Po víkendovom rokovaní lídrov v Londýne sa črtá koalícia ochotných a aj riešenia pre Ukrajinu. O čom je plánované ukrajinsko-ruské prímerie? Sú európski lídri schopní nájsť dohodu na spoločnej európskej obrane a čeliť rozporuplným rozhodnutiam Donalda Trumpa?
Kde však stojí Slovensko, ktoré do Londýna nedostalo pozvánku? V ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou jeden z prvých ministrov zahraničných vecí a analytik zahraničných udalostí Pavol Demeš hovorí: "Európska únia sa začína emancipovať."
V relácii ARÉNA s Pavlom Demešom zaznelo:
- čo priniesol londýnsky summit lídrov
- či bude Donald Trump eskalovať napätie a či cíti v krajine odpor
- či vyrástla nová generácia lídrov
- či je Európa schopná vlastnej obrany
- čo očakávať od veľkej štvrtkovej európskej schôdzky lídrov
Zdá sa, že z londýnskeho stretnutia lídrov prichádza rozhodnutie viac Európu brániť, viac investovať do obrany, ale aj nejaké mesačné prímerie. Ako hodnotíte výsledky?
Minulý týždeň, ktorý vyvrcholil nedeľným summitom v Londýne, bol určite historický. Málokedy sme mali možnosť zažiť toľko zlomov, zvratov a - našťastie - londýnsky summit dal trochu bodku nádeje, že sa všetko nezaseklo po tom, čo sme zažili vo Washingtone.
Britský premiér Starmer, ktorý navštívil v Bielom dome Donalda Trumpa vo štvrtok, mal možnosť privítať práve po tej ľadovej sprche nielen Volodymyra Zelenského, ale celosvetové spoločenstvo, bol tam aj premiér Kanady, šéf NATO, šéfka Európskej komisie a čo je dôležité, aj turecký minister zahraničných vecí.
Tento summit sa pokúsil ukázať stav, v ktorom sme a čo by sme asi ako Európa, ale aj medzinárodné spoločenstvo mali robiť.
Náš predseda vlády hovoril skôr o nejakých vojnychtivých ľuďoch, asi ich takto nebudeme označovať...
To bolo mimoriadne nešetrné vyjadrenie slovenského premiéra, ale aj viacerých našich politikov, pretože táto schôdzka mala práve ukázať istú dávku nádeje po troch rokoch vraždenia.
No a nebyť tejto schôdzky, tak si myslím, že by to vyzeralo oveľa, oveľa horšie. Premiér Starmer spolu s Emmanuelom Macronom a ďalšími lídrami Európskej únie práve ukazujú silu Európy a isté prebudenie z toho, do akej situácie sme sa v transatlantických vzťahoch dostali.
Kam sme sa dostali? Zdá sa, že už hovoríme aj o nejakých náznakoch plánov na prímerie, ktoré by malo trvať mesiac. Ale čo o tomto možnom prímerí vieme? Je to ešte len začiatok tej cesty alebo už môžeme hovoriť o niečom konkrétnejšom?
Je ešte veľa otáznikov, ale Európska únia sa začína emancipovať. Začína si uvedomovať, že do obrany bezpečnosti musí investovať oveľa viac a že musí teraz vystúpiť na scénu potom, ako Spojené štáty a ich garancie mieru v Európe, ale aj na Ukrajine sa dostávajú do úplne inej fázy.
Európska únia sa konečne začína oveľa viacej angažovať v obrane a zároveň svojim voličom občanom Európy tlmočí, že tu nejde len o konflikt na Ukrajine, ale aj o bezpečnosť v našich krajinách na európskom kontinente.
Poďme si teda rozobrať tri konkrétne rozhodnutia, ktoré sa tam prijali, a napokon aj tie osobnosti, ktoré za nimi stáli. Môžeme hovoriť o nejakých náznakoch zmieru, o nejakých konkrétnejších opatreniach, ako by malo to mesačné prímerie vyzerať.
Je otvorené, do akej miery sa ten konflikt bude ďalej vyvíjať, pretože bez Spojených štátov a ich angažovania je veľmi ťažké si predstaviť, že sa nastolí trvalý, udržateľný a spravodlivý mier. Donald Trump totiž dostal pred pár týždňami do hry Vladimira Putina jeho prekvapujúcim telefonátom.
