Bývalého operatívca NAKA Branislava Dunčka polícia obvinila z marenia spravodlivosti, a aktuálne je v cele policajného zaistenia. Rovnako polícia obvinila aj jeho kolegu operatívca Róberta Magulu. Ich obhajca Peter Kubina očakáva návrh na ich väzobné stíhanie. Skutku sa mali dopustiť ešte počas pôsobenia v NAKA.
Vyšetrovateľa policajnej inšpekcie, podľa Denníka N, pri ich výsluchu zaujímalo, či sa podieľali na príprave knihy Čurillovci. Policajti v prvej línii boja s mafiou.
V spolupráci s Marekom Vagovičom, autorom knihy Čurilovci Policajti v prvej línii boja s mafiou, vám prinášame celú kapitolu knihy o Branislavovi Dunčkovi.
Príbeh Branislava Dunčka
„Nikdy som nemal v pláne stať sa policajtom. Ani v detstve, keď po tom túži väčšina chlapcov,“ hovorí operatívec Branislav Dunčko v obývačke panelákového bytu na okraji Petržalky. V dvanásťposchodovom dome, ktorý pripomína „králikáreň“, žije s partnerkou a ročnou dcérou.
Už v ranom detstve veľmi rád čítal. Najskôr typickú literatúru pre túto vekovú kategóriu Traja pátrači alebo Pán Tragáčik. Neskôr pribudol Pes baskervillský a Sherlock Holmes. Potom to bolo fantasy, ale aj historické knihy. Hlavne o druhej svetovej vojne, ale aj o starovekom Ríme.
„Bol som typický knihomoľ, ale hrával som aj tenis. Na strednej škole som to však nechal,“ spomína Dunčko. Ako chlapec chodil často na ryby. „Bolo to úplne iné detstvo ako dnes. Prišli ste zo školy, tašku hodili do kúta a do večera behali po vonku,“ usmieva sa pri spomienke na 80. roky.
Budúci policajt vyrastal v Zlatých Moravciach, ktoré boli za socializmu známe výrobou chladničiek. Jeho mama bola účtovníčka, otec pracoval v rôznych podnikoch ako robotník. Ani jeden nebol v komunistickej strane. Mama – katolíčka ho viedla aj k viere, otec evanjelik bol vlažnejší. Podľa Dunčka boli vtedy Zlaté Moravce silne religiózne, ľudia tam často chodili do kostola. On sám sa ako študent dvakrát stretol s pápežom, nie priamo, ale na dňoch mládeže v Paríži a Ríme. „Boli tam státisíce ľudí, takže som ho videl len z diaľky, keď šiel okolo na papamobile.“
Ilustračné foto. (zdroj: TASR)Najskôr bývali s rodičmi v rodinnom dome, po vyvlastnení sa presťahovali do paneláku na opačnom konci. „Príjemné malé mesto,“ pochvaľuje si život v Zlatých Moravciach. S mladším bratom, ktorý sa stal neskôr právnikom, trávili veľa času u babky pri Šuranoch.
Po skončení základnej školy šiel na gymnázium v rodnom meste. Bolo to v rokoch 1994 – 1998, v období tuhého mečiarizmu. „Vnímal som únos prezidentovho syna aj vraždu Remiáša. A dúfal, že to raz skončí,“ vraví Dunčko. K zmene prispel i svojim hlasom, v roku 1998 volil SDK.
Po gymnáziu študoval rok na vyššej, obchodnoprávnej odbornej škole v Ostrave. Nevzali ho totiž na právo v Bratislave. „Ostrava nebola veľmi príjemné mesto, hoci som tam nešiel s veľ kými očakávaniami,“ netají sklamanie. „Ale nechcel som sedieť doma, tak som to skúsil.“
Škola ho veľmi nebavila, väčšinu času chodili so spolužiakmi po pivárňach. „Po roku som si povedal, že štúdium, ktoré zvládnem bez toho, aby som sa vôbec pozrel do skrípt, asi nebude veľ kým prínosom do života.“ Druhýkrát to teda skúsil s právom, opäť neúspešne.
Po páde totality bol okolo tohto odboru veľký boom. V tom čase prijímali asi desať percent uchádzačov s priemerným výsledkom testov na úrovni deväťdesiat percent. Následne zostal Dunčko rok doma, pripravoval sa na ďalšie prijímačky. Napokon ho vzali na jeho obľúbenú históriu do Trnavy.
V porovnaní s Ostravou išlo o pomerne náročné štúdium, hlavne latinčina. „Tak som sa drvil, až som začal fajčiť. Prvý zápočet som spravil na sto percent,“ smeje sa na svojom entuziazme. Najviac ho bavil starovek, hoci to bolo kvantum učiva aj dátumov, ktoré často memoroval po nociach.
Z čoho inšpekcia viní bývalých policajtov NAKA. Pomohli jej výpovede kajúcnikov okolo Petrova Čítajte Brigáda v Mníchove
V tom čase sa začal intenzívnejšie zaujímať aj o politiku. Kupoval si denník SME a týždenník Domino fórum, neskôr magazín .týždeň. Diplomovku robil o slovanskom osídlení v Dolnom Rakúsku do polovice 13. storočia. Počas výskumu zistil, že vyše dvadsať percent miestnych názvov v tomto regióne malo slovanský základ.
