Róbert Magula, bývalý operatívec NAKA je v cele policajného zaistenia a jeho advokát očakáva návrh na väzobné stíhanie. Polícia ho viní z marenia spravodlivosti rovnako, ako jeho kolegu Branislava Dunčka. Obaja pracovali na prípadoch, ktoré sa týkali nielen mafie, ale bývalých policajných funkcionárov a exponovaných osôb politického života. Obaja považujú obvinenie za nezákonné a účelové. Inšpekcia ich už v inom prípade v minulosti obvinila rovnako, ako policajtov okolo Jána Čurillu zo zneužitia právomoci verejného činiteľa.
Vyšetrovateľa policajnej inšpekcie pri ich výsluchu zaujímalo, či sa podieľali na príprave knihy Čurillovci. Policajti v prvej línii boja s mafiou, informoval o tom Denník N.
V spolupráci s Marekom Vagovičom, autorom knihy vám prinášame celú kapitolu knihy o Róbertovi Magulovi.
Príbeh Róberta Magulu
„Policajtom som chcel byť až na strednej škole, lebo na základnej som sa veľmi zle učil,“ hovorí operatívec Róbert Magula v kuchyni menšieho domu v dedine Biely Kostol neďaleko Trnavy.
Keď to vysloví, akoby sa na chvíľu zahanbil, hoci prospech je to posledné, čo zavážilo, keď sa stal spolu s Branislavom Dunčkom jedným z najlepších operatívcov v krajine.
Magula pochádza len kúsok od súčasného bydliska z obce Bohdanovce, kde býval s rodičmi, manželkou a deťmi až do svojej štyridsiatky. „Detstvo na dedine je iné ako v meste. Mal som veľa povinností, takže keď som sa chcel trochu venovať aj sebe, učenie išlo bokom,“ vysvetľuje rozdiely.
Doma mali veľkú záhradu, o ktorú sa bolo treba starať. Chovali aj zvieratá, takže rodičia ho „zapriahli“ do domácich prác už na prvom stupni základnej školy. „Keďže nebolo veľa peňazí, žili sme z toho, čo sme si dopestovali a dochovali,“ približuje bežný život dedinského chlapca.
Zároveň však priznáva, že nosil štvorky aj preto, že bol lajdák. „Keď som sa mal učiť, špekuloval som, ako sa z toho vyvliecť.“ Nikdy nebol športový typ, s kamarátmi sa skôr naháňali po ulici a robili „zlobu“. Prvý stupeň navštevoval školu v Bohdanovciach, druhý v Bolerázi.
Jeho matka bola najskôr zdravotná sestra, potom žena v domácnosti. Otec pracoval v trnavskej automobilke ako údržbár. Obaja rodičia boli veriaci, takže do kostola chodil aj ich syn. Spolu so staršou sestrou, ktorá sa neskôr vyučila za krajčírku, ale pracovala vo firme na výrobu plastov.
Magula ako chlapec miništroval. „Nebral som to tak, či musím alebo nemusím. Bola to bežná súčasť života,“ odpovedá na otázku, či to vnímal ako povinnosť, respektíve tlak zo strany rodičov. Svoju rolu tiež zohralo, že miništrovali aj jeho rovesníci.
„Dohrali sme sa a išli do kostola.“ Absolvoval všetky katolícke sviatosti, v rodine dodržiavali pôst. Magula je ročník 1975, pamätá si aj Nežnú revolúciu.
V tom čase nastúpil na Stredné odborné učilište strojárske v Trnave. Chodil aj na protesty, ale skôr zo zvedavosti. Spomína si tiež na odvolávanie riaditeľa školy. „Mladý komunista, ale inak super chlapík. Nakoniec skončil vo Volkswagene.“
V pamäti mu utkvelo aj oslovenie súdružka, ktorým častovali učiteľky ešte niekoľko mesiacov po páde totalitného režimu. „Neustále nás za to karhali. Nevedeli sme to dostať z hlavy tak rýchlo preč,“ uškŕňa sa.
Prechod na strednú školu považoval za zlomový aj v tom, že prišiel z dediny do mesta. „Bol to pre mňa iný svet.“ Strojarinu si však vybral trochu ako z núdze cnosť. „S mojimi známkami som nemal veľmi na výber. Na strednej sa to však zlepšilo, neviem, či som mal vôbec trojku.“
Po tri a pol roku získal výučný list. No keďže chcel mať maturitu, dorobil si ju počas večernej nadstavby. Cez deň robil podobne ako jeho otec údržbára v trnavskej automobilke, po fajronte študoval. Maturitu vnímal ako nevyhnutné minimum aj kvôli nízkemu platu v tomto podniku.
