Americký prezident Donald Trump telefonujúci s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Utorkové rokovanie v Saudskej Arábii, ktorého sa zúčastní americký minister zahraničných vecí Marco Rubio spolu s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. A na druhej strane Európa, kde sa lídri zbiehajú do Paríža, aby rokovali o tom, či bude Európa skutočne vyrovnaným partnerom Spojeným štátom.
"Európa sa musela zobudiť" , v ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou hovorí bývalý veľvyslanec pri NATO Peter Bátor (PS), ktorý nevidí jasné kontúry mieru na Ukrajine napriek silným slovám americkej diplomacie a varuje pred scenárom, v ktorom by Slovensko za diplomatickým stolom nikto nebral vážne.
V Aréne s Petrom Bátorom zaznelo:
- čo očakávať od stretnutia USA-Rusko v Saudskej Arábii a prečo mier nebude okamžite
- prečo sú ostré výroky testovaním
- prečo je stretnutie v Paríži miesto o päť minút dvanásť v skutočnosti o šiestej ráno nasledujúci deň
- ako Európa zanedbala vlastnú obranu
- prečo Slovensku nestačia dve percentá v Kaliňákovom rezorte
- aké dôsledky môže mať pre Slovensko vytlačenie krajiny na okraj záujmu v spoločnej obrane
- či sa dá medzi Ukrajinou a Ruskom hovoriť o demilitarizovanej zóne
- či sa dá porovnať Trump a Putin v záujme o ovládnutie susedných krajín
Začnime rokovaním, ktoré sa práve dnes odohráva v Saudskej Arábii. Oči celého sveta sa naozaj pozerajú tým smerom. Čo môžeme očakávať od bilaterálneho rokovania medzi Spojenými štátmi na jednej strane a Ruskom na druhej strane?
Toto rokovanie je v prvom rade o nadviazaní kontaktu a o oťukávaní sa. A bude sa rozprávať o bilaterálnych vzťahoch, o tom, ako ďalej budú rozvíjať svoj dialóg. No a samozrejme, že sa budú rozprávať aj o situácii na Ukrajine a o možných krokoch. Ja by som tu ale skôr očakával, že sa budú dohadovať o tom, ako pripraviť nejaké väčšie rokovanie, ktoré by sa mohlo uskutočniť v budúcnosti.
Zdá sa, že Volodymyr Zelenskij je mimoriadne nespokojný, hovorí na jednej strane o tom, že je to o nich bez nich, čo bývalému Československu pripomína rokovania, ktoré sa odohrali práve v čase druhej svetovej vojny. Na druhej strane, zdá sa, že padla aj tá dohoda, ktorá mala zabezpečiť, že Spojené štáty budú môcť čerpať nerastné bohatstvo Ukrajiny, tu ale Volodymyr Zelenskij hovorí, že im už táto dohoda neposkytuje bezpečnostné záruky. Zlyháva teda vzťah Ukrajina - USA v porovnaní so vzťahom Rusko - USA?
Ja by som si toto nedovolil asi tvrdiť, že úplne zlyháva a rozumiem prezidentovi Zelenskému, že je nespokojný a že naozaj dochádza k týmto bilaterálnym rokovaniam a že bilaterálne rokovania s Ukrajinou nie sú.
Pre mňa by oveľa správnejšie bolo, pokiaľ by najskôr tieto rokovania boli s Ukrajinou, aby sa tá situácia oťukala tam, aby sa naozaj porozprávalo, ako sa bude ďalej postupovať.
A potom boli tieto rokovania s Ruskom. Zároveň by som ich ale nebral ani smrteľne dramaticky vážne, že toto jedno rokovanie Saudskej Arábie dnes všetko zmení. K tej dohode - ja sa nečudujem prezidentovi Zelenskému, ale rovnako aj on povedal, že sú tam elementy, na ktorých sa dá pracovať. Sú tam elementy, s ktorými nesúhlasí.