Mníchovská konferencia bola ďalšou zastávkou, keď americký viceprezident skôr obviňoval Európsku úniu namiesto toho, aby budoval isté spojenectvo. A napokon aj ten samotný akt vo Washingtone ukázal, že Spojené štáty tú garanciu zatiaľ nedávajú.
To, čo malo tvoriť základ nejakého mierového riešenia, bol podpis dohody o nerastných surovinách, ktorý podľa predstaviteľov Spojených štátoch mal garantovať, že Rusko nebude atakovať krajinu, ak tam USA ťažia vzácne zeminy.
Lenže toto sa nepodpísalo a dnes nevieme, v akej forme a kedy táto dohoda príde. A Európska únia síce tlačí na to, aby došlo k mesačnému prímeriu, ale uvidíme, že či k nemu vôbec dôjde.
Tu sa dokonca cynicky ruská strana vyjadrila, že ponúka nerastné suroviny, ktoré sú momentálne na obsadenom ukrajinskom území. Za akých okolností by to prímerie mohlo nastať?
Nevieme toho veľa. Toto je skôr tlak, ktorý vyvíjajú európski lídri. Spojené štáty začali ešte počas nedele hovoriť, že žiadajú Volodymyra Zelenského, aby verejne deklaroval, že je za mier, čo sa mi zdá úplne absurdná požiadavka, ktorá zaznela od šéfa národnej bezpečnosti v Bielom dome.
Dokonca aj minister zahraničných vecí Spojených štátov Marco Rubio žiada Volodymyra Zelenského, aby sa ospravedlnil za správanie v Bielom dome.
Na inej strane máme európskych lídrov, ktorí vyslovujú plnú podporu a odhodlanie Volodymyrovi Zelenskému a Ukrajine pomáhať aj finančne aj vojensky, ale tlačia na to, aby Spojené štáty nejakým spôsobom do toho boli vtiahnuté a ten mier sa garantoval.
Prekvapujúce je, že americká strana netlačí na toto prímerie, nezachytil som, že by americká administratíva vyzvala ruského prezidenta, aby prestal bombardovať Ukrajinu, nech nastolí istú fázu, počas ktorej by sa mohli konať diplomatické rokovanie.
Toto nie, ale celý čas tlačia na Volodymyra Zelenského, ako keby od neho záviselo, že či Rusi atakujú a devastujú Ukrajinu.
Amerického viceprezidenta vyhnali z lyžovačky vo Vermonte
Aká je vlastne podpora Donalda Trumpa z pohľadu domácej politiky? Tie prieskumy, ktoré sa robili do momentu, kým nastala hádka v Bielom dome, hovorili skôr o pomerne výraznej podpore Ukrajiny. Proti Ukrajine bolo naozaj minimálne percento Američanov. Na druhej strane vieme, že demokrati veľmi ostro vystúpili proti tomu, čo v tej Oválnej pracovni nastalo. Ale prenikajú aj informácie, že veľká časť republikánov nie je nadšená tým, čo sa tam vlastne odohralo. Môže teda Donald Trump, J. D. Vance či Marco Rubio pokračovať v takejto ostrej rétorike vo vzťahu k Volodymyrovi Zelenskému?
Donald Trump je, samozrejme, superdominantný a každý sa snaží nejakým spôsobom čítať v jeho očiach, čo by si asi prial a tomu sa podriaďovať. Keď si vyhodnotia situáciu, ktorá nastala jednak v Bielom dome, ale aj v Londýne, keď Volodymyra Zelenského všetci kľúčoví lídri vrátane šéfa NATO, šéfa EÚ, šéfky Európskej komisie podporili v jeho úsilí, je otázkou, že aké kroky zaujmú.
Napríklad J. D. Vance sa po tej schôdzke šiel lyžovať do Vermontu a boli špaliere ľudí s transparentmi, s ukrajinskými vlajkami a napokon odišiel aj z toho rezortu, kde mal byť, lebo aj tam boli.
To znamená, že tá nevôľa na strane Spojených štátov určite v populácii bude, pretože za tie roky ľudia pochopili, že agresor je Rusko a teraz tá ich snaha dostáva div nie na rovnakú platformu Rusko a Ukrajinu a tlačiť na Volodymyra Zelenského, aby odstúpil, čo navrhol aj rozčúlený senátor Lindsay Graham, po tom stretnutí, tak toto vyvolá pohyby medzi republikánmi.
