Nepotrebujú šport, nie sú schopní a sú stále šťastní. Aj to sú predsudky, s ktorými sa stretávajú ľudia s intelektuálnym znevýhodnením. "Môžem povedať, že to vôbec neplatí," hovorí VERONIKA SEDLÁČKOVÁ.
„Mám syna, ktorý sa narodil s downovým syndrómom, neskôr mu bol diagnostikovaný autizmus. Prechádzali sme si viacerými obdobiami a pri ňom som pochopila, aký je šport dôležitý. Dáva mu motiváciu vykonávať rôzne činnosti a zároveň sa vďaka nemu socializuje," vysvetľuje riaditeľka pre medzinárodné vzťahy Špeciálnych olympiád Slovensko.
Organizácia poskytuje celoročný cyklus tréningov a domácich či medzinárodných súťaží v rôznych druhoch olympijských aj neolympijských športov pre deti i dospelých s intelektuálnym znevýhodnením.
Ich športovci prinášajú úspechy, získavajú medaily a cestujú po svete.
„Jeden náš športovec bol prihlásený na disciplínu chôdza na svetových hrách. No dav a celá atmosféra ho vyburcovali natoľko, že začal bežať. Bol diskvalifikovaný, no jeho mama plakala od šťastia, pretože si myslela, že ho už bežať nikdy neuvidí,“ spomína Sedláčková.
Okrem toho pomáhajú aj ostatným. V USA ako prví s intelektuálnym znevýhodnením plávali na charitatívnom Swimatlone. Na cestu im prispel aj hollywoodsky herec Matt Damon.
„Písali sme mu správu, nemohol totiž prísť, lebo bol na natáčaní. Posielal nám však fotky, aj my jemu. Bolo to rozprávkové,“ spomína Sedláčková.
V rozhovore sa dočítate:
- Aký je rozdiel medzi paralympiádou a špeciálnymi olympiádami.
- V čom sa špeciálne olympiády líšia od tej bežnej.
- S akými predsudkami sa stretávajú.
- Ako vnímajú šport rodičia detí.
- Aký má organizácia vplyv na športovcov a športovkyne,
- Aké sú výzvy, s ktorými sa stretávajú.
- Čo ich najbližšie čaká a ako sa organizujú majstrovstvá.
Aký je rozdiel medzi paralympiádou a špeciálnymi olympiádami?
Športovci a športovkyne paralympiády majú telesné znevýhodnenie. V špeciálnych olympiádach sú fyzicky viac-menej v poriadku, no majú intelektuálne znevýhodnenie. To je základný faktor pri účasti v špeciálnych olympiádach.
V čom sa špeciálne olympiády líšia od tej bežnej?
Športy máme individuálne aj tímové. Pri tímových majú športovci unifikovaných partnerov. Znamená to, že v tíme je polovica hráčov bez zdravotného znevýhodnenia a druhá polovica má intelektuálne znevýhodnenie. Čerpajú tak navzájom zo seba, zároveň si pomáhajú.
Takže je to napríklad ako keď pri paralympiáde majú športovci navádzačov?
Áno. Snažíme sa cez unifikovaný šport o inklúziu. Navzájom od seba získavajú rôzne znalosti, zručnosti a hodnoty, čo ukazuje, že tieto dva svety si majú čo ponúknuť. Spoločne trénujú a súťažia v zmiešaných družstvách.
Je to už viac ako 30 rokov, čo fungujú Špeciálne olympiády Slovensko. Ako sa vyvíjali?
Treba povedať, že špeciálne olympiády pochádzajú z Ameriky. Každá krajina, ktorá chce byť ich súčasťou, sa musí akreditovať.
Aj keď sú na Slovensku špeciálne olympiády viac ako 30 rokov, ich novodobá éra sa začala v rokoch 2019 - 2020. Dovtedy šlo o dobrovoľnú bázu, no po tomto období sa máme päť zamestnankýň naplno v pracovnom pomere.
Veľmi sme sa za posledné roky posunuli. Zabezpečujeme 23 športov, zahraničnú reprezentáciu, zapájame sa do medzinárodných projektov.
Pred piatimi rokmi ste sa rozhodli nahradiť označenie športovci s mentálnym postihnutím označením športovci s intelektuálnym znevýhodnením. Prečo je v tomto jazyk dôležitý?
Ako mama športovca s downovým syndrómom a autizmom si myslím, že slovo „postihnutie“, pôsobí negatívne, drasticky. Ide o niečo, čo vás „postihlo“ a neviete to zmeniť. Preto mi príde znevýhodnenie jemnejšie, citlivejšie a výstižnejšie v tom, že s týmto športovcami sa dá pracovať a rozvíjať ich.
„Nechajte ma vyhrať. Ale ak nemôžem vyhrať, nechajte ma aspoň sa o to statočne pokúsiť." To je motto špeciálnych olympiád. Čiže nejde o nejakú súťaž zo súcitu, ale o súťaž v pravom zmysle slova?
Presne, všetko je férové. Bežne sú prvé tri miesta, ktoré dostávajú medaile. V špeciálnych olympiádach sú stužkou ocenené aj miesta od štvrtého po ôsme. Je to motivujúce, aby sa športovci zúčastnili a pracovali na seba aj naďalej. Vidíme, aký to má pozitívny vplyv.
Športovci sú zároveň veľmi súťaživí. Neraz sa nám stalo, že stužku za umiestnenie vrátili.