Treba si uvedomiť jednu vec. My sme úplne na začiatku nového procesu. A ak niekto očakáva, že teraz sa všetko zmení po jednom rokovaní, tak možno bude sklamaný.
To znamená, že aj tu sa bude odohrávať to, čo sme videli pri sľube o jednom dni, počas ktorého sa mal dohodnúť mier na Ukrajine? Rovnako môžeme očakávať, že to bude pomalší proces ako vyzerá?
Ja si neviem predstaviť, že by takáto vážna vec ako dohadovanie ďalšieho pokračovania v konflikte, alebo jeho nejaké upokojenie dosiahlo hneď, mierové riešenia spravidla trvajú týždne, mesiace, niekedy aj roky. Toto je prvé stretnutie, aj to len bilaterálne s Ruskom.
Snáď neexistuje vo svete jediný konflikt, ktorý by sa vyriešil za jeden deň alebo v krátkom čase.
Amerika si oťukáva Putina. Ale aj spiacu Európu
Keith Kellog, špeciálny vyslanec USA pre Ukrajinu, už ale hovoril o tom, že Európa nebude súčasťou rokovaní. Po tomto výroku americký minister zahraničných vecí Marco Rubio tieto slová korigoval. Potom sme tu mali vyhlásenia, že je spochybniteľné, že Ukrajina niekedy bude členom NATO. Potom sa aj tieto slová nejakým spôsobom korigovali. Je to o tom, že americká administratíva alebo americká diplomacia púšťa do sveta balóniky a testuje si reakcie? Alebo je to len obyčajná nešikovnosť?
Neviem, či by som to hodnotil ako absolútnu nešikovnosť. Americká administratíva má ďaleko premyslenejší plán, ako vyvíjať nátlak na Európu, aby sa konečne po tých rokoch zobudila a verzus to, aký má plán voči napríklad Rusku. S tým Ruskom je to naozaj oťukávanie.
Veľmi dobre vieme, že prezident Putin je dobrý, ale aj ťažký vyjednávač, že tam je veľmi veľa neistoty. Je to človek, ktorý nedodržiava dohody a myslím si, že aj americká strana si ho oťukávala. Rovnako si testuje správanie a vôbec reakcie všetkých možných aktérov. A naozaj mám pocit, že kde to dnes najlepšie funguje, je práve vytváranie tlaku na Európu. Naozaj nevidím premyslenú stratégiu voči Rusku.
Emmanuel Macron zvolal narýchlo európskych lídrov do Paríža, toto je súčasťou nejakého strategického plánu, kde sa Európa rozhodla, že nie, my nebudeme čakať na to, kým sa dohodne Vladimír Putin s Donaldom Trumpom, ale chceme byť toho súčasťou?
Ja tu budem možno radikálnejší ako ako väčšina respondentov dnes aj vo verejnom priestore. Ja si myslím, že takéto stretnutie nie je päť minút po dvanástej, ale už tak o šiestej ráno po dvanástej. Toto mala Európa urobiť dávno predtým, ako sa uskutočnili prezidentské voľby v Spojených štátoch.
Celé roky sa Európa vezie na chrbte práve tých bezpečnostných záruk Spojených štátov. Namiesto toho, aby sme sa rozprávali o tom, že aký bude zlý scenár, keď vyhrá prezident Trumo voľby, tak sme sa len obávali. Namiesto toho, aby sme sa rozprávali, ako my na to zareagujeme. Takže sme si tie obavy len znásobovali.
Potom prezident Trump vyhral tie voľby a my namiesto toho, aby sme sa hneď stretli a začali sa ako Európa rozprávať, ako sa chceme postaviť ako jednotná Európa a ukázať Trumpovi a Spojeným štátom, že my sme tu rovnocenný partner. Tak namiesto toho sme čakali, aké budú jeho prvé kroky. Tak nebuďme dnes prekvapení, že prezident Trump prišiel a povedal, že pre mňa nie ste ani partnerom, lebo ja nevidím, čo robíte. Samozrejme, nemá pravdu, ale tak to je z jeho pohľadu.
