Veronika Veslárová je v parlamente okamžite poznateľná. Pre invalidný vozík. Dnes je poznateľná dvojnásobne - pre urážku od hudobníka Oskara Rózsu, ktorý napísal, že by ho "celkom zaujímalo, čo tá politička na vozíku urobila pre telesne postihnutých okrem toho, že pribrala".
Za tieto slová sa Rózsa verejne kajal. A poslankyňa Progresívneho Slovenska Veronika Veslárová vo svojom úplne prvom rozhovore v ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou vysvetľuje, ako urážku i ospravedlnenie prijala a čo sa jej ako opozičnej poslankyni nedarí presadiť v koaličných radoch.
V Aréne s Veronikou Veslárovou zaznelo:
- či a ako ju zasiahli vyjadrenia Oskara Rózsu
- či spolu komunikovali a čo by mal hudobník povedať o znevýhodnených
- aký problém má s rečníckym pultom a toaletami v parlamente
- aké sú najväčšie problémy znevýhodnených
- čo urobila pre zlepšenie ich situácie a či si koalícia aspoň niečo osvojila
- prečo je dnes znevýhodneným lepšie ako v minulosti
- aký má odkaz pre ľudí so znevýhodnením
Prečo sa vlastne spustila taká kampaň proti vám, čo tomuto celému predchádzalo?
Ja by som v prvom rade chcela odsúdiť akúkoľvek formu kyberšikany, pretože v 21. storočí je nonsens, aby sme si takéto komentáre museli čítať a čeliť im.
My političky a politici sme pripravení čeliť týmto komentárom. Ale ak sa to stane osobe, ktorá nie je verejne činná, tak to môže mať za následok zhoršenie zdravotného stavu, či už mentálneho, alebo telesného.
Jednoznačne hovoríme o kyberšikane, toto nie je o slobode prejavu alebo o tom, že by ste museli čeliť nejakej zvýšenej miere kritiky, pretože toto je niečo, čo nazývame "bodyshaming". Vás to nejako vnútorne zasiahlo?
Naďalej budem robiť prácu, akú som robila doteraz. Naďalej budem pomáhať zdravotne znevýhodneným seniorom, predkladať návrhy zákonov, navštevovať neziskový sektor, ktorý sa zaoberá zdravotne znevýhodnenými, čiže mňa to nijako neodradilo.
Ak si človek prečíta niečo takéto osobné, aj keď ho to neodradí, tak v tých prvých chvíľach sa možno cíti veľmi nepríjemne, lebo ak by sa takto necítil, tak asi nehovoríme o tom, že to ľuďom ubližuje. Mýlim sa?
Ja som práve myslela na ostatných zdravotne znevýhodnených, ktorí mi neskôr aj písali, ktorí tiež dostávajú komentáre v takýchto formách a sú to komentáre, ktoré sú cielené na ich zdravotné znevýhodnenie, na ich kompenzačné pomôcky, na to, že sú na vozíku, že potrebujú nejaké barly.
A na týchto ľudí som myslela, že to nie až tak veľmi dobre znášajú a môže im to podlomiť zdravie, či už mentálne, alebo telesné, a preto preto by som chcela apelovať na takéto komentáre a na týchto ľudí, ktorí tieto komentáre dávajú, že na druhej strane je vždy človek z mäsa a kostí, cítiaca bytosť, ktorá nie vždy musí dobre znášať tie komentáre. Tak, aby si rozmysleli, že čo komu píšu.
Rózsa by mohol publicitu využiť na upriamenie pozornosti na znevýhodnených
Vy ste v trošku inej pozícii, pretože ste verejne činná osoba, čiže niekto, kto vytŕča z davu. Akým spôsobom vás vlastne potom Oskar Rózsa kontaktoval? Prečítali ste si ten otvorený list po jeho kajaní sa a ospravedlnení sa - to tiež nie je úplne bežné- alebo vám aj osobne zatelefonoval?
