Prečo je Česká republika odolnejšia ako Slovensko voči hoaxom a dezinformáciám? Čo vlastne robiť proti tomu, aby sme sa raz nedostali mimo Európskej únie a NATO?
O dôležitosti strategickej komunikácie krajiny v dobe hybridných hrozieb, kybernetických útokov a dezinformácií šírených aj verejne činnými osobami hovoril Otakar Foltýn, šéf strategickej komunikácie Úradu vlády Českej republiky. Varuje, že názory, ktoré sa v minulosti objavili "medzi čeľadníkom a hnojníkom", si dnes niektorí nárokujú šíriť verejne.
Daniel Milo, bývalý šéf Centra pre boj proti hybridným hrozbám Ministerstva vnútra SR, upozorňuje, že pri zneužití slobody prejavu štát musí zasiahnuť. A že pri téme strategickej komunikácie Slovensku chýbajú základy, múry i strecha.
Diskusia je súčasťou projektu Hoaxy a podvody v spolupráci s denníkom SME.
V relácii s Otakarom Foltýnom a Danielom Milom zaznelo
- prečo začíname počúvať výroky o vystúpení z EÚ a NATO
- politikom a verejne činným osobám vyhovuje vulgárny a hrubý slovník
- čo je Overtonovo okno prijateľných výrokov v komunikácii
- ako sa hrubosť vo vyjadrovaní prenáša do reality
- prečo nie je sloboda prejavu absolútna
- prečo má hlupák pocit, že má právo na rovnaký priestor a dosah ako odborník
- čo je a čo nie je cenzúra
- prečo má štát povinnosť zasiahnuť proti zneužívaniu slobody prejavu
- ako komunikovať s ľuďmi, napríklad s bratislavskými taxikármi
- prečo má štát používať v strategickej komunikácii príbehy
- prečo potrebujeme elity, Štefánikov a Masarykov
- prečo sa báť Trumpovej spolupráce s gigantmi
Určite sa k vám dostalo, že Slovensko už do istej miery pripúšťa odchod z Európskej únie. Aké veľké z vášho pohľadu je riziko, že Slovenská republika prestane byť členom Európskej únie?
Otakar Foltýn: Nech si hocičo môžete myslieť o byrokracii a o bruselských politikoch, my skrátka naozaj výrazne profitujeme - ako Česká republika, tak Slovenská republika z toho, že sme vo voľnom obchodnom priestore.
Ale druhá vec, ktorá je dôležitejšia, je bezpečnosť. Pokiaľ by sme my a ani vy neboli v NATO, tak to znamená prinajmenšom troj-, možno viacnásobné výdaje na zbrojenie, čo asi teda nikto nechce.
Daniel Milo: Chcem veriť tomu, že to reálne nie je. Ekonomicky by to bola samovražda. Slovensko ako krajina s najvyšším počtom vyrobených áut na svete na hlavu by padlo na kolená. Slovenská ekonomika je z obrovskej miery závislá od vývozu, pričom v rámci EÚ čerpá zo všetkých tých výhod voľného obchodu, investícií a tak ďalej.
A samozrejme, spoliehať sa na nejakú vlastnú obranu v čase, keď vidíme, čo sa deje za našimi východnými hranicami, keď sa Vladimir Putin snaží prekresliť svetový poriadok a realizovať svoje imperiálne chúťky, tak naozaj takéto niečo by si päťmiliónová krajina nemohla určite dovoliť.
A môže sa stať, že vplyvom hybridných operácií skutočne o tom vôbec začneme diskutovať, že budeme takým "neposlušným dieťaťom" Únie? A že budeme súčasťou zoznamu krajín, ktoré robia problémy?
O.F.: Tak to už som zaznamenal, že niektorí politici sa vyjadrili, že by tiež mohli uplatňovať právo veta v rozhodovacích procesoch tak v EÚ, ako aj v NATO a pod. V minulosti to niektoré štáty robili, a rozhodne to nebolo v prospech kohokoľvek iného ako Ruska.
Informačné prostredie 21. storočia primárne formujú sociálne siete a tie sú založené na monetizácii reklamy. To znamená, smerujú vám reklamu a z toho majú peniaze, čo je, samozrejme, legitímne.