Počas školy aj brigádoval najskôr v Zlatých Moravciach, kde robil cez letné prázdniny čašníka. Od druhého ročníka chodil na tri mesiace do Mníchova. Vačšinou natieral fasády - hotely, školy, činžiaky. „Je to krásne mesto, každý rok sme stihli aj Oktoberfest,“ uškrnie sa pri spomienke na známy pivný festival.
Bývali kadetade, študent však prežije všetko. Prvý rok býval nad vietnamskou reštauráciou, takže oblečenie musel často prať. Ďalší rok prespávali s kamarátmi v garáži.
„Na plávajúcej podlahe sme si zložili spacáky a normálne fungovali,“ opisuje trochu bojové podmienky. „Mal som dvadsať, nebol som žiadna fajnovka.“
Niekedy zarobil za mesiac aj dvetisíc eur, čo bol pred dvadsiatimi rokmi nielen pre študenta zo Slovenska veľký peniaz. „Počas leta som zarobil viac ako moji rodičia za celý rok dokopy,“ tvrdí. Niečo minul na život v Mníchove, ktorý nebol najlacnejší.
Napriek tomu aj dosť ušetril, z úspor si kúpil napríklad počítač. Ako študent žil nadštandardne, v treťom ročníku si so spolužiami prenajali dom v Trnave. Na Mníchov však nedá dopustiť aj z iných dôvodov. „Krásne centrum, vynikajúca doprava, veľa múzeí, skvelé miesto na život,“ rozplýva sa.
Burani na akadémii
Po absolvovaní Trnavskej univerzity riešil dilemu, čo ďalej. Teoreticky mohol prednášať históriu, čo ho však nelákalo. Rozmýšľal skôr nad prácou v archíve, galérii alebo múzeu. Historici však nezarábali bohviečo, takže zvažoval aj to, či dokáže z platu financovať život v Bratislave.
Jeho vtedajšia priateľka už pracovala na pamiatkovom úrade, kde sa tiež zarábalo málo. Paralelne chodil na pohovory a hľadal si prácu v štátnej správe. Nakoniec ho osud zavial úplne inde. „Raz ráno sme po ťažkej noci na chate v Bátovciach fajčili so spolužiakom na balkóne,“ spomína Dunčko.
Priateľka tohto spolužiaka sa pre zmenu zamestnala v Univerzitnej knižnici. „Vravel mi, že si všimol nejaké plagáty, že polícia hľadá vyšetrovateľov. Vôbec som si to nevedel predstaviť, hoci ma bavili kriminálky. Po pár týždňoch som si však povedal, že to skúsim.“
Po podaní prihlášky ho zavolali na vstupné testy. Skúšali ho zo slovenčiny, potom robil fyzické testy: ľahsed, skok do diaľky z miesta, zhyby, beh na sto metrov, dvanásťminútovka a plávanie. Uchádzač o prácu v polícii musí prejsť aj psychotestami a zdravotnou prehliadkou.
„Nebol som nejaký veľ ký športovec, ani na vysokej škole som sa veľmi nehýbal. Ale dalo sa to zvládnuť, na fyzické testy som sa pripravoval asi dva týždne,“ vraví Dunčko. Pred nástupom na konkrétny útvar musel ešte absolvovať policajnú akadémiu. „Bol to úplný šok,“ priznáva otvorene. Na Trnavskej univerzite ho totiž učili kapacity ako Richard Marsina, Vincent Sedlák a Jozef Šimončič. Slušne vychovaní džentlmeni a elegáni, s patričným slovníkom v porovnaní s policajnou akadémiou veľký kontrast. „Tam bola časť vyučujúcich banda buranov. Hovoril som si, že kam som sa to, preboha, dostal,“ vydesil sa Dunčko po príchode na školu.
Podľa neho bol problém aj v tom, že tam učili ľudia, ktorí boli vyše dvadsať rokov mimo praxe. „Učili nás neaktuálne veci, niektorí dokonca spomínali pohraničnú stráž. Svet sa však medzitým zmenil,“ opisuje, ako to tam vyzeralo.. Alebo ich učili civili, ktorí pre zmenu nemali žiadnu prax.
Nakoniec sa touto školou nejako prehrýzol a nastúpil na políciu v prvom bratislavskom okrese. Zaradili ho na od- bor ekonomickej kriminality. Prvé týždne si pozeral Trestný zákon, čo ho až tak nebavilo. Viac ho zaujímali konkrétne spisy napríklad podvody v ČSOB, ktoré riešil jeho kolega.
„Keď však som videl, že má k tomu v skrini osemdesiat spisov, kládol som si otázku, ako to môže stíhať,“ nevedel si to predstaviť. Podľa neho sa vyšetrovatelia pri takom množstve nemohli príliš „vŕtať“ v každom spise, prioritou bolo ukončiť ho. „Bola to pásová výroba, na úkor kvality,“ hovorí Dunčko.
Na začiatku pomáhal starším kolegom s administratívou, fotil im spisy a podobne. Jadro kolektívu však predstavovali mladí vyšetrovatelia a operatívci. Počas práce na okrese spoznal Jána Čurillu, Miroslava Chudého alebo Roberta Magulu. Sám sa napokon vyšetrovateľom nestal.
„Páčila sa mi atmosféra, ktorá tam vládla. Ale predstava, že budem celé dni sedieť nad spismi, ma až tak nenadchla,“ vysvetľuje dôvody. Dunčko vtedy vážne rozmýšľal, že z polície úplne odíde. Prišla však ponuka, aby sa presunul na operatívu. „Tak som si povedal, že tomu dám šancu.“
Hmla okolo Tupého
Hlavný rozdiel medzi vyšetrovateľom a operatívcom spočíva v tom, že pokým prvý procesne vypočúva svedkov aj podozrivých, druhý sa pohybuje a zbiera dôkazy skôr v teréne. Podobným spôsobom pracujú aj investigatívni novinári akurát nejdú so svojimi zisteniami na súd, ale predostierajú ich verejnosti prostredníctvom svojich reportáží.
