Výrazný rúž, upravené vlasy, ideálne blond, a šaty zvýrazňujúce ženskosť. Usmievajú sa a pochvália mužov za to, že im pomôžu odniesť nákup. Sem-tam video nakrútia v kuchyni a zamyslia sa v ňom nad tým, aká má či nemá byť správna žena.
„Muži, chcem, aby ste vedeli, že stále sú tu ženy, ktoré si vás vážia, ktoré vedia oceniť vaše mužské vlastnosti a rolu,“ hovorí v jednom zo svojich videí na instagrame Lívia Pavlíková, kedysi jedna z hlavných tvárí dezinformačného kanála a kandidátka za hnutie Republika.
„Vieme, že by ste nám začali chýbať pri prvom ťažkom nákupe, ktorý by sme samy nevládali odniesť, a že to v živote nemáte ľahšie ako ženy,“ dodáva.
Podobné posolstvá majú na svojich instagramových účtoch ženy, predovšetkým Američanky, ktoré samy seba označujú ako „tradwife“. Ide o skratku anglického výrazu traditional wife, teda tradičná manželka.
Hoci krajná pravica bežne vo svojej rétorike útočí na Západ a špeciálne na Ameriku, aj ultrakonzervatívne hnutia preberajú trendy zo Západu a prispôsobujú ich lokálnym podmienkam. Takým je aj trend tradwife, ktorý má na sociálnych sieťach svoju vlastnú estetiku a spôsob komunikácie. Spája sa v ňom životný štýl vždy dokonale upravenej pani v domácnosti s podporou krajnej pravice, rasizmu a protifeministických posolstiev.
Na Slovensku sa z feminizmu vysmievajú ašpirujúce političky ako Lívia Pavlíková či Romana Tabaková. To, že sa môžu slobodne verejne prejavovať práve vďaka výdobytkom feministického hnutia, nespomínajú.
Aj ony sú súčasťou vlny odporu, ktorú v časti spoločnosti vyvolala emancipácia žien a snaha o väčšiu rovnosť príležitostí. Politici a političky krajnej pravice tak imponujú ľuďom, ktorí chcú ženy vrátiť späť k ich tradičným rolám.
Historička Denisa Nešťáková pripomína, že tento trend sa aj cez zdanlivo nepolitické témy podieľa na prenikaní krajne pravicových ideí do mainstreamu.
„Okrem nejakého stereotypného zobrazovania mužov a žien sa do tradwife obsahu dostávajú témy rasizmu či ,white supremacy‘, nenávisti voči liberalizmu, LGBTQ+, feministkám alebo ženám, ktoré nereprezentujú ,tradičnú‘ ženskosť,“ hovorí Nešťáková.
Dočítate sa:
- čo tým myslí krajná pravica, keď hovorí o príbehu červenej pilulky,
- ako vznikol trend tradwife a ako si ho prispôsobila slovenská krajná pravica,
- prečo to funguje aj u žien, ktoré nezapadajú do roly tradičnej manželky,
- v čom je trend tradwife pre ženy nebezpečný.
Červená pilulka
Lívia Pavlíková vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach vystupuje v šatách, s výrazným rúžom, niekedy pri rozprávaní mimovoľne varí alebo sa prezentuje so svojimi deťmi.
„Podobne ako iné tradwives alebo krajne pravicové aktivistky, aj ona niekde uviedla svoj „red pill“ príbeh – ako bola nešťastná, kým nenašla v krajnej pravici svoju cestu,“ hovorí Nešťáková.
Výraz red pill, teda červená pilulka, používa krajná pravica s odkazom na film Matrix, v ktorom si hlavná postava vezme červenú pilulku a potom sa dozvie pravdu o spoločnosti.
Hoci prezentácia žien je pre krajnú pravicu na Slovensku skôr okrajovou témou, ženy sú výborným prostriedkom, ako dostať extrémistické odkazy cez „krajšie“ médium a „mäkším“ spôsobom.
„Ženy komunikujú inak, veľakrát lepšie, a teda úspešnejšie extrémistické odkazy krajnej pravice, ako ich politickí kolegovia. Ženám sa podarilo dostať cez zdanlivo nepolitické témy do mainstreamu rasizmus a diskusie o white supremacy,“ hovorí Nešťáková.