Demokrati, samozrejme, cítia pocit hanby a takéto stretnutie v Bielom dome nepamätajú, že by prezident ponižoval hosťa, ktorý príde, a ponižoval ho dokonca pred kamerami.
Takže tie pohyby na vnútropolitickej scéne v Spojených štátoch, ale aj tlaky verejnosti, lebo toto bolo, myslím si, veľmi za čiaru, možno budú modifikovať kroky Donalda Trumpa, ktorý veľakrát operuje veľmi impulzívne, bez ohľadu na to, že čo povedal predtým a potom to berie späť. Skrátka, máme dočinenia s človekom, ktorý má úplne odlišný štýl politiky ako predchádzajúci americký prezident.
Otázne, nakoľko sa bude radiť s ľuďmi okolo seba, pretože ak sa bude radiť s Elonom Muskom, tak ten najnovšie podporil vystúpenie Spojených štátov z NATO a OSN. Nakoľko je toto reálne?
No po ostatných dvoch - troch týždňoch je úplne zrejmé, že Európa sa musí rozlúčiť s Amerikou, na akú bola zvyknutá po druhej svetovej vojne, keď Roosevelt a Amerika pomáhali jednak ukončiť druhú svetovú vojnu, pomáhali s Marshallovým plánom a garantovali aj prítomnosťou vojenskou stabilitu na európskom kontinente a transatlantický vzťah, vzťah medzi Európou a Spojenými štátmi, bol kľúčový pre americkú zahraničnú politiku. Toto je už pasé.
Dnes Spojené štáty ukazujú úplne inú tvár, úplne iný záujem na globálnej scéne, keď budú sa pozerať predovšetkým na to, čo je pre ne výhodné, a to, že sme boli zvyknutí, že sme mali privilegované partnerstvo ako Európa a Európska únia špeciálne, tak toto tak nebude. Donald Trump nemá rád multilaterálne fóra.
Spojené štáty už vystúpili z WHO. Teraz také tieto hrozby v tom, že vystúpia z toho tamtoho, to je testovanie priestoru, že až ako ďaleko môžu ísť. A to, čo vyvádza Elon Musk na domácej i medzinárodnej scéne, je bezprecedentné.
Paralelne s ním Donald Trump zase posiela cez svoju vlastnú sieť ďalšie svoje postoje. A celá Amerika, ale aj celý svet je zaneprázdnený sledovaním ich každodenných pohybov mysle.
Takto, žiaľ, tá americká zahraničná politika je a tomuto sa Európa nemôže vyhnúť. Ale musíme sa tomu nejakým spôsobom postaviť a hľadať spôsob, ako v týchto nových časoch obstáť.
Európa sa Amerike neotáča chrbtom
Poďme späť do Európy, pretože Európa sa postavila Spojeným štátom a postavila sa za Volodymyra Zelenského. Na druhej strane tak britský premiér Starmer, ako aj Trumpova priateľka Georgia Meloniová hovorí, že Spojené štáty do toho treba angažovať. Bez nich to nepôjde. Ale Európa sa musí postaviť na vlastné nohy. Čiže čo teraz môže nasledovať?
Predvídať dnes zahraničnú politiku je veľmi zložité. Skôr môžeme hovoriť svoje predstavy, domnienky.
Vzhľadom na to, že tá miera emotivity a osobnosti, ktoré ju tvarujú predovšetkým v Spojených štátoch, je taká výrazná. Bolo by pre nás dosť nevýhodné až nešťastné, aby sme sa dostali so Spojenými štátmi do konfrontácie, lebo sme na jednej lodi, ekonomicky sme poprepájaní, bezpečnostne.
Georgea Meloniová, ktorú Donald Trump pozná, navrhuje, aby sa Európska únia a Spojené štáty stretli, premýšľali, ako budú spolupracovať pri riešení nielen ukrajinskej krízy, ale aj ďalších kríz. Bude to taká personalizovaná politika, že európski lídri budú musieť nachádzať spôsob, ako s Donaldom Trumpom hovoriť o vzťahoch medzi Európou a Spojenými štátmi a do akej miery Rusko budú dostávať do pozície, nie že ono bude kontrolovať hru, ale aby Rusko ukončilo túto avantúru, ktorú pred tromi rokmi začalo a nastala nejaká fáza rekonštrukcie, ale zároveň aj fáza budovania dôvery na európskom kontinente, ktorá sa nám rozpadá.