S akými predsudkami sa ešte stretávate?
Spoločne s manželom sa považujeme za optimistov, mám pocit, že to z nás vyžaruje. To je podľa mňa aj dôvod, prečo sa tak veľmi s predsudkami priamo nestretávam.
No základný naratív je, že ľudia s intelektuálnym znevýhodnením nie sú schopní, šport nepotrebujú, a sú vlastne stále šťastní. Môžem povedať, že to vôbec neplatí. Sama mám syna, ktorý sa narodil s downovým syndrómom, neskôr mu bol diagnostikovaný autizmus.
Prechádzali sme si viacerými obdobiami a pri ňom som pochopila, aký je šport dôležitý. Dáva mu to motiváciu vykonávať rôzne činnosti a zároveň sa vďaka tomu veľmi socializuje.

Aké sú vaše najväčšie úspechy?
Tento rok bol pre nás skvelý. Volejbalisti zo Spojenej školy internátnej Stará Lubovňa získali titul majstrov Európy v unifikovanom volejbale. Zároveň máme majsterku Európy Veroniku Máčkovú v cyklistike v disciplíne 15 kilometrov cestné preteky, čo je veľký úspech. Rovnako sa náš športovec Peter Išpold stal majstrom Európy v olympijskom triatlone.
Hneď za jeden rok máme tri tituly z majstrovstiev Európy, z toho jeden v kolektívnom športe. Veľmi sa z toho tešíme. Hrdé sme aj na výsledky z vlaňajších letných svetových hier v Berlíne. Veľmi sa nám tam darilo. Keď naši športovci dostanú príležitosť, chopia sa jej a využijú ju na dvesto percent.
Aké sú výzvy, s ktorými sa vaši športovci stretávajú?
Za každým z nich sú rodičia. Musia mať trochu iné nastavenie, nemôžu sa o nich tak báť. Takíto športovci zároveň majú málo možností na to, aby športovali. Existuje málo klubov, málo trénerov. Dopyt je omnoho väčší, ako možnosť, kde by mohli športovať.
Preto sme s kolegyňami založili občianske združenie, kde trénujeme plávanie, gymnastiku či atletiku, lebo vidíme, že tých možností je málo. Robíme to vo voľnom čase a dobrovoľne v Bratislave.
A hoci sa snažíme, stále je to málo. Bolo by skvelé, keby na Slovensku bolo viacero podobných klubov.
Aj Šimon Jakuš z divadla Dúhadlo pre SME povedal, že by uvítal viac možností. Na špeciálnych školách majú, napríklad ľudia s downovým syndrómom, len určité odbory, ktorým sa môžu venovať. Prečo je to podľa vás takto?
Šimon bol mimochodom aj súčasťou unifikovaného volejbalového tímu, ktorý získal titul majstra Európy.
Ale k vašej otázke: presne kvôli predsudkom. Aj keby niekto mal chuť športovať, odradí ho okolie s tým, že to bude ťažké, prevládajú obavy.
Strach z neznáma je najhorší, no netreba sa báť a treba to aspoň skúsiť, či prísť sa pozrieť na podujatie.