Dobrý operatívec si musí získať dôveru svojich informátorov, ktorí sa pohybujú aj v prostredí organizovaného zločinu. Spočiatku sa Dunčko venoval majetkovej kriminalite, kde bol dosť voľný režim. „Keďže som nastúpil v lete, väčšina starších kolegov trávila čas na kúpalisku.“
Kniha Mareka Vagoviča (zdroj: Diana Čermáková/vydavateľstvo Švabach.)Oveľa náročnejšie to bolo po prechode na ekonomickú kriminalitu. Jedným z jeho kolegov bol aj starší vyšetrovateľ František Vojtuš. „V tom čase už robil na väčších kauzách, tak som mu pomáhal so zháňaním svedkov, predvolaniami a podobne,“ približuje prvé skúsenosti.
Na spomínanom úseku však zároveň pracoval aj policajt, s ktorým si spočiatku vôbec nesadol. „Raz som niekomu kopíroval spis a prišiel tam taký divný týpek, ktorý sa začal rozčuľovať, že ho blokujem.“ Dunčko sa následne dozvedel, že tento človek bol šesť rokov postavený mimo službu. Dôvodom mali byť jeho pracovné metódy. „Legenda hovorí, že počas výsluchu niekomu vytrhol zub,“ ozrejmuje jeho background. Po šiestich rokoch sa vrátil na políciu a keďže ho nemali kam dať, skončil na ekonomickej kriminalite. „Nemal o tom ani šajnu,“ tvrdí Dunčko.
Hoci ich prvý kontakt bol vyhrotený a vulgárne si vynadali, neskôr sa z nich stali parťáci. „Zistil, že sa nechcem zašívať ako iní. Časom sme spolu začali chodiť aj na nočné výjazdy.“ Pokým tento policajt nosil primárne informácie z terénu, Dunčko z nich robil použiteľné záznamy.
Neboli to však ekonomické delikty, ale krádeže, lúpeže a vlámačky. „Keďže môj kolega robil predtým na násilnej kriminalite, ekonomiku striktne odmietal. Nadriadení zase vedeli, že s ním nepohnú a ešte by si aj všeličo vypočuli. Mne to vyhovovalo, tak som sa pri ňom zviezol.“
Prepisoval odposluchy Piťovcov
No keďže časom sa chcel posunúť ďalej, sondoval možnosti. Motivovalo ho aj to, že policajti ako Čurilla, Chudý alebo Vojtuš medzitým kariérne postúpili na ÚBOK. „Kolega tam mal kontakty, tak sa spýtal, či nemajú voľné miesta.“ Dunčka a jeho ďalšieho parťáka Ľubomíra Cvika prijali na oddelenie odhaľovania.
Písal sa rok 2011, čo bolo veľmi hektické obdobie. ÚBOK vtedy vyšetroval vraždu známeho právnika Ernesta Valka, zločinecké skupiny sýkorovcov, piťovcov či bankomatovú mafiu. Keďže bolo veľa zadržaných, Dunčko ich predvádzal na výsluchy, robil previerky v teréne.
Právnika Ernesta Valka zavraždili v novembri 2010. (zdroj: ARCHÍV SME - Vladimír Šimíček)Ako nováčik prepisoval aj niektoré odposluchy piťovcov. Zdanlivo podradnú prácu bral úplne prirodzene. „Bolo to treba spraviť, tak som pomohol a nefrflal,“ približuje, ako uvažoval. Ako prvý riešil prípad vraždy študenta Daniela Tupého na bratislavskom Tyršovom nábreží.
Na kauze spolupracoval s vyšetrovateľom Ľubomírom Daňkom. „Bol to pomerne rozsiahly spis, takže som ho študoval aj po večeroch, aby som sa do toho rýchlo do- stal,“ spomína na začiatky náročného preverovania. Spolu s Daňkom mali už vtedy vážne pochybnosti o objektivite celého konania.
Podľa Dunčka to pôvodná vyšetrovateľ ka prípadu účelovo a bez jednoznačných dôkazov ťahala smerom k piťovcom. „Iné stopy až očividne prehliadala. O dôvodoch môžem len špekulovať,“ dodáva s tým, že v kuloároch sa hovorilo o jej prepojeniach na mafiána z inej zločineckej skupiny.
Podľa neho bol problém aj v tom, že nikto nechcel hovoriť. Nenašla sa ani vražedná zbraň nôž. Až tento rok bol z vraždy Tupého takmer dvadsať rokov od spáchania skutku obžalovaný advokát Adam Puškár, ktorý mal v tom čase sympatizovať s extrémnou pravicou. Vinu však popiera.
Poker s Kaliňákom
Keď sa v roku 2012 spojil ÚBOK, Úrad boja proti korupcii a Národná jednotka finančnej polície, Dunčko a jeho kolegovia prešli pod novovytvorenú NAKA. Podľa neho to však nerobilo úplne dobrú krv, hlavne na protikorupčný úrad pozerali trochu cez prsty.