Na jednej strane sa rozpadá, na druhej strane tu vidíme naozaj pomerne silných lídrov, ktorých sme tu v uplynulom období nemali. Ak sa pozrieme napríklad do minulosti, tak silnou líderkou nepochybne bola Angela Merkelová. Ale dnes tu máme Georgiu Meloniovú, od ktorej sa neočakávalo tak veľa v minulosti, keďže jej rétorika bola pomerne extrémna, Keir Starmer sa naozaj iniciatívne chopil kormidla. Máme tu Emmanuela Macrona, ale zdá sa, že aj nastupujúca hviezda Friedrich Merz, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane nemeckým kancelárom. Znamená to, že Európa začína mať lídrov, ktorí vedia, čo chcú a budú schopní jednotne fungovať?
Európska únia za posledné obdobie dozrieva do sebavedomia a ja som pomerne nadšený tým, ako sa vynárajú európski lídri a ako začínajú spolupracovať.
Minulotýždňový prejav, ktorý mal premiér Starmer v britskom parlamente, bol jeden úplne špičkový ukážkový výkon politika svetového formátu.
Ak by som ja študentom diplomacie alebo medzinárodných vzťahov mal odporučiť z ostatného času čosi, čo je po stránke štýlu, jasnosti, odvahy, tak je to jeho prejav, ktorý predniesol tesne predtým, ako išiel do Washingtonu.
A napokon aj Emmanuel Macron, ktorý ešte na Globsecu v Bratislave pred dvoma-troma rokmi hovoril, že Európa sa musí emancipovať. Musí mať jasnejšiu, silnú predstavu o svojej obrane, autonómnejšiu od Spojených štátov.
Vtedy to vyvolávalo také nejaké spochybnenia, že to bude rozkladať NATO a podobne. Dnes Emmanuel Macron ukazuje, ako sa to má.
Kanadský premiér teraz aj v tom Londýne veľmi jasná reč. Človek, ktoré sa zdalo, že už politicky odchádza. Kanada sa teraz postavila Spojeným štátom, čo je nebývalá vec.
Pod týmto tlakom, ktorý vyvolávajú kroky Donalda Trumpa a jeho administratívy, vidíme veľmi silné pohyby aj v Kanade, aj v Európskej únii a lídri ukazujú, na čom by mala byť postavená hodnotová zahraničná politika, spolupráca a solidarita. Zároveň nesmieme byť v tomto naivní alebo moralizujúci a povedať si, že my to zvládneme aj bez Ameriky.
Tá zložitosť, ktorá pred spomínanými európskymi lídrami je, spočíva práve v tom, ako byť silnejší, súdržnejší, ako viac investovať do svojej obrany, obrany európskeho hodnotového bezpečnostného priestoru, ale zároveň aj nachádzať spoluprácu so Spojenými štátmi.
A spomínaná Georgia Meloniová, ktorá je pozoruhodnou postavou, ktorú veľmi veľa ľudí odpisovalo, že to bude nejaká populistka, nacionalistka - aj ona teraz ukazuje, akým spôsobom vstupuje do celej tejto hry.
Európska obrana s ochotnými a tými "druhými"
Zaznievajú požiadavky, že výrazným spôsobom treba zvýšiť výdavky na obranu. Mnohé krajiny neplnia požiadavku dvoch percent HDP. Ale celkovo Európa vynakladá o tretinu viac výdavkov na obranu ako v minulosti. Za rok 2024 to bolo 326 miliárd eur. Zdá sa, že do roku 2027 podľa oficiálnych údajov Európskej únie bude treba zvýšiť výdavky o ďalších sto miliárd. Ako toto prejde jednotlivými krajinami. Ako s tým ďalej nakladať v prípade krajín, ktoré nebudú schopné plniť tieto ciele? Rozdelí sa Európa na tých ochotných a potom tých neochotných na druhej strane?
V Londýne úplne jasne zaznelo, že budeme musieť kompenzovať viaceré výpadky z toho, čo trebárs Spojené štáty poskytovali na Ukrajine, či už v podobe vojenskej techniky, nábojov a podobne.