A jednoducho teraz povedal, že nebudeme sedieť pri stole. Áno, je to vyvíjaný nátlak. Je to spôsob, na ktorý nie sme zvyknutí. Nie sme zvyknutí na takúto komunikáciu, ale povedzme si trošku úprimne, či toto nie je aj cena, ktorú platíme za našu neaktivitu posledný rok.
Na druhej strane, o spoločnej obrannej politike EŮ alebo európskych štátov sa hovorí naozaj veľmi dlho. Pred niekoľkými rokmi to bola naozaj veľká téma. Čo sa stalo, že to zaspalo? Spoliehalo sa Európa na Spojené štáty, že to ako veľký brat nejakým spôsobom vždy vyrieši?
A je to kombinácia faktorov. Naozaj ten faktor, že Spojené štáty do veľkej miery garantovali aj bezpečnosť Európy, Európe umožnilo, aby investovala do rôznych iných vecí a ako jeden z analytikov napísal - zatiaľ čo Spojené štáty investovali veľa do ozbrojených síl, tak Európa si užívala služby a komfort, ktorý naozaj v Amerike veľakrát je považovaný za luxus na úkor aj svojej vlastnej obrany a bezpečnosti.
Ja napríklad nie som veľkým zástancom samostatnej európskej obrannej politiky, niečo na spôsob NATO. NATO buduje celý ten svoj systém kolektívnej obrany 75 rokov a ešte stále nie je dokonalý. A EÚ asi by ani nemala ambíciu vybudovať niečo takéto. Bola by to duplicita a najmä na to nemáme peniaze a trvalo by to desaťročia.
Keď hovoríme o európskej obrane, v tom je posilňovanie práve obrany a investícií do obrany tých štátov, ktoré sú aj členskými štátmi NATO a práve Fínsko a Švédsko tým, že sa rozhodli vstúpiť do Aliancie, jasne ukázali, kde vidia budúcnosť obrany a bezpečnosti. To znamená, že ja by som o tej európskej obrane nehovoril exkluzívne ako o obrannej politike Únie. Ja by som hovoril ako o obranných schopnostiach štátov, ktoré sú v Európe.
Obrana Európy je ako dobiehanie zmeškaného vlaku. Aj na Slovensku
Donald Trump ešte pred voľbami hovoril o tom, že NATO nebude natoľko podporované Spojenými štátmi ako v minulosti. Práve preto, lebo európske štáty prispievajú do toho rozpočtu oveľa menej, ako by mali. Čo sa dá teraz v tomto zmysle očakávať?
To, prečo sme v panike tu v Európe, je aj kvôli tomu, že dnes sa naplno ukazuje, ako veľmi sa mnohé veci zanedbali. To, že dnes rozprávame o dvoch percentách investícií do našej obrany, je iba dôkazom toho, že niekde dobiehame už takmer zmeškaný vlak.
Keď dnes vieme, že reálne možno aj viac ako tri percentá sú potrebné na to, aby sme len plátali diery, ktoré sme tu za celé tie roky vytvorili. Potrebujeme naozaj investovať do tej našej obrany a nielen financiami, ale aj meniť spôsob, akým o nej premýšľame, že naozaj musíme byť schopní si niektoré veci zabezpečiť sami. A práve toto je tá cesta, aby sme neboli v panike, že sme závislí od Spojených štátov.
Na jednej strane napríklad Slovensko robí rôzne vojenské nákupy, na druhej strane, veľká časť toho obranného rozpočtu ide do civilných projektov, ako napríklad nemocnica v Prešove. Čaká Slovensko vyššia potreba investovať nejakého vojenského materiálu a arzenálu, zbrojnej techniky, čiže toho všetkého, čo je potrebné pre vyššiu obranyschopnosť?
Čakajú nás dve veci. V prvom rade si musíme prestať klamať v našich obranných investíciách. Vykazuje nejaké číslo, ale často investujeme do vecí, ktoré s obranou majú málo spoločné a hlavne neprispievajú k budovaniu obranných kapacít. To je prvá vec, prestať si klamať, začať tú obranu brať naozaj vážne, nie ako projekt, cez ktorú budem financovať kadečo iné.