Osobne nie. Prečítala som si to ospravedlnenie a evidujem ho. Verím, že je úprimné, ale chcela by som ho poprosiť, aby svoju energiu radšej sústredil na riešenie trebárs otázok zdravotne znevýhodnených, aby pomohol zdravotne znevýhodneným tak, že bude problémy, ktoré ich trápia, zverejňovať.
A možnože takto pomôže viac v tej problematike ako týmito komentármi a tými videami, ktoré neskôr vydával.
Nie je to ani premiérska a ani prezidentská téma. Správu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá bola prednesená za rok 2023, koalícia nezobrala na vedomie.
Čiže táto problematika je naozaj dlhodobo v úzadí. Väčšinu môjho dospelého života teda je premiér Robert Fico a jeho vláda a naozaj zdravotne znevýhodneným sa na Slovensku nežije dobre.
Vy ste to brali ako úprimné ospravedlnenie alebo je to ospravedlnenie z vášho pohľadu práve preto, pretože sa aj na jeho adresu spustila spŕška kritiky?
Môžeme polemizovať o tom, že či by sa ospravedlnil, aj keby tá kritika nebola. Chcem veriť, že je úprimné.
Ak sa na to pozrieme ako na kauzu, ktorá nastala a ktorá nám ukázala to, ako sa správame a akí sme necitliví k osobám so zdravotným postihnutím, vás to niečo naučilo? Alebo naučilo to nás niečo ako spoločnosť?
Verím, že toto je také veľké ponaučenie, lebo to, že my zdravotne znevýhodnení napríklad používame vozík alebo nejakú inú kompenzačnú pomôcku, barly, chodúľky alebo že nemáme 180 centimetrov a 50 kíl, neznamená, že nemôžeme byť prospešní pre spoločnosť.
Čiže ja verím, že všetci to teraz pochopili, že každý máme nejakú prácu, v ktorej sme dobrí a ktorú chceme robiť. A to zdravotné znevýhodnenie nám v tom nebráni.
Vy ste veľmi aktívna v komunálnej politike. Nejaké nenávistné prejavy alebo nejaké urážky ste dostávali aj predtým? Alebo toto je taká jednorazová špecifická situácia?
Ja som dvanásť rokov komunálnou poslankyňou v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves a keď som sa stala prvýkrát poslankyňou, tak som, samozrejme, tiež prinášala do zastupiteľstva témy pre zdravotne znevýhodnených. A vtedy mi chodili také nenávistné e-maily, že som kripel, ktorý patrí do ústavu.
Parlamentné bariéry
Do parlamentu ste prišli vlastne ako nová poslankyňa. Napriek tomu nie ste prvou poslankyňou so zdravotným znevýhodnením, dokonca ani prvou poslankyňou priamo na vozíčku. Tak napriek tomu, že to riešime dvadsať rokov, s čím ste sa vy osobne stretli v tej Národnej rade?
Môj taký najväčší problém je rečnícky pult. Za ten sa nedostanem, pretože ten je vyšší, ako sa končí moja hlava.
Čiže ja keď prídem k tomu rečníckemu pultu, tak ma vôbec nevidno. A keďže nie je predseda parlamentu, tak to momentálne nemám s kým riešiť a všetky návrhy zákonov prednášam spred svojho stola.
Stretli ste sa s tým, že by to niekomu prekážalo? Že by vám vyslovene chcel robiť zle? Alebo je to už také všeobecné pochopenie?
Áno, v tomto prípade určite, pretože je iné prednášať do pléna návrh zákona, ako keď to prednášame predsedajúcemu, kto je na tej druhej strane. Mne sa ešte nepodarilo to predniesť ostatným poslancom, pretože to prednášam zo svojho pultu a som všetkým otočená chrbtom.
No a budete to riešiť s novým predsedom Národnej rady, ktorý sa už teda nepochybne črtá?
Určite áno. Toto je taká prvá vec, ktorú by som chcela riešiť za zdravotne znevýhodnených, lebo verím tomu, že nie som posledná poslankyňa, ktorá je na vozíku alebo má nejaké zdravotné znevýhodnenie. A verím, že pomôžem aj ostatným poslancom a poslankyniam tak, aby mohli tie svoje návrhy zákonov a rozpravy prednášať všetkým poslancom.
