Švábenský: Ak by môj syn dostal iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno ešte bol

Keď sa zhovára s ľuďmi o strate syna, hovoria mu, že si nevedia predstaviť, čím si prechádza. Odvetí im, nech to radšej ani nechcú vedieť.

„Je to možno klišé, no jediné, čo človeku zostáva, je naučiť sa s tým žiť. Od rána do večera sa snažím nájsť v sebe zmierenie s tým, že sa niečo takéto stalo a že sa to nedá vrátiť,“ hovorí grafický dizajnér a fotograf WALDEMAR ŠVÁBENSKÝ.

Jeho syn Gabriel dobrovoľne opustil svet 5. marca 2018, niekoľko mesiacov pred svojimi 20. narodeninami.

Synov príbeh inšpiroval Švábenského k vytvoreniu festivalu transrodovej kultúry Svet podľa Gabriela, ktorý sa koná 15. marca. Prostredníctvom neho už roky rozširuje povedomie o transrodových ľuďoch na Slovensku a upriamuje pozornosť na ich životy a problémy, s ktorými sa pasujú. „Snažím sa pretaviť Gabrielov odkaz do festivalu, aby jeho smrť nebola zbytočná. Veľmi mi to pomáha,“ vysvetľuje.

To, čo považuje väčšinová spoločnosť za banalitu, môže byť pre transrodového človeka otázkou medzi životom a smrťou. Švábenský si stále živo pamätá, čím si prechádzal Gabriel, keď sa snažil prebojovať tranzíciou. Bolo to v časoch, keď Švábenský nemal ešte poňatia a ani dostatok informácií o tom, čo všetko to obnáša.

„Nechcem na nikoho ukazovať prstom, ani nikoho obviňovať. No viem, že keby v tom čase dostal Gabriel trochu iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno medzi nami ešte bol,“ hovorí.

Onedlho to bude sedem rokov, čo váš syn Gabriel dobrovoľne odišiel z tohto sveta. Čo sa za tých sedem rokov vo vašom živote zmenilo?

Najväčšou zmenou je, že sa všetci musíme naučiť žiť bez Gabriela. Ide o niečo trvalé, čo sa už meniť nebude. Do môjho života táto udalosť zasiahla veľmi tvrdo. Od jeho smrti sa musím liečiť, som psychiatrický pacient, čo otvorene priznávam.

Trpím veľmi vážnou depresívnou poruchou. Vyvinula sa u mňa ako reakcia na Gabrielovu smrť. Z tohto dôvodu som sa stal aj invalidným dôchodcom.

Tých zmien je, samozrejme, viac, pokiaľ hovoríme o tom období od Gabrielovej smrti do súčasnosti, a sú to aj zmeny, ktoré sa netýkajú len mňa.

Všetci, nielen v kultúre, sme dúfali, že sa po pandémii všetko vráti do starých koľají. Nestalo sa, namiesto toho sa spoločnosť atomizovala, každý sa utiahol do svojej ulity a snaží sa prežiť sám.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Aktivistka Charlotte Srnčík: Nasledujúce štyri roky budú LGBTI+ ľudia tŕpnuť Čítajte 

Čítal som rozhovor, kde sa vás pýtali, ako ste sa vyrovnali so synovou transrodovosťou. Mne napadla skôr otázka, ako sa vyrovnávate s jeho stratou?

V živote zažívame rôzne formy strát. Stratíme materiálnu vec, lásku, vieru. No keď prídete o najbližšieho človeka a prežijete vlastné dieťa, ťažko sa to opisuje.

Život s vedomím tejto straty vyvoláva chaos. V človeku sa spustia procesy, ktoré dovtedy nepoznal, pretože ich nezažil. Keď s ľuďmi debatujem o tejto téme, povedia mi, že si nevedia predstaviť, čím si prechádzam. Vždy im hovorím, nech to radšej ani nechcú vedieť.