Čiže niektoré veci sú horúce a musia byť veľmi rýchlo riešené. Samozrejme, sú v tých vojenských kapacitách niektoré veci nenahraditeľné. Protivzdušná obrana, istý typ nábojov a podobne, ktoré Ukrajina životne potrebuje. Británia, hoci vystúpila z EÚ, ale teraz sa správa zodpovednejšie ako mnohé členské krajiny.
Ukazuje, že si stanovila svoje ciele, že koľko z HDP zvýši na obranu, ktorá bude nielen na obranu Británie, ale aj Ukrajiny a tým spolu s Francúzskom, Nemeckom, Talianskom, Španielskom ukazuje, že to zvyšovanie sa musí stať realitou aj proporčne. V tomto prípade Poľsko je premiantom spomedzi krajín Severoatlantickej aliancie v rámci HDP dáva na viac. Čiže tuto to pôjde ruka v ruke s politickým riešením toho konfliktu.
Čiže dnes my nevieme predpokladať, že či tá vojna, či to prímerie nastane, alebo nie, ako dlho to bude trvať. Podľa toho to bude aj nevyhnutné pri tom plánovaní, koľko a aké prostriedky do toho budeme musieť vkladať.
Ale otázka už nestojí, že či, ale koľko a akým spôsobom kumulovať prostriedky a ochotu pomáhať. Ťažko nájdeme spôsob úplnej jednoty na úrovni NATO alebo na úrovni Európskej únie.
Mňa potešilo, že turecký minister zahraničia bol na tej schôdzke. Turecko je členská krajina NATO, hoci nie je členská krajina EÚ, alebo Kanada - členská krajina NATO, a nie je v Európskej únii. Čiže ono sa to ešte otvára aj na iné krajiny. Myslím, že Japonsko, Južná Kórea, Austrália sú tiež štáty, ktoré prispejú do toho, aby sa hľadalo východisko na ukončenie tohto konfliktu.
My tu vlastne hovoríme o dvoch veciach. Jedna vec je zvýšenie obrany Európy ako takej a jednotlivých krajín. Druhá vec je poskytnutie nejakej pomoci Ukrajine a aj tých bezpečnostných záruk. Čo sú to tie bezpečnostné záruky?
V prvom rade bude treba, aby sa uzavrel mier. Už sa zdalo, že Spojené štáty s Európskou úniou a spolu s Ukrajinou nájdu nejakú formu, ako nastolia predpoklady pre vyjednávanie mieru s Ruskom.
To Donald Trump porušil tým svojím telefonátom a zároveň aj obviňovaním Ukrajiny. Tak v prvom rade musí dôjsť k nastoleniu mieru rokovaniami medzi kľúčovými hráčmi. Spojené štáty, Rusko, Európska únia a Ukrajina.
Keď k tomu dôjde, tak súčasťou tých dohôd potom bude aj to, kto bude garantovať, že ten mier bude udržiavaný.
Tá otázka prítomnosti vojakov na teritóriu Ukrajiny, tá je už samozrejme diskutovaná. Pretože bez toho, poznajúc to, akým spôsobom Rusko notoricky nedodržiava dohody vo vzťahu k Ukrajine, tak bude treba riešiť aj vojenskú prítomnosť. Kto ju bude garantovať? Do akej miery a čo budú garantovať Európania verzus Američania alebo nejaké iné konfigurácie, ktoré vzniknú, tak toto je otvorené.
Zaujímavým príspevkom do debaty prispel aj bývalý šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker. A on hovorí o akejsi možnosti spoločného obstarávania obranných spôsobilostí, ktorými by sa dokonca dalo ušetriť až sto miliárd. Je možné, že Európa sa pokúsi efektívnejším spôsobom vyrábať tanky, muníciu, lietadlá, helikoptéry a čokoľvek, čo vlastne je potrebné v rámci tých obranných spôsobilostí a bude to robiť efektívnejšie?
My sme v Európe dlhé roky žili v tom, že vojna je mimo rámca toho, že čo sa v Európe môže stať po tom, ako bola prvá svetová, druhá svetová vojna.