Následne sa prihlásil na Slovenskú technickú univerzitu v Trnave. Z Materiálovotechnickej fakulty však odišiel už po pol roku. „Z dôležitých predmetov som zvládal len strojárstvo. Na matematiku a chémiu som sa nechytal hlavne oproti tým, čo prišli z gymnázií,“ hodnotí realisticky.
Strážil HZDS
Potom šiel Magula na vojnu. Najskôr bol u tankistov v Martine, neskôr v Trebišove, mesiac slúžil aj v Michalovciach.
„Bola tam dobrá partia aj kopec vzdelaných ľudí, od ktorých som sa veľa naučil,“ spomína. V Michalovciach však zažil ako veliteľ, ktorý prijímal nových vojakov, aj opačný extrém.
„Nepozeral som na to, kto mal akú školu, ale koľkokrát bol trestaný. Niektorí nemali ani základné hygienické návyky. Vedeli, čo robiť, keď sa krave zapáli vemeno, ale nevedeli poriadne po slovensky, čítať ani písať,“ opisuje náročnú skúsenosť. Zažil aj takých, čo sa živili pašovaním koní. Snažil sa však vychádzať so všetkými, čo bolo aj pragmatické rozhodnutie.
„Nechcel som s nimi prísť do konfliktu. V noci som spal v rovnakej izbe,“ smeje sa. Raz sa vraj dvaja vojaci pohádali a jeden pichol druhého nožom do stehna.
Stíhaný operatívec Dunčko: Od takáčovcov sme sa dostali až po Fica (úryvok z knihy) Čítajte Vzápätí ho dvaja iní vojaci odviedli na ošetrovňu. Keď sa vrátili na izbu, vojak, ktorý o ničom nevedel, sa vypytoval, čo sa mu stalo. „Toto sa mu stalo,“ povedal jeden z nich a pichol ho nožom do stehna. „Nebol to film, ale realita,“ uzatvára bizarnú historku.
Po návrate z vojny sa Magula uchádzal o miesto na polícii v Trnave, kde ho však nevzali. „Fyzické testy som spravil, problém bol zrejme v psychotestoch, ktoré sa robia spolu so slovenčinou,“ domnieva sa.
Písal sa rok 1996, keď bol pri moci Vladimír Mečiar. Vnímal ako 21-ročný vtedajšiu spoločensko-politickú atmosféru na Slovensku? „Určite áno,“ odpovedá z fleku. Zhodou okolností ho totiž osud zavial do firmy, ktorá mala blízko k HZDS.
Najskôr sa zamestnal v súkromnej bezpečnostnej službe, ktorá strážila trnavskú filiálku firmy Sony.
V roku 1997 sa však presunul do esbéesky Guard, za ktorou stál Milan Bališ podnikateľ blízky Mečiarovi, ktorý stál neskôr aj v pozadí kauzy Veľký Slavkov. V skratke išlo o to, že Bališ a jeho obchodní partneri sa vďaka väzbám na HZDS dostali za zlomok trhovej ceny k lukratívnym pozemkom reštituentov vo Vysokých Tatrách.
Štát prišiel o pôdu za miliardu Čítajte „Strážil som sídlo HZDS,“ prekvapuje Magula. Podľa vlastných slov však netušil, akú povesť mal Bališ a firma Guard. Vnímal to len ako dobrú príležitosť zarobiť si. „Odslúžil som dvadsaťštvorku a potom som bol tri dni doma. Za mesiac som zarobil aj štrnásťtisíc korún,“ vysvetľuje.
Počas služby pravidelne stretával aj Mečiara, ktorý sa vraj správal normálne. Na rozdiel od Ivana Gašparoviča, ktorý bol namyslený a arogantný. „Často prišiel autom v šiltovke a šušťákoch. Keď sme ho chceli skontrolovať, rozčuľoval sa, že sme ho okamžite nespoznali,“ opisuje skúsenosť s bývalým prezidentom.
Po voľbách 1998 v Guarde skončil, firma prišla o štátne zákazky. Do roku 2002 pracoval v iných esbéeskách vrátane spoločnosti, za ktorou stál Alexander Filo. Advokát, ktorého klientmi boli neskôr aj piťovci.