Je to možno klišé, no jediné, čo človeku zostáva, je naučiť sa s tým žiť. Od rána do večera sa snažím nájsť zmierenie v sebe s tým, že sa niečo takéto stalo a že sa to nedá vrátiť. Snažím sa pretaviť Gabrielov odkaz do festivalu, aby jeho smrť nebola zbytočná. Veľmi mi to pomáha.

Pripomínate si ho ešte nejakým spôsobom?

Myslím naňho 24 hodín denne. Nemám žiadne špeciálne rituály. Gabriel žije vo mne.

Zároveň si ho pripomínam aj spôsobom, akým sa vyrovnávam s jeho stratou. Z depresie som sa liečil v dvoch krokoch. Po roku a pol som sa uisťoval, že som v poriadku a že všetko zvládnem. Na vlastnú žiadosť som požiadal lekárku, aby mi znížila dávky liekov a aby ukončila terapiu.

Depresia ma však dobehla, nedá sa z toho uniknúť. Znova som sa odhodlal ísť za lekárkou a dal som sa liečiť. Vidím v tom akési posolstvo. Je totiž zbytočné sa sám trápiť a ubližovať si.

Prešiel som si tým, viem, o čom hovorím. Človek v tomto stave mylne podlieha pocitu, že sa vlastným utrpením vykupuje z pocitu viny, že nedokázal ochrániť svoje dieťa pred zlobou sveta. No takto to nefunguje. Treba vyhľadať pomoc a dostať sa do funkčného stavu. Len vtedy sa môžete začať učiť žiť so stratou, prijať ju a pokúsiť sa o niečo zmysluplné.

Gabriel bol nádejným umelcom. Aký svet sa nám naskytuje cez jeho tvorbu?

Vo výtvarnom umení sa ešte hľadal. Bol však nesmierne talentovaný. Teraz si možno uvedomujem, že jeho svet a umelecký prejav spájam vo festivale. Vnímal svet očami láskavého, dobrého človeka.

Nikdy sa nad nikoho nepovyšoval, bol prijímajúci, nikoho nesúdil. Gabriel bol naozaj stelesnením ľudského dobra. Keď pozeral v televízii správy, dokázal sa rozplakať nad tým, ako sa ľudia zabíjajú vo vojnách alebo inak trpia.

Cítil na sebe ťarchu zloby sveta. Želal si, aby ľudia boli k sebe dobrí. Túto myšlienku sa snažíme šíriť prostredníctvom festivalu.

Školská práca na tému „kombinácia“. Gabriel si vybral maliara Vincenta van Gogha a seriál Doctor Who. (zdroj: Gabriel Švábenský)

Zamýšľate sa nad tým, akým by bol dnes?

Je to vlastne jednoduché: bol by dospelým, rozumným človekom, ktorý by sa snažil robiť iným radosť.

Po jeho smrti ste založili blog, kde ste zverejňovali jeho tvorbu či texty, ktoré písal. Potom sa vám začali ozývať rodičia, nielen transrodových ľudí. Komunikujete s nimi doteraz?

Komunikácia pokračuje, no nie v takej miere ako pred rokmi. Je to však prirodzené. Úplne to nezaniklo, neustále som v kontakte s ľuďmi, ktorí sa mi ozývajú.

Nie vždy je to pozitívne. Dnes ráno mi napríklad jedna pani napísala veľmi nepríjemnú správu.

Akú?

Že manipulujem, klamem a zavádzam ľudí. Že Gabriel bol dievča, nie chlapec a nech s tým prestanem.

Chodia mi aj horšie správy. Že som mal zomrieť spolu s Gabrielom a tým by sa svetu uľavilo a podobne. No časom voči tomu otupiete. Zo začiatku cítite bolesť, no keď tomu čelíte niekoľko rokov, zvyknete si.

Necítite hnev?

Samozrejme, mám v sebe istý druh hnevu, keď vidím, že ľudia nevedia prijať objektívnu pravdu. Nemyslím si však, že zlosťou sa dá niečo vyriešiť. Som zástanca mierumilovných, nekonfliktných riešení.