„Brali sme to tak, že nič poriadne nerobia, takže teraz sa to spojí a oni sa budú voziť na našich výsledkoch,“ vysvetľuje negatívnu emóciu. Pokým ÚBOK mal už vtedy za sebou rukolapné výsledky v podobe rozloženia násilných zločineckých skupín, protikorupčný úrad prešľapoval na mieste. Hlavne v ére, keď ho viedol Tibor Gašpar, ktorý odkláňal pozornosť od politikov a nominantov prvej Ficovej vlády.
Jednoznačné výsledky nemal ani jeho predchodca Jozef Šátek, hoci sa snažil vyšetrovať aj korupciu na najvyšších miestach. Väčšinu prípadov však nedotiahol do úspešného konca. Buá kvôli tlakom „zhora“, alebo pre neschopnosť zabezpečiť nepriestrelné dôkazy.
Robert Kaliňák a Tibor Gašpar ako policajný prezident v roku 2015. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Gašpar stál paradoxne neskôr aj pri zrode NAKA spolu s vtedajším ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Ako ich vtedy vnímal? „Úprimne, pre mňa boli podstatní len moji bezprostrední nadriadení,“ hovorí Dunčko. O ich pozadí a prepojeniach ešte nič netušil. „A Gašpara s Kaliňákom pre zmenu nezaujímali zločinecké skupiny, na ktorých sme pracovali.“
Deduško na čele NAKA
Podľa vlastných slov veľmi neregistroval ani riaditeľov NAKA. „Prvým šéfom bol taký deduško, pri ktorom hrozilo, že sa stratí cestou z toalety do kancelárie,“ smeje sa. Milana Tökölyho neskôr vystriedal na čele elitnej jednotky Daniel Goga.
„Počul som, že mal zábrany robiť niektoré veci, a preto prišiel Peter Hraško,“ vraví Dunčko. Ani s Hraškom veľmi neprichádzal do styku, o tom, že mal byť Bödörovým vazalom, nemal ani šajnu. Podľa neho sa v kuloároch šuškalo hlavne o Bernardovi Slobodníkovi, že vie kadečo zariadiť. Prvé signály, že niečo nie je v poriadku, si spojil až so zatýkacími akciami proti takáčovcom. V roku 2016, keď zadržali jednu vetvu, ešte prebehlo všetko hladko. „Našli sme šestnásť zo sedemnásť ľudí, niektorí sa priznali, väčšina skončila vo väzbe,“ spomína na udalosti spred ôsmich rokov.
Problémy nastali až v roku 2017, keď rozbehli akciu pr ti inej vetve aj samotnému bossovi skupiny Ľubomírovi Kudličkovi. „Zo šestnástich alebo sedemnástich ľudí sme už našli len šiestich,“ zostal prekvapený. Dunčko s kolegami však nemali dôkazy, odkiaľ mohli uniknúť informácie o pripravovanom zásahu.
Zachytili len šumy, že Milan Lučanský sa mal stretnúť s takáčovcami a niečo s nimi riešiť. „Niektorí sa pre zmenu na výsluchoch vyjadrili, že chodili hrať poker s Kaliňákom,“ poodhaľuje, odkiaľ mohol fúkať vietor. Išlo však len o indície, s ktorými sa nedalo procesne pracovať.
Mafia sa nevyhrážala
Na takáčovcoch úzko spolupracoval aj s vyšetrovateľom Pavlom Ďurkom, ktorý chodil preventívne ozbrojený. Mafiáni ho sledovali, údajne sa pripravovala aj jeho vražda. Nemal nikdy strach z prípadnej pomsty kriminálneho prostredia? „Nie. Počul som, že sa na mňa niekto pýtal, ale nikdy to neboli priame vyhrážky,“ tvrdí Dunčko.
Až na výnimky sa vraj správali členovia zločineckých skupín slušne. „Keď sme ich zadržali, nikto nikoho nemlátil.
A oni neboli drzí ani arogantní. Brali to tak, že sme policajti, ktorí si robia svoju robotu. A oni sú vagabundi, ktorí majú tiež svoje zamestnanie,“ dodá odľahčene.
Podľa neho to vnímali aj ako súboj kto z koho. „Zrejme si hovorili, teraz ste nás zadržali a uvidíme, čo z toho bude, to znamená, či udržíme dôkaznú situáciu a podobne.“ Podobne ako Čurilla mal skôr problém s ich nevychovaný mi advokátmi. „Niektorí sa správali ako totálne hovädá,“ vraví Dunčko.
Okrem toho, že očakávali, že im pomaly prestrie červený koberec, hrali rôzne hry. „Väčšinou zastupovali viacerých členov skupiny, ale hrali v prospech bossa, ktorý ich platil. A kočírovali to tak, aby boli tí ostatní ticho, respektíve tiež to hrali v jeho prospech,“ vysvetľuje.
V realite sa potom stávalo, že nižší členovia skupiny dostali dvadsať aj viac rokov väzenia. „Advokát ich totiž presvedčil, aby nič nerozprávali, že aj tak na nich nič nemáme a podobne. Viacerí boli pritom nalomení, keby začali svedčiť hneď na začiatku, mohli skončiť oveľa lepšie,“ myslí si.
Mozgový makač
Napriek tomu, že nechodil s klapkami na očiach a sledoval aj to, aké kauzy zverejňujú relevantné mienkotvorné médiá o rozsahu prepojenia bezpečnostných zložiek s organizovaným zločinom sa dozvedel až po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.