Problém je v tom, že k tomu vás potrebujú udržať na tej aplikácii čo najdlhšie. A na to slúžia nahnevané, nenávistné, hnusné alebo vulgárne komentáre alebo samotné posty. A samozrejme, samotné provokatívne vyjadrenia, čo musia robiť úplne všetci. Pokiaľ si chcete udržať mediálny priestor, tak do istej miery sa s tým musíte vyrovnať.
Najväčšiu pozornosť bude mať ten, kto povie najškandalóznejšiu vec. To znamená, ak budete hovoriť naozaj škandalózne veci ako úplne predstaviteľné - typu vystúpime z EÚ, hoci by to bola naozaj ekonomická samovražda, tak budete mať veľký vplyv. O to ide.
Hlupák má pocit, že má nárok na rovnaký priestor pre názor ako odborník
Pán Foltýn, vás dezinfoscéna nazýva hlavným českým cenzorom. Je to aj o tom, že spoločnosť ako keby si odmietala uvedomiť, aký je rozdiel medzi absolútnou slobodou prejavu na jednej strane a slobodou a zodpovednosťou na druhej strane? Že si nemôžem do verejného priestoru jednoducho vypustiť čokoľvek, má to isté normy spoločenského správania, ktoré sú prijateľné, a na druhej strane niečo, čo už je neprijateľné?
O.F.: Diskutovať o cenzúre v demokratickom štáte a obzvlášť v Českej republike je úplne nezmyselné.
Ja som dokonca urobil niekoľkokrát verejnú výzvu, aby tie "trúby", ktoré ma takto majú potrebné označovať, našli jeden jediný prípad, keď som niekoho cenzuroval a okamžite odstupujem. Dodnes to nikto neurobil. Z toho je krásne vidieť, že oni veľmi dobre vedia, že jednoducho klamú.
Ale pochopiteľne, že slovo cenzúra v sebe obsahuje veľmi silnú emóciu, ktorá je spojená s tým, že my sme už akceptovali ako na Slovensku, tak v Česku pôvodný ruský naratív, ktorý zamieňa slobodu prejavu za slobodu dosahu a každý má právo hovoriť si, čo chce.
Každý má právo mať svoj názor, ale už nemá právo na svoje fakty. Ak si niekto myslí, že Zem je plochá, pokojne nech to hovorí, pokojne nech tomu verí, akurát sa musí zmieriť s tým, že nebude mať taký vplyv ako astronóm, ktorý sa celý život venuje astronómii a jednoducho vie, že je guľatá.
Lenže tu sme v prostredí, keď názory, ktoré pôvodne ešte v minulom storočí zostávali niekde medzi čeľadníkom a hnojom, tak zrazu pokiaľ to poviete dostatočne zaujímavo a máte špecifický talent mať to s virálnym dopadom, tak ten hlupák má pocit, že má právo na ten dosah a potom sa strašne hnevá, že ho nemá a že mu jednoducho niekto iný povie - si hlupák.
Ľudia, ktorí získali dosah nie na základe schopností, vedomostí alebo štúdia, ale na základe talentu byť virálnym, tak v momente začnú kričať, že cenzúra. Ale to nie je žiadna cenzúra. Zákaz cenzúry je obrana občana proti štátu, že ten štát ho nesmie postihovať za to, čo si myslí a hovorí. Ale rozhodne nemá nikto právo na to, aby ho štát bránil pred tým, že niekto iný mu povie, že je hlupák.
Na druhej strane tu máme nejakú zodpovednosť štátu na zabezpečenie nejakej bezpečnosti. V akom momente môže napríklad štát zasiahnuť, keď už tento typ virtuálnej slobody prejavu hovoriť si, čo chcem, ohrozuje bezpečnosť obyvateľstva?
D.M.: Zacitujem konkrétne, keďže som právnik. Máme článok 26 ústavy, ktorý hovorí o slobode prejavu, kde je odsek 4, ktorý hovorí, že slobodu prejavu je možné v demokratickej spoločnosti obmedziť zákonom, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, verejnú bezpečnosť, verejné zdravie a nejaké ďalšie dôvody. A táto slovenská úprava - ústavná, je rovnaká naprieč väčšinou štátov Európskej únie.
