Vzoprel sa ministrovi a prišiel o miesto. Odvolaný riaditeľ Národného parku Slovenský kras MILAN OLEKŠÁK je prvýkrát po 26 rokoch bez práce. Za obranu verejnej inštitúcie i vernosť ochrane prírody a odbornosti si tento rok prevzal ocenenie Biela vrana.
Príroda podľa neho nie je pre nové vedenie ministerstva životného prostredia prioritou, otvárajú cestu skôr podnikateľskému prostrediu a oslabujú možnosti verejnosti podieľať sa na rozhodovaní o chránených územiach. „Za 35 rokov od revolúcie sa tak obmedzujú výdobytky, ktoré sme si získali," hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- čo sa teraz deje na ministerstve životného prostredia,
- prečo sa dalo lepšie vyjednávať s Kuffom ako s Tarabom,
- ako politizácia bráni tomu, aby mal aj TANAP svoju zonáciu,
- vďaka čomu sa rysom darí skrývať pred politikmi.
Prečo ste ministrovi životného prostredia Tomášovi Tarabovi cez novinárov odkázali, nech šetrí tak, že prepustí štátnych tajomníkov a nie zamestnancov národných parkov?
Záujem novinárov považujem v tejto veci za prirodzený a prirodzené je pre mňa aj pravdivo odpovedať. Nešlo o žiadny kalkul. Okrem toho konsolidácia sa týka štátneho rozpočtu a pracovníci parkov sa platia z environmentálneho fondu, ktorý vláda dokonca zvýšila oproti minulému roku o 13 miliónov eur.
Netýka sa to len Veľkej Fatry, kde sú mzdy ešte hradené zo štátneho.
Dalo by sa teda naopak zamestnať viac ľudí?
Napríklad. Alebo minimálne zostať na počte, aký máme. Preto nevidím absolútne žiadnu logiku v tom, čo nasledovalo.
Za odvahu ste prišli o miesto aj riaditeľský plat. Neľutujete to?
Spravil by som to aj teraz rovnako.
Končí šéf národného parku, ktorý odporučil Tarabovi šetriť na jeho tajomníkoch Čítajte Ochranár Erik Baláž zachránil Tichú dolinu pred pílami. Lesník Ján Mičovský upozornil, že najväčším škodcom v našich lesoch je korupcia, rodinkárstvo a politický tlak. Aktivistka Katarína Šimončičová zas bránila stromy pred záujmami developerov. Bielou vranou teraz ocenili aj váš príbeh – čo to pre vás znamená?
Ocenenie si veľmi vážim, nikdy som ani len nerozmýšľal nad tým, že by som bol laureátom tejto ceny. Je to pre mňa aj osobné, pretože sa udeľuje pri príležitosti štátneho sviatku 17. novembra, ktorý som mal možnosť zažiť, keď som sa v roku 1989 ako študent postavil na námestie v Prešove.
Nemohol som si síce cenu prevziať osobne, lebo som odcestovaný, ale som veľmi rád, že tak za mňa spravili moji bývalí zamestnanci.
Po výpovedi sa za vás postavili odborníci, aktivisti aj politici. Vyhli ste sa nenávistným odkazom?
Nestretol som sa s tým.
Nesnažilo sa s vami ministerstvo komunikovať o prepúšťaní?
Práve komunikácia je tam na veľmi nízkej úrovni. Nemôže prebiehať tak, že vám príde len mail od úradníka, ktorý tam robí pár dní a oznámi vám, že máte prepustiť šiestich pracovníkov. Požadovali odo mňa dokonca aj konkrétne mená, čo ministerstvo nemá čo zaujímať.
Lebo máte právnu subjektivitu?
Áno. Za personálnu politiku som bol kompletne zodpovedný len ja.
Chápem, že štát má právo regulovať efektivitu a počet pracovných miest. Treba si však uvedomiť, že národné parky majú nielen rôznu veľkosť, ale sú aj v rôznom štádiu reformy. Nemajú teda rovnaký počet zamestnancov, niektoré ich majú 160, iné ledva 30. Paušálny schematický prístup nie je efektívny a ani možný a práve tohto som sa obával.
V Slovenskom krase máme najnižší počet zamestnancov, okrem toho u nás prebiehala aj delimitácia pozemkov. Zo zákona som bol povinný prevziať pracovníkov z podniku Lesy SR. Svojmu nástupcovi som tak odovzdal väčší počet pracovných miest, ako som mal, keď som nastúpil v roku 2022.
Nikto iný s tým problém nemal?