„Registroval som síce kauzu Bašternák v roku 2016 aj protikorupčné protesty v roku 2017. Keá sa však niekto spýta, kde sme boli do februára 2018, keď zabili Jána a Martinu, tak môžem povedať len jedno: vyšetrovali sme piťovcov, takáčovcov či sýkorovcov,“ hovorí Dunčko.
Podľa neho sa k nim korupčné prípady s politickým pozadím ani nedostávali, keďže boli protizločinecká jednotka. Nebolo mu však podozrivé, že napriek zisteniam investigatívnych novinárov išlo vyšetrovanie podobných prípadov do stratena? „Počuli sme, že keď niečo príde na korupciu, tak tam sa to nejako utrasie,“ priznáva s odstupom času.
O to viac si cení, že tím Kuciak naozaj „makal“ a snažil sa v čo najkratšom čase objasniť dvojnásobnú vraždu. Po tom, čo vyšlo najavo o policajnej mafii, ktorú mal riadiť Norbert Bödör, považoval za prirodzené, že došlo k výmene Gašpara, Hraška, Krajmera a spol.
Lučanského dohody
Ako vnímal, že do najvyššej funkcie sa dostal Lučanský? Policajt, o ktorom mal pochybnosti, či nevyniesol takáčovcom informácie o pripravovanom záťahu? „Spočiatku som ho vnímal ako človeka, ktorý splnil spoločenskú objednávku, keď dostal do basy Mikuláša Černáka,“ spomína Dunčko.
Zároveň si však uvedomoval, že to nemuselo byť „len tak“. „Hovorilo sa o rôznych Lučanského dohodách s Jánom Kánom, ktorý mal byť Černákovou pravou rukou. Doteraz sa mu darí unikať spravodlivosti,“ pripomína Dunčko. Nechce však špekulovať, či boli za tým aj nejaké finančné protislužby od mafiána Kána.
Milan Lučanský na archívnej snímke. (zdroj: SME - MARKO ERD)Napriek tomu ho neprekvapilo, že práve Lučanský sa stal po vražde policajným prezidentom. „V tom čase bol kariérne na vzostupe, spomínali sa aj jeho nadštandardné vzťahy s Kaliňákom.“ Dôkazy o tom, že bral úplatky, vyšli najavo až niekoľko mesiacov po jeho odchode z funkcie.
Podarilo sa to aj vďaka vtedajšej spoločenskej klíme a tlaku verejnej mienky. Desiatky tisíc ľudí, ktorí vyšli po Kuciakovej vražde do ulíc, nežiadali len vyvodenie politickej, ale aj trestno-právnej zodpovednosti za ovládnutie štátu mafiou, ktorá si kupovala vplyv, moc a beztrestnosť.
Ako to už býva, k odhaleniu najväčších zločinov dopomohla aj náhoda. A na jej začiatku stál zhodou okolností operatívec Dunčko. „V lete 2019 som mal nočnú službu. Volali mi, že prišiel nejaký oznamovateľ,“ začína rozprávanie o prípade, ktorý viedol až k trestnému stíhaniu najvplyvnejších ľudí v politike, biznise aj bezpečnostných zložkách.
Výpovede spustili lavínu
Nečakaná návšteva ho veľmi nepotešila. V sobotu večer sa mu nechcelo ísť do práce, hoci musel byť v pohotovosti. „Keď som prišiel na vrátnicu, sedel tam Pavol Kmeťo bitkár od takáčovcov,“ spomína Dunčko. Najskôr sa tváril, že chce rozprávať, ako ho vydierajú, potom sa však náhle zdvihol a odišiel.
Asi po mesiaci sa vrátil a začal svedčiť o rozsiahlej trestnej činnosti takáčovcov. Aj na základe jeho výpovedí spravila polícia na jeseň 2019 veľkú akciu proti tejto zločineckej skupine s názvom Apač. Kmeťo svedčil o starších i nových kauzách, až sa postupne vyskladala celá mozaika.
Jeho výpovede spustili lavínu, keďže následne začali s políciou spolupracovať ďalší takáčovci ako Zeman, Petrov či Dömötör. Cez nich sa dostali vyšetrovatelia k Ľudovítovi Makóovi, ktorý si mal objednať vraždu Jána Čurillu, čo sa nepotvrdilo. Makó však začal vypovedať o policajnej mafii a jej politickom krytí Ficom a Kaliňákom.
„Aj preto mi je smiešne, keď počúvam reči niektorých politikov, že bola na nich nejaká objednávka,“ hovorí Dunčko. S takáčovcom Kmeťom, ktorý to celé „spôsobil“, si pritom užil svoje. „Keď mi v noci od neho pípali správy, priateľka si myslela, že mám milenku,“ spomína s úsmevom.
Volali ho mozgový makač, s ktorým nebola práve jednoduchá komunikácia. „Veľa rozumu nepobral, okrem toho boxoval. Predpokladám, že bral aj steroidy, k tomu údery do hlavy to nie je dobrá kombinácia.“ Chvíľu bol Kmeťo pod policajnou ochranou, z ktorej však odišiel.
Raz sa Dunčka pýtal, či môže fajčiť marihuanu. Inokedy ho zaujímalo, či sa má oženiť s priateľkou, s ktorou žil.
„Nemusím?“ zaskočil ho v jednej chvíli. „No nemusíš,“ odpovedal mu policajný operatívec. Potom sa mu zdôveril, že niekomu v minulosti rozbil okno alebo poškriabal auto. Nakoniec skončil Kmeťo na psychiatrii, odkiaľ mu písal, že ho týrajú fialovou farbou. Neskôr podal naňho a Ďurku trestné oznámenie, že ho vydierajú. „A potom spustil, že sme mu cez reklamu v televízii posielali nejaké odkazy, respektíve, že sme mu cez diaľkové ovládanie rozplakali dieťa,“ dodáva Dunčko.
