Stretávame sa deň po Novom roku. Ponúkne kávu, sám si dá rovno dve espressá.
"Budem občas odbiehať, keď prídu zákazníci," hovorí Vladimír Vlasatý, ktorý pracoval ako kovboj v Austrálii, krotil divoké kone na Novom Zélande a pomáhal lovcom zvierat na Aljaške. Dnes má s kamarátom Michalom Ugorom v Prešove pražiareň Victory - Káva Víťazov.
V pražiarni je pomerne rušno, v pozadí hrá country hudba. Po čase prichádza zákazníčka. Pýta sa, či si s kávou môže sadnúť za nás a počúvať, o čom sa rozprávame.
Pracovali ste ako kovboj, krotili divoké kone, pomáhali lovcom zvierat. To nie sú bežné práce Slováka v zahraničí, ako ste sa k nim dostali?
Po strednej škole som odišiel do Anglicka, klasická prvá imigračná zastávka. Raz som šiel na výlet v Peru a stretol týpka z Austrálie. Išli sme spolu na Machu Picchu a celý päťdňový výstup sme spolu debatovali. Povedal mi, že na severe Austrálie sú ranče, ktoré fungujú ako pred 200 rokmi. Nič sa nezmenilo. To mi nasadilo chrobáka do hlavy.
Byť rančerom?
Vždy som chcel robiť s koňmi, vedieť to remeslo. Povedal som si, že to skúsim.
Vedeli ste vôbec jazdiť na koni?
Nevedel. Bývalá priateľka mi raz dala ako darček jazdu na koni. Ale nebolo to ako skutočná jazda. Len vás vysadia na koňa a chôdzou sa prejdete po poli.
Nebáli ste sa? Kôň je obrovské zviera.
Je a aj veľmi silné. Keď človek ide cvalom, cíti to. Preto sa aj pri autách hovorí o konskej sile. Kôň pod vami je tona, ktorá sa hýbe neuveriteľnou rýchlosťou. Je to dosť strašidelný pocit.
Čo bolo ďalej v Austrálii, asi vám nedali prácu na prvom ranči?
Oni cudzincov veľmi neprijímajú, chcú ľudí so skúsenosťami, čo som ja nebol. Volal som na veľa rančov a tvrdil im, že všetko viem, jazdím odmalička. Skúšal som na nich veci ako: som Slovák, my tu autá ani nemáme, len kone. Nakoniec som ich takto obalamutil a prijali ma.
Prvý deň sme šli jazdiť a majiteľova dcéra (9 až 12 rokov) mi potajme ukazovala, ako osedlať koňa. S jej pomocou sa mi to podarilo. Samozrejme, každý si po piatich minútach uvedomil, že neviem jazdiť.
Čo sa v rozhovore ešte dočítate:
- aké bolo robiť kovboja v Austrálii a že s jedovatými tvormi to tam nie je tak zlé,
- že v Kanade je ranč, kam si kovboji chodia dokazovať, že sú dobrí,
- aké je to krotiť kone a čo treba sledovať,
- že lovci zvierat sú často roztrasení a neistí,
- ako je možné založiť pražiareň kávy vďaka videám na youtube, a že pri pražení kávy sa čaká na puky,
- prečo kávy s taliansky znejúcimi názvami nemusia byť automaticky dobré.
Nevyhodili vás?
Od začiatku som vedel, že na to prídu. Som však veľmi kamarátsky. Rátal som s tým, že si ma obľúbia a bude to v pohode. Presne tak to aj bolo.
Bolo nakoniec také romantické byť kovbojom?
Romantické to je do istej miery, potom je to veľmi veľa ťažkej roboty. Ako všetko na svete. Tú drinu, pot a špinu, to neukážu nikde.