Príkladom je časť bielych žien v USA za Trumpa, talianska premiérka Giorgia Meloniová či predstaviteľka nemeckej AfD Alice Weidelová.
Zároveň podľa Nešťákovej pre mužských voličov môžu byť „budúcim prísľubom, že v utopickej krajne pravicovej budúcnosti ich čakajú usmiate, koláče pečúce biele ženy s rovnakým politickým presvedčením“.
Trend „tradwives“ nie je pre krajnú pravicu novou témou. „V krajne pravicových vodách tu tradičné rozdelenie roly muža a ženy bolo vždy, len teraz to viac rezonuje, lebo krajne pravicové subjekty majú väčší priestor v politike,“ hovorí Petra Mlejnková z Masarykovej univerzity v Brne.
Reakcia na emancipáciu
Rovnosť žien a mužov má síce ďaleko od úplnosti, no zároveň nikdy nebola na takej vysokej úrovni ako v dnešnej dobe.
„Opäť prišla reakcia na to, že už je tu príliš veľká emancipácia,“ hovorí výskumníčka Zuzana Očenášová zo Slovenskej akadémie vied.
V anglosaských krajinách trend tradwife vychádza najmä z americkej histórie a ich kultúrnych obrazov. V americkej kultúre je oveľa viac odkazov na ženy v domácnosti, ktoré nadväzujú na 50. roky, vysvetľuje Očenášová.
(zdroj: Instagram Lívia Pavlíková )Počas druhej svetovej vojny sa nečakane veľa žien dostalo na pracovný trh a keď sa po vojne muži vrátili, vláda podporovala to, aby ženy zase uvoľnili pracovné miesta mužom. Obdobie 50. rokov charakterizujú reklamy na domáce spotrebiče, ktoré používajú usmiate, upravené ženy, ako čakajú, kým sa manžel vráti z práce.
„Varím a upratujem peknučká, lebo niekto musí platiť účty a ja to nebudem,“ píše v jednom zo svojich príspevkov Lívia Pavlíková.
Na Slovensku sú pritom ženy na pracovnom trhu už niekoľko generácií. Päťdesiate roky v Československu sa vyznačovali aj prenasledovaním oponentov totalitného režimu a monsterprocesmi, no v ženskej emancipácii priniesli pokrok.
„Od zrovnoprávnenia nemanželských detí pred právom cez rovnoprávnejšie postavenie žien po rozvodoch až po legálny, hoci kontrolovaný prístup k interrupciám,“ menuje historička Denisa Nešťáková.
Premyslené budovanie kariéry
Paradoxom u nás je, že ženy, ktoré hovoria o tradičnej rodine a materstve, sú často veľmi aktívne a angažované. Príkladom je práve Pavlíková.
„Je to mladá žena, ktorá napriek tomu, že má rodinu, pomerne premyslene buduje svoju kariéru, čo je ďaleko od tradičného obrazu,“ hovorí Očenášová.
Môžu to robiť pre vlastné presvedčenie či potrebu pozornosti, ale aj to, že krajná pravica je momentálne in a pre ne samy je to práca, za ktorú sú zaplatené.
„Ak si ony vybrali, že toto je môj cieľový volič, tak je to dobrý naratív, ktorý funguje,“ hovorí expert na politickú komunikáciu Gabriel Tóth.
„Keďže ich rola je veľmi protirečivá – ako ženy, ktorých úloha má byť v tradičnej rodine, mimo verejnosti – tieto ženy, samozrejme, môžu vybočovať z predstáv o tradičnej rodine a stereotypnej žene, lebo sa istým spôsobom „obetujú“, keď sa svojím verejným životom snažia reprezentovať záujmy „všetkých“ žien,“ vysvetľuje Nešťáková.
Takto sa už v minulosti, avšak mimo krajnej pravice, za „reprezentantku žien“ pasovala aj poslankyňa KDH Anna Záborská.