„V tom čase som ich vnímal okrajovo, veľa som o nich nevedel,“ vraví Magula. Nemal nikdy nutkanie prejsť na druhý breh? „Vôbec,“ odpovedá bez váhania. Podľa vlastných slov mal ponuky lepšie zarobiť, musel by však chodiť aj na tzv. čierne výjazdy.
„To znamená prísť do podniku a v prípade potreby niekoho zmlátiť. Radšej som ako radový esbéeskár strážil budovy.“
Najhoršie oddelenie
V roku 2002 si Magula znovu podal žiadosť o prijatie na políciu. Akurát už nie do Trnavy, ale na prvý bratislavský okres. Tentoraz to vyšlo, pred nástupom ho však poslali na základnú policajnú školu. „Chodil som tam rok, od pondelka do piatka som zarezával v Devínskej Novej Vsi.“
Škola ho bavila, ku koncu však začal byť nervózny, kam ho zaradia. Nakoniec šiel na oddelenie hliadkovej služby, ktoré sídlilo na Bezručovej ulici v Bratislave. „V tom čase sa hovorilo, že je to najhoršie oddelenie na Slovensku. A bola to pravda,“ spomína na zložité začiatky kariéry.
Za pol druha roka sa dostal asi dvakrát do motohliadky, aj to len na pár hodín. Väčšinu času robil pochôdzkára v centre hlavného mesta.
„Najskôr som sa ovešal škorpiónom, baterkou, veľkou lampou, malou lampou, kaserom a podobne,“ približuje Magula.
Potom sa postavil pred americkú ambasádu, kde stál v kuse aj šesť hodín. Alebo chodil každú pol hodinu na tzv. kontrolný bod. „Mal som čo robiť, aby som sa stihol presunúť z bodu A do bodu B. Nadriadení však chceli aj výsledky, takže cestou som väčšinou kontroloval bezdomovcov.“ Autá už spravidla kontrolovať nestíhal, lebo by neprišiel včas na vymedzené stanovište. Maximálne preveril, či má vodič STK. „Bola to dosť zbytočná byrokracia, ktorá mi išla na nervy. Deväť z desiatich policajtov tam malo podanú žiadosť, aby išli preč,“ priznáva otvorene.
Magulovi sa odtiaľ napokon podarilo dostať na oddelenie násilnej kriminality v spomínanom prvom bratislavskom okrese. V tom čase tam už pôsobil vyšetrovateľ Ján Čurilla alebo operatívec Branislav Dunčko, s ktorými tvorili neskôr v práci „dvojičky“.
„Bola tam vynikajúca atmosféra,“ nadchýna sa. S kolegami sa stretávali aj po práci, do ktorej denne dochádzal autobusom z Trnavy. „Keď bolo veľa roboty, tak som aj prespal.“ Väčšinu času trávil ako operatívec v teréne, do kancelárie šiel akurát vtedy, keď potreboval niečo vylustrovať.
Gro jeho pátracej činnosti predstavovali lúpeže. V roku 2005, keď nastúpil, ich bolo v Bratislave zhruba sto za dvanásť mesiacov. K väčšine z nich dochádzalo na hlavnej železničnej stanici, kde nebolo jednoduché vypátrať páchateľa. „Hlavne pri cezpoľných, ktorí sadli do vlaku a zmizli,“ vysvetľuje dôvody.
Ako operatívec spravidla nemal problém preniknúť do „závadového“ prostredia, získať informácie aj dôveru zdrojov. Horšie to bolo, keď kontaktoval niektoré obete trestných činov, napríklad spomínaných lúpeží. Istý páchateľ ich mal na svedomí až pätnásť, prepadával babičky.
„Zavesil sa na ne, keď vchádzali do domu a okradol ich,“ približuje jeho modus operandi. Magula ich potom navštevoval a „vyťažoval“, spravidla v neskorších večerných hodinách. „Nebolo to jednoduché. Keď ma zbadali, niektoré okamžite volali na políciu,“ smeje sa s odstupom času.
Na prvý pohľad totiž nevyzerá ako policajt, skôr naopak. Snedá pokožka a zavalitejšia postava evokuje dojem, že sám patrí k nejakej zločineckej skupine. „Keď mi volal operačný dôstojník, že k nejakej babke idú z pohotovostnej motorizovanej jednotky, pre istotu som už z diaľky mával služobným preukazom, aby ma nezbalili,“ dodáva s nadsázkou.