Švábenský si stále živo pamätá, čím si prechádzal Gabriel, keď sa snažili prebojovať tranzíciou. (zdroj: Marko Erd/SME)

Blogom, festivalom a komunikáciou s rodičmi ste otvorili tému aj z pohľadu rodiča. Čo trápi rodičov kvír ľudí?

To, čo ich trápilo aj predtým: problémy spojené s tranzíciou, ktoré by mal riešiť štát, no nedeje sa tak. Mnohí si myslia, že ide len o operáciu, kedy sa chirurgickým zákrokom človek mení z muža na ženu, alebo naopak.

No ide o oveľa komplexnejší proces, málokto napríklad vie, že tranzícia môže byť aj právna, nie každý transrodový človek chce podstupovať chirurgické zákroky, mnohým by stačil zápis v matrike a nové doklady.

Väčšinová spoločnosť si ani nevie predstaviť, o akú dôležitú záležitosť ide pre transrodových ľudí. Stále si živo pamätám, čím si prechádzal Gabriel, keď sme sa snažili prebojovať tranzíciou. Bolo to v časoch, keď som nemal poňatia, čo všetko to zahŕňa. Učili sme sa za pochodu.

Nechcem na nikoho ukazovať prstom ani nikoho obviňovať. No viem, že keby v tom čase dostal Gabriel trochu iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno medzi nami ešte bol.

To, čo považuje väčšinová spoločnosť v tejto oblasti za banalitu, môže byť pre transrodového človeka otázkou medzi životom a smrťou. Potrebuje totiž získať sebavedomie, motiváciu, podporu a cítiť, že je prijatý.

Keď ako spoločnosť prijmeme vyhlášku, ktorá transrodovým ľuďom môže pomôcť tým, že sa budú môcť zapísať v matrike v súlade so svojím rodom, ide o krok, ktorý zvyšku spoločnosti nič nespraví. Väčšina ani nezaregistruje, že sa také niečo udialo. Ľuďom ako Gabriel však pomôže tak, že si to nevieme ani predstaviť.

Otvorene priznávate, že po smrti syna trpíte depresívnou poruchou. Dotklo sa vás, keď nedávno ministerka kultúry Martina Šimkovičová zaútočila na ľudí s duševnými problémami?

Určite áno, rovnako ako aj ostatných ľudí, ktorých sa to týka. Akoby nestačilo, že sme konfrontovaní so stigmatizáciou, nálepkovaním či dehumanizáciou v každodennom verejnom priestore.

Nerozumiem, kde berú politici a političky presvedčenie, že sa môžu k podobným témam vyjadrovať a že majú mandát na všetko. Je evidentné, že mnohým veciam vôbec nerozumejú.

Výrok ministerky kultúry je ďaleko za červenou čiarou.

Byť psychiatrickým pacientom neznamená, že človek nie je schopný viesť bežný život. Ide o normálneho človeka, len bojuje s iným druhom ochorenia, ako je chrípka alebo zapálený žlčník. Keď má adekvátnu liečbu, ako napríklad ja, dokáže žiť plnohodnotný život. Nezaslúži si škatuľkovanie.

Pani ministerka si však neuvedomuje ďalšiu podstatnú vec.

Akú?

Tvrdí, že ľudia s podobnými problémami by nemali byť zamestnávaní, čím im kreslí terče na chrbát.

Určitá časť spoločnosti môže jej vyjadrenia pochopiť tak, že vyzýva na izolovanie ľudí so psychickými problémami.

Neuvedomuje si však, že tí z nás, ktorí podstupujú liečbu a sú schopní fungovať v spoločnosti plnohodnotným spôsobom, sú aj daňoví poplatníci, ktorí prispievajú napríklad aj politikom na platy a doživotné renty.

Politici sú veľmi krátkozrakí. Majú pocit, že ich pravda je neochvejne jediná správna a môžu mudrovať úplne o všetkom. To ma nikdy neprestane udivovať.