Čiže tí, čo kričia tak veľmi hlasno o cenzúre, zabúdajú, že sloboda prejavu nie je absolútna a je normálne a možné aj potrebné ju obmedziť, ak ten, ktorý nahlas vykrikuje svoje klamstvá alebo vyzýva na fyzický útok alebo dehonestuje niekoho iného, zasahuje do mojich alebo práv kohokoľvek iného, právo na ľudskú dôstojnosť, na bezpečie alebo ohrozuje nejaký iný verejný záujem.
Nepolitická strategická komunikácia chýba alebo sa zamieňa s politickými vyhláseniami
Nezlyháva štát práve v tom, ako chráni občanov pred tým, aby sa tu šírili rôzne naratívy, mimo iného aj tie prokremeľské, promoskovské, ktoré sú nebezpečenstvom ako súčasť hybridných operácií? Zvláda to v tomto zmysle Slovensko? Pretože o jeden takýto pokus obmedziť komunikáciu sme sa ako krajina pokúsili. Národný bezpečnostný úrad počas covidu vypol niekoľko webov. Dostatočne nebolo komunikované, aké sú tie dôvody a tá spoločenská vzbura, ktorá nastala, ako keby sa skôr pretavila do odporu voči slobode prejavu medzi mnohými. Čiže zvládol štát sebavedomo naozaj vyhodnotiť a zasiahnuť, že kedy potrebujem chrániť občanov, ale nie je to zároveň cenzúra?
D.M.: Bohužiaľ, musím povedať, že nie. Prvky, ktoré sme začali vytvárať, nejaké špecializované útvary, verejné politiky, ktoré vznikali, všetko toto akoby išlo buď do úzadia, alebo je to vytlačené niekde na okraj skutočnej pozornosti, čiže aj keď na papieri možno tie štruktúry existujú, tak reálne nerobia to, čo by robiť mali..
Príkladom toho je možno aj facebookový profil Hoaxy a podvody, ktorý bol výsostne apolitický, dnes sa z toho stala výkladná skriňa politických vyjadrení.
Čiže štát z môjho pohľadu si často zamieňa vládnu komunikáciu so strategickou komunikáciu, ktorá by mala byť apolitická a nadstranícka. A toto je podľa mňa zásadné pochybenie alebo zásadné zmätenie pojmov, že štát má jasne a konzistentne komunikácie, strategické záujmy, hodnoty, na ktorých stojí, a od toho úplne niečo iné je normálna politická komunikácia, ktorú robia politici, vrátane predstaviteľov, rezortov alebo poslancov.
Pán Foltýn, vaším náprotivkom by mal byť Juraj Gedra, šéf strategickej komunikácie a vlastne vedúci Úradu vlády, práve ako osoba, ktorá má byť gestorom tejto strategickej komunikácie. Prebieha vôbec medzi vami nejaká komunikácia? Ako vy vidíte Slovenskú republiku z pohľadu nejakej odolnosti voči takýmto hybridným hrozbám? Nie je to tak, že my sme v skutočnosti "nahí a bosí v strede lúky"?
O.F.: To neplatí iba pre Slovenskú a Českú republiku. To je v Európe pomerne častý fenomén. Výnimkou sú štáty ako napríklad Fínsko, pobaltské štáty alebo všeobecne severské štáty.
Z hľadiska chápania ruskej hrozby je výnimkou Poľsko a čiastočne Rumunsko, ale rozhodne to neplatí o krajinách, ako je Rakúsko, Česko alebo Francúzsko. Preto tiež nemám nejakú vnútornú a tým menej odbornú potrebu komunikovať so slovenskými predstaviteľmi strategickej komunikácie. Veľmi ťažko by som musel hľadať, kde je to formulovanie slovenských národných záujmov a kde je ich obrana, pretože ja to tam aktuálne nevidím.
Vy cítite nejaký záujem zo strany Slovenskej republiky poradiť sa, hľadať nejaké riešenia, hľadať nejaké opatrenia?
O.F.: Necítim. Ale pravda je, že konkrétne strategická komunikácia je natoľko výsostne vnútorná záležitosť, že aj veľká časť európskych štátov navzájom nekomunikuje.
Výnimkou je naopak NATO. Toto je téma, ktorá sa komunikuje veľmi intenzívne. Tá spolupráca je tam veľmi úzka, ale zase je to zamerané na jednu bezpečnostnú oblasť.