Podobnú situáciu, keď si ho pomýlili s páchateľom alebo obvineným, zažil viackrát. Dokonca aj v cépezetke, keď predvádzal jednu z podozrivých osôb. „Bachar na mňa zrazu zakričal: postav sa k stene! Tak som naňho na oplátku zvolal: hej, veď ja som policajt.“
Často riešil aj pouličné bitky v meste. Hlavne po víkende, keď skúmal kamerové záznamy a snažil sa identifikovať ich aktérov. „V tom čase sme už vedeli, ktorý podnik patrí akej skupine, komu sa zodpovedajú biletári a podobne.“ Magula vtedy narazil aj na obávaných piťovcov.
Podľa neho sa však na výsluchoch správali slušne. „Prišli nabrífovaní, bolo zrejmé, že predtým mali poradu. Ale nerobili ramená, lebo vedeli, že im to nepomôže.“ Ako operatívec strávil v bratislavských uliciach desať rokov.
Advokáti v službách mafie
V roku 2015 dostal Magula ponuku, aby prešiel na NAKA elitnú jednotku, ktorá odhaľovala najzávažnejšie formy kriminality vrátane zločineckých skupín. Najskôr váhal, pretože mal pocit, že na to ešte nie je pripravený. „Predsa len, aj v polícii by mala byť nejaká postupnosť,“ myslí si.
Pôvodne sa chcel aj z tohto dôvodu posunúť na kraj, kde však v tom čase neboli voľné miesta.
Potom si však povedal, že to skúsi. Kto sú Gašpar a Kaliňák, ktorí stáli pri zrode NAKA, v tom čase veľmi nevnímal. „Bral som to ako profesionálnu výzvu, pracovať na tomto útvare.“
Kľúčovým prípadom, ktorý tam celé roky riešil, a v podstate rieši dodnes, boli takáčovci. Magula vraví, že to bola veľmi zaujímavá skúsenosť. „Bol to úplne iný level ako na okrese, nehovoriac o technických možnostiach ako odposluchy alebo využitie inštitútu agenta.“
Kniha Mareka Vagoviča (zdroj: Diana Čermáková/vydavateľstvo Švabach.)Pokým predtým riešil jeden alebo dva odposluchy za desať rokov, zrazu ich mal za niekoľko týždňov na stole dvadsaťštyri. Ako príklad uvádza aj proces schvaľovania domových prehliadok. „Predtým ich vybavoval pomaly celý okres, pričom sme museli ísť desaťkrát za prokurátorom, aby to povolil. NAKA to vybavila za dva dni a išlo sa na vec,“ porovnáva skúsenosti z rôznych útvarov.
Keď začal ako operatívec komunikovať s takáčovcami, ktorí neskôr spolupracovali s políciou, mal pocit, že nepresviedčajú len jeho, ale aj sami seba. „Jeden sa ma napríklad pýtal: počúvajte, veď koľko ten môj šéf zarábal? A koľko mi z toho nakoniec dal? Veď on ma vlastne okrádal.“
Iný začal rozprávať, lebo vedenie skupiny sa vraj prestalo starať o jeho syna a ženu. „V skutočnosti pritom neprestali, dali dokopy aj peniaze. Akurát ich vyplatili niekomu inému, kto ich v tom čase potreboval viac. Potom mi hovoril, že keby mu dali tisícku na syna, bude ticho,“ opisuje mentalitu nižších členov takáčovcov.
Podľa vlastných slov sa mu nikto z nich nevyhrážal, ani nemal strach, keď s nimi komunikoval. „Aj deťom som vždy hovoril, že keď robí človek zákonne, nemá sa čoho báť. Mnohí z tých, ktorých sme zavreli, sú už vonku, pričom ma minimálne pozdravia,“ vysvetľuje, prečo je pokojný.
Magulu rozčuľovali skôr advokáti členov zločineckých skupín, vrátane takáčovcov. Jeden pešiak, ktorý dostal trinásť rokov za ekonomickú trestnú činnosť, sa mu raz sťažoval, za akých okolností od neho odskočil jeho obhajca. Keď mu začal hovoriť, že všetko robil na objednávku a tlak svojho šéfa, advokát sa ho spýtal, aké má k tomu dôkazy.
