Uprostred normalizácie, keď milióny občanov sklonili chrbát pred komunistickou mašinériou, to nakričal systému úplne spriama. Dokonca bez slov.
Zobral sa a s pripravenými pomôckami sa vybral k Justičnému palácu v centre Bratislavy, sídlu komunistickej justície, kde prokurátori a sudcovia celé roky ohýbali právo podľa straníckeho zadania. Boli to Piláti, ktorí si umývali ruky nad páchanou nezákonnosťou, podobne ako kedysi biblický Pilát pri ukrižovaní Ježiša.
Takto aj nazval svoju umeleckú, pouličnú performanciu: Pilát. Došiel ku vchodu Justičáku, z tašky vybral lavór a mydlo. Uložil ich vedľa seba, rovno pred vchodové dvere.
Mladík sa volal Tomáš Petřivý a jeho príbeh je dnes neprávom zabudnutý. Našiel v sebe odvahu, ktorú drvivá väčšina spoločnosti nemala. Petřivého odkaz o špinavých rukách mocenského aparátu je podľa jeho priateľov stále príliš aktuálny.
Performancia pokračuje pred dverami súdu. (zdroj: Archív ÚPN)Burcovať proti konformizmu
„Tomáš sa zaoberal performance art s cieľom burcovať proti konformizmu. Samotnú akciu Pilát urobil ako ohlas po odsúdení niektorého z disidentov. Bolo to v roku 1985 alebo 1986, ja som mu vtedy asistovala a fotila priebeh akcie. Z domu som vzala starý lavór a mydlo na podložke a Tomáš tieto objekty umiestnil pred bránu Justičného paláca. Potom sme pozorovali a fotili reakcie zamestnancov justície, ako chodili okolo.“
Takto si spomína na performanciu spred štyridsiatich rokov Tomášova priateľka Karin Ruppeldtová. Dnes žije mimo Slovenska a pôsobí ako psychologička.
„Niektorí si objekty ani nevšimli, iní na ne nechápavo zazerali. Lavór s mydlom tam ostali niekoľko dní. Samotná akcia bola veľmi nenápadná. Hovorím to preto, lebo sa neobjavili ani eštebáci, tí sa objavovali pri väčších akciách, bola som na to zvyknutá.“
Za Orwella do väzenia. Taká bola orwellovská realita za komunizmu Čítajte Iba vďaka nej sa z akcie zachovala fotografická dokumentácia. Na čiernobielych snímkach vidno aktéra s igelitkou, ako kráča k dverám s nápismi oznamujúcimi, že tu sídli mestská, okresná a krajská prokuratúra. Posledný záber zachytáva lavór s mydlom položený pred dvere tak, že ho nemohol minúť nikto, kto vchádzal do budovy alebo z nej vychádzal.
Karin Ruppeldtová pripomína, že Tomáš Petřivý vnímal celú performanciu najmä umelecky: „Podstata happeningu bola v symbolike, nečakali sme, že by zamestnanci Justičného paláca mali výzvu pochopiť. Súčasťou takýchto happeningov bývala potom undergroundová výstava fotografií spojená s diskusiou.“
Nebola to náhodná a ani jediná aktivita, na ktorej sa Petřivý podieľal. Každá z nich mierila proti neslobodnému režimu, ktorý bol v Československu po okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968.
Lavór a mydlo aranžované pred dverami. (zdroj: Archív ÚPN)Bola to obžaloba režimu
Talent prejavil už na gymnáziu. Písal básne, robil školský časopis. Po maturite sa mu v roku 1976 podarilo dostať na štúdium scenáristiky na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení.
Okrem toho sa Tomáš Petřivý zapájal do početných umeleckých aktivít. Spoluorganizoval nezávislé bytové prednášky, zostavil knižku punkovej poézie, písal hudobné a filmové kritiky, vlastné básne, poviedky aj scenáre.
Pohyboval sa v undergroundovej výtvarnej scéne, zvlášť ho oslovovalo konceptuálne umenie. Na umeleckých performanciách sa podieľal s Jánom Budajom a Vladimírom „Rachelom“ Archlebom, realizovali ich pod hlavičkou Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania.
Perzekvovať ho začali ešte ako študenta. (zdroj: Archív ÚPN)Inokedy - tak ako pri Pilátovi - realizoval performancie sám. Jedna z nich spočívala napríklad v tom, že sa postavil do úzkej uličky v historickom centre Bratislavy, okolo seba nakreslil kriedou na zem kruh a sledoval reakcie ľudí, ktorí ho ohľaduplne obchádzali alebo doňho drgali. „Nikto sa ku mne nepostavil,“ komentoval to neskôr.