Spomenuli ste aj rodičov. Majú obavy?
Špeciálne olympiády Slovensko
Špeciálne olympiády Slovensko je organizácia, ktorá poskytuje celoročný cyklus tréningov a domácich či medzinárodných súťaží v rôznych druhoch olympijských i neolympijských športov pre deti aj dospelých s intelektuálnym znevýhodnením (IZ).
Vytvára nové príležitosti na rozvíjanie ich fyzických a duševných schopností.
Na Slovensku boli založené v roku 1993.
Majú 42 klubov.
23 športov.
3 300 športovcov.
120 rodinných príslušníkov
1 200 dobrovoľníkov.
Podľa mňa sú dve skupiny. Do jednej patríme aj my s manželom, odovzdáme syna trénerovi a necháme ich trénovať. Druhou skupinou sú rodičia, ktorí by za svoje dieťa najradšej šport odtrénovali, len aby sa niečo nestalo.
Veľakrát sú však prekvapení a dojatí z toho, čo ich deti dokážu. Je úžasné, keď ich vidia na súťaži, ako im všetci tlieskajú a skandujú ich mená.
Jeden náš športovec bol prihlásený na disciplínu chôdza na svetových hrách. No dav a celá atmosféra ho vyburcovali natoľko, že začal bežať. Bol diskvalifikovaný, no jeho mama plakala od šťastia, pretože si myslela, že ho už bežať nikdy neuvidí.
Šport v sebe nesie aj emócie a rodičia vidia, že prináša to najlepšie z nás.
Ľudí s intelektuálnym znevýhodnením zároveň treba dostať z komfortnej zóny tak, ako hocakého iného človeka. Posúva ich to dopredu.
Vidím to na synovi. Chodí na špeciálnu základnú školu, kde dokáže skvelé veci. Veľakrát som prekvapená, keď mi v škole hovoria, čo všetko zvládne.
Aký má šport vplyv na deti, športovcov?
Športovci si najbližšie súťaže značia do kalendárov, trénujú a tešia sa na stretnutie s ostatnými športovcami. Je to pre nich udalosť.
Opäť ale spomeniem svoje deti. Vidím, že keď sa posúvame v športe, má to vplyv aj na synov intelekt. Ak je lepší v športe, o mesiac sa mu rozšíri aj slovná zásoba o dve, tri slovíčka. Rovnako ho šport motivuje skrz súťaže: chce niečo dosiahnuť, získať medailu a tak trénuje.
Zároveň vnímam pozitíva inklúzie z prvej ruky. Mám ešte mladšiu dcéru, ktorá odmalička vidí, aké to je mať brata, ktorý je iný, než ostatní. Vo všetkom je empatickejšia a je pre ňu bežné zobrať ho za ruku, keď idú napríklad po meste.

A čo športovcov dáva cestovanie do zahraničia?
Keď sme šli do Monaka, športovci cestovali bez rodičov. Niektorí z nich aj prvýkrát leteli. Mali sme rešpekt aj obavy, rovnako ako aj športovci. Veľmi ich obohatilo, že boli niekde sami za seba a že to zvládali.
Z tejto skúsenosti budú žiť minimálne rok. Boli totiž na súťaži, v inej krajine, zažili vzrušenie a radosť. V dobrom slova zmysle sa z nich stávajú také malé hviezdy, pretože keď sa vrátia zo súťaže, vážia si ich spolužiaci, vítajú ich s transparentami.
Ako ste vnímali ľudí s podobným znevýhodnením, keď ste vyrastali?
Ak mám byť úprimná, tak skoro vôbec. Boli odsúvaní na kraj spoločnosti, neboli príliš viditeľní. Pre mňa sa všetko sa zmenilo, keď sa narodil syn. No zároveň vnímam a som vďačná, ako sa spoločnosť posúva. Rodiny s nimi vykonávajú všetky aktivity. Nikoho neskrývajú, neodsúvajú, ale otvárajú oči v spoločnosti a sieťujú sa.
Máme skvelých rodičov, občianske združenia, ktoré šíria osvetu. Aj my chodíme po stredných, vysokých školách, kde robíme osvetu o špeciálnych olympiádach.
Naša národná riaditeľka Eva Gažová sa dokonca zaslúžila o to, že sa na dvoch vysokých školách podarilo zaviesť odbor, ktorý sa zameriava na trénerstvo ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Verím, že o desať rokov sa to premietne do reality a inklúzia už bude automatická pre všetkých.
Ako sú vnímané Špeciálne olympiády Slovensko vo svete?
Sme uznávaní a oceňovaní, našu prácu si všímajú. Minulý mesiac sme boli v Abú Zabí, kde sme si prevzali ocenenie za inklúziu. Sme na to s kolegyňami hrdé, pretože nám to ukazuje, že naša práca má zmysel.
A na Slovensku?
Zatiaľ mám pocit, že verejnosť nás príliš nevníma, no verím, že aj to sa časom zmení. Napríklad na majstrovstvá Slovenska v unifikovanom volejbale sa prišla pozrieť aj pani z ministerstva športu a cestovného ruchu, čo nás potešilo.
U nás totiž stonásobne platí: lepšie je jedenkrát vidieť, než stokrát počuť. Na podujatiach človek najlepšie uvidí chuť športovcov a športovkýň súťažiť a športovať.