Máme obrovský dlh v obrane a nám ho tie dve percentá nepokryjú, dokonca nám to nepokryje ani dve a pol percenta. A nie je to len budovanie tých hlavných záväzkov, v ktorých NATO voči NATO meškáme už už viac ako desaťročie.
Stačí sa prejsť po našich posádkach. Stačí sa prejsť po infraštruktúre našej obrany a uvidíme, kam všade naozaj potrebujeme investovať. Nehovoriac o tom, že musíme investovať do vojaka, do tej techniky a NATO už dnes presne vie, čo budeme potrebovať do budúcnosti ako aliancia vrátane Slovenska, aby sme boli schopní sa brániť, pokiaľ by sa niečo stalo.
My sme veľmi ďaleko od toho, aby sme vôbec začali premýšľať, že budeme mať peniaze aj na tie nové veci. Nové záväzky, ktoré prídu veľmi skoro, ale tie, ktoré dnes plníme, tak to už malo byť dávno splnené.
Paríž bez neposlušných
Poďme sa vrátiť do Paríža. Rokuje Francúzsko, Poľsko, Veľká Británia, Nemecko, Taliansko, Španielsko, Holandsko a za pobaltské a škandinávske štáty Dánsko. Ozvalo sa Slovinsko. Ozvalo sa Slovensko. Ozvalo sa Maďarsko, ktoré nesúhlasia s tým, v akom formáte sa rokuje. Čo to ale znamená pre vývoj Európy?
Európa vlastne mala dve možnosti, ako dnes zareagovať na výroky amerického prezidenta o tom, že Európa nebude sedieť pri stole, kde sa bude rokovať vlastne o najdôležitejšie otázke bezpečnosti v Európe. Mohli sme čakať, že teda Európa neurobí nič a naozaj pri tom stole nebude sedieť, alebo že sa začne mobilizovať.
Veľa iniciatív vzniká tak, že najskôr niekoľko štátov sa dá dokopy, príde s rôznymi nápadmi a potom prizve ďalšie. Je to oveľa efektívnejší a rýchlejší spôsob veľakrát na začiatku toho procesu ako keby sa malo stretnúť 32 členských štátov NATO a riešiť takéto veci.
Na druhej strane je otázkou, či tam bude Slovensko. Emmanuel Macron má veľmi zlú skúsenosť so Slovenskom, keď to bol slovenský premiér, ktorý prezradil obsah ako prvý a jediný, prezradil obsah plánovaného rokovania. Som presvedčený o tom, že stratil veľkú časť dôvery. A tá naša politika, o ktorej sa hovorí, že je na všetky svetové strany, je to o politike len na jednu svetovú stranu a to je na východ. To jasne ukazuje, kam to vedie, že sa dostávame do izolácie.
Prečo by nás niekto mal volať na stretnutie, keď vedia, že my, poprvé, všetko vytárame a podruhé, ešte budeme hasiť rôzne iniciatívy, ktoré vlastne na konci dňa majú za cieľ väčšiu bezpečnosť v Európe.
Vy ste povedali, že je efektívnejšie rokovať najprv v menšom kruhu a tie ostatné krajiny sú potom prizvané. My tu ale máme vojnu od roku 2022. Tie názory sa prakticky nemenia. Názory Roberta Fica, či názory Viktora Orbána. Znamená to, že toto je špecifická situácia a naozaj sa môže stať, že tá Európa sa v tomto zmysle rozdelí, že nejde o nejaké bežné rokovanie, kde by sa tá jednota vedela v každom prípade nájsť, pretože tie polohy sú jednoducho extrémne? Britský premiér Starmer hovorí o tom, že je ochotný posielať vojakov na Ukrajinu a pritom ani nejde o členskú krajinu Únie. Na druhej strane Robert Fico kritizuje za účasť na rokovaní napríklad predsedníčku Európskej komisie. Dá sa vôbec v takejto atmosfére nájsť nejaký kompromis, ktorého súčasťou bude aj Slovensko?