Súčasná vláda vyjadruje svoje negatívne postoje aj voči LGBTI+ ľuďom: stiahla usmernenie, ktoré malo uľahčiť život transrodovým ľuďom, ministerka kultúry hovorí, že Európa vymiera pre pretlak LGBTI+ ľudí, a premiér chce do ústavy zakotviť, že máme dve pohlavia. Ako to vnímate?

Je to tragikomédia, smiešne a zároveň do plaču. Máme do činenia s fenoménom, nad ktorým sa normálnemu človeku zastaví rozum. Strácam pri tejto téme slová. Na druhej strane mi je do smiechu. Čo iné sa dá robiť v podobnom zúfalstve?

Tieto kroky považujem za totálne hlúposti, ktoré majú odviesť pozornosť od dôležitejších vecí, ktoré sa roky neriešili. Máme v našej krajine toľko naozajstných problémov, že riešiť pohlavia v Ústave je totálna hlúposť. Rozpadá sa nám štát pod rukami: nemáme infraštruktúru, zdravotníctvo je na kolenách a ľudia majú existenčné problémy.

Rozumní ľudia vedia, že LGBTI+ ľudia nie sú chorí, sú úplne prirodzení a rozhodne nie sú problémom pre spoločnosť.

Šiesty ročník festivalu Svet podľa Gabriela. (zdroj: Peter Bučko)

Keď prezident Donald Trump začal podnikať kroky voči transrodovým ľuďom, americká herečka Laverne Cox povedala, že trans ľudia nie sú dôvodom, prečo si ľudia nemôžu dovoliť potraviny, zdravotnú starostlivosť či kúpiť dom, pretože ceny sú príliš vysoké.

Presne. Utláčanie akejkoľvek menšiny problémy krajiny nevyrieši. Týmto

spôsobom sa problémy nestratia, len sa zametajú pod koberec a prehlbujú.

Po Gabrielovej smrti ste vytvorili ľudskoprávny festival na jeho počesť. Začali ste sa aj viac aktivizovať. Ako vnímate za tie roku posun v právach transrodových ľudí?

Nie je žiadny. Bola vypracovaná vyhlášku na uľahčenie procesov medicínskej tranzície, no ako bola prijatá, tak ju aj vláda stiahla. Konečne sa niečo podarilo sformulovať, dať dokopy, no dostali sme sa na späť na začiatok.

Nech si ktokoľvek hovorí hocičo, LGBTI+ ľudia dlhodobo nemajú rovnaké práva ako majorita. Je to tragédia.

Nemôžeme zatvárať oči pred tým, že ide aj o nábožensko-etickú tému. Cirkev veľmi ovplyvňuje stav situácie, v ktorej sa nachádzame. No sú aj silno katolícke krajiny, ktoré neupierajú LGBTI+ ľuďom práva tak, ako je u nás.

Nerozumiem, čo tak ľuďom na Slovensku prekáža. Ak môj sused, ktorý je gej, si bude môcť zobrať svojho milovaného človeka za muža, nijako to neovplyvní môj život. Chlieb nebude ani lacnejší, ani drahší.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok O podporu prišli bez zdôvodnení. Dotačné programy diskriminačne vylučujú LGBTI+ projekty Čítajte 

Pomáha vám pri vyrovnávaní sa so stratou syna napríklad spätná väzba návštevníkov festivalu?

Tá je vždy pozitívna. Prvé dva ročníky boli výnimočné v tom, že mali merateľnú odozvu. Sociálny pracovník Christián Havlíček, ktorý v inPoradni poskytuje poradenstvo LGBTI+ ľuďom, a Zara Kromková z komunitného a poradenského centra PRIZMA v Košiciach, ktorí pomáhajú transrodovým ľuďom, mali k dispozícii dáta nárastu počtu ľudí, ktorí si prišli do poradní požiadať o pomoc.

