Text je upravený prepis relácie Aréna s Janou Krescanko Dibákovou.
Roky je kritickým hlasom mnohých súčasných politikov. Za hereckú činnosť má množstvo ocenení, no najpamätnejšie je to, ktoré vrátil pred Novembrom 89, titul Zaslúžilý umelec.
Bol bývalým ministrom kultúry aj zahraničných vecí. To, čo robia slovenskí vládni politici vo vzťahu k Rusku, označuje slovom vlastizrada a tvrdí, že hodnotovo politika na štyri svetové strany neexistuje.
„Ja sám som na tribúne predsa možno stokrát povedal: ,Chceme ísť do Európy.‘ Nemysleli sme štyri svetové strany, ako dnes vyhlasuje niekto, kto chce ohlúpiť davy ľudí politickým spôsobom,“ povedal MILAN KŇAŽKO v relácii Aréna s Janou Krescanko Dibákovou.
V Aréne s Milanom Kňažkom zaznelo:
- Čo v súčasnosti robí.
- Ako podľa neho bude kultúra vyzerať v budúcnosti.
- Aká bola situácia v rezorte zahraničia za jeho pôsobenia.
- Čo si myslí o politike na štyri svetové strany.
- Ako vidí Ficovu cestu do Moskvy.
- Ako aktuálne vyzerá jeho súdny spor s Fedorom Gálom.
- Či mu nestačia Gálove ospravedlnenia.
- Čo by považoval za úspech na konci sporu.
- Či medzi nimi niekedy nastane zmierenie.
Čomu sa aktuálne venujete? Najviac hráte, vyrábate nejakú inú produkciu, alebo si užívate dôchodok?
Skoro ste si aj odpovedali, pretože dôchodok si síce užívam, ale pracujem. Oboje je pravda.
Keď ste spomenuli vyznamenanie, najvýznamnejšie je v tom, že som ho vrátil. Ako prvý a jediný. To som netušil, kým som ho nevrátil na protest proti istým postupom bývalého režimu.
Jedno z posledných vyznamenaní však je za rozvoj česko-slovenskej vzájomnosti v oblasti kultúry. Za celoživotné dielo som dostal Cenu Thálie. To bolo pred niekoľkými týždňami, to si veľmi vážim. Vážim si aj tých, ktorí o tom rozhodovali, pretože napriek tomu, že som bol v politike, a to nikomu nepomôže v jeho renomé, moji kolegovia sa nad to povzniesli a ocenili, čo som robil v českej a slovenskej kultúre.
O kultúre: Prežije aj toto, ale bude poškodená
Vieme, že situácia v slovenskej kultúre je aktuálne mimoriadne rozporuplná a kontroverzná. Čo s tým, aby tí, ktorí sa dnes nemajú v kultúre dobre, prežili?
Začnem tým, že teraz sa často vyjadrujú rôzni odborníci na kultúru, či už to bola Martina Šimkovičová alebo Dušan Jarjabek, že veď Kňažko vyhodil tiež 26 riaditeľov zo dňa na deň a nič sa nestalo.
Je to pravda. Bolo to po mečiarizme, kde všetci boli dosadení politickým spôsobom. Skutočne som z večera do rána všetkých odvolal.
Teraz však nasleduje to B, ktoré títo odborníci nevyslovili - urobil som verejné obstarávania a rozhodovali odborné komisie.
Privítal by som, keby sa podarilo tomuto dnešnému zoskupeniu dať dohromady odborné komisie v rôznych oblastiach a keby tak prijali ďalších riaditeľov.
Len je otázkou, či sú odborné komisie naozaj zárukou toho, že v nich budú odborníci aj sedieť. Narážam napríklad na situáciu, ktorá hrozí v STVR, kde budú kontrolovať veci možno aj ľudia, ktorí by mohli mať kontroverznú minulosť a sú súčasťou priamo štátneho aparátu.
Hovorím odborné, nie politické. Tieto nevyzerajú na odborné a pochybujem, že seriózny odborník by dnes kolaboroval s týmto najhorším vedením v oblasti kultúry v histórii moderného Slovenska.
Ako bude vyzerať kultúra o tri roky?
Kultúra prešla za tisíce rokov všeličím. Prežila budovanie komunizmu, socializmu s ľudskou tvárou, bez ľudskej tváre. Prežila normalizáciu, konsolidáciu. Tieto názvy nie sú nové. Prežije aj toto, ale bude poškodená.