Pokiaľ ide o technické úpravy v parlamente, tak sa urobila napríklad nástupná plošina. Aby ste mohli sedieť normálne v rade tých ostatných poslaneckých kolegov. Ale stále hovorím len o prvom rade. V tomto cítite nejakú diskrimináciu alebo by ste považovali za zbytočné úpravy v parlamente a nejaké presádzanie len preto, aby Veronika Veslárová mohla sedieť inde vyššie?
Tak povedzme na vysokej škole som vždy sedela v prvom rade a toto je také podobné sedenie.
A neviem si to predstaviť, ako by som sa vozíkom dostala, keďže sú tam tie stoličky rad za radom. Čiže toto mne neprekáža, pretože som v jednom rade s tými ostatnými poslancami a poslankyňami, nie som napríklad na druhej strane miestnosti, ale ten rečnícky pult, to je pre mňa taká prekážka, morálna, mentálna.
Pokiaľ ide o iný pohyb v rámci Národnej rady, tam tieto bezbariérové záležitosti už z nášho pohľadu boli vyriešené alebo nie?
Ešte jeden taký problém vidím v tom, že nie na každom poschodí bezbariérová toaleta. A keď sa chceme dostať na bezbariérovú toaletu, tak musím si nájsť minimálne desať minút času, kým prejdem všetkými výťahmi a elektrickými plošinami. Čiže v tomto mám oproti mojim kolegom, ktorí si len tak odbehli na toaletu a za pár minút sú naspäť, tiež nevýhodu a verím, že aj toto sa časom upraví.
Tu však niekto môže povedať - poslankyňa má stále lepšiu pozíciu ako ktorýkoľvek iný vozičkár na Slovensku. Čo sú tie najväčšie problémy ľudí so zdravotným postihnutím? Lebo vy ste sa rozhodli venovať primárne týmto témam.
Určite, ak hovoríme len o vozičkároch, tak sú to architektonické bariéry, napríklad obrubníky, schody v budovách, niekde verejná mestská doprava, vlaková doprava a podobne. Čiže tie architektonické bariéry sú pre vozičkárov také primárne, ktoré treba riešiť.
A musím teda povedať, že keď už som spomenula správu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá ju vždy k marcu predkladá za predchádzajúci rok, tak vždy tam má porušenie článku 9 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. A práve článok 9 je prístupnosť, ktorý reaguje na bezbariérové vstupy a bezbariérovú dostupnosť zdravotne znevýhodnených.
Je vôbec na Slovensku záujem tieto problémy riešiť? Pýtam sa aj preto, pretože zásadne, keď pani Stavrovská ako splnomocnenkyňa pre riešenie problémov osôb so zdravotným postihnutím prednáša svoju výročnú správu, tak ten parlament zíva prázdnotou.
Áno, to som bola prekvapená, že ja som bola minulý rok prvýkrát na takomto predstavení správy a bolo nás tam naozaj málo, a ešte viac ma prekvapilo, že tú správu nezobrala koalícia vôbec na vedomie. Čiže to bolo pre mňa také svetielko, že naozaj táto téma nie je hodná koalície a jednoducho koalícia sa na túto tému úplne vykašlala.
Vy ste 20. januára 2025 otvorili taký dotazník na facebooku. Aby vám ľudia písali, čo sú tie najväčšie problémy. Pýtali ste sa na schody bez výťahu, zle riešené ŤZP, parkovanie, dlhé čakacie lehoty a podobne....
Tento dotazník sa týkal dostupnosti zdravotníckych zariadení, ambulancií, nemocníc alebo polikliník. A ľudia mi práve písali, že je nedostatočný počet parkovacích miest alebo sú tie parkovacie miesta pozdĺžne. Vystupuje sa do cesty. Ak sú len schody, nie sú tam výťahy, čiže zdravotne znevýhodnený si musí zabezpečiť nejaký sprievod, ktorý ho vynesie, ak je na vozíku alebo má nejaké pohybové problémy. Tie dlhé čakacie lehoty sú tiež.