„Keď mu povedal, že niečo má v mobile, k inému má listiny a podobne, tak ten advokát všetko zobral a odišiel. O niekoľko dní mu oznámil, aby si našiel iného obhajcu.“ Evidentne totiž zastupoval predovšetkým bossa skupiny, ktorého „strážil“ pred zradou nižšie postavených vojakov.
Magula si nikdy nerobil ilúzie o morálke ľudí, ktorí hája záujmy organizovaného zločinu. Vnímal ich ako vybavovačov, ale uvedený príklad ho mimoriadne vytočil. „Neskôr sa našli všetky dôkazy v priestoroch tohto advokáta. Ako môže niekto urobiť takúto špinavosť?“ pýta sa nahnevaným hlasom.
Okrem takáčovcov sa podieľal aj na niektorých akciách voči sátorovcom. „Nevidel som bližšie do toho prípadu, ale viacerých z nich som zadržiaval.“ Podľa neho si boli vedomí, čoho všetkého sa dopustili. Akurát sa obhajovali spôsobom, že už predsa nič zlé nerobia.
Napríklad Silvester Konkoly, ktorý neskôr spáchal vo väzbe samovraždu. Hoci sa mal podieľať na viacerých vraždách – a niektoré obete aj vlastnoručne zakopať, keď za ním Magula prišiel, mal slzy v očiach.
„Hovoril mi, že má dvojročného syna a tvrdo maká po stavbách,“ snažil sa hrať na city. S jedným zo sátorovcov, ktorého zadržiaval, Ladislavom Alföldim, bol dokonca chvíľu na vojne. Podľa neho to bol už vtedy obrovský chlap, ktorý vyhrával všetky boxerské turnaje. „Keď sme potom k nemu prišli na domovku, krútil sa, že on je stavbyvedúci, obyčajný chudák.“
Navonok tak aj vyzeral, žil v podnájme, oblečený v lacných handrách. V skutočnosti mal pritom za sebou niekoľko vrážd, ktoré spáchal, podobne ako iní sátorovci, brutálnym spôsobom. „Opisoval mi, ako vo vinohrade ľavou rukou objal okolo krku človeka a pravou mu strelil guľku do hlavy.“ Magula bol niekoľkokrát v base aj za šéfom piťovcov Jurajom Ondrejčákom. Podľa neho sa správal povýšenecky, ako majster sveta.
„Hovoril dosť v inotajoch štýlom: veď viete, koho sa máte ísť opýtať, kto tam bol s kým s podobne. Zrejme čakal, že sa mu budeme doprosovať.“
Juraj Ondrejčák, prezývaný Piťo, počas pojednávania na Špecializovan trestnom súde v Pezinku v roku 2013. (zdroj: SME/Gabriel Kuchta)Únos Vietnamca
O tom, ako je organizovaný zločin prepletený s politikou, si prvýkrát uvedomil až v roku 2016. „Jeden vagabund mi vtedy hovoril, že takáčovcov nikdy nespravíme, lebo Kudlička chodí hrávať poker s Kaliňákom,“ potvrdzuje verziu, ktorú mi spomínal aj Branislav Dunčko.
S menom Kaliňák sa stretol aj po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v súvislosti s únosom Vietnamca.
„Väčšinou išlo o dožiadania z Nemecka, ale chodil som aj do hotela Bôrik vyťažovať personál, zabezpečiť kamery, príjazdové cesty,“ približuje Magula.
Narazil však na bariéru mlčania, respektíve zahmlievania. „Niektorí členovia personálu sa vyjadrili, že v čase únosu sa tam zrejme niečo muselo diať, keďže celá návšteva, rokovanie aj obed s vietnamskou delegáciou sa zbehli veľmi rýchlo. Ale nikdy to nebolo povedané explicitne.“ Oveľa zhovorčivejší vraj neboli ani vládni ochrankári.
Policajti dosvedčili únos Vietnamca, prokurátor dal pokyn na trestné stíhanie Čítajte „Väčšinou sa vyhovárali, niektorí potom odišli do civilu.“ Vypočúval ich slovenský vyšetrovateľ, ale na výsluchoch boli prítomní aj nemeckí kolegovia. „Správali sa profesionálne, ale myslím, že ani my sme nič nepodcenili.“
Magula cítil, že vražda Kuciaka a Kušnírovej je zlom, hoci na výsledkoch vyšetrovania únosu sa to neprejavilo. Vo vedení polície však prišlo k zásadným personálnym zmenám, keď odišli Gašpar, Krajmer a Hraško a vystriedal ich Lučanský so svojimi ľuďmi.