Vtedajší disident a dnes politik Ján Budaj si spomína: „Spoznal som ho ako čerstvého maturanta, básnika, čo chodil s papierovou škatuľou plnou svojich textov. Občas u mňa býval, zúčastňoval sa na mojich aktivitách, spolu sme si bránili vnútornú slobodu. Stali sme sa blízkymi priateľmi.“
Pripomína, že akciu Pilát urobil Tomáš Petřivý neskôr, už v čase, keď naplno spoznal perzekúcie normalizačného režimu.
„Málokto mohol vmietnuť režimu do tváre toľko osobne prežitej bolesti a také obvinenia, ako cítil Tomáš,“ hovorí. „Samozrejme, každý – a Tomáš zvlášť – by bol v prípade, že by sa k takémuto umeleckému gestu prihlásil, prísne potrestaný. V tom čase musel byť iste zúfalý z bezmocnosti – tá obžaloba režimu, ktorú by bol najradšej vykričal, sa dala urobiť len úchytkom a anonymne. Jedinou útechou a dokladom tak ostali fotky, ktoré boli celé roky ukryté niekde v súkromí. Rozhodne nesmeli zostať uňho, inak by ich eštebáci zhabali a zničili pri domových prehliadkach, ktoré robili u Tomáša bežne.“
Chceli odhaliť bustu Johna Lennona v Bratislave, pozatýkali ich esenbáci Čítajte Budaj tiež zdôrazňuje, že Petřivý realizoval performanciu Pilát v strnulom režime, ktorý mal trvať „na večné časy“.
„To, že sa tieto fotky zachovali, je zázrak. A vďaka tomuto zázraku dostáva gesto Petřivého nový život, dá sa v každom čase a ére znova vidieť a znovu aktualizovať,“ myslí si Budaj. „Ak sa pozriete na našu hrboľatú cestu po novembri 1989, tak na rukách našej spravodlivosti uviazlo dosť bahna, aby sa mohol ten lavór s mydlom odliať aj v bronze ako socha.“
Nebol rebel bez príčiny
„Počas normalizácie tu bola kultúrna púšť,“ opisuje Petřivého priateľka, dnes známa sociologička Oľga Gyarfášová atmosféru na sklonku 70. rokov.
„Tomáš bol charizmatický a v tej uniformnej dobe, keď nikto nemal názor, on vedel, čo chce, mal mimoriadny rozhľad. Mal to v povahe, vo svojom životnom nastavení, tú túžbu po slobode, snahu byť nekonformný. Nebol rebelom bez príčiny, búril sa, protestoval proti politickým podmienkam za normalizácie, keďže ich považoval za zväzujúce, obmedzujúce. A testoval hranice slobody.“
Priatelia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú, že Petřivý bol nespútaný živel, ktorý sa do vecí vrhal hlava-nehlava, bez ohľadu na následky. Po maturite odišiel z domu, bol bohémom, často prespával u kamarátov alebo partneriek a netrápil sa s tým, čo prinesie zajtrajší deň. Pod maskou rebela však skrýval zraniteľnosť.
Tomáš Petřivý s Karin v polovici 80. rokoch, za nimi nápis Proletári všetkých krajín, spojte sa! (zdroj: Archív J8na Budaja)„Mám ešte otvorený účet s týmto svetom, nespracované impulzy, tlak nerealizovaných nápadov,“ písal v liste z väzenia 8. marca 1981.
„Bol to život na hojdačke, boli to výšiny a hlbiny, vrcholy a pády. Často išiel hlavou proti múru, akoby mu chýbal pud sebazáchovy, a to hovoríme o totalitnej spoločnosti, o policajnom režime, čo je dvojnásobne zlé, ak je človek vnímavý, citlivý a emocionálne zraniteľný A taký on určite bol,“ zamýšľa sa Oľga Gyarfášová.
Nestačila mu zošnurovaná kultúra, ktorá tvorila kulisu života v socialistickom Československu. Úzko spolupracoval s vydavateľom samizdatov Olegom Pastierom, stál pri založení viacerých nezávislých periodík ako Fragment, Kontakt, Zebra, Altamíra a pravidelne do nich prispieval.