Tiger v klietke
V rámci rozkrývania trestnej činnosti bielych golierov, ktorú nepriamo naštartoval takáčovec Kmeťo, bol Dunčko aj pri výsluchoch Jozefa Brhela či Františka Imreczeho. „Brhel tvrdil, že všetko je vymyslené, respektíve komplot. Imrecze sa takmer zosypal už počas prvého výsluchu,“ opisuje, ako sa správali.
Keď skončil Imrecze vo väzbe, Dunčkovi volal kukláč, ktorý mu robil eskortu, že majú za ním prísť, lebo je „totálne vybavený“. „Vravel mi, že Imrecze plakal celou cestou zo súdu do väzby a že bude rozprávať. Mohol sa na to vykašľať, ale dal nám echo,“ oceňuje prístup kolegu z inej policajnej zložky. Podľa neho je Imrecze typ človeka, ktorého zomlel systém. „Nie je to vo svojej podstate vagabund. Spravil prvý ústupok a potom to už s ním išlo dolu vodou,“ myslí si. Inak vnímal Ľudovíta Makóa, ktorý sa až tak nebránil „využívať benefity moci a urobiť si z toho vlastný biznis“.
Zároveň ho však považoval za šikovného manažéra, ktorý sa vyznal. „Keby si robil svoju prácu na Kriminálnom úrade finančnej správy tak, ako má, je výborným riaditeľom. Aj páchanie daňových podvodov by bolo oveľa komplikovanejšie, lebo tomu rozumel a mal prehľad,“ myslí si Dunčko. Bernard Slobodník bol pre zmenu typická „tlačenka“.
„Do funkcií sa dostal len vďaka známostiam. Svojej práci nerozumel, bola to preňho len statusová vec,“ tvrdí. Podľa neho sa psychicky rozložil už v momente, keď sa dozvedel, že polícia ide robiť nejakú akciu. „Dobre si to však zrátal, keď sa prišiel s predstihom prihlásiť sám.“
Podobný „background“ ako Slobodník mal aj Dušan Kováčik. „Niekto ho vytiahol do Bratislavy a spravil z neho špeciálneho prokurátora. Následne sa mu mocní v tomto štáte začali pchať do zadku.“ Keby sa to nestalo, podľa neho by sedel Kováčik spokojný niekde na prokuratúre v Trenčíne. Po zadržaní pôsobil na Dunčka slušne, pokojne a žoviálne. „Vyjadril sa zhruba v tom zmysle, že čo mal robiť, keď tak fungoval systém,“ povedal mu údajne Kováčik počas rozhodovania o väzbe.
Politický presah verdiktu nad Dušanom Kováčikom je enormný. (zdroj: SME - MARKO ERD)Iným prípadom bol Milan Lučanský.„Keď ho priviezli na výsluch, chodil po miestnosti ako tiger.“ Neskôr sa upokojil, čo vraj mohlo súvisieť aj s tým, že o jeho väzbe rozhodovala Pamela Záleská – sudkyňa s ráznou povesťou, ktorá si dokáže urobiť v pojednávačke poriadok. Keď spáchal neskôr Lučanský samovraždu, s Dunčkom to vôbec nepohlo. „Brutálnym spôsobom sa spreneveril svojmu poslaniu.“
Podľa neho vypovedá o Lučanskom aj dialóg, ktorý viedli na súde takáčovci Zeman a Kudlička. Keď mu Kudlička vyčítal, že začal spolupracovať s políciou, Zeman mu odpovedal: „Keby si nebol taký žgrloš a dáš Lučanskému pol milióna, aby zobral Ďurkovi spis tak sme tu nemuseli vôbec sedieť.“
Veľké decko, ktoré si plnilo sny
Dunčko nemá pozitívnu mienku ani o Vladimírovi Pčolinskom. „Veľké decko, ktoré si plnilo detské sny. Nikdy nebol v žiadnej ozbrojenej zložke, takže ho museli brať zásahovky na výjazdy. On sa v tom vyžíval, nehovoriac o tom, že doma mal kopec zbraní. Na čo mu to bolo?“ pýta sa.
Za dôležité považuje výpovede takáčovca Petra Petrova alias Tigra, ktorý sa pohyboval na pomedzí tajnej služby a organizovaného zločinu. Fico a spol. o ňom neskôr šírili, že svedčil na objednávku, respektíve, že čurillovci s ním manipulovali, aby účelovo kriminalizoval Smer.
Dunčko to považuje za úplný nezmysel a dokladá to aj genézou jeho spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ako prvý vraj meno Petrov vyslovil Makó, ktorého navštívil vo vyšetrovacej väzbe v Žiline spolu s prokurátormi Ondrejom Repom a Michalom Šúrekom.