„Predtým, ako ho za zadržali, som s ním hovoril asi dvakrát. Určite som ho nevnímal ako kriváka, ani by som naňho nikdy nepovedal, že si pýtal peniaze. Práve naopak, vyžarovala z neho charizma,“ opisuje Lučanského. Podobný dojem mal aj z bývalého šéfa NAKA Hraška.
„Mal výborné vystupovanie, vzbudzoval aj profesionálny rešpekt,“ spomína jeho svetlé okamihy vo funkcii. Za prinajmenšom zvláštne však považoval, že Hraško chcel vždy dopredu vedieť, na kom pracujú. Keď ho potom prišli s kolegami zadržať, bol to veľmi smutný pohľad.
Kedysi rešpektovaný policajný funkcionár ležal v delíriu, z cépezetky ho musela neskôr odviezť sanitka. Napriek tomu sa dodatočne sťažoval na prístup bacharov, ktorí ho vraj vyzliekli donaha. Podľa Magulu však ide o štandardný postup – pre prípad, že by mal podozrivý pod šatami predmet, ktorým by mohol ublížiť sebe alebo iným.
„Okrem toho pochybujem, že si z toho vôbec niečo pamätal. Zato však neustále vykrikoval, či vieme, kto je on.“
Spolu s Dunčkom pracovali po februári 2018 na všetkých veľkých kauzách, v ktorých figurovali exponované osoby – Očistec, Božie mlyny, Mýtnik, Judáš atď. Za najzaujímavejšiu akciu považuje zadržanie bývalého šéfa Kriminálneho úradu Finančnej správy Ľudovíta Makóa.
„Bolo tam veľa policajtov, použil sa vrtuľník,“ vysvetľuje dôvody. Makóa neskôr eskortoval aj do cépezetky. Asi po hodine mu volali bachari, že s ním chce hovoriť. „Keď som za ním prišiel, povedal, že nám všetko porozpráva, ale nemáme podať návrh na jeho vzatie do väzby.“
Magula odvetil, že to nie je v jeho kompetencii. Zároveň však Makóovi oznámil, že vzhľadom na to, z čoho je obvinený, je nereálne, aby preňho vyšetrovateľ nežiadal väzbu.
„Povedal, že okej a ubezpečil ma, že bude spolupracovať.“ To isté neskôr zopakoval aj počas rozhodovania súdu. Uvedomoval si, ako vysoko rúbu, keď začali vypočúvať tento typ verejne činných ľudí, ktorí mali dovtedy trestno-právnu imunitu? „Samozrejme. A to už vtedy, keď začal
Makó hovoriť len v náznakoch, že sú do toho zapletení vysokopostavení policajti, siskári a podobne,“ dodáva Magula.
Lobista Káľavský
Na prelome rokov 2020/2021 si všimol, že ho niekto sleduje. Keď šiel ráno z domu v dedine Biely Kostol do práce v Bratislave, pri Trnave zaregistroval, že sa za ním ťahajú nejaké autá.
„Robili to tak, aby som o tom vedel,“ opisuje tzv. otvorené sledovanie. Dokonca sa zavesili aj na jeho dcéru, ktorá mala vtedy len sedemnásť.
Dvaja ľudia za ňou išli až k domu a keď vošla dnu, začali fotiť. „Vtedy som si povedal, že treba byť opatrný.“ Dcére aj synovi, ktorý mal v inkriminovanom období štrnásť, neskôr hovoril, že robia na veľkých kauzách. „Hlavne dcéru to veľmi zaujímalo, keďže začala študovať právo.“
Druhýkrát mu zasvietila kontrolka, keď zadržali námestníka riaditeľa SIS Borisa Beňu. Magula tvrdí, že tajní najskôr začali zbierať kompromateriály na ľudí, ktorí proti nemu svedčili. Až keď zistili, že aj Beňa spolupracuje s po- líciou, začali podnikať protiopatrenia, vrátane spracovania vyfabulovanej správy, že čurillovci manipulujú s výpoveďami kajúcnikov.