Narážate aj na nejaké mantinely?
Nie je príliš veľa priestorov, hál, ktoré majú dobré vybavenie na usporiadanie súťaže. To je na tom trochu ťažšie. No ako som už povedala, nielen ja, ale aj kolegyne sú optimisticky naladené. Preto nám nič nerobí problém.
Sme radi, ako fungujeme a ak tak budeme aj pokračovať, nič nás nebude tešiť viac.
Vaši plavci boli aj v USA, kde ako prví s intelektuálnym znevýhodnením plávali na Swimatlone - charitatívnom podujatí na podporu detí s autizmom z Ukrajiny. Čo to učí vaše deti?
Išlo o jednu súkromnú strednú školu v Amerike, ktorá 30 rokov organizuje charitatívne preplávanie jazera. Výťažok zvyčajne poputoval na špeciálne olympiády v Amerike. Po invázii na Ukrajine peniaze venovali pre deti s intelektuálnym znevýhodnením z Ukrajiny.
Keď sa pred dvomi rokmi zdvihla vlna podpory pre Ukrajinu, boli práve deti s intelektuálnym znevýhodnením trochu odsunuté na okraj. Rozhodli sme sa im preto podať pomocnú ruku.
V škole si povedali, že by bolo super, keby sa na podujatí zúčastnili aj naši plavci, čo sa napokon aj podarilo. Mladí ľudia z americkej školy a naši štyria športovci a športovkyne plávali spolu. Dokopy ich plávalo 42. Obdivovala som každého jedného. Tiež sme si im pripravili výlet do New Yorku, bol to pre nich skvelý zážitok.
Naša športovkyňa Darinka je veľmi vnímavá a pozoruje svoje okolie. Po pár dňoch povedala: „Všímam si, ako sú všetci ku nám milí a nedávajú nám najavo naše znevýhodnenie. Vôbec to nevnímam ako príťaž.“ Bolo to úžasné.
Cestu nám platil herec Matt Damon. Požiadali sme totiž o grant, ktorý nám nevyšiel. Damon je kamarát s profesorom, ktorý sa s ním podelil o naše sklamanie, že zrejme do USA nepôjdeme. Tak sa rozhodol, že nám prispeje.
Aj ste s ním komunikovali?
Písali sme mu správu, nemohol totiž prísť, lebo bol na natáčaní. Posielal nám však fotky, aj my jemu. Bolo to rozprávkové.
Ako často súťažíte v zahraničí?
Na jeseň boli napríklad naši plavci reprezentovať krajinu v Monaku. Tým, že cestujeme, tak nás poznajú a pozývajú nás.
Zároveň hostíme súťaže aj na Slovensku. Začiatkom decembra sme mali už spomínané majstrovstvá Európy v unifikovanom volejbale. Zúčastnilo sa sedem krajín. V máji budeme mať štvrtý rok po sebe Majstrovstvá Európy špeciálnych olympiád v triatlone. Sme radi, že sa nám darí súťaže organizovať a rovnako sa na nich aj ich zúčastňovať.

Čo vás čaká najbližšie?
Tak, ako majú svoje hry bežná olympiáda a paralympiáda, aj my budeme mať svoje. Ide o svetové hry špeciálnej olympiády a sú zimné a letné. V marci nás čakajú zimné svetové hry v Turíne. Tam ide naša výprava v zostave 25 športovcov a športovkýň.
Postupne sa nám však napĺňa kalendár súťaží. Našou hlavnou úlohou je zabezpečovať majstrovstvá Slovenska v jednotlivých športoch, ako napríklad: plávanie, atletika či stolný tenis.
Ako sa organizujú majstrovstvá?
Zásadou je, aby sme všetko organizovali rovnako ako pre bežných športovcov, čiže aj na tých istých športoviskách. Aby mali naši športovci rovnaké príležitosti.
Zároveň stále verím, že nás spoločnosť bude vnímať ako rovnocenných partnerov vo všetkých sférach a že budeme vytvárať športové príležitosti pre ľudí s intelektuálnym znevýhodnením.

Beata
Balogová