A vrátim sa k slobode prejavu. Každý má právo povedať, že Foltýn, premiér alebo nejaký minister je hlupák. Pokojne, to je sloboda prejavu, ale nemáte právo v zaplnenom kine zakričať "horí", aby ľudia vybehli von, udupali sa a zranili sa. To nie je sloboda prejavu, to je trestný čin.
V momente, keď je tam riziko, že dôjde ku škode na živote, zdraví, bezpečnosti a podobne, tam ten štát jednoducho má povinnosť občanov chrániť.
Dezinfluenceri v akcii
A ak sú na takéto skutky využívané služby dezinfluencerov, je to nebezpečné? Ľudí, ktorí prevádzkujú takzvaný doxing, teda napríklad zverejňujú adresy ľudí, s ktorými nesúhlasia. Spravidla ide o novinárov, spravidla ide o verejne činné osoby. Títo ľudia u nás nie sú postihovaní.
O.F.: To sa deje aj mne alebo mojim kamarátom z organizácie na podporu Ukrajiny. A samozrejme, že je to nebezpečná vec.
Sú najmä ženy, ktoré sú týmto pochopiteľne zraniteľnejšie, pretože tam je s tým spojený bodyshaming a následne príde to, že sa zverejní, napríklad, kde pracuje alebo kde býva. Tak to teda nepoteší a pochopiteľne, že to je niečo, čo je absolútne neprípustné. To je mimo akejkoľvek predstavy.
Ale ak to robíte postupne a vlastne si na to spoločnosť zvykne, čo, mimochodom, sa stalo aj u vás, tak zrazu si všetci povedia, že to tak asi je v poriadku.
Páni, zvykli sme si na to? Máte pocit nejakej špeciálnej ochrany týchto ľudí za nejakú prípadnú protislužbu?
D.M.: Špekulácií sa šíri viacero, že akým spôsobom sú títo dezinfluenceri napojení na konkrétne politické strany a akú protislužbu za to potom dostávajú.
My sme zažili situáciu, keď dezinfluenceri zaútočili alebo boli priamo v škole u študenta, ktorý nepodal prezidentovi ruku a zverejnili len niekoľko dní potom zoznam psychológov a psychiatrov, ktorí kritizovali predsedu vlády. Je tu akási spolupráca?
D.M.: Minimálne medzi týmito dvoma skupinami existujú nejaké spoločné záujmy. Do akej miery aj spolu oficiálne spolupracujú, to je naozaj v rovine špekulácií.
Dôležité je však povedať, akým spôsobom sú tieto osoby vnášané do verejného priestoru ako nejaká normálna súčasť, že je normálne ísť diskutovať s človekom, ktorý o pár hodín potom zverejní súkromné údaje novinárky, študenta, aktivistu alebo politika s jednoznačným cieľom a s nejakou viac alebo menej zakrytou výzvou, aby ho niekto navštívil, aby mu poslali odkaz, či už virtuálny alebo fyzický.
Je to normalizácia spôsobov nátlaku, ktoré vieme použiť na svojich kritikov. Je to nielenže protiprávne, ale je to vlastne v rozpore s nejakými spoločenskými normami - štvať, huckať dav na nejakú osobu len preto, že niečo povie alebo má nejaké názory.
A potom sa to posúva ďalej a je to len krok od tých virtuálnych vyhrážok a huckania davov k tomu, že niekto naozaj zoberie do ruky nôž, palicu alebo nejakú zbraň a bude v mene takéhoto verejného tlaku niečo konať, to je veľmi reálne.
Vojna bez jediného výstrelu
Komu vyhovuje spoločensky nežiaduca situácia, agresivita spoločnosti, polarizácia a podobne? Vy ste hovorili, pán Foltýn, o kognitívnom boji, že "vojna môže prebehnúť bez jediného výstrelu tým, že sa populácia zradikalizuje. Záujmom kremeľského režimu je, aby sme si navzájom rozbíjali hlavy bez toho, aby sem vbehol jediný ruský vojak." Sme v tomto štádiu tu na Slovensku?
O.F.: V tomto štádiu sme v celej Európe s rôznou intenzitou, pretože v jednotlivých štátoch to ruské tajné služby robia inými spôsobmi, respektíve upravujú modus operandi tak, aby to zodpovedalo ako historickej pamäti, tak náladám tej populácie a pod. Vo všeobecnosti je však spoločný menovateľ jasný, a to je maximálne zníženie dôvery voči pozitívnym hodnotám, voči inštitúciám, ktoré majú za úlohu pozitívne hodnoty chrániť.