„Bohužiaľ, robili na tom šikovní ľudia, ktorí predtým pôsobili na NAKA. Poznali pomery, takže to vedeli podať tak, aby to pôsobilo dôveryhodne.“ Spomínaná správa SIS bola spúšťačom rozsiahlej antikampane proti čurillovcom, do ktorej sa zapojili aj podozriví politici a ich nominanti.
Participoval na nej i Magulov kolega, operatívec Ján Káľavský, ktorý sa stal agentom policajnej inšpekcie. „Keď prišiel v roku 2019 na NAKA, povedal mi, že musí mať prax na tomto špecializovanom útvare, aby sa mohol neskôr stať nejakým pridelencom vo Francúzsku.“
Káľavskému to vraj sľúbil človek, ktorému je jedno, kto je vo vláde, lebo vie cez svoje kontakty v tajnej službe, polícii aj NBÚ vybaviť všetko. „A dodal, že dôkazom je aj to, že mu zariadil miesto na NAKA, hoci bol v cudzineckej légii.“ Magula sa až neskôr dozvedel, že malo ísť o Petra Košča.
Káľavský zaňho dokonca loboval, keď začal byť stíhaný pre podozrenie z korupcie. Košč mal totiž podplatiť bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, aby zastavil vyšetrovanie dvoch prípadov, jeden sa týkal priamo Košča, druhý jeho kamaráta, šéfa policajných odposluchov Reháka.
„Pýtal sa, či mu vieme nejako pomôcť. Tak som povedal, nech príde, začne vypovedať a potom sa uvidí. V tom momente začal na mňa kričať, či si myslím, že Košč je nejaký vagabund,“ opisuje Magula búrlivú výmenu názorov s Káľavským. Podľa neho si myslel, že keď im Košč dohodí nejakú „veľkú rybu“, privrú obidve oči a nechajú ho ísť po svojom.
Nič také sa však nestalo, vyšetrovatelia okolo Jána Čurillu naďalej preverovali podozrenia z trestnej činnosti kedysi najvplyvnejších ľudí v štáte. Nezlomila ich štvavá kampaň, sledovanie, odkazy ani vyhrážky, že budú trestne stíhaní, postavení mimo služby alebo vyzlečení z uniformy.
Podľa Magulu sa prihováral Káľavský aj za Lučanského.
„Krátko pred jeho zadržaním mi povedal, že Zurian nás prosí, aby sme preňho neprišli s vrtuľníkom. Káľavskému mal tiež povedať, že Lučanský dosť pije, a že keď s ním Zurian večer telefonuje, cvaká pištoľou naprázdno,“ šokuje Magula.
Branislav Zurian. (zdroj: Marko Erd)
Krátko predtým, ako zadržali čurillovcov, aj vďaka zmanipulovaným nahrávkam a svedectvám Káľavského, prežíval ťažké obdobie. V auguste 2021 totiž jeho manželke diagnostikovali rakovinu. V deň, keď si pre Čurillu a spol. prišli ľudia z inšpekcie, ju hospitalizovali. „Bol som s ňou v nemocnici, takže som sa to dozvedel až popoludní.“ Priznáva, že ho to znepokojilo, hoci jeho nezadržali.
„Boli sme jeden tím. S Braňom Dunčkom aj ďalšími kolegami sme si vtedy hovorili, že keď ich súd pošle do väzby, ideme aj my,“ približuje, ako uvažovali. Magula si každý deň preventívne nastavoval budík na 3:50 a 4:50. Po piatej už vstal a šiel do práce.
Hneval ho aj spôsob, akým o nich informovali politici. Hlavne Robert Fico, ktorý navyše nehovoril pravdu, z nahrávok si vybral len tú časť, ktorá mu vyhovovala. Napríklad pasáž, kde sa mal Magula údajne vyjadriť, že „opozíciu treba zničiť“.
Operatívec vtedy komentoval tlačovku Petra Pellegriniho, ktorú pozeral spolu s ďalšími čurillovcami.
Keď líder Hlasu kritizoval kajúcnikov, Magula spontánne vyhŕkol: „No do piče, už aj ten Pelle hovorí, že úlohou je spraviť zo Smeru zločineckú skupinu, a tak úplne zničiť opozíciu.“ Fico však na tlačovke vynechal prvú časť vety o Pellegrinim, takže v celkovom kontexte to vyznelo úplne inak.