Následne sa Dunčko vybral za vtedajším šéfom operatívy Jánom Káľavským. „Keď počul meno Petrov, úplne zbledol. Po chvíli za mnou prišiel s tým, že je to jeho informátor a spýtal sa, či by sme mu nevedeli nejako pomôcť. Tak som mu povedal, nech sa spýta vyšetrovateľov.“
Dunčko a jeho dvaja kolegovia – operatívci sa následne stretli s Petrovom na pumpe, pri výjazde z Bratislavy smerom na Svätý Jur. „Bolo to krátke, zhruba polhodinové stretnutie, kde načrtol, koho všetkého pozná a čo všetko vie o ekonomickej trestnej činnosti,“ približuje prvý kontakt. Potom sa Petrov dostavil na štandardný výsluch. „Medzi prvým stretnutím a výsluchom nebolo nič. Normálne to na seba nadväzovalo, netreba za tým hľadať žiaden komplot.“ Podľa Dunčka bol ako svedok mimoriadne cenný v tom, že má výbornú pamäť na mená, čísla, firmy, dátumy, prevody.
„Ten by vyštudoval históriu s ťažkým prehľadom,“ vraví s nadsázkou vyštudovaný historik Dunčko. Podľa neho musel mať Petrov širokú sieť kontaktov, keďže sa k nemu zbiehali informácie z rôznych strán. „A dokázal si ich aj analyticky vyhodnocovať,“ oceňuje jeho zručnosti.
Biele goliere sa rýchlejšie zlomia
Káľavského si vraj nikdy k telu veľmi nepúšťal. „Veselý chalan, ale intelektuálne nič moc. Hromotĺk a akčný človek, ktorý vedel narobiť poriadky. Jeho operatíva však bola o dosť slabšia,“ netají Dunčko. Káľavského prechod na „druhý breh“ ho síce prekvapil, ale menej ako Čurillu a spol., keďže s ním nemal osobný vzťah.
Cení si ale prístup Františka Böhma, ktorý prišiel na výsluch a „spustil“. „Od začiatku šiel do najmenších detailov. Vrátane úplatkov pre Lučanského, čínskej práčky a podobne. Na rozdiel od Makóa aj ďalších, ktorí čakajú, čo všetko vieme,“ opisuje stratégiu niektorých kajúcnikov.
Podľa neho bol typickým príkladom takéhoto prístupu bývalý viceprezident finančnej správy Daniel Čech. Toho polícia zadržala až trikrát, keďže nepovedal na prvý ani druhýkrát všetko. „Keď sme ho brali tretíkrát, pozerali sme naňho, či je kompletný,“ nechápal Dunčko.
Počas vypočúvania ľudí z „vyšších kruhov“ si zároveň uvedomil, aký je rozdiel medzi nimi a hrubokrkou mafiou.
„Stará garda dlhšie vydrží ten tlak, výsluchy, väzbu. Je v nich ešte tá povestná mafiánska česť. Biele goliere sa rýchlejšie zlomia a začnú spolupracovať,“ porovnáva.
Podľa neho je to aj tým, že zločinci predchádzajúcej éry počítali s tým, že môžu skončiť v base. „Celý život fungovali ako vagabundi, takže boli na to pripravení. Tí druhí si mysleli, že sa im nič nemôže stať.“ Mali totiž pod kontrolou kľúčové štátne inštitúcie, vrátane polície a prokuratúry. Dunčko je po skúsenostiach s jednými aj druhými presvedčený, že väčšina z nich sú v zásade normálni ľudia. „Je medzi len málo vyslovených psychopatov, ktorí nemajú na starosti nič iné, len robiť zlobu a ubližovať iným. Väčšinu z nich ovplyvnilo prostredie,“ myslí si.
Amnestia na zločiny
Pokiaľ ide o biele goliere, za dôležitú považuje aj výpoveď Borisa Beňu bývalého námestníka riaditeľa SIS. Ani Dunčko totiž nepredpokladal, že začnú kooperovať aj vysokopostavené kádre z prostredia tajnej služby. „To bol pre mňa naozaj šok, keďže nešlo o nejakého malého grázlika,“ spomína s odstupom času.
Po Beňovej výpovedi začali byť nervózni aj ľudia, s ktorý mi spolupracoval. „Beňa bol už z titulu svojej funkcie dobre informovaný, takže každý, kto s ním bol v kontakte, si vedel zrátať, čo mu potenciálne hrozí,“ opisuje uvažovanie ľudí z prostredia bezpečnostných zložiek, politiky aj biznisu.
Po tom, ako rozbehli Čurilla, Ďurka, Mašin, Sabota, Dunčko a spol. rozsiahle akcie proti tzv. našim ľuďom, však prišla odveta. Najskôr sa na verejnosti objavila správa SIS, ktorá ich účelovo očierňovala a kriminalizovala. Vtedy znervóznel aj Dunčko. Išlo totiž o zjavný pokus zastrašiť všetkých, ktorí by chceli poctivo preveriť korupčno-mafiánske kauzy s politickým pozadím.
V inkriminovanom období sa každé ráno budil o štvrtej, vyšiel na balkón a pozrel sa, či ho nejdú zadržať. O piatej sa to zopakovalo. O šiestej sa definitívne prebral a pre istotu sa ešte raz pozrel von oknom, či tam nie sú kukláči a môže ísť v pokoji do práce. „Vtedy sme už vedeli, že Káľavský je krivý. Akurát sme netušili, čo všetko si môže navymýšľať. A čo dokážu vyrobiť z našich odposluchov.“
Ján Kaľavský v zozname osôb v pátraní. (zdroj: Ministerstvo vnútra)
Vnútorné napätie malo vplyv aj na jeho súkromie. „Celý deň ste v práci, v noci poriadne nespíte. Permanentná nervozita sa musí nejako prejaviť.“ O tom, že ho môžu zadržať, informoval aj partnerku. „Videla, že som chodil každú noc kontrolovať balkón. Našťastie, vtedy sme ešte nemali dieťa.“
Dunčka nakoniec nezadržali. Keď brali čurillovcov do väzby, balil sa na dovolenku do Francúzska. „Chvíľu som zvažoval, čo spraviť. Jednak sa mi tam vzhľadom na okolnosti ani nechcelo ísť. Zároveň ma napadlo, že keď odídem na dovolenku a budú ma chcieť tiež zadržať, dajú mi útekovú väzbu,“ rozmýšľal, ako sa zachovať, aby sa zbytočne nevystavoval riziku.