A pokiaľ sa pozriete na jednotlivé informačné operácie, tak tam vždy zistíme to, že zmyslom je naozaj maximálne rozhnevanie ľudí navzájom. To znamená, úplne pokojne vám ruské tajné služby budú podporovať navzájom opačný extrém, to znamená napríklad radikálnu pravicu a radikálnu ľavicu a v jednej a tej istej krajine budú podporovať oboje, pretože zmyslom je, aby namiesto toho, aby sa v strede našlo nejaké kompromisné riešenie akéhokoľvek problému, tak to úplne rozoštvete.
No a potom sa nemôžete čudovať, že tie voľby veľmi často dopadajú päťdesiat ku päťdesiat, pretože potom vám stačí ovplyvniť iba pár percent a máte výsledok.
Keď už máme rozoštvanú spoločnosť, čo potom urobíte, aby ste jednoducho do tej spoločnosti presadzovali tie naratívy, o aké máte záujem, ak sedíte napríklad v Kremli?
O.F.: V tom okamihu, keď potrebujete ovplyvniť politickú klímu v krajine, tak už nemusíte pracovať s desiatkami percent. Už vám stačí jedno, dve percentá a už vlastne meníte celkový výsledok.
To znamená, že vlády, ktoré sú zvolené s mandátom tesne nad päťdesiat percent, tak tú legitimitu majú jednoducho v princípe nižšiu a ten systém je zraniteľnejší a sa horšie rozhoduje. Najmä v prípade, že ide o zásadné bezpečnostné hrozby, tak má tendenciu vlastne neurobiť nič.
Rusko síce ekonomicky je niekde na úrovni medzi Talianskom a Španielskom svojím výkonom, ale z hľadiska vojenskej sily je nepomerne silnejšie ako akýkoľvek samostatný európsky štát. A chce tie štáty oslabiť a oslabiť ich vôľu spolupracovať navzájom.
V tom okamihu Rusko môže rozoberať jedného za druhým, čo sa, ak sa pozriete na informačný priestor, reálne deje.
Slováci nadpriemerne veria hlúpostiam. Každý druhý si osvojil niektorú z konšpirácií
V akom štádiu sme my na Slovensku? Ako veľmi sme zraniteľní a ako veľmi podliehame tomu, čo sú akési hybridné operácie alebo vôľa ovplyvňovať nás spoza hraníc?
D.M.: Určite máte pravdu v tom, že Slovensko nadpriemerne dôverovalo najrôznejším konšpiračným teóriám, a to ešte pred pandémiou covidu. Na Slovensku akoby dlhodobo existovala pomerne veľká masa ľudí, hovoríme možno až o polovici populácie, ktorá verí nejakej z foriem týchto konšpiračných teórií, ktoré opäť sú veľmi dobre a úspešne živené práve z Kremľa.
Potom sme logicky veľmi, veľmi zraniteľní voči akejkoľvek cudzej nepriateľskej veľmoci, ktorá s týmito názormi, postojmi a strachmi veľmi dobre pracuje.
Rozdeľovanie spoločnosti ako cesta k moci
Čo môže byť koncovkou toho celého? V čom je rozdeľovanie spoločnosti nebezpečné a rovnako strata dôvery voči inštitúciám?
D.M.: Cieľom akejkoľvek takejto informačnej operácie je na konci dňa zmeniť politické pomery v krajine.
Dezinformácie sa nešíria len tak. Niekto v tom Petrohrade, v tých fabrikách a agentúrach, o ktorých vieme, ako fungujú, aké majú obrovské multimiliónové rozpočty, to robí s jasným cieľom, a tým je zmena politických pomerov naprieč Európou, možno aj v Spojených štátoch. A to tak, aby sa dostali k moci sily, politici alebo nejaké názory, postoje, ktoré budú priateľskejšie voči záujmom Kremľa.
Najjednoduchšou cestou, ako to dosiahnuť, je zasiať chaos, rozdrviť jednotu, konkrétne jednotu EÚ, pretože jednotlivé štáty sú malé v porovnaní s Ruskom, ktoré má 140 miliónov obyvateľov, ale ako 450-miliónová skupina, ktorá má spoločný trh, ktorá dokáže spoločne dávať dokopy investície, technológie na obranu, na svoje obránenie vlastných záujmov, tak sme oveľa silnejší hráč a toto práve Kremľu nevyhovuje. A práve preto sa snaží kus za kusom, konkrétne Európsku úniu, ale aj NATO oslabovať a paralyzovať zvnútra.