Za totality chcel kandidovať, zaplatil za to životom. Zomrel na dlažbe väzenskej cely Čítajte „Písal stále, nezabrzdil ani vtedy, keď sa rútil rovno do náručia normalizátorských zakazovačov všetkého, čo presahovalo hranice ich chápania,“ okomentoval to svojho času Pastier. „A normalizátori nechápali nič okrem vlastných, stále dokonalejších donucovacích prostriedkov akéhokoľvek druhu. Tomáš Petřivý hovoril o ‚nenormálnosti‘ socialistického režimu otvorene a bez zábran. Rozhodol sa žiť slobodne v neslobodnej spoločnosti.“
Študoval na prestížnej FAMU, mal veľa plánov. Sľubne načrtnutý život mladého človeka sa však už čoskoro začal rúcať.
Mašinéria proti jednotlivcovi
Už ako vysokoškolák sa zoznámil s pražskými disidentmi a medzi Bratislavou a Prahou čoskoro prevážal plné tašky samizdatových časopisov a kníh, ktoré nemohli oficiálne vyjsť. Ako tretiak využil svoje kontakty na umelcov v Poľsku a v roku 1978 pomohol zorganizovať prvé stretnutie československej a poľskej opozície na štátnej hranici v Krkonošiach. Zakrátko nato ako jeden z prvých Slovákov podpísal Chartu 77 žiadajúcu dodržiavanie základných ľudských práv v Československu.
Po Petřivom zostalo množstvo rukopisov. (zdroj: Archív ÚPN)Postihy na seba nenechali dlho čakať. Mocenský aparát sa rozbehol naplno: vyhodili ho zo školy s odôvodnením, že jeho správanie „je nezlučiteľné so správaním vysokoškolského študenta“.
Súčasne sa naňho upriamila pozornosť komunistickej tajnej polície Štátnej bezpečnosti (ŠtB): začali ho predvolávať na výsluchy, eštebáci sa mu vyhrážali obvinením z viacerých trestných činov, chceli ho zaviazať k spolupráci. K vyhrážkam a bitke pribudli domové prehliadky, nasadenie donášačov, odpočúvanie telefónov a otvorené sledovanie, teda také, pri ktorom sa eštebáci neskrývali, naopak, táto metóda demonštrovala pozornosť ŠtB a ustavičný psychologický tlak na sledovaného.
Podpísal Chartu 77, zatkli ho aj za podporu Hedvigy Malinovej. Je to neľahostajný rebel, hovorí historik Čítajte Obratom dostal mimoriadny povolávací rozkaz a v kasárňach naňho nasadili aj vojenskú kontrarozviedku. Nechcel slúžiť armáde totalitného režimu, pokúsil sa o samovraždu. Namiesto adekvátnej lekárskej pomoci mu našili paragraf o vyhýbaní sa vojenskej službe a vojenský súd ho natvrdo odsúdil na desať mesiacov.
Len čo vyšiel z vojenskej basy, mal na krku civilný súd. Vymyslený trest sa týkal ešte jeho cesty do Poľska pri dohadovaní stretnutia československých a poľských disidentov: colníci ho vtedy násilím vyviedli z vlaku, šesťdesiatpäť hodín zadržiavali a vypočúvali a on im vraj vynadal. Celý tento „zločin“ označili ako útok na verejného činiteľa a súd mu naparil ďalšie dva roky natvrdo.
Doklady o perzekúcii štátnej mašinérie proti jednotlivcovi ležia v archíve Ústavu pamäti národa (ÚPN). Zachytávajú správy od donášačov, informácie o odpočúvaní telefónov, metódy sledovania. V českom Archíve bezpečnostných zložiek sa zasa nachádzajú dokumenty týkajúce sa jeho návštev Prahy: sledovali ho prakticky na každom kroku, v metre, električke, po kaviarňach aj v kine. „Pripadám si ako v pasci,“ písal priateľke v liste, ktorý zachytila ŠtB.
Na krku mal paragraf o poburovaní aj ďalší o podvracaní republiky, ten komunisti radi prišívali opozícii. V takejto situácii sa podujal na akciu Pilát.
Hoci o normalizačnom režime nemožno mať ilúzie, ako mimoriadne kruté hodnotí kroky režimu proti Petřivému aj historik a predseda Správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš.
