Komu patrí verejný priestor? Túto otázku si kládli viedenské feministky v 90. rokoch, keď si všimli, že ženy a muži sa po meste pohybujú inak. Kým muži sa skôr presúvajú v autách z práce a do práce, ženy medzitým čaká veľa drobných úloh, ako urobiť nákup či vyzdvihnúť deti zo školy, a častejšie sa pohybujú pešo či hromadnou dopravou.
Aj keď je dnes koncept pätnásťminútového mesta hlavne o ekológii, príklad Viedne ukazuje, že sa začal poznaním o tom, ako mesto využívajú ženy.
Po tridsiatich rokoch rodovo citlivé plánovanie na viedenskom magistráte už nikto nespochybňuje. JULIA GIRARDI-HOOG zodpovedá za to, aby sa potreby zraniteľných skupín brali do úvahy pri všetkých mestských projektoch a zároveň aby sa priebežne prehodnocovali. Dnes sú napríklad oveľa viac ako v minulosti témou extrémne horúčavy, ktoré zabíjajú tisíce ľudí.
„Na horúčavy zomiera dvakrát viac žien ako mužov, pretože majú menej prostriedkov, aby sa pred nimi chránili,“ pripomína Girardi-Hoogová.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa zlepší plánovanie miest, keď sa robí z pohľadu žien,
- ako jedna výstava zmenila prístup viedenských plánovačov k mestu,
- prečo aj v stredoeurópskych mestách viac trpia horúčavami ženy,
- aké nové problémy musia ľudia, ktorí plánujú mestá, riešiť dnes.
Ako sa vy sama cítite v meste?
Myslím, že ja sa už na mesto pozerám inou optikou. Keď som s deťmi, využívame veľa rôznych ihrísk a športovísk, včera sme sa korčuľovali na klzisku pred radnicou.
Keď k nám príde na návštevu niekto z rodiny, ich deti sa vždy chcú vrátiť do Viedne práve pre množstvo ihrísk. Keď som s kamarátkami bez detí, častejšie chodím na bicykli, pretože sme vylepšili cyklotrasy. Ako ženy nás teší, že aj po pár drinkoch v bare sa dostaneme domov pešo alebo na bicykli. V uliciach Viedne sa naozaj cítim bezpečne.
Mesto Viedeň je priekopníkom v rodovo citlivom mestskom plánovaní. Kedy sa táto téma v meste objavila?
Asi pred tridsiatimi rokmi sme si všimli, že mesto nenapĺňa potreby všetkých ľudí. Najmä ľudia, ktorí sa starali o deti – väčšinou ženy – narážali na množstvo prekážok. Mesto sa im jednoducho neprispôsobovalo.
Vtedajší urbanisti boli prevažne muži, ktorí jazdili autom, a tak plánovali mesto podľa svojich potrieb. Chceli mať pokojné bývanie, odkiaľ by sa autom pohodlne dostali do práce – ideálne do kancelárií v centre. Po práci sa vrátili domov, kde ich čakalo všetko pripravené – šťastné deti, hotová večera a oni sa nemuseli zamýšľať tým, ako sa to všetko zázračne udialo.
Rodovo citlivé plánovanie sa začalo pýtať, čo vlastne ľudia potrebujú na tú neviditeľnú starostlivosť. Kam musia chodiť?
Do škôlky, školy, na nákupy, k lekárovi... A tak sa dostali do popredia multifunkčné štvrte, kde bolo všetko dostupné na jednom mieste. Práve z tohto prístupu vznikol aj koncept pätnásťminútového mesta, kde sú základné služby nadosah krátkej prechádzky.
Veľkú rolu v tom zohrala Eva Kail, urbanistka a presvedčená feministka, ktorá na túto tému v roku 1991 upozornila výstavou Kto vlastní verejný priestor.
Vtedy sa o ňu začala zaujímať aj široká verejnosť?
Presne tak. Keď sem prišli ženy z celého Rakúska aj zo zahraničia, uvedomili si, že nie sú jediné, kto má problém pohybovať sa v zle naplánovanom meste, kto trávi priveľa času starostlivosťou o domácnosť a všetkou tou „neviditeľnou“ prácou. Prinieslo to obrovský pocit úľavy.
Čo výstava obsahovala?
Výstava prostredníctvom fotografií dokumentovala každodenný život žien v meste.
Pozreli sa na to, ako vyzerá verejný priestor, na dostupnosť ciest, osvetlenie... Napríklad si všimli, že pouličné osvetlenie bolo sústredené najmä na cesty, kde jazdia autá, ale chodníky zostávali v tme. Jednoducho preto, že urbanisti, ktorí mesto plánovali, sa po nich sami príliš nepohybovali.
Začalo sa hovoriť o pocite bezpečia vo verejnom priestore, ale aj o veciach ako šírka chodníkov, aby sa dalo pohodlne prechádzať aj s dvojmiestnym kočíkom.
Sen o domčeku so záhradkou má svoju cenu. Ako sa žije ženám v satelitoch miest Čítajte Tiež si vtedy všimli, že v istom veku sa dievčatá vytrácajú z verejných parkov. Do desiatich, jedenástich rokov sa deti spolu hrávajú na ihriskách, na hojdačkách, na pieskoviskách.
Ale keď vyrastú, chlapci začnú hrávať futbal, zatiaľ čo dievčatá sa stiahnu, pretože o futbal nemajú záujem a žiadna iná aktivita nie je k dispozícii. Preto sa začali pýtať dospievajúcich dievčat, čo potrebujú a čo by chceli, aby sa aj ony mohli cítiť príjemne vonku.
Ako Eva Kail prinútila magistrát, aby sa tým zaoberal tiež?
Myslím, že to trvalo dlhé roky. Mnohí kolegovia si stále neuvedomovali, prečo je to dôležité. Pamätám si, že sa niekto opýtal: „Dobre, teraz robíme výstavu o ženách v meste, ďalšia výstava bude o psoch v meste alebo čo?“
No ona vždy zdôrazňovala, že ide o zlepšenie kvality života pre všetkých. Ak mesto funguje pre malé deti a seniorov, bude fungovať aj pre podnikateľov, ktorí sa vracajú z práce domov a môžu si jednoducho po ceste niečo kúpiť a oddýchnuť si niekde na slnku.
Takže rodovo citlivé plánovanie zahŕňa aj potreby malých detí alebo seniorov?
Potreby všetkých ľudí. Expertízu však zbierame od ľudí, ktorí vykonávajú starostlivosť, a 90 percent z nich sú ženy. Stále to nazývame rodovo citlivé plánovanie, pretože žijeme v patriarchálnej spoločnosti, kde starostlivosť spočíva hlavne na pleciach žien.
Áno, ženy môžu letieť na Mesiac, a sú aj zanietení otcovia, ktorý si vezmú rodičovskú dovolenku, ale drvivá väčšina ľudí stále funguje podľa starých zvyklostí.
Vo výsledku ženy majú menej peňazí. Možno je to na Slovensku inak, ale v Rakúsku, ak máte dieťa, pravdepodobne sa už nikdy nevrátite na trh práce na plný úväzok, väčšinou len na polovičný, a to vám zabezpečí len časť dôchodku. Takže máte oveľa menej peňazí napríklad aj na to, aby ste sa ochránili pred horúčavami. To vidíme aj teraz počas extrémnych vĺn horúčav – ženy zomierajú oveľa častejšie ako muži.
V čom môžeme vidieť, že mesto funguje inak pre ženy a inak pre mužov?