Ženy v krajnej pravici
Keď sa o ženách hovorí v pravicových kruhoch, zvýrazňuje sa rodinný život, krása, to, že ženy sú milé a láskavé, na úkor toho, že sú úspešné, šikovné či dobré manažérky.
Zdôrazňovanie hodnoty ženy ako matky, tej, ktorá sa stará o rodinu, je oporou mužovi, sa tiahne oveľa väčšou časťou politického spektra. „O svojej manželke Paulínke takto hovoril aj bývalý premiér Igor Matovič,“ dopĺňa Tóth.
(zdroj: Instagram Lívia Pavlíková )Politológ Tomáš Nociar vysvetľuje, že krajná pravica využíva zobrazovanie žien predovšetkým na prezentáciu svojich dvoch základných ideologických čŕt. Prvou je nativizmus, teda presvedčenie, že obyvateľstvo, ktoré je na danom území považované za domáce, ohrozujú cudzorodé vplyvy. Politici krajnej pravice preto hovoria napríklad o potrebe chrániť ženy pred menšinami alebo prisťahovalcami.
„Zároveň akcentujú aj reprodukčnú funkciu žien z hľadiska demografie národa, ktoré potom tematizuje primárne ako rodičky,“ hovorí Nociar.
Druhou črtou, pri ktorej pravica využíva prezentáciu žien, je autoritárstvo. „Teda presvedčenie, že nabúravanie tradičnej morálky a autority má byť striktne perzekvované,“ hovorí Nociar.
Sexuálne menšiny sú preto prezentované ako deviantné, do protikladu k nim krajná pravica stavia dôraz na súlad medzi pohlavím a rodovými rolami a stereotypmi.
Komunikačná nálepka
Odpor voči feminizmu zdôrazňujú aj Pavlíková a Tabaková, aj keď fakticky žijú aktívny feministický život.
„Je to komunikačná nálepka, s ktorou pracujú,“ hovorí expert na politickú komunikáciu Gabriel Tóth. „V ultrapravicových kruhoch je feminizmus niečo na úrovni nálepiek ako LGBTQ+ a podobne. Je to ľahký terč, nemá vnútornú hodnotu.“
V politickej rovine funguje aj silné vymedzenie sa voči liberálnym hodnotám, stranám ako Progresívne Slovensko alebo SaS. „Ani slovo liberalizmus kedysi nebolo sprofanované a používané s negatívnymi konotáciami ani v ultra pravicových kruhoch tak veľmi, ako je dnes,“ hovorí Tóth.
Z pohľadu získavania hlasov tento prístup dáva zmysel. „Keď sa pozeráte nie ako politik, ale ako žena, tak tým určite škodíte celkovému vnímaniu žien v spoločnosti,“ dodáva.
Popieranie feminizmu má na Slovensku dlhú tradíciu. Či už ako importovaného zo zahraničia v podobe rôznych trendov, ale aj ako vízia, že ženy stoja po boku mužov a bojujú spoločne za svoj cieľ.
Ženy na Slovensku boli aktívne aj počas budovania národného povedomia v 19. storočí, zvyčajne to boli manželky alebo rodinné príslušníčky národovcov. „Už v tom čase bol priestor, ktorému sa mohli venovať, veľmi vyhradený. A keď ho prekročili, reakcia mužských národovcov vedela byť veľmi, veľmi nepríjemná,“ hovorí Očenášová.
„Mnohé ženské združenia pomáhali spoluzakladať muži a podporovali svoje kolegyne, v momente, keď sa ženy zažiadali aj o niečo navyše, niečo „čisto ženské“, tak sa spoločnosť rýchlo vrátila k tradičnému rozdeleniu mužských a ženských úloh,“ dopĺňa historička Nešťáková.
Neautentické, no aj tak to funguje
Pavlíková vo svojich príspevkoch často hovorí o feminizme ako o škodlivej ideológii, ktorá uráža mužov. Zároveň sa však prezentuje ako aktívna žena s jasným názorom, ktorá všetky výdobytky feminizmu využíva.
„Pokiaľ konzervatívnu rolu ženy propaguje exponovaná politicky aktívna osoba, tak to trochu smrdí. Taká politička klame,“ konštatuje Mlejnková.