Výsledky nikoho nezaujímajú
Celé obdobie od júna 2021, keď začala okolo čurillovcov hustnúť atmosféra až po september 2021, keď štyroch z nich zadržali, vnímal ako veľmi nepríjemné. „Nikto z nás sa nezosypal, ale každého to nejako poznačilo. Pamätám si tú zmes únavy, sklamania a nasratosti.“ Hoci neskončil vo väzbe, aj jeho začala inšpekcia účelovo trestne stíhať.
Po voľbách 2023 bol podobne ako Čurilla, Ďurka, Mašin a Sabota postavený mimo službu, mesiac nechodil do práce. „Znášal som to celkom dobre, keďže v tom čase sme už mali dcéru. Venoval som sa jej, akurát ma rozčuľovaľo, že s ňou nemôžem ísť cez deň von,“ hovorí Dunčko.
Keď sa vrátil do práce, atmosféru na polícii hodnotil ako „katastrofálnu“. Na začiatku pritom nebol celkom stotožnený so vznikom NAKA, pretože si myslel, že v menšom kolektíve sa dajú dosiahnuť lepšie výsledky. „Posledné roky však ukázali, že je to životaschopný útvar, ktorý neťahá len pár jednotlivcov v Bratislave, ale aj východ či stred.“
Od volieb 2023 vraj výsledky nikoho nezaujímajú. „Je to skôr o papierovačkách, keď musíte hlásiť nadriadeným aj príchod do práce. Najzásadnejšie veci, ktoré sa riešia, sú čiarky a bodky,“ hovorí s iróniou v hlase. Funkcionárov musia tiež informovať, koho idú trestne stíhať, respektíve zadržať. Aj preto odišiel medzičasom na rodičovskú dovolenku.
Najviac ho štve, že útvar, ktorý sa budoval desať-jedenásť rokov, zničila Ficova vláda za niekoľko mesiacov. Napriek tomu chce zostať, hoci je možné, že nebude robiť to, čo doteraz. „Možno so mnou pozametajú a dajú ma niekam na obvodné oddelenie, kde nebudem robiť operatívu.“
Dunčka už kontaktoval človek zo súkromného sektora, ktorý ho oslovil so slušne platenou ponukou. Zatiaľ neprikývol. „Vnútorne vás zomkne aj to, ako sa snažia s vami vybabrať, postavia vás mimo služby, nevyplácajú vám mzdu, musíte sa brániť trestnými oznámeniami. Kým bude nejaká iskierka nádeje, že sa to dá zvrátiť, budem bojovať.“ Povzbudili ho tiež reakcie bežných ľudí, ktorí sa čuril- lovcom vyzbierali na platy. Na rozdiel od Sabotu, ktorému sa susedia otočili chrbtom, má šťastie aj na najbližšie okolie. „Nikto mi nič nevyčítal, ani sa nevypytoval, čo sme to, preboha, robili,“ vraví s úľavou.
Voľby sú len epizóda
Zarazilo ho skôr správanie niektorých kolegov, ktorí boli predtým milí a ústretoví. „Po zmene vlády v roku 2023 sú zrazu najväčší frajeri a strúhajú formu.“ Prekvapilo ho aj to, ako nekompromisne postupovalo v prípade čurillovcov nové vedenie polície a rezortu vnútra.
Dunčko počítal s tým, že ich odvolajú z funkcií a dosadia si svojich ľudí. Naivne si však myslel, že sa slušne dohodnú aspoň na tom, že budú môcť aj naďalej robiť vyšetrovateľov, respektíve operatívcov. Hoci je sklamaný, ako to nateraz dopadlo, z politického vývoja si ťažkú hlavu nerobí.
„Voľby sú len epizóda, o štyri roky môžu prísť iní,“ myslí si. Viac ho vyrušuje, že novely trestných kódexov, ktoré schválila súčasná vládna koalícia, sú amnestiou nielen na všetky staršie kauzy, ale aj roky dopredu. „Toto sa bude ťažko naprávať, ak vôbec,“ netají skepsu.
Podľa neho ide o takú „ohavnosť“, že v budúcnosti by mala byť aj predmetom trestného stíhania. „Veď to je doslova sabotáž, ktorá znefunkční inštitúcie a poškodí spoločnosť,“ hnevá sa. Dunčko považuje za úplne „zvrhlé“ aj to, že spomínané novely písali samotní obvinení.
Zároveň však verí, že ľudia postupne precitnú, keď zažijú dôsledky novej legislatívy na vlastnej koži. „Napríklad vtedy, keď im niekto ukradne auto a na polícii ich vysmejú, lebo to nebude trestný čin.“ Podľa neho je len otázkou času, kedy sa to prejaví aj na prudkom náraste bežnej kriminality.
Knihu Čurillovci si môžete kúpiť v kníhkupectvách Martinus, Panta Rhei aj v mnohých ďalších po celom Slovensku.
Beata
Balogová