„Nedemokratické režimu majú vo všeobecnosti ambíciu absolútne kontrolovať spoločnosť,“ hovorí. „Komunistický režim združoval mládež podľa veku v mládežníckych organizáciách, počas normalizácie to bol jednotný Socialistický zväz mládeže (SZM). Tí, ktorí s touto uniformitou nesúhlasili, sa stali ‚problémom‘, ktorý riešili učitelia, riaditelia, zamestnávateľ a dokonca aj tajná politická polícia. Tá proti takýmto mladým ľuďom používala všetky dostupné prostriedky a metódy v rámci problematiky ‚voľná mládež‘, čo bolo ich označenie mládeže neorganizovanej v SZM. Petřivého komunikáciu s umelcami a intelektuálmi z Čiech aj z Poľska navyše ŠtB sledovala ako protištátnu činnosť.“
Režimu skrátka Petřivý ležal v žalúdku.
„Áno, ide o extrémny prípad, práve preto, že aj napriek nátlaku s režimom odmietal komunikovať a prispôsobiť sa,“ konštatuje Sivoš. „Nebál sa ich, opovrhoval nimi - a aj po výsluchoch a tvrdých opatreniach pokračoval v kontaktoch s nezávislými intelektuálmi a umelcami, s kritikou pomerov cez umenie, samizdatovou tvorbou, prepravou nepovolenej literatúry.“
Výsledkom bolo, že Petřivého život sa ocitol v troskách.
Na návšteve Prahy, zľava Petřivý, Vladimír „Rachel“ Archleb, Ján Budaj. (zdroj: Archív ÚPN)Zabil ho režim
Zomrel len ako tridsaťročný. Do pádu totality zostávali vtedy iba tri roky.
V tom čase už znova býval v Bratislave. Na vysnívanú školu sa nemal šancu nikdy vrátiť, podľa papierov bol kriminálnik, živil sa ako kurič či strážnik a eštebákov mal stále za pätami. No aj tak sa nevzdával. „Obídem ľudí, zistím, koľkí z nich nerezignovali, a s tými, čo ostali, začnem,“ písal v liste.
Naďalej sa podieľal na undergroundových aktivitách, bol spojkou medzi Prahou a Bratislavou, prinášal informácie o Charte 77. Jeho priatelia sa však zhodujú, že v normalizačnej Bratislave čoraz viac vytŕčal. Kým v Prahe by bol jedným zo stoviek chartistických signatárov, tu bol pre eštebákov ako päsť na oko.
„Bol slobodymilovný a tvorivý, čo boli dve kvalifikácie, ktoré predurčili, akých mal priateľov aj nepriateľov,“ konštatuje Budaj. „Až do jeho smrti som sa ho snažil zachrániť pred zlým údelom, ktorý sa však neúprosne napĺňal. Najprv som videl mladíka, ktorý vhupol do totalitného sveta a doslova lietal – vzali ho na najprestížnejšiu vysokú školu, no po podpise Charty 77 spoznal režim ako smrtiace trasovisko, do ktorého sa začal ponárať.“
Dodáva: „Tí, čo ho topili, boli hlavne vyšetrovatelia ŠtB, ich poskokovia v armáde aj väzenskí dozorcovia. Po Nežnej sa presadila línia formálneho odsúdenia režimu, ale nie zločincov, takže dodnes nik nepozná mená a tváre zločincov totality, nikdy ich nevyšetrovali a nepotrestali, doklady sa často skartovali.“
Boli ako dvaja osamelí vojaci v poli. Vybojovali si lásku aj právo slobodne žiť (archívny text) Čítajte Od leta 1982 mal Petřivého prípad na starosti eštebák Pavel Gavurník. Pracoval na vtedajšej XII. správe Zboru národnej bezpečnosti, čo bol krycí názov pre útvar kontrarozviedky ŠtB. Venoval sa boju proti „vnútornému nepriateľovi“ - takto komunistickí fízli chápali každého, kto bol v opozícii voči režimu, ale aj každého, kto akýmkoľvek spôsobom vytŕčal. Na starosti mal Gavurník napríklad aj spisovateľku Hanu Ponickú či perzekvovaného historika Jozefa Jablonického. Pri všetkých mal, povedané policajným slovníkom, „organizovať opatrenia k zabraňovaniu nežiaducej činnosti“.
Eštebák Pavel Gavurník. (zdroj: Archív ÚPN)V ŠtB to dotiahol na hodnosť majora, popri tom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského získal titul doktora práv, za svoje výsledky opakovane dostal finančné odmeny aj vyznamenanie Za službu vlasti. Po páde komunizmu poberal tak ako všetci eštebáci výsluhový dôchodok, podnikal, bol členom Asociácie policajtov vo výslužbe a keď v roku 2011 zomrel, táto organizácia kondolovala pozostalým so slovami: „Česť jeho pamiatke!“
Petřivého smrť bola nečakaná a priateľov šokovala. Dodnes zostáva zahalená otáznikmi.
Našli ho 22. mája 1986 v byte. Kedy presne zomrel, sa nevie. V horúcich dňoch objavili už rozkladajúce sa telo.
Jeho blízki dodnes nevedia, či v jeho smrti nemala prsty tajná polícia. Navštívili dokonca aj lekára v pitevni. Smrť podľa lekárskeho záznamu spôsobila kombinovaná otrava alkoholom a liekmi.
Petřivý sa síce viackrát vyhrážal samovraždou, po prepustení z väzenia hovoril priateľom o pocitoch beznádeje a nevyhýbal sa ani alkoholu, no dobrovoľný odchod nezapadá do scenára udalostí. Mal sa vysťahovať z komunistického Československa a realizácia už bola na spadnutie, konečne mu dali všetky potrebné papiere, asi aby sa ho zbavili, dokonca už rozpredával veci z bytu.
Nový šéf ÚPN: O týchto eštebákoch sme doteraz vôbec nevedeli Čítajte „Všetky pokusy o znovuobnovenie vyšetrovania po roku 1989 boli márne,“ konštatoval po páde totality Oleg Pastier. „Ale prečo by páchal samovraždu človek, ktorý sa už o niekoľko týždňov mal vysťahovať za hranice z ostnatého drôtu? Na to ani najprefíkanejší ‚sherlockovia holmesovia‘ z Ulice Februárového víťazstva, kde bolo bratislavské sídlo ŠtB, nevedeli odpovedať.“
Sivoš, ktorý podrobne skúmal celý prípad, hovorí: „Za jeho smrť nesie nepriamu zodpovednosť komunistický režim. Nepriamu preto, že ho vytlačil na perifériu spoločenského života. Taký je môj súčasný názor, ktorý som si vytvoril po štúdiu spisov a rozhovoroch s jeho priateľmi. Vtedajší politický režim využíval proti nemu všetky dostupné mechanizmy moci – úrady, médiá, tajnú políciu.“
Eštebák Gavurník mohol založiť spis do policajného archívu „vzhľadom na to, že uvedený objekt zomrel“.
Položiť lavór a mydlo
Tak ako Petřivý spôsoboval režimu vrásky za života, desil ho aj po smrti. Na pohreb prišli jeho priatelia, ale oveľa viac bolo policajtov, podľa odhadov až 150 príslušníkov totalitnej polície, ktorí kamerami súčasne snímali pohreb.
Chartista Petr Uhl nad hrobom zhrnul princípy, ktorými sa riadil Petřivý: „Bolo to antiautoritárstvo ako životný princíp a snaha po jeho umeleckom vyjadrení, bolo to úsilie o skutočne ľudské vzťahy medzi ľuďmi, nepokojné až hektické hľadanie životných hodnôt.“
Normalizačný režim sa vyznačoval aj devastáciou základných ľudských práv a pokrivenou justíciou. Popri pohlavároch, straníkoch a eštebákoch sa celá armáda právnikov, prokurátorov a sudcov zameriavala na perzekúciu nevinných ľudí. Aj preto bola Petřivého performancia pred Justičákom opodstatnená.
Okupácia v roku 1968 nepriniesla len priame obete. Ale aj obdiv k Rusku, pretrvávajúci dodnes Čítajte „Umenie vo svojej pestrosti dokáže komunikovať neduhy spoločnosti, vo všetkých režimoch. Tomáš Petřivý prostredníctvom umenia vyjadroval svoje občianske postoje, ale aj vnútorné cítenie. V neslobodnej spoločnosti našiel v umení osobnú slobodu. Realizoval ju s vedomím následkov, ktoré boli fatálne. Jeho performance nám aj dnes dávajú možnosť zamyslieť sa na nad minulosťou aj súčasnosťou," myslí si Sivoš.
Pripomína, že umelecký talent nemohol rozvinúť. „Aj jeho životný príbeh nám ukazuje, aká dôležitá je nielen sloboda a rešpektovanie iných, ale aj kontrola inštitúcií zodpovedných za výkon moci, teda aktívne občianstvo.“
Petřivý je však dnes pre väčšinu spoločnosti úplne neznámy.
Po jeho smrti sa našla igelitka plná jeho rukopisov a Oleg Pastier sa postaral, aby po páde komunizmu vyšli niektoré Petřivého texty knižne, najvýraznejšia je jeho próza Hra o Judáša. No už vtedy konštatoval malý záujem spoločnosti o túto postavu našej kultúry.