Nociar vysvetľuje, že krajne pravicoví politici alebo političky nemusia nevyhnutne pôsobiť autenticky na to, aby získavali voličov.
„Líderka nemeckej AfD (Alternatíva pre Nemecko) Alice Weidelová okrem toho, že mala pred vstupom do politiky úspešnú biznis kariéru, je lesba, ktorá so svojou partnerkou vychováva dcéru, čiže je priamym protikladom akejsi estetiky tradičných žien,“ hovorí Nociar.
To platí rovnako pre mužov. Boris Kollár žije v súkromí presný opak toho, čo hlásal v politike s dôrazom na tradičnú rodinu.
„Tomiovi Okamurovi zas nebráni jeho japonský pôvod prezentovať samého seba ako českého nacionalistu, rovnako tak ako Donaldovi Trumpovi nebráni jeho majetok prezentovať samého seba ako reprezentanta bežných Američanov,“ dodáva Nociar.
„Krajná pravica je však oveľa menej striktná ako povedzme liberálne strany alebo feminizmus – vyberie si, čo sa jej hodí, ak je to „horúca téma“ hoci aj z liberálnych či feministických kruhov – zoberie si ju a prevráti tak, aby sedela krajnepravicovým,“ hovorí historička Nešťáková.
Lívia Pavlíková (zdroj: Instagram Lívia Pavlíková)Zaujímavým príkladom je podľa Nešťákovej Romana Tabaková, ktorá si niektoré krajne pravicové naratívy preberá tiež, v romantických šatách vystupuje za tradičnú rodinu a proti potratom, fotí sa s kňazom Mariánom Kuffom a odvoláva sa na Maticu slovenskú. Nedávno si zmenila meno späť na ženskú podobu s príponou -ová.
„Tá nás môže o pár rokov prekvapiť ešte ako hlavná feministka, alebo aj na čele Pridu – myslím, že jej ideologická identita ide tam, kde je príjemne vysoká ponuka,“ komentuje Nešťáková.
Na negatíva sa neupozorňuje
K návratu k tradičnému chápaniu sexuality a rodových rolí môžu prispievať aj krízy, ktorými spoločnosť prechádza.
„Od ekonomickej krízy cez pandémiu, vojny, krízové situácie vždy vyvolávajú psychický pocit, že svet vonku je nepredvídateľný, lepšie je utiekať sa do svojho sveta, čo často znamená do domácnosti,“ hovorí Očenášová.
Mlejnková tiež v časti spoločnosti vníma dopyt po jednoduchšom a jasnejšie usporiadanom živote.
„Liberalizmus v zmysle hodnôt, práv a možností sa vyvinul v svet, kde je v súkromnej sfére všetko otázka našej voľby. Tradičné inštitúcie ako manželstvo a rodina už nemajú jasné pravidlá a je na nás, aký život si vyberieme,“ hovorí. Niektorým ľuďom však viac vyhovuje, keď im niekto určí, čo majú robiť alebo ako majú žiť.
Návrat k stereotypným diskurzom pritom ženám škodí, upozorňuje Očenášová. Za nebezpečné považuje, že sa nehovorí, aké to môže mať ekonomické dosahy na ženy napríklad v prípade, že muž živiteľ od rodiny odíde alebo sa mu niečo stane, a aj to, že tento trend propaguje podriadenosť ženy manželovi, čo môže viesť k ospravedlňovaniu partnerského násilia.
„Problematické je, ak sa začne v rámci tejto subkultúry hovoriť, že je v poriadku, ak vás manžel sexuálne zneužíva alebo týra, lebo má na to právo, pretože manžel určuje pravidlá,“ hovorí Mlejnková.
Aj fenomén tradwife ukazuje, že Slovensko ide na vlne populizmu a vzostupu krajne pravice ako mnohé krajiny v Európe.
„Ženy v slovenskej krajnej pravici nie sú ničím výnimočné – akurát prišli s miernym oneskorením a občas sú smutno-vtipné – ale to tiež nie je žiadne slovenské špecifikum,“ dodáva Nešťáková.
Beata
Balogová