Krátka perióda na Balkáne, vojna, ktorá mala pre Balkán devastačné účinky. Rusko prinieslo do hry úplne otvorenú hrubú vojnu nielen s využitím nejakých dronov alebo že "hightech" vojny, ale tej brutálnej vojny so všetkými vecami, ktoré k nej idú. Pozemné tanky, delostrelectvo, devastácia.
Ale v prípade, keby sa ten mier nastolil, a by bol dobre garantovaný, tak mnohé z tých obrovských výdavkov, ktoré sú vypočítavané teraz, nebude treba až toľko, ale keďže sa to nedá predvídať, tak tá nutnosť obrany a výroby je taká, akú ste spomínali.
Dôležitým bodom bude štvrtková schôdzka Európskej rady v Bruseli, keď sa zídu lídri dvadsaťsedmičky a budú sa musieť postaviť k tej situácii a tým záväzkom, ktoré teraz v Londýne boli predostreté.
Čiže ten štvrtkový summit OSN bude za dlhý čas jeden z najsledovanejších, pretože predurčí tú ochotu Európanov sa tejto situácii postaviť.
My už máme nejaké tie náznaky od nášho predsedu vlády, ktorý nebol na londýnskom summite. Čo môžeme očakávať vo vzťahu k našej diplomacii, vo vzťahu k našej politickej reprezentácii a tomu štvrtkovému summitu? Budeme tam tým ukričaným dieťaťom, ktoré bude hovoriť, že nie, my chceme na jednej strane mier a na druhej strane nebudeme podporovať nič, čo sa týka Ukrajiny a ani zvyšovanie výdavkov?
Slovensko urobilo niekoľko vecí dobre a niektoré nie dobre. To, čo urobila Slovenská republika pri príležitosti tretieho výročia dobre je, že sa pridala k deklarácii, ktorú prijala Organizácia Spojených národov, ktorá pomenovala úplne presne, aký ten konflikt je.
Samozrejme, Andrejovi Dankovi sa to nepáčilo, ale čo už. Slovenská diplomacia v tomto sa zachovala úplne správne. Kde sme si narobili množstvo problémov, je, že Robert Fico a viacerí členovia jeho kabinetu doteraz stále hovoria o nejakom mieri, ktorý si oni prajú. Nikdy z ich úst nevyšlo, že nabádajú Rusko, aby prestalo bombardovať. Nabádajú Rusko, aby zastavilo vojnu.
Ak by Robert Fico povedal, že volal som alebo napísal som Vladimirovi Putinovi, že teraz nech prestane zabíjať a bombardovať s iránskymi dronmi a kórejskými vojakmi slovanskú krajinu, lebo je je šanca, že sa ten mier už črtá. Tak vtedy by som rozumel tomu jeho postoju. Ale on v čase tomto, keď sa lámu dejiny, na jednej strane obviňuje Európu a Európsku úniu, že chcú vojnu predlžovať, a obviní ukrajinského prezidenta, že jemu vojna vyhovuje, lebo sa bojí, že by stratil prezidentský mandát - to sú také nezmysly a hrubosti voči Ukrajine, ale aj voči Európe, pretože tá kľúčová komodita, s ktorou teraz nakladáme, je jednota Európskej únie, ochota dať dokopy peniaze, dať dokopy ochotu Ukrajine pomáhať, aby v tomto obstála.
Tu si myslím, že Robert Fico spolu s Viktorom Orbánom sa dostali v rámci európskej dvadsaťsedmičky do veľmi zvláštneho postavenia a uvidíme, keď sa zídu teraz vo štvrtok spolu s ďalšími lídrami Európskej únie, ako sa zachovajú. Dúfam, že nebudú blokovať ďalší balík sankcií.
Sme s krajinami globálneho sveta, vyše 93 ich odsúdilo túto agresiu. A potom Robert Fico pri snahe masírovať svoju voličskú základňu prichádza s takýmito hrubými obvineniami Európskej únie a vedenie bojujúceho štátu. Toto vytvára guláš.
Dá sa toto nazývať tou sebavedomou politikou na štyri svetové strany?
Toto nemá nič s politikou na štyri svetové strany. Do našej zahraničnej politiky sa dostalo, žiaľ, príliš veľa nejakého manévrovania a podliezania latky smerom k domácej politike a chýba tomu zodpovednosť za budúcnosť Slovenska a chýba tomu zodpovednosť za budúcnosť Európskej únie, ktorej sme členom.
Beata
Balogová