Takže toto sú také najväčšie problémy. Práve teraz som sa zamerala na tie zdravotnícke zariadenia, pretože predtým som sa zameriavala na mestské a miestne úrady a pošty a neskôr školy.
Na základe toho predpokladám, že sa pokúsite pripraviť nejakú legislatívu.
No určite.
No a dostávame sa k situácii, keď máme nejaké dáta. Máme zistenia. Máme človeka, ktorý pripravil legislatívu a dokonca ju v minulosti za ten rok a štvrť v parlamente už aj predstavil. A na druhej strane tu máme veľký počet odmietnutých návrhov. Aj preto tú vašu prácu z tohto pohľadu pán Oskar Rózsa asi nevidel. Ako vám vysvetlili politici, že "my vám toto odmietneme".
Žiadne rozumné vysvetlenie som nedostala. Jednoducho je to už verejne známe, že koaliční poslanci nepodporujú opozičné návrhy, či už sa týkajú zdravotne znevýhodnených, alebo iných tém. Ale môžem teda povedať, že je to škoda, pretože tá moja legislatíva reflektuje na potreby ľudí. Stále sa stretávam s organizáciami po celom Slovensku a táto legislatíva je práve odpoveďou na problémy, na reálne problémy ľudí.
To, čo ste riešili, už mohlo byť už pre zdravotne znevýhodnených vyriešené a napriek tomu to stále nemáme v našej legislatíve? Alebo si politici povedali, že na tom budú vytĺkať politický kapitál? Tak čo vlastne na tej parlamentnej pôde, dá sa povedať, padlo?
Ja som predložila zatiaľ 22 návrhov zákonov, ktoré majú prispieť k zlepšeniu podmienok zdravotne znevýhodneným. Najväčší taký problém, ktorý minulý rok vyvstal v júli, to odobratie peňažného príspevku na opatrovanie z dôvodu, že sa zvýšil zdravotne znevýhodneným dôchodok. Tak preto prišli opatrovatelia o opatrovateľské príspevky.
My sme aj s kolegyňou Simonou Petríkovou navrhli legislatívu, ktorá by toto krátenie a odňatie príspevkov zamedzila. Ale minister práce a celá koalícia sa zdržala, v tomto prípade o to o niekoľko týždňov potom predložili ako svoj návrh, ale nie v úplne takej podobe ako my. Čiže my sme rady, že sa inšpirovali naším návrhom, ale zároveň je to smutné, že to neprijali vtedy a mohli hneď pomôcť zdravotne znevýhodneným ľuďom, pretože opatrovatelia boli pol roka bez príspevku.
Nemáte však vy záujem aj nejako proaktívne komunikovať s ministrami? Mám tu takýto návrh, chcem ho presadiť. Je to dôležité, je to zásadné. To znamená klopať na dvere, aby boli otvorené?
Áno, ja vždy komunikujem aj na výbore, ale jednoducho tie opozičné návrhy zákonov nie sú pre nich evidentne priechodné.
Ani sa neadoptujú, ako to zvykne bývať v parlamentnej praxi, že si niektorí poslanci, ktorým je už v úvodzovkách trápne, že neprejdú takéto veci, toto celé nejako aplikujú do vlastných zákonov? Toto sa nestáva vo vašom prípade?
Tento konkrétny a s tými peňažnými príspevkami na opatrovanie áno. Ale trvalo to pol roka, kým opätovne museli byť tí ľudia posúdení. Opätovne musel byť komplexný posudok, rozhodnutie úradu práce a vieme, že máme niektoré žiadosti z úradov práce nevyriešené od septembra roku 2022.
Hovorili ste, že ste ich predložili 22. A toto je jeden. Preto sa pýtam, či si ešte nejaké adoptovali ďalších poslaneckí kolegovia v koalícii.