„Hneď mi volala mama, že čo som to povedal. Niežeby to sledovala, ale povedali jej to iní. Pýtala sa ma, že prečo sa starám do politických vecí,“ spomína, aký vplyv mali podobné výroky na jeho najbližšie okolie. Následne ich musel vysvetľovať aj svojim nadriadeným, ktorým doložil inkriminovanú pasáž vcelku, bez zásahov „kreatívneho“ strihača.
Fico však nebol jediný, kto očierňoval čurillovcov. Nezaostával ani Boris Kollár, ktorý ich označil za mafiu. „Každý mal dôvod, prečo to hovoril. Do zadržania Pčolinského bol Kollár ticho. Neskôr sa vyjadril, že ho to stálo dosť peňazí, keďže sa musel starať aj o jeho rodinu a obhajcov,“ vysvetľuje Magula.
Vzbura vagabundov
Niekoľko mesiacov po vyšetrovateľoch okolo Jána Čurillu obvinila polícia aj Magulu. Celé trestné stíhanie, ktorému dodnes čelí, považuje za absurdné. „Som účelovo kriminalizovaný, hoci ako operatívec som chcel len preveriť podozrenia z trestnej činnosti ľudí z inšpekcie,“ tvrdí.
Už sa s tým však naučil žiť, spätne nič neľutuje. „Nebola iná cesta. Keď sa raz rozhodnete, že budete policajtom, nemôžete uhnúť.“ Podľa vlastných slov ho mimoriadne teší, že sú naňho hrdé i jeho deti. „Vedia, že som robil aj na ľuďoch ako Lučanský alebo Gašpar.“
Za problematické nepovažuje ani nahrávky, na ktorých sa s kolegami vulgárne bavia o Santusovej či politike.
„Môžete si o nás myslieť, že sme to prehnali, ale verte, že vedieme aj tvrdšie rozhovory. Navyše to bolo len medzi nami, nebolo to určené pre niekoho tretieho,“ argumentuje.
Ťažšie znáša fakt, že je už rok doma, postavený mimo služby. „Bol som denne zvyknutý komunikovať s ľuďmi.“ Za výhodu označuje len to, že si ráno dlhšie pospí a môže si zacvičiť. „Popritom sa pohrám so psom, inak som väčšinu času na telefóne a komentujeme s kolegami aktuálne dianie.“ Za nehorázne považuje hlavne schválené novely trestných zákonov.
„Vagabundom, ktorí páchali rôznu trestnú činnosť, a ešte nestoja pred súdom, určite odľahne. Kto pôjde teraz po nich tak dôsledne, ako sme to robili my so špeciálnou prokuratúrou?“ pýta sa.
Prekvapilo ho aj to, ako sa správa generálny prokurátor Žilinka. „Keď ho zvolili, bol som jedným z tých, ktorí si povedali okej. Možno boli lepší kandidáti, ale vôbec som netušil, kam to až zájde.“ Podľa neho sú dôvody, pre ktoré im jeho podriadení zamietajú sťažnosti, „nehodné prokurátora“.
Magulu tiež hnevá, že prípady, na ktorých pracoval, pôjdu do stratena ako premlčané alebo dostanú páchatelia len symbolické, respektíve žiadne tresty. Jediný, kto nakoniec doplatí na svoju minulosť, tak môžu byť kajúcnici. „Oni do- stanú možno pätnásť rokov a ostatní funkcie. Nečudoval by som sa, keby si kládli otázku, či malo zmysel spolupracovať.“ Zároveň si nemyslí, že opozičné protesty dokážu niečo zásadne zmeniť. „Väčšina ľudí stále verí Smeru a Hlasu.“ Povzbudili ho však pozitívne reakcie verejnosti aj zbierka na platy čurillovcov. „Bolo to veľmi pekné gesto, ktoré nikto z nás nečakal.“
Nad odchodom do civilu zatiaľ neuvažuje, hoci manželka sa ho už viackrát pýtala, či nie je ten správny čas. Tým viac, že má nárok na výsluhový dôchodok. Podľa vlastných slov by zostal v polícii, aj keby ho prevelili na druhý koniec republiky.
Čo ho stále motivuje, aby nerezignoval? „To, čo sa nám deje, považujem za veľkú krivdu. Celý život idete po vagabundoch a potom vás vagabundi obvinia na základe vymyslených, vyfabulovaných dôkazov.“
Knihu Čurillovci si môžete kúpiť v kníhkupectvách Martinus, Panta Rhei aj v mnohých ďalších po celom Slovensku.
Beata
Balogová