Áno, môže dôjsť k rozdeleniu Európy na štáty, ktoré chcú naozaj zaistiť a posilňovať mier a bezpečnosť v Európe a na štáty, ktoré sú absolútne konštruktívne a ktoré pod rúškom zneužívania slova mier zastávajú proruské pozície. Ako dnes Slovensko a Maďarsko.
Áno, môže dôjsť takémuto rozdeleniu na štáty, ktoré budú pri tom, keď sa budú hľadať riešenia na štáty, ktoré budú vynechané a budú stáť niekde v kúte a bude sa rozprávať o našej bezpečnosti bez nás. Slovensko je štát, ktorý priamo susedí s Ukrajinou, ktorého sa táto vojna bezprostredne týka a každé riešenie nech je hocijaké na tej Ukrajine, bude mať na nás priamy dopad.
Slovensko bez miesta za stolom
Čo sa môže stať, ak nebudeme sedieť za stolom, budeme stáť v kúte, nebudeme ochotní rokovať?
V prvom rade to bude o tom, že o nás bez nás, my tam nebudeme sedieť. To znamená, že nebudeme o tom vedieť, čo sa tam deje. Niektoré veci nám vôbec nemusia vyhovovať. A kde mi tie naše pripomienky prednesieme? Pokiaľ pri tom stole nebudeme sedieť, to znamená, to je naozaj ten koncept o nás bez nás. To je prvá vec.
Druhá vec, do budúcna pri budovaní možno novej bezpečnostnej architektúry v Európe sa môže pokojne stať, že sa bude budovať opäť bez nás a veľa z tých vecí nám nemusí vyhovovať. My sme priamy sused Ukrajiny a my napríklad inak vnímame realitu, aj tá realita má na nás úplne iný dopad, keďže sme tak blízko ako napríklad na Nemecko alebo na Grécko. Oni si budú ošetrovať svoje záujmy a my tam nebudeme.
Znamená to aj to, že sa môže stať, že tie európske financie, o ktoré teraz Robert Fico žiada, určené na infraštruktúru, ktorá by mala po vojne napríklad napomáhať budovaniu Ukrajiny, nemusíme získať? Robert Fico hovoril o cestách a o tom, čo sa bezprostredne dotkne v tej prihraničnej oblasti práve Slovenska. Neprídu ani investície? Ako to bude fungovať, keď Európa povie: potrebujeme nie dve, ale potrebujeme tri, štyri, päť percent výdavkov na obranu a my povieme nie?
Ak my budeme tí, ktorí budú brániť prijatiu nejakých rozhodnutí spoločne s Maďarskom v EÚ, tak sa jednoducho tie rozhovory presunú mimo ůnie. Ale potom ostatné štáty sveta, keď sa budú rozprávať napríklad o konkrétnych peniazoch na Slovensko, odpovedia "Nie, nie, pretože nám sa to nepáči. Prečo by to mali dostávať Slováci, keď sa vlastne nechceli zúčastniť celého procesu?"
Druhá vec je Ukrajina po tom, ako tam vojna jedného dňa skončí, bude potrebovať obrovské miliardové investície. Vidíme, čo sa dnes stalo s rakúskym prihraničím so Slovenskom. Toto je absolútne bezprecedentný rozvoj. Toto isté sa môže stať so slovenským východom a toto isté sa môže stať s našimi investíciami na Ukrajine.
Ale v prípade, že nám niekto na tej Ukrajine vôbec dovolí investovať, že tá Ukrajina sama povie: "ako ste sa k nám správali počas tej vojny, akým spôsobom ste sa snažili o to, aby sme mali my čo najspravodlivejší mier? Prečo my vám máme dať nejakú zákazku na obnovu Ukrajiny? Prečo práve vám a Maďarom, keď to môžeme dať Poliakom, Rumunom, Bulharom a všetkým ostatným?"