Štát musí vedieť, ako komunikovať, video musí zaujať do troch sekúnd
Čo by sme mali robiť a ako by tá strategická komunikácia na Slovensku mala vyzerať, aby sme vedeli efektívne zasiahnuť proti rôznym hybridným hrozbám a útokom, ako boli výhražné maily na školách či útok na kataster?
O.F.: Aktuálne bojujú úplne všetci. Čo s tým? Tak po prvé si musíte uvedomiť, že nejakým spôsobom funguje moderné informačné prostredie.
Takzvané mainstreamové médiá už majú oveľa menší výtlak ako sociálne siete a sociálne siete sú založené na obrovských skratkách. To znamená, všetci musíme robiť skratky. Ale keď tú skratku robíte na úroveň doslova debilizácie, čo typicky robí tiktok, už to nie je o skratke, ale už je to vlastne o nezmysloch.
A typicky, ak niekoho budete chcieť zaujať reklamou na tento váš odkaz, tak ho musíte zaujať do prvých troch sekúnd. Ale keď sa pozerá na sociálnu sieť, ak nezaujmete, nebude sa pozerať ďalej. Pokiaľ chcete niečo povedať, máte na to ďalších 13 sekúnd a to je fakt. S tým nič neurobíte.
Aj štát sa musí zmieriť s tým, že musí používať sociálne siete, musí rozumieť tomu, ako fungujú, a okrem toho musí byť autentický, čo veľmi často v demokraciách jednoducho nie je. Vy sa snažíte nájsť nejaký kompromis a veľmi často to je potom strojené a nejde to vždy. Potom tomu ľudia neveria.
Takže osloviť autenticky, ale tiež zábavne, pretože ľudia jednoducho chcú zábavu a sú na ňu zvyknutí zo sociálnych sietí. Zároveň by to malo byť pravdivé a zároveň by to malo byť hodnotové.
Tieto veci skĺbiť do jedného celku je fakt ťažké, ale musíme akceptovať to, že informačné prostredie je iné. Sociálne siete nám to veľmi zmenili a v skutočnosti ten najväčší problém s dôverou v spoločnosti nespôsobilo Rusko. Iba využíva to, že nám ho spôsobili sociálne siete.
Ktoré inštitúcie by sa na takejto strategickej komunikácii mali podieľať, kde vlastne robíme chybu?
D.M.: Nám chýbajú základy, múry aj strecha toho domu. My tu nemáme základné definície. My nemáme nikde definíciu, čo je to dezinformácia. Čo je to hybridná hrozba. Čo je to hybridné pôsobenie. Čo sú to polovojenské skupiny, nič z tohto my momentálne dnes na Slovensku nemáme zadefinované.
A keď nemáme tie základné pojmy a im nadradené pojmy, hybridné hrozby sú širší pojem než dezinformácie alebo strategická komunikácia, tak veľmi ťažko môžeme reálne v praxi realizovať nejaké aktivity. A síce tu máme poprijímané rôzne verejné politiky, akčné plány, stratégie, koncepcie, ale v praxi sa s nimi dnes, bohužiaľ, na Slovensku nikto neriadi.
Čiže na papieri ak aj niečo je, tak to nefunguje alebo to nemáme vôbec definované, nehovoriac o ľuďoch a štruktúrach a o tom oddelení politickej komunikácie od strategickej komunikácie, čo je podľa mňa alfa omega.
Americký strašiak - prepojenie politiky a technologických gigantov
Zdá sa, že nám v budúcnosti bude zlyhávať veľký medzištátny policajt, teda Spojené štáty, ktoré majú v rukách komunikáciu z pohľadu sociálnych sietí. Vieme, že sa v Mete ruší fact checking, ktorý nebol dokonalý, ale aspoň nejaký bol. Tiktok sa s najväčšou pravdepodobnosťou spustí opäť. Aké budú tie dosahy? Stratíme sa ešte viac v sociálnych sieťach?