Je veľká škoda, že sa s tým pohrávajú ľudia, ktorí to chcú riadiť. Kultúre treba len pomáhať. Pri kultúre treba vychádzať práve z tých, ktorí tomu rozumejú. Treba sa obklopiť ľuďmi a treba ich rešpektovať. Potom to môžu vyhlásiť za svoj úspech, nech sa páči, ale zásahy, aké sa robia dnes...
Vezmime si len Slovenskú národnú galériu, kde je už asi tretí riaditeľ, a kde to samotní zamestnanci, odborníci inštitúcie, ktorí sú tam už desiatky rokov, neakceptujú. Mohli by sme takto pokračovať. Skrátka, je to slon v porceláne.
Čo by ste radili umelcom, ktorí sa venujú umeniu, ktoré nie je to slovenské, národné a relatívne konzervatívne? Inovatívnym umelcom, pre ktorých dnes nie je veľa pochopenia a robia to, čo sa negatívne nazýva progresívnym umením.
To sú opäť politické floskule, ktoré treba jednoducho zmiesť zo stola. Kultúra musí byť otvorená, musí byť prístupná, musí byť pre všetkých. Musí tam byť vidieť talent, majstrovstvo a odbornosť.
Ak toto chýba, ak to má byť len, ako to bolo do veľkej miery za starého režimu - „ideologická päsť robotníckej triedy“ -, tak sa vraciame do minulosti, respektíve ideme slepou uličkou. Toto rozhodne nie je cesta. Je treba sa vrátiť späť, kým je čas.
O zahraničnej politike: Ohrozujeme strategické záujmy vlastnej krajiny
Využijem aj vaše skúsenosti z iného rezortu. Aktuálne je veľmi podobná situácia v rezorte diplomacie. Odchádzajú skúsení kariérni diplomati, ktorí by mohli urobiť výbornú službu pre štát alebo pokračovať v nej. Akú situáciu ste mali v rezorte, keď ste tam ešte v 90. rokoch, prakticky po Novembri, nastúpili? Aká bola inklinácia k Rusku, ak to porovnáme s dneškom?
Po rozdelení Československa bolo treba vytvoriť koncepciu zahraničnej politiky Slovenskej republiky ako samostatného štátu. Nebolo to jednoduché, lebo boli isté tendencie nadviazať napríklad na Slovenský štát, byť akousi treťou cestou, ale nakoniec sa nám podarilo presadiť politiku, ktorá smeruje k slobodnej Európe, k Európskej únii a k bezpečnostnej štruktúre NATO.
Táto koncepcia bola vytvorená na jeseň roku 1992, keď už bolo jasné, že príde k rozdeleniu Československa a bola prijatá na jar 1993 v základných bodoch. Zostala taká istá.
Ja sám som na tribúne predsa možno stokrát povedal: „Chceme ísť do Európy.“ Nemysleli sme štyri svetové strany, ako dnes vyhlasuje niekto, kto chce ohlúpiť davy ľudí politickým spôsobom.
Hodnotovo neexistuje politika na štyri svetové strany, pretože sú len dve možnosti. Buď smerujeme k demokratickým pravidlám a k demokratickým režimom západnej liberálnej demokracie, alebo k autokracii. Zjednodušene tomu hovoríme západ alebo východ. Netvrdím, že na sever alebo na juh netreba robiť isté obchody a mať dobré vzťahy so susedmi a s každým, s kým sa dá, ale hodnotová politika existuje len dvoma smermi.
Pokiaľ ide o Rusko, už vtedy, samozrejme, sme boli istým spôsobom rezervovaní, pretože tu stále bola okupačná armáda, ktorá odišla v roku 1991 a mali sme veľmi smutné skúsenosti s našimi sovietskymi bratmi, ale neboli sme nimi vyhlásení za nepriateľskú krajinu, ako je to dnes.
Preto to, čo robia slovenskí politici vo vzťahu k Rusku, označujem veľmi tvrdým slovom, to je vlastizrada. Ostatní, ktorí na tom participujú, nie sú koaliční partneri, to sú spolupáchatelia. To treba povedať na rovinu.
Andrej Danko už má schválenú cestu do Ruska. Pôjde tam skôr ako Robert Fico, ktorý sa tam chystá na výročie konca svetovej vojny v máji. Ak dnes kladieme na misky váh cestu do Moskvy, je to dobré alebo zlé rozhodnutie?