Budeme prichádzať o miliardy, nie milióny, ale miliardy. Už len tým, že my už dnes sami seba vylučujeme zo všetkých procesov, ktoré smerujú v budúcnosti na Ukrajinu.
Niekto tu môže považovať za hysterické, napriek tomu tú otázku položím. Je to cesta z NATO? Môže sa stať, že na konci tohto celého bude naše vystúpenie z NATO alebo nejaké pasívne členstvo, kedy budeme mať len v úvodzovkách preukaz, ale nebudeme právoplatným členom?
Nemyslím si, že by sme vystúpili z NATO a dokonca si ani nemyslím, že by nás niekto nútil, aby sme NATO opustili. Ale je veľmi pravdepodobné a dnes už vo veľkej miere mnohé z tých vecí aj tak fungujú v porovnaní napríklad s predchádzajúcou vládou, že my sme tam vlastne pasívni a pokojne poviem, že my už dnes na európskej a NATO pôde nevieme sklamať. Môžeme, len my už vieme len prekvapiť.
Nateraz sa žiadne takéto prekvapenie nedeje, ale naozaj tá latka pri nás je už veľmi nízko. Vlastne to, čo o nás a o náš hlas, o náš názor sa už dnes nikto nezaujíma. Nikoho už nezaujíma, či sa má niečo poslať, či nám nejako pomôcť, či nás má niekam zavolať.
Mark Rutte, generálny tajomník NATO, príde vo štvrtok na Slovensko. Mal by rokovať s predsedom vlády Robertom Ficom. Dá sa vôbec niečo konkrétne očakávať?
Je to súčasť jeho nástupných návštev. Nie sme nijak špeciálni. Nový generálny tajomník si chce obísť všetky členské štáty. Bolo by čudné, keby robil inak.
Môžeme od neho jasne očakávať, že povie: "Prestaňte klamať pri investíciách do obrany. Ja viem, že si to tu doma viete vykázať, že tu nemocnica, sem-tam cesta a ešte čakám čo bude z ministerstva kultúry." Ale tí NATO plánovači, oni vidia každý jeden výdavok a oni presne vedia, čo z toho ide na obranu.
Bude to výzva na nás, aby sme začali investovať seriózne do našej obrany, že bude treba viac a viem si pokojne predstaviť aj ďalšie rozhovory o tom, ako by mala fungovať infraštruktúra na Slovensku pre pomoc Ukrajine. Ale mám pocit, že súčasná pozícia našej vlády všetky takéto možné ďalšie iniciatívy do budúcna len marí.
Ďaleko od mieru
Ako by mohol vyzerať ten spravodlivý alebo dlhotrvajúci mier, ktorý by sme si všetci želali na Ukrajine? Americkí predstavitelia predbežne hovoria to, v čom sa zhodujú s Robertom Ficom, teda, že je veľmi ťažko predstaviteľný návrat do hraníc spred roku 2014. Hovoríme nielen o Donbase, o Luhansku, ale hovoríme aj o Kryme. A prečo by Rusi mali vôbec k nejakému pristúpiť?
Rusi dlhodobo hovoria, že prečo by oni dnes mali prestať bojovať, keď sa im darí? Aj to jasne hovorí o tom, aká je ich ambícia a že toto je jednoznačná agresia voči Ukrajine.
Ruský cieľ je ešte stále dobytie Ukrajiny a zmena režimu. Netreba zabúdať na to, že ruský hlavný cieľ, ktorý ktorý oni jasne formulovali - ja som sedel vedľa ruskej delegácie, keď v NATO prednášali - bolo, že sa Európa má vrátiť do stavu pred rok 1997, kedy napríklad ani Slovensko nebolo v NATO. Jednoducho, že nebudeme mať kolektívne záruky tak, ako ich dnes máme. Toto sú tie ultimatívne ciele.