D.M.: Takéto prerastanie politickej moci a technologickej moci, ktoré momentálne vidíme v Spojených štátoch, to, že sa najbohatší muž planéty Elon Musk vlastne stáva veľmi blízkym poradcom, dokonca má spolu viesť nový Department of Government Efficiency, čiže ministerstvo vládnej efektivity, je bezprecedentné v histórii.
Či v Spojených štátoch alebo v Európe bola nejaká spolupráca, aj musí byť spolupráca medzi štátom a technologickými firmami, ale takáto miera akoby spájania tej moci technologickej s politickou je bezprecedentná a navyše tým spôsobom, akým zatiaľ teda komunikujú predstavitelia týchto platforiem.
To vytvára potom jednu z najväčších výziev pre Európsku úniu ako takú, pretože Európska únia bola lídrom v oblasti nazvem to, že vnesenia nejakého poriadku do tohto online priestoru, či to bolo GDPR ochrana súkromia, alebo je to Digital Services Act v digitálnych službách, alebo je to AI Act.
Únia na rozdiel napríklad od Spojených štátov oveľa lepšie a podľa mňa prísnejšie ochraňuje práva a slobody svojich občanov aj voči technologickým platformám, čo sa tým platformám nepáči. Musia vynakladať väčšie peniaze, sú pod dozorom regulátorov. Môže a aj často im Európska komisia udelila veľké pokuty za porušovanie týchto pravidiel.
To, čo dnes vidíme, je akoby nejaký protitlak, že keď vy budete trvať na vymáhaní svojich pravidiel v rámci Európskej únie, tak my vám za to zaplatíme nejakým iným spôsobom. A toto bude veľmi veľká výzva, lebo na jednej strane to transatlantické partnerstvo dnes pri náraste Číny a Ruska potrebujeme so Spojenými štátmi, na druhej strane si musíme ako Európa vedieť obhájiť svoje hodnoty, svoje princípy a svoju legislatívu pred takýmto zasahovaním a ovplyvňovaním zo strany kohokoľvek.
O.F.: Čo uvidíme a vlastne to, čo ste popísali, tak povedie k tomu, že ten verejný priestor, v tomto prípade z veľkej časti virtuálne tvorený sociálnymi sieťami, bude ešte viac zahádzaný hnojom. To nie je môj citát, je to citát Steva Bannona, ktorý povedal doslova "zahádžte ich hnojom". V angličtine by to bolo ešte vulgárne.
To znamená, zahádžte populáciu úplne triviálnymi, marginálnymi, zábavnými, dokonca úplne nezmyselnými informáciami. A potom si ako technologické firmy urobia, čo potrebujú. A ak vám to príde ako pritiahnuté za vlasy, tak to je reálne to, čo urobili počas prvého volebného obdobia Donalda Trumpa, pretože Bannon bol jeho hlavný mediálny mág. A je to doslova rovnaké, čo hovoril iný teoretik informačného prostredia Surkov, čo bol zase poradca Vladimira Putina.
Dôležité je, že vlastne to úsilie, v tomto prípade s úplne inými cieľmi, ale sa stretlo v tom, že to zahádžte hnojom, chápete, zahádžte populáciu hnojom informácií. To viedlo k tomu, že tá debata sa bagatelizuje a v prípade niektorých sociálnych sietí, ako napríklad typicky tiktok, tak doslova debilizuje tých adresátov.
Ak sa pozriete na obsah tiktoku v Bratislave, v Prahe alebo v Pekingu , tak u nás to sú jednoduché, doslova ohlupujúce videá. V tom Pekingu to má sem-tam nejakú buď komunistickú propagandu, čo ten štát potrebuje, alebo sú to napríklad tak trochu vzdelávacie videá. Nie je to až také hrozné ako u nás, to znamená, v tomto prípade to tiktok mení.
Ale my sme hovorili o technologických veľkých firmách. V momente, keď ich týmto spôsobom pustíme do nielen ovplyvňovania obchodného prostredia, čo využívajú dávno, ale pustíme ich aj do samotného stanovovania pravidiel, tak tie pravidlá nastavia na seba, prípadne žiadne nebudú.
Skúste sa pozerať na futbal, kde nebudú platiť žiadne pravidlá a bude to asi tak zábavná hra ako mediálne prostredie bez regulácie a bez pravidiel. Slovo regulácia nemám rád, ale niekedy ho jednoducho potrebujete.
Beata
Balogová
