu (VPN) pomáhala bez nároku na mzdu zakladať vydavateľstvo pre slobodné médiá, pomáhala s vydávaním denníka Verejnosť, bola pri obnovení týždenníka Kultúrny život, ktorý po okupácii zakázali. Popri tom sa v sídle VPN chopila archivárskej práce.
„Na tribúnu som sa netlačila, chcela som hlavne archivovať dokumenty tých dní, vyhlásenia, stanoviská, svedectvá. Ocitla som sa na tribúne myslím len raz a usmievala som sa. Vtedy som dostala ponaučenie: ‚Čo sa smeješ? Okolo teba idú dejiny.‘ Usmievala som sa, lebo som si práve prečítala list od Ivana Kadlečíka adresovaný Olegovi, v ktorom písal: ‚Revolúcia je ako ľudová veselica, karneval, kým sa ľudia neprežerú eufóriou a optimizmom‘. Vidím, že mal pravdu,“ premýšľa.
Ľudmila Pastierová s básnikom Ivanom Štrpkom a tlačiarenským majstrom s prvým číslom obnoveného Kultúrneho života, 18. apríla 1990. (zdroj: Archív Ľ. P. (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))„Niekedy sa pýtam, čo vlastne ľudia vtedy od Nežnej revolúcie očakávali. Pamätám si, ako na sídlo VPN chodili ľudia so ‚sťažnosťami na režim‘ a vlastne riešili hádku so susedom o plot a podobné problémy. Toľkí sa chodili sťažovať, kto im kedy ublížil, že im na prvom poschodí zriadili kanceláriu ako psychologickú poradňu, chodili tam zástupy,“ konštatuje.
Po revolúcii už mohli s Olegom vydávať časopis Fragment K aj jeho knižnú edíciu slobodne.
„V grantovom systéme na podporu vydávania kníh a časopisov som prežila pätnásť ministrov kultúry, no ani po páde Mečiara nie je vydávanie kvalitnej nezávislej literatúry vôbec ľahšie. Angažovala som sa do prvých slobodných volieb a teraz sa pozerám, ako ľudia slobodne volia stále tých istých zlodejov. Ak sa teda za niečo angažujem, tak za návrat ľudí k humanizmu, k ľudskosti, k tomu, že ľudia majú právo a zodpovednosť dať svojmu životu zmysel.“
Archivárka tých dní
Tenučké preklepové papiere, na ktoré kedysi stránku po stránke prepisovala kvalitnú domácu aj svetovú literatúru, má dnes Ľudmila Pastierová odložené. Sama sa označuje za archivárku tých dní. Sú to stohy kníh, časopisov, dokumentov.
Aktuálne pripravila v Pistoriho paláci výstavu o samizdate nazvanú V.Z.D.O.R., čo je skratka z dobového výrazu „Výslovní zákaz dalšího opisováni rukopisu“. Jej plány sú však dlhodobejšie. Chcela by vytvoriť Múzeum disentu, ktoré by aj novým generáciám ukazovalo, že sloboda prejavu, myslenia a názoru nie je vôbec samozrejmosťou.
Boli ako dvaja osamelí vojaci v poli. Vybojovali si lásku aj právo slobodne žiť (archívny text) Čítajte Podľa nej to má význam zvlášť dnes, keď sa premiér Robert Fico chodí klaňať na hrob normalizačného prezidenta Gustáva Husáka, prezident Peter Pellegrini si žiadal za poradcu agenta ŠtB Jozefa Banáša a ministerstvo vnútra vedené Matúšom Šutajom Eštokom (Hlas) uzatvára politickú dohodu s agentom ŠtB Andrejom Babišom.
Občas sa zamyslí nad mladými ľuďmi.
„Premýšľam, keď nosia tričká s nápisom Fico je zlodej a nič sa im za to nestane, či si uvedomujú, že kedysi bolo také niečo nemožné, ba trestné. Sama som už takmer dôchodkyňa a držím v týchto dňoch palce bratislavským gymnazistom, nech si udržia svoj optimizmus a elán, nech neveria heslu komunistov ‚Na večné veky a nikdy inak!‘, myslím aj na ich riaditeľa, ktorému sa naši spoluobčania vyhrážajú násilím a likvidáciou,“ hovorí.
„Z besied so študentami zisťujem, že skúsenosť je neprenosná. My sme mali v totalite možnosť výberu: či emigrujem alebo sa prispôsobím, ‚znormalizujem‘, prípadne si vyberiem vnútornú slobodu. Táto generácia však má, na rozdiel od nás, možnosť výberu aj v slobodných voľbách.“
Beata
Balogová