Hlavným cieľom by malo byť, aby Ukrajina mala čo najsilnejšiu pozíciu pre možné vyjednávania ohľadom nejakého druhu prímeria. Európa a vôbec ako transatlantické spojenectvo sme zlyhali v tom, aby sme Ukrajine v tých prvých troch rokoch vojny pomohli tak, aby dnes nemusela riešiť dilemy, či sa dočasne vzdá nejakej časti územia alebo nie. Tento vlak sme zmeškali.
Ešte stále je šanca naozaj pomáhať Ukrajine. Ak si niekto myslí, že akonáhle začnú rokovania, tak Rusi zase zastavia tú vojnu na Ukrajine, tak sa jednoducho mýli. To znamená, že Ukrajina bude potrebovať pomoc aj ďalej, aby sa vedela ďalej brániť, aby tá východzia pozícia pre Rusko nebola čo najsilnejšia.
Čo môže prezident Zelenskij považovať za výhodnú ponuku?
Jedno z tých lepších riešení je, že z niektorých území sa Rusko stiahne okamžite a pri niektorých ďalších sa stanoví režim, kde sa povie, že o niekoľko rokov sa jednoducho k tej otázke vrátime a vytvoríme tam podmienky tak, aby sa postupne to územie nakoniec dostávalo naspäť pod správu Ukrajiny.
Aj americký prezident a jeho čelní predstavitelia povedali, že riešenie pre Ukrajinu musí byť také, kedy sa zachová suverenita Ukrajiny a zachová sa v tých hraniciach, ktoré uznávame. Čiže dlhodobo to musí byť proces, na konci ktorého si Ukrajina obnoví svoju suverenitu nad celým územím.
Dá sa očakávať nejaký konvenčný rizikový scenár pre Európu a riziko konvenčnej vojny? To znamená vojaci, priame zapojenie tankov, ľudského potenciálu ? Alebo by sme boli v riziku ešte stále nejakej veľkej vojny, ktorá už ale bude mať inú, krutejšie, tvrdšiu podobu? Čo očakávate pre zvyšok Európy od Ukrajiny na západ?
Aj my už sme vo vojne a čelíme hybridnej vojne. A tá sa posledné roky stupňuje. Sabotáže na území Nemecka a Veľkej Británie. To, čo sa deje na území Pobaltia v Poľsku, je veľmi vážne. A keby sme pred tromi, štyrmi, piatimi rokmi tušili, že čo sa bude diať, boli by sme zhrození. Dnes to pomaly ticho akceptujeme - my na Slovensku. Nie Pobaltie a nie tieto ostatné štáty.
Keď hovoríte o tej konvenčnej, to je taká tá naozajstná vojna, kde vidíme tanky, vojakov a niečo, čo tu lieta a bombarduje. Ja si myslím, že práve aktivita Európskej únie a vôbec Európy v týchto bezpečnostných otázkach a veľké ústupky Rusku v tejto vojne by znamenali len pozvánku pre Rusko, aby si to, čo urobilo na Ukrajine, zopakovalo voči Ukrajine opäť, alebo aby prípadne začalo provokovať aj ďalšie štáty v Európe.
Aký je rozdiel medzi Donaldom Trumpom a Vladimírom Putinom vo verbálnej rovine, keď jeden hovorí o Ukrajine a druhý hovorí o tom, že chce zabrať Grónsko, Kanadu a pustiť sa v úvodzovkách do ovládnutia iných krajín?
Ten najväčší rozdiel je v tom, že prezident Putin toto povie. Potom zoberie vojská a ide vraždiť nevinné civilné obyvateľstvo. Donald Trump zvykne mať veľké vyjadrenia a po čase sa oni trošku zreálnia. A nakoniec ten výsledok býva úplne iný. Ja by som ich naozaj neporovnával, ale ak ich máme porovnávať, tak ešte pri tom Grónsku Trump rozprával o tom, že by to malo byť dobrovoľné, že by to malo byť na základe dohody a podobne. Nikdy to nebolo o tom, že ja teraz zoberiem vojská, prídem niekam a pomaly budem vraždiť obyvateľstvo. Tieto dve veci nikdy nemôžeme dávať na jednu úroveň.
Beata
Balogová