Portrét Tomáša Petřivého. (zdroj: Karol Konrad)Ľudmila Pastierová, ktorá takisto Petřivého poznala a spolupodieľala na vydávaní samizdatov a dnes pracuje v ÚPN, aktuálne pripravuje o Petřivom knihu, ktorá má vyjsť tento rok.
„Bude sa volať Disident Tomáš Petřivý verzus Štátna bezpečnosť a bude mať podtitul: No Future,“ približuje. „Bude to monografia zostavená z dostupných literárnych fragmentov jeho tvorby, takisto bude zameraná na jeho činnosť v disidentskom prostredí a doplnená o výskum z archívov ŠtB deponovaných v ÚPN. Kniha vyjde pri príležitosti nedožitých 70. narodenín Tomáša Petřivého a časť bude venovaná aj spomienkam jeho priateľov.“
Odkaz o potrebe očisty štátneho aparátu, na ktorú narážala Petřivého performancia, je podľa Budaja stále aktuálny. Napríklad sudcovia a prokurátori, ktorí posielali ľudí za mreže pre absurdné obvinenia, po páde totality ďalej pôsobili v justícii. Petřivého odkaz sa však týka posluhovania štátneho aparátu ktorejkoľvek moci, ktorá ohýba právo.
„Jasné, že je to aktuálne. Väčšina sudcov sú iste slušní ľudia. Ale po Nežnej revolúcii u nás mohli ostať sudcami aj tí, čo odsúdili Tomáša, prokurátormi ostali aj zabijaci z politických procesov z 50. rokov. Z nepotrestaných semien zla vzišlo potom zlo nové, ešte cynickejšie. Naša justícia to nesie v sebe, na jednej strane slušných a zákonov dbalých, ale na druhej strane tých druhých,“ hovorí.
Petřivého odkaz má aj ďalší rozmer, zvlášť v dnešnej dobe, keď sa ruské dezinformácie a časť domácej politickej scény snažia umŕtviť občiansku spoločnosť. V čase, keď milióny obyvateľov krajiny ohli chrbát a nedokázali povedať, čo si myslia, mali jedinci ako Petřivý odvahu, hoci vedeli, že za prejav osobnej slobody zaplatia.
Magnetkami a rebríkom mení názvy ulíc. Z námestia pomenovaného po zabijakoch sa stáva námestie obetí Čítajte Nemali by sme si namiesto formálnej každoročnej oslavy 17. novembra viac pripomínať ľudí ako Petřivý?
„Nerado sa spomína na tragické osudy disidentov, najmä ľudí ako Tomáš," konštatuje Budaj. „Nevyrovnaní s vlastnými zlyhaniami sa chceme dívať len dopredu a vinu hľadať na tých druhých. Niet odvážnych, čo by to národu povedali rovno. A ešte menej takých, čo by položili pred národ lavór a mydlo.“
Z rukopisov Tomáša Petřivého
Odchádzali z pódia a tak sme tlieskali, najprv neorganizovane, neskôr rytmicky. Rytmicky znamenalo zrážať dlane v intervaloch takých pravidelných, že sa zdalo, akoby v hale tlieskal len jeden človek, pravda, potleskom, ktorého sile sa vyrovná potlesk nás všetkých. Áno, jednorukí tam neboli a po troch minútach už nikto netlieskal na vlastnú päsť. Pripájal sa len dupot nôh a hlasné výkriky, privolávajúce účinkujúcich späť. Ale oni sa vrátili a ďalšiu polhodinu nám liezli na nervy svojou neznesiteľnou a v podstate fádnou hudbou.
(próza Na záver koncertu z pozostalosti)
Myslím že pre najbližšie dve alebo tri generácie
budem úplne neznámy
Myslím že deti najbližších dvoch alebo troch generácií
ma nebudú preklínať na hodinách literárnej výchovy
a nebudú sa musieť bifľovať:
V rannom období na jeho citlivú
až vizionársku imaginárnosť
vplýval Ginsberg, Ferlinghetti a neskôr
i Brian Patten
no i tak sa nestal epigónom vtedy už
prekonanej beatnickej poézie
o čom nás presviedčajú
jeho verše preniknuté láskou
k rodnej hrude
A myslím že Husákov vnuk nedostane šajbu
keď nebude vedieť
čo som chcel povedať básňou
Šialenstvo
(z veršov Tomáša Petřivého z pozostalosti)
Beata
Balogová