Ešte taký jeden, ale tiež v oklieštenej podobe. Ide o sociálne poradenstvo pre zdravotne znevýhodnených, pretože zdravotne znevýhodnení nevedia, na čo majú nárok, nevedia, aké sú peňažné príspevky na kompenzáciu, na kúpeľnú liečbu, na zdravotnú starostlivosť. Môj návrh zákona smeroval k tomu, aby každý úrad práce poskytoval v nejakej oklieštenej podobe základné poradenstvo a toto si tiež prevzali. Ale neposkytuje to každý úrad práce.
Pokúsili ste sa aj o takú aktivitu, ktorá znela Zastavme násilie páchané na ženách, aj na zdravotne znevýhodnených, na všetkých, pretože každá žena a každý človek má právo žiť slobodne, dôstojne a bez násilia. Je nejaká špecifická forma násilia, ktorá sa pácha na ženách so zdravotným znevýhodnením?
Zdravotne znevýhodnené ženy sú ešte viac ohrozené, čo sa týka násilia, sú práve ohrozované svojimi osobnými asistentmi, asistentkami, opatrovateľom či opatrovateľkou, alebo jednoducho, keď sú v zariadeniach sociálnych služieb. Takže tieto ženy sú odkázané na nejakú starostlivosť, na nejakú formu pomoci. A tí ľudia, ktorí by im mali pomáhať, tak niekedy sa stane, že je to práve naopak.
Je to častý jav alebo je to niečo, čo sa občas vyskytne, lebo zaúraduje nejaký ľudský faktor? Alebo je to naozaj niečo, čo by sme mali akútne riešiť?
Zatiaľ je to také individuálne ľudské zlyhanie. Nedeje sa to a práve tí opatrovatelia alebo asistenti pomáhajú tým zdravotne znevýhodneným ľuďom. Ale občas sa stane takáto situácia, že naozaj je tam aj to násilie.
No pokiaľ ide o to, že ako sa žije ľuďom na Slovensku verzus ako sa žije ľuďom so zdravotným znevýhodnením v zahraničí, máme nejaké dobré inšpirácie, ktoré by tu mohli byť?
Ja som 36 rokov na vozíku, čiže už to viem posúdiť. Rozhodne je to lepšie ako napríklad v 90. rokoch, keď som vyrastala. Vtedy si pamätám takú situáciu, keď som išla rodičmi do zoologickej záhrady a všetci pozerali na mňa, a nie na tie zvieratá. Čiže teraz je to už oveľa lepšie a už už nás berú viac ako ako ľudí, ako súčasť spoločnosti, pretože sme aj viac videní.
V 90. rokoch bol taký trend, že zdravotne znevýhodnení boli doma, boli v nejakých zariadeniach, neboli až tak veľmi vidno na ulici a bola by som rada, keby nás bolo vidieť aj vo verejnom priestore čoraz viac, pretože máme čo povedať a máme čo ponúknuť spoločnosti.
Pokiaľ ide o poslaneckých kolegov, či už z opozície, alebo z koalície, proaktívne sú ochotní pomôcť otvoriť dvere alebo niečo podobné, alebo cítite nejakú ignoráciu, pretože to je takou chorobou dnešných čias?
Ja mám veľké šťastie na klub Progresívneho Slovenska. Sú tam veľmi inkluzívni poslanci a to, že sme inkluzívny klub neznamená len to, že ja som tam jediná poslankyňa na vozíku, ale naozaj mi pomáhajú. Otvárajú dvere, keď treba. Pýtajú sa ma, či mi netreba niečo doniesť.
A koaliční vám už dvere otvárali alebo nebola taká príležitosť?
Zatiaľ nebola taká príležitosť.
Ak je ešte niečo, čo potrebujeme povedať ľuďom, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, a dať im nejaký odkaz, tak nech sa páči. Alebo máte odkaz pre Oskara Rózsu?
Ja by som chcela vyzvať všetkých zdravotne znevýhodnených, aby sa viac ukazovali, aby komunikovali svoje potreby aj prostredníctvom sociálnych sietí alebo verejne, aby sme túto problematiku viac dostali do popredia a aby sme už neboli utláčaní, ale aby naozaj aj zdravotne znevýhodnení boli raz premiérkou témou.
Beata
Balogová