Zistili, že realizácia prvého a druhého ročníka festivalu prispeli k tomu, aby ľudia odhodili strach a vyhľadali pomoc. Začali riešiť svoju situáciu, čo považujem za cieľ, ktorý festival naplnil.

Toto mi dáva nádej. Festival je ostrovom pozitivity a aspoň na pár hodín sa jeho návštevníci môžu môže cítiť prijatí a v bezpečí. Dúfam, že by bol Gabriel na mňa hrdý.

Viaceré festivaly či projekty zaoberajúce sa LGBTI+ ľuďmi boli odrezané od podpory štátu, o ktorú sa predtým mohli uchádzať. Dotklo sa to aj vás pri tvorbe festivalu?

Podpora podobných vecí bola vždy v našej spoločnosti problematická. Svet podľa Gabriela sa nedá zaradiť do programov podpory hudobných či divadelných festivalov. Ide o podujatie, ktoré sa týka ľudských práv. Programov podpory v tomto smere nie je veľa. Tento rok navyše pani ministerka kultúry v rámci svojho dosahu zrušila všetky možnosti štátnej podpory.

Preto sme de facto odkázaní na crowdfunding. Počas minulých rokov sa mi darilo individuálne zohnať sponzorské alebo darcovské peniaze, ktoré rozpočet zvýšili. Zbierka totiž nestačí. Musíme stáť nohami na zemi a v crowdfundingu nastaviť realistický cieľ.

Tu sa však opäť dostávame k tomu, ako naša spoločnosť nefunguje.

„Snažím sa pretaviť Gabrielov odkaz do festivalu, aby jeho smrť nebola zbytočná. Veľmi mi to pomáha,“ vysvetľuje. (zdroj: Marko Erd/SME)

Prečo?

V našej krajine sa ľudia zbierajú prakticky na všetko. Dostali sme sa do štádia, keď crowdfunding supluje štát. Tam, kde má štát fungovať a kde má čerpať eurofondy, v ktorých sme zaostalí a ktoré si necháme ukradnúť, tam zbierajú ľudia peniaze na pomôcky, lieky pre svojich blízkych či na podujatia. Akosi sme si na to zvykli.

Preto aj my máme tento rok na festival k dispozícii iba peniaze zo zbierky. A preto som bol nútený pristúpiť k tomu, čo robím nerád. Prosím účinkujúcich, či poskytovateľov priestorov o zľavy. Ide to proti môjmu presvedčeniu, pretože som zástancom toho, že človek má dostať za odohraný koncert či akúkoľvek inú vykonanú prácu odmenu.

Je mi to veľmi nepríjemné a nechcem to robiť, no tento rok nemôžem inak.

Ako sa robí festival v takej spoločenskej atmosfére, aká je teraz?

Momentálne najcitlivejším miestom festivalu je bezpečnosť. Žijeme, bohužiaľ, v období, keď niektorí ľudia sú schopní riešiť veci so zbraňou v ruke. Preto každý rok je samozrejmou súčasťou festivalu SBS a tento rok mám v pláne navyše požiadať mestskú políciu o súčinnosť v deň konania festivalu.

Bezpečnosť ľudí je prvoradá a posledné, čo by som chcel, je, aby sa niekomu niečo stalo.

Inak skôr cítim, že festival má akýsi motivačný charakter. Ak by bola spoločnosť zdravá a plnila svoj spoločenský, občiansky účel, nebolo by treba Svet podľa Gabriela organizovať.

Aký bude tento ročník?

Tento rok sa bude niesť v téme univerzálnosti ľudských práv. Ľudské práva sú rovnako platné pre všetkých, bez rozdielu vierovyznania, farby pleti, orientácie. Prax je však iná. LGBTI+ ľuďom sú upierané, no zároveň sú od nich vyžadované rovnaké povinnosti voči štátu, ako má majorita.

V diskusii máme aj hosťa z Česka, takže budeme mať možnosť oboznámiť sa s tým, ako je to s ľudskými právami hneď za hranicami Slovenska.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné