Poznajú ho mnohí, ktorí plánujú rodinu alebo rodičia malých či väčších detí. Z trenčianskej pôrodnice za šestnásť rokov vybudoval miesto, ktoré kraľovalo rebríčkom spokojnosti čerstvých mamičiek. Z nemocnice odchádza na vlastnú žiadosť po tridsiatich piatich rokoch praxe lekára na protest proti pomerom, ktoré v nej vládnu. V ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou MUDr. Peter Kaščák odhaľuje pozadie manažovania gynekologicko-pôrodnickej kliniky, ktorej ako primár, prednosta a lekár do konca februára šéfoval. Od mája by v nej už nemal pracovať ani ako lekár.
Otvorene hovorí o spore s námestníkom riaditeľa pre pokusy o presun pacientok do súkromných ambulancií či inej nemocnice a o poškodzovaní kliniky, ktoré prinášajú nesprávne manažérske rozhodnutia vedenia trenčianskej nemocnice: "Bol som predvolaný na riaditeľstvo s tým, že mi je vytknuté, že došlo k poklesu operatívy. A vysvetlil som riaditeľovi za prítomnosti námestníka, nie poza dvere, že pán riaditeľ, ale váš námestník pracuje v privátnej ambulancii v našej nemocnici a súčasne operuje v konkurenčnom zariadení a ja vám na číslach ukážem, koľko pacientok sme štandardne operovali v Trenčíne predtým a koľko ich operujeme teraz. Jedným zo strojcov toho poklesu je pán námestník."
Petra Kaščáka v stredu čaká rozhovor s vedením nemocnice. Z nových ponúk si však mohol a môže vyberať.
V ARÉNE s MUDr. Petrom Kaščákom zaznelo:
- lekár - hudobník s podporou primátora Rybníčka a skupina Bez ladu a skladu
- prečo odchádza po dlhých rokoch praxe a po 16 rokoch z vedúcej pozície
- čo sa odohralo na klinike medzi ním a námestníkom riaditeľa
- aké kroky poškodzujú pôrodnicu i celú nemocnicu
- čo môže ohroziť ďalšie fungovanie pôrodnice
- čo očakáva od rozhovoru s vedením a čo môže jeho odchod zvrátiť
- či by v prípade záujmu hovoril o pomeroch v nemocnici aj s ministrom
- čo by mali mať tehotné ženy a rodinní príslušníci k dispozícii ako štandard a neutekali rodiť za hranice
Idete priamo z trenčianskej nemocnice. Znamená to, že hoci ste dali výpoveď, tak riadne pracujete?
Áno. Toto leto to už bude tridsaťjeden rokov, čo pracujem v trenčianskej nemocnici. Súčasne mi stále ešte zostala funkcia prednostu, pretože zatiaľ som vypovedal funkciu primára.
Funkcia prednostu je viazaná na vysokú školu, takže na Trenčiansku univerzitu. V tejto funkcii som zatiaľ zostal. Samozrejme, keďže som dal súčasne aj výpoveď, som vo výpovednej lehote, ktorá trvá dva mesiace, takže minimálne do 30. apríla ostávam určite zamestnancom Fakultnej nemocnice v Trenčíne.
Bez ladu a skladu - ale v nemocnici poriadok
Áno, keďže tam funkcií máte viac, je to síce komplikovanejšie, ale na čele kliniky ste šestnásť rokov. Takto sa to píše aj na webe, tak dúfam, že to máme načítané dobre. Ste aj bývalý hudobník. Lekár - hudobník. Zakladali ste kapelu Bez ladu a skladu spolu s Richardom Rybníčkom. Pôsobil v nej aj váš brat Michal Kaščák, šéf festivalu Pohoda. Zahráte si občas? Aj s týmto súvisí váš vzťah s pánom Rybníčkom, ktorý vás aktuálne podporil?
S pánom Rybníčkom som sa poznal ešte predtým, ako sme založili skupinu, pretože sme spolu chodil už do základnej školy a je to známe. Poznám sa s ním od šiestich rokov, celú základnú školu. Na strednú šiel inam, ale už na konci základnej školy sme založili Bez ladu a skladu, v roku 1985, takže tento rok je to 40 rokov. Pri tej príležitosti určite odohráme nejaké koncerty.
Máte aj pieseň „Píšte všetci modrým perom“. Je to tak aj v zdravotníctve, že čokoľvek, čo je nové a inovatívne, vyrušuje? Zavádzali ste inovatívne technológie a metódy aj do pôrodníctva. Odrazu to prekáža?
V zdravotníctve sa často hovorí, že najtvrdší materiál ani nie je diamant, ale rutina v našom správaní. Rutina, na ktorú si zvykneme a vyhovuje nám, lebo je v komfortnej zóne, kde sa vieme pohybovať. Keď prídete s nejakými novými nápadmi, často potom narazia na menší alebo väčší odpor kolektívu alebo jednotlivcov.
Stal som sa primárom v mladom veku. Nemal som ani tridsaťosem rokov a mal som šťastie, že sme boli relatívne mladý kolektív. Boli tam aj starší lekári, ale myslím si, že na ochotu prijímať nové veci počas môjho vedenia kliniky sa nemôžem sťažovať.
Keď som oddelenie prebral, bolo štandardné, na úrovni okresného mesta. Pôrodnica fungovala, fungovala v nejakom režime gynekológia. Treba si uvedomiť, že historicky bol v Trenčíne napríklad doškoľovací ústav. V Trenčíne sa kedysi dávno vzdelávali lekári v takzvanom postgraduálnom štúdiu, takže získavali špecializácie. To bolo zlaté obdobie trenčianskej nemocnice. Bavíme sa však o 60. rokoch minulého storočia.
Potom to bola štandardná okresná nemocnica. Som hrdý, že s tímom a kolektívom ľudí, lekárov, pôrodných asistentiek a ostatných zdravotníckych pracovníkov sa nám podarilo v Trenčíne vybudovať špičkové pracovisko. V časti gynekológie, ale aj pôrodnice.
Gynekológia a pôrodníctvo nie je iba o pôrode alebo iba o jednom druhu operácii, delí sa dnes na ďalšie subšpecializácie, na menšie časti. Všetky sú dnes v Trenčíne pokryté na veľmi vysokej úrovni. Nie je to len moja zásluha, ale určite šéf pracoviska... Veľakrát, keď som sa o tom rozprával s kolegami, tak mi hovorili, aby som si uvedomil, že keď na iných pracoviskách niekto mladý príde napríklad s niečím novým, nemá šancu to presadiť. Napriek tomu, že už mám cez päťdesiat, stále mám chuť cestovať po svete, učiť sa nové veci a zavádzať ich do praxe.
Je taký bonmot: „Kto chvíli stál, stojí opodál.“ Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že už sme dobrá nemocnica, dobrá pôrodnica a bude to tak naveky. Nebude, pretože tí ostatní sa snažia a my musíme stále vidieť, čo nové sa vo svete deje a snažiť sa to prinášať na pracovisko. Myslím si, že sa nám to niekedy s väčšími, niekedy s menšími problémami darilo.
Ostanem ešte aspoň poslednou otázkou pri hudbe. V roku 2015 ste čelili výpovedi. Tisíce ľudí sa však postavili za vás, keď vás chceli z nemocnice vyhodiť práve za to, že ste umožnili kapele Karpatské chrbáty nakrúcať videoklip v nemocnici. Malo ísť o prešľap. Boli ste súčasťou toho videoklipu. Pred malou chvíľou som si ho aj púšťala. Zdá sa, že sa to napokon skončilo dobre, ale akú dnes máte podporu?
Pomerne nerád sa k tomu vraciam, hoci podpora, ktorú som vtedy mal, bola mohutná naprieč Slovenskom a v našom meste a regióne naozaj obrovská. To bola normálna miestnosť, operačné sály fungovali úplne niekde inde. Pre potreby rozširovania kapacity operácií sme tam dali nálepku „operačná sála“. Z dnešného pohľadu napríklad hygieny nespĺňala štandardy, ktoré sa dnes kladú na operačnú sálu.
Na operačných sálach sa natáčajú klipy úplne bežne. Bolo to v čase pohotovostnej služby, keď sa neoperuje. Bolo vyčítané, že keby prišiel akútny prípad, tak boli ďalšie tri operačné sály k dispozícii.
Vtedy to bola jasná zámienka. To nebol normálny dôvod. Aj tí aktéri, ktorí to vtedy spôsobili, vedia, aká to bola situácia. Jediné, čo ma môže tešiť, je, že jeden z tých aktérov sa mi aj ospravedlnil, že ho mrzí, že vtedy zvolili tento postup. Hľadala sa zámienka dlhší čas a našla sa v tejto podobe.
Nechcel byť primárom do dôchodku, ten čas ešte neprišiel
Na ministerskej pozícii vtedy bol pán minister Čislák, ktorý sa pod toto podpísal. Máte nejaký problém s ministrami za Smer alebo za Hlas, alebo to nijako nesúvisí a je to len náhoda?
Nemám žiadny problém. Dnešný problém nemá politický rozmer, ani vtedy to nebol politický rozmer. Je len zhoda náhod, že vtedajšieho ministra poznali v Trenčíne tí ľudia, ktorí mali záujem na tom, aby som bol v roku 2015 odvolaný. Poznali sa, tak, ako ja s pánom primátorom, zo školy, a boli si veľmi blízki.
Prišiel teda pokyn cez iné ministerstvo na ministra Čisláka, aby ma jednoznačne odvolal. Vtedajšieho riaditeľa predvolali do Bratislavy s touto úlohou a ak nesplní ten príkaz, tak odvolajú jeho.
Nebolo to však politické rozhodnutie, že by sme sa my na klinike v medicíne miešali do politiky. Bol to vtedy spor v podstate osobných animozít a využitie tej situácie, že sa to takto urobiť dalo. Politicky to však motivované nebolo a myslím si, že ani v súčasnosti to nie je o politike.
O chvíľku sa dostaneme k tomu, či aj toto nie je osobný individuálny spor, ale opäť sa minulosť s prítomnosťou viaže na osobu Richarda Rybníčka. Aj vtedy vás ako primátor podporil. Teraz píše v statuse, vďaka ktorému sa verejnosť dozvedela o vašej výpovedi, že nové vedenie nemocnice sa k vám správalo neúctivo a ponižujúco. „Napríklad, jeden deň spolu otvárame nové pôrodnícke priestory, chvália sa pred kamerami, strihajú pásky, usmievajú sa a na druhý deň bez diskusie zrušia primárovi pomocnú pracovnú silu, lebo je podľa nich nepotrebná. A to je len jeden príklad z mnohých.“ Čo sa vlastne stalo v trenčianskej nemocnici, že ste sa rozhodli po šestnástich rokoch na čele kliniky a po viac ako tridsiatich rokoch v nemocnici povedať si dosť?
Nie je to jednoduchá otázka. Kedysi v minulosti sa funkčné obdobia primárom ohraničovali rokmi. Znovu sa k tomu vraciame. V zahraničí je to aj v súčasnosti tak, že by nemal byť jeden človek dvadsať či tridsať rokov na čele oddelenia, ale musíte mať, samozrejme, také pracovisko, kde ho viete nahradiť kvalitným mladším alebo aj starším kolegom, aby sa zabezpečili rozvoj a dynamika oddelenia.
Takisto už som si začal uvedomovať, že šestnásť rokov je veľmi dlhý čas a že musím začať rozmýšľať o tom, komu a kedy vedenie kliniky odovzdám. Nechcel som byť, a nechcel by som ani teraz naďalej byť, primárom na oddelení do dôchodku. Človek z pochopiteľných dôvodov začne strácať ten drive, ktorý má v tridsiatke iný ako v päťdesiatke. Ten čas však ešte z mojej strany neprišiel.
Ako som už pred chvíľou povedal, stále si myslím, že mám čo ponúknuť. Stále mám nové nápady a stále mám rád vývoj v medicíne. Principiálne som bol rozhodnutý, že dva až päť rokov ešte budem na klinike primárom, pretože budúci rok 2026, okrem toho, že Trenčín bude Európskym hlavným mestom kultúry, tak aj trenčianska pôrodnica má z nášho odborného pohľadu také vyznamenanie, že Trenčín bude organizovať celoslovenský gynekologický kongres.
Bol sto stopercentne rozhodnutý, že dovtedy budem kliniku viesť a možno koncom budúceho roku alebo v horizonte dvoch až piatich rokov by som ju chcel odovzdať mladšiemu lekárovi, ktorého by som považoval v zhode s vedením nemocnice za vhodného kandidáta. S tým, že by som z Trenčína určite neodišiel, ani z nemocnice, kde by som ostal vo funkcii prednostu voči univerzite.
Učil by som študentov, prevažne študentky, pretože u nás nie je lekárska fakulta, ale fakulta ošetrovateľstva, kde sú väčšinou študentky. Ostal by som na oddelení v pozícii staršieho lekára a normálne pracoval. Takto som to mal premyslené.
Napriek tomu, že robím primára šestnásť rokov a za ten čas som už riešil mnoho menších alebo väčších problémov, či už zdravotníckych, alebo manažérskych, a mohlo by sa zdať, že už v tom „viem chodiť“ a len tak ma hocičo nevyruší, tak tá situácia...
Z hľadiska medicíny a poskytovania zdravotnej starostlivosti v Trenčíne som presvedčený, že to máme nastavené veľmi dobre. Že či už tehotné rodičky, alebo gynekologické pacientky si môžu byť isté, že či som ja, alebo ktokoľvek na dovolenke, sme tím, kde sa vieme postarať o situáciu.
Kroky proti nemocnici. Za chrbtom primára
Mali ste nastavené oddelenie, nastavenú kliniku, nastavenú víziu toho, čo chcete urobiť aj v budúcom roku a zrazu ste sa rozhodli ku koncu februára jednoducho odísť. Očakávali by sme nejaký mimoriadne silný dôvod na ten odchod, aby ste si to obhájili možno aj sám pred sebou, nie je to tak?
Problémom začalo byť trošku to, že hoci by sa mohlo zdať, že to už mám zvládnuté, čoraz viac sme sa museli aj s mojím zástupcom a vedúcimi oddelení venovať nie medicíne, ale organizácii a zabezpečeniu chodu kliniky. Aj z nášho oddelenia odišli nejakí lekári. Odsťahovali sa do iných miest, išli do privátnej praxe.
Tak, ako je v zdravotníctve problém, či už so sestrami, alebo s lekármi, tak aj my sme začali pociťovať nedostatok lekárov. Bolo čoraz ťažšie zabezpečiť kontinuálnu starostlivosť a ústavné pohotovostné služby, takže tie nočné.
Ak je to také skvelé oddelenie, skvelá klinika, ktorá funguje, je špičková, kraľuje rebríčkom pôrodníc, tak prečo od vás tí ľudia odchádzali?
Mal som predstavu, že keď budete špičkové pracovisko, tak sa budú k nám chcieť presťahovať lekári z Bratislavy či z Popradu. Na Slovensku však ešte nie sme a takí zvyknutí meniť pôsobiská, ako je to bežné v zahraničí. Že chvíľu niekde pracujeme a nemáme problém sa presťahovať do Trenčína, lebo ideme na kvalitné oddelenie. Skôr sme viazaní. Aj ja som viazaný na Trenčín, kde som sa narodil. Nastúpil som v Trenčíne do nemocnice a ostal som tam.
Niektoré odchody sú úplne logické a prirodzené. Jeden lekár odíde do Bratislavy, pretože sa tam ožení a má tam zázemie. Ďalší lekár sa vráti takisto do svojho rodného mesta. Ďalšia lekárka čaká už celé roky, kým sa uvoľní nejaká privátna ambulancia v Trenčíne. Konečne sa jej to splní, takže prirodzene odíde.
Niektoré odchody sa dejú aj prirodzene. Mnoho lekárov nechce celý život pracovať v nemocnici, ale svoju budúcnosť vidia v ambulantnej praxi. To sa deje neustále. Vždy nejakí lekári prichádzajú, odchádzajú.
Začne to byť problém, keď zhodou náhod veľa ľudí odíde naraz a nie sú práve lekári, ktorí chcú prísť. Verím napríklad tomu, že príde jún a júl, skončia mladí lekári na lekárskej fakulte a už dnes máme päť žiadostí o prijatie do zamestnania. Neznamená to, že tých päť lekárok a lekárov reálne nastúpi, pretože si dajú, samozrejme, žiadosť na viaceré pracoviská. Je však isté, a verím tomu, že dvaja až traja lekári v lete nastúpia. Len musíme preklenúť to obdobie.
Podľa informácií, ktoré boli medializované, ste narážali už aj na situáciu, že ste, ako spomínate, mali personálne problémy a aj napriek tomu, že ste napríklad nechceli povoliť voľno nejakému zo svojich kolegov, nadriadení to voľno umožnili, čím vám skomplikovali podporu ako autorite a aj organizačné fungovanie v rámci kliniky. Čo sa tam vlastne dialo, aké problémy nastali s vedením a boli naozaj také výrazné, že ste si po toľkých rokoch museli povedať, že to vzdávate?
Aby som sa k tomu stručne vrátil, hoci organizačný problém na klinike bol pomerne výrazný, stále som presvedčený, že sa zvládnuť dal aj dá. Dôkazom je aj to, že tá práca nikdy prerušená nebola. Je marec, služby sú zabezpečené a klinika funguje v zásade v normálnom režime. Je ale pravda, že aby sa dali prijať niektoré zmeny a aj niektoré manažérske rozhodnutia, ktoré som ako primár považoval za potrebné prijať, tak potrebujem cítiť reálnu podporu vedenia.
Smerom od riaditeľa a námestníka je primár tretia osoba v hierarchii, ktorá musí na takých veľkých, ale aj na menších pracoviskách veľmi úzko spolupracovať s vedením nemocnice, komunikovať vzájomne a prijímať rozhodnutia. Nemusíme ich vždy prijať a mať na veci rovnaký názor, ale musíme sa vedieť o veciach porozprávať a potom zaujať nejaké stanovisko. Je pravda, že koncom minulého roku sa začali diať veci, keď bez debaty a bez diskusie prijímalo vedenie iné rozhodnutia, ako som robil ja ako primár kliniky.
Uveďme si nejaké príklady, ktoré boli sme mohli považovať za závažné.
Môže sa to, samozrejme, zdať ako nejaký osobný spor, ale nie je to o osobnom spore s človekom, ale je to o ohrození manažérskeho chodu kliniky. Sme v službách, aby sa zabezpečila zdravotná starostlivosť. V Trenčíne sú neustále 24 hodín minimálne traja lekári v službe. Potrebujeme mať nejaký počet lekárov, aby sme to vedeli zabezpečiť 365 dní v roku.
Keďže po novom roku odišli naraz viacerí lekári a ďalšia lekárka ochorela natoľko, že jej bolo odporučené, že by nemala slúžiť v noci, tak sme začali cítiť reálny problém, či sa nám to podarí zostaviť. V tej situácii požiadal jeden z lekárov na marec o celomesačné neplatené voľno. Zdravý mladý muž, ktorý predtým bežne slúžil v mesiaci osem či deväť nočných služieb. Povedal, že z vážnych rodinných dôvodov.
Aj s mojím zástupcom a vedúcimi oddelenia som sa s ním pozhováral a povedal som mu, že mi je ľúto, že má problémy. Že si viem dokonca predstaviť, že by nechodil do práce cez deň, ale že by som sa s ním chcel dohodnúť aspoň na tri či štyri nočné služby, či už cez víkend, aby tej klinike pomohol.
Musí pochopiť, že na žiadosť, ktorú som z riaditeľstva dostal, či súhlasím s tým neplateným voľnom, musím napísať, že nesúhlasím. Napísal som aj zdôvodnenie, prečo nesúhlasím. Že to nie je tak, že konám z rozmaru, že mu nechcem umožniť to, čo považuje v súčasnosti za dôležité, ale musím obhajovať fungovanie kliniky a chcel by som, aby sme sa dohodli na službách.
Takto som to vysvetlil jemu, takto som to odoslal na vedenie nemocnice. Nedialo sa nič a po štrnástich dňoch som dostal ako primár odpoveď na jeho žiadosť, že námestník a riaditeľ s tým voľnom súhlasili. Bez toho, aby si zavolali primára, ktorý je ich pravou rukou, manažérom na konkrétnom pracovisku, a aby sme zavolali toho lekára a dohodli sa s ním na tých službách.
Takže ide o akúsi principiálnu záležitosť alebo máte pocit, že vedenie alebo námestník vám nejakým spôsobom systematicky podrážali nohy? Zdá sa, ako keby tam bolo viac problémov ako jeden mladý lekár, ktorý chce neplatené voľno.
Samozrejme, že keď sa na to pozrieme, tak sa to môže zdať malicherná vec a určite táto sama osebe nevedie k tomu, aby som sa rozhodol odísť z funkcie.
Principiálne je predsa zásadne dôležité, že keď chcem urobiť ako riaditeľ iné rozhodnutie a ísť proti rozhodnutiu primára, tak minimálne si myslím, že sa máme stretnúť na pôde riaditeľstva a vysvetliť si tú situáciu, pretože na druhý deň, keď som to dostal na vedomie, si ma námestník predvolá a opýta sa ma, ako chcem v marci zabezpečiť služby.
Ja mu poviem: Ale pozri, čo si mi urobil. Práve som sa dozvedel, že si umožnil bez diskusie so mnou celomesačné voľno človeku, ktorý nám mohol pomôcť.
Mohlo by sa to javiť ako vendeta, ako akýsi sled rôznych problémov, ktoré vyplývajú aj z toho, že ste mali osobný problém s námestníkom, ktorého ste kritizovali preto, že ako keby uprednostňoval svoju súkromnú prax, prácu mimo nemocnice, odkláňanie klientok. Čo sa dialo aj vo vzťahu s týmto námestníkom okrem prípadu s týmto jedným mladým lekárom?
Je zaujímavý vývoj, čo sa deje v ľudských životoch. Tu treba povedať, že súčasný námestník robil desať rokov môjho zástupcu. Je to takisto gynekológ a desať rokov do roku 2021 bol zástupcom primára na našej klinike. To je dlhý čas a vychádzali sme spolu veľmi dobre. Dnes neotočím všetko čierno-bielo. Vedeli sme spolu vychádzať, boli sme voči sebe korektní a lojálni. On voči klinike, voči mne, takisto aj ja.
Rešpektujem ho ako lekára, odborníka a som presvedčený, že aj on rešpektuje mňa ako lekára a odborníka. V roku 2021 nenastal žiadny konflikt. Akurát sa rozhodol, že už tiež má nejaký vek a chcel by odísť do pokojnejšieho prostredia, takže do ambulantnej praxe, prípadne do jednodňovej chirurgie. Tam to aj smerovalo. Potom sa rozhodol inak, že si nechá aj nejaký čiastočný úväzok v našej nemocnici.
Tu sa začal problém, ktorý by som možno nemusel tak prežívať a riešiť, že či pacientky z Trenčína idú na operáciu do Trenčína, alebo do Ilavy. Niekto by hneď povedal, že je slobodná voľba lekára, slobodná voľba pracoviska. Snažím sa, aby do Trenčína prišli ženy nielen z Trenčína, ale aj z iných regiónov. Aby sme boli pre ne zaujímavým pracoviskom, ku ktorému majú dôveru.
Od jeho odchodu, keď si rozdelil prácu do privátnej ambulancie na jednodňovú zdravotnú starostlivosť v Ilave a časť v Trenčíne, tak jednoduchšie zákroky, ktoré sú potrebné pre našu prácu a sú potrebné pre mladých lekárov, ktorí sa pripravujú na získanie špecializácie a nemôžu rovno operovať zložité onkologické výkony, tak všetky tieto vrátane žien z Trenčína presviedčal, aby išli do Ilavy.
Veľmi tvrdo som proti tomu oponoval aj voči vedeniu, že ak chce mať prácu a úväzok na našej klinike, tak všetky ženy, ktoré ambulantne vyšetruje a indikuje k operácii má primárne posielať na naše pracovisko. S tým, že ak má niekto niekde známeho a rozhodne sa inak, to už neovplyvníme. To sa vždy deje.
Okrem toho požadoval za to, že ostal v našej nemocnici na nejaký úväzok, kde bude operovať tie zložitejšie prípady, aj z môjho pohľadu neadekvátne finančné ohodnotenie. To už som takisto napádal, že nemôže chcieť vysoké finančné ohodnotenie, využívať kliniku na to, čo sa mu hodí, ale všetko, čo sa dá, odsúvať inam.
Hovoril som to aj predchádzajúcim vedeniam a bojoval som za tú kliniku, aby sa pacientky vrátili k nám. Aj som predchádzajúcemu riaditeľovi hovoril, že nepotrebujem, aby odišiel z Trenčína, ale nech odíde z Ilavy a ostane pracovať u nás.
V tom prípade sa mi javí ako pomerne nelogické, že sa nemocnica postaví za neho a nepostaví sa za vás, keď tým samotná nemocnica stráda. Navyše, keď počúvame, že je to systematický problém, pretože aj odborári s ministrom Šaškom sa zhodujú na tom, že je systematickým problémom, že lekári časť výkonov robia v súkromných ambulanciách, kde sa za to pýta viac peňazí, ako sa to realizuje v nemocniciach. Tu hovorím aj o akomsi odlievaní finančných prostriedkov, ak to naozaj veľmi výrazne zjednoduším. Čo sa vlastne stalo a o čo ide trenčianskej nemocnici, ak v tomto prípade nepodporí vás? Ako to čítate?
Tomu nerozumiem ani ja, pretože som presvedčený, že názor, ktorý mám, má napríklad 99 percent zamestnancov našej kliniky dlhodobo a keď sa to dozvedia ostatní zamestnanci aj v nemocnici, tak to podľa mňa je naozaj jednoducho pochopiteľné.
Treba si uvedomiť, že zdravotníctvo, či sa to niekomu páči, alebo nie, je naozaj aj biznis. Požiadavkou každého vedenia, aj súčasného vedenia, je snaha manažmentov oddelení získať čo najviac pacientok pre to oddelenie. Samozrejme, aj súčasný námestník tvrdí, že je to naša úloha.
Keďže na Slovensku, v Českej republike aj v Európe je momentálne pokles pôrodnosti a tým, že dochádza k odlevu pacientok z Trenčína napríklad do Ilavy, tak dôjde k poklesu operatívy. Som predvolaný na riaditeľstvo s tým, že mi je vyčítané, že došlo k poklesu operatívy.
Keď vysvetľujem riaditeľovi v prítomnosti námestníka, nie poza dvere, že jeho námestník pracuje v privátnej ambulancii, v našej nemocnici a súčasne operuje v konkurenčnom zariadení a na číslach mu ukážem, koľko pacientok sme štandardne operovali v Trenčíne pred tou zmenou a koľko ich operujeme teraz, tak jedným zo strojcov toho poklesu je pán námestník.
O čo ide, ak sa v nemocnici nerieši problém?
V tom prípade by som očakávala, že vedenie si vás zavolá a bude chcieť tú situáciu riešiť a takýmto spôsobom si ju vysvetliť a objasniť. Ak nedôjde k náprave, tak sa môžeme rozprávať o tom, či je to o nekompetentnosti, o finančných prostriedkoch, o osobných väzbách alebo o čom vlastne, ak to nie je niečo, čo prispieva k lepšej situácii pre pacientky. O čo teda ide?
Tejto situácii naozaj nerozumiem, lebo podľa môjho presvedčenia a mojich vedomostí sa napríklad pán riaditeľ s námestníkom predtým ani nepoznali. Že by to bola nejaká priama väzba, že by tam bol nejaký ekonomický záujem. Je pravda, a pán riaditeľ by to určite sám potvrdil, že keď prišiel, tak povedal, že doteraz nepôsobil v zdravotníckom sektore.
Je krízový manažér, prišiel napraviť situáciu, ktorá v trenčianskej nemocnici bola. Preto sa v zdravotníckych otázkach musí spoliehať na svojich najbližších spolupracovníkov. To znamená, že dôveruje námestníkovi. Oficiálne som však za ním prišiel a povedal som: Pán riaditeľ, ale vy ste jediný, kto môže rozhodnutie námestníka napríklad zmeniť alebo ovplyvniť.
Niektoré z menších či väčších sporov a nezhôd sa nedajú pomenovať bez poznania prostredia. Podľa mňa je krásnym príkladom, že minulý týždeň sme v Trenčíne slávnostne otvorili Centrum pôrodnej asistencie. Prví na Slovensku. Je to krásny koncept zmeny pôrodníckej starostlivosti, kde pôrodné asistentky dostávajú oveľa väčšie kompetencie.
Dnes pribúda tehotných rodičiek, ktoré chcú tento koncept využiť a odchádzali nám preň na Moravu. V Čechách je to už pomerne bežná prax. Keďže sme blízko Moravy, tak sme vedeli, že strácame niektoré rodičky, ktoré idú z Trenčína rodiť do Vsetína len pre tento koncept. Podarilo sa nám to otvoriť. Boli sme a sme na to naozaj pyšní. Uvidíme, aká bude budúcnosť. Bolo to veľmi príjemné.
Na druhý deň sa dozviem, že v ten istý deň sa zvolá porada, kde je jedným z bodov, či gynekologicko-pôrodnícka klinika potrebuje sekretariát, a rozhodnutie je, že nepotrebuje a od prvého marca je zrušený.
Keď som sa o tom rozprával cez víkend s jedným profesorom z Českej republiky, ktorý pracuje na porovnateľnom pracovisku, nie je to pracovisko pražskej Karlovej univerzity, ale menšej lekárskej fakulty, povedal mi, že má sekretariát, kde pracujú dve asistentky a majú toľko práce, že si to ani nevedia predstaviť.
Skúsme teda vysvetliť, v čom spočíva tá práca. Ak to zjednodušíme, tak je to o tom, že chceme napríklad mať ubytovaných aj oteckov, ktorí sú pri mamičkách v čase pôrodu. Pracujete teda, ako keby v inom režime ako zvyšok nemocnice alebo iné kliniky, kde nie sú príbuzní a tento servis?
Ako manažérovi mi veľmi prekáža, že nie som pozvaný na debatu, kde sa rozhoduje o chode našej kliniky. Sú to pomerne závažné veci, hoci sa to môže zdať ako malichernosť, ktorá nemá priamy vplyv na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tak na celý manažment kliniky má veľmi zásadný vplyv. Hovorili sme o tom aj na porade s kolektívom kliniky.
Argumentom údajne bolo, že ani mnohé iné oddelenia v nemocnici nemajú sekretariát. Je otázne, či naozaj úplne všetky nemajú, ale to môžeme nechať tak. Keby sa však opýtali na gynekologicko-pôrodnícke pracoviská na Slovensku a v Českej republike, tak zistia, že takmer všetky ho majú a takmer všetky väčšie ho majú s určitosťou.
Ani nie tak gynekológia, ale pôrodníctvo dnes nesmie nikdy stratiť zo zreteľa v prvom rade bezpečnosť tehotnej, plodu a zabezpečenie kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Avšak tým, ako klesá pôrodnosť a akú máme sieť pôrodníckych zariadení, tak sme si reálne začali konkurovať. Ženy vyhľadávajú informácie o zariadeniach, kde sa rozhodnú porodiť dieťa.
Musíme komunikovať na sociálnych sieťach, máme množstvo povinností, ktoré sa vzťahujú na hlásenia onkologickej či pôrodníckej starostlivosti. Robíme návštevy pôrodnej sály, prehliadky, kurzy pre tehotné. To nemôže organizovať primár ani lekár kliniky. Teda môže, ale je na to príliš drahá sila. Všetci tvrdíme, že lekár je drahý pracovník. Veď sa teraz otvára u nás nová práca, administratívny pracovník v zdravotníctve. Práve pre toto.
Ak toto nebude pokračovať, ak to teda v minulosti bolo, vyjadrili ste sa, že sa asi novej sekretárke, ktorá bola po skúšobnej lehote, riadny pracovný pomer nepredĺži. Budú tieto nové kroky nemocnice aj vo vzťahu k vám na úkor kvality zdravotnej starostlivosti alebo na úkor komfortu pacientok a ich rodín?
Už máme prvé dáta ohľadom pôrodnosti za minulý rok na celom Slovensku. Takmer všetky pôrodnice zaznamenali pokles, ale ukazuje sa, že tie štátne zaznamenali výraznejšie percento poklesu ako tie súkromné. Tie majú PR oddelenia a robia všetko pre to, aby svoju pôrodnicu propagovali najviac, ako sa len dá.
Nemáme sekretariát tri mesiace. Na našej klinike je sekretariát celé roky. Fungoval a prinášal ovocie. Máme vlastnú facebookovú stránku, kde sa snažíme pôrodnicu propagovať a súčasne propagujeme celú trenčiansku nemocnicu, vždy v pozitívnom svetle.
Predchádzajúca sekretárka porodila v októbri. V novembri sme nevedeli nájsť adekvátnu náhradu. Podarilo sa nám to. Nie je to tak, že skúšobne bol sekretariát tri mesiace a zistilo sa, že ho nepotrebujeme. Roky fungoval. Keby ste sa predchádzajúcej sekretárky opýtali, či mala dosť práce, tak by vám to vedela potvrdiť.
Našli sme za ňu náhradu, ktorá nastúpila od decembra a pred dvoma či troma týždňami som v zhode s tým, ako pracuje, dostal oficiálnu žiadosť, ako sa javí a či navrhujem predĺžiť pracovnú zmluvu v skúšobnej lehote. Napísal som, že určite áno, lebo bola šikovná. Samozrejme, bola tam ešte krátko, ale boli sme s ňou všetci na klinike spokojní.
To nebola moja sekretárka, to bol sekretariát našej kliniky. Volali tam ženy, ktoré sa práve objednávali na prehliadku sály, informujú sa, čo si majú priniesť do pôrodnice. Čudovali by ste sa, koľko administratívnej práce vie vykonať a odbremeniť nielen primára, ale aj ostatných lekárov.
Ostať? Odísť?
Toto sa opäť javí ako čierno-biela situácia, tak nerozumiem, prečo by vedenie trenčianskej nemocnice šlo proti vlastnému lekárovi, vlastnému primárovi, vlastnej povesti trenčianskej pôrodnice a vlastnému fungovaniu a dobrému organizovaniu.
Tomuto naozaj nerozumiem ani ja. Samozrejme sa ma aj teraz niektorí kolegovia pýtajú, či to muselo zájsť až takto ďaleko, že som dal výpoveď, a či sme to nemali riešiť nejako inak. Som presvedčený, že všetky kroky, ktoré sa dajú robiť vnútri kliniky a nemocnice, som urobil. Vedenie nemocnice moju rezignáciu z funkcie prijalo. Je však pravda, že som dostal list od riaditeľa, ktorý ma zavolal na rozhovor, ktorý prebehne zajtra.
Tomu som rád a možno to, že sa toto udialo, zatrasie systémom a trošku si uvedomíme, že naozaj sa nemôžu niektoré veci diať tak, ako sa dejú. Nemôžeme byť v pozícii, že rozhodneme evidentne proti klinike a nebude to mať žiadny dosah.
Klinika bude poskytovať zdravotnú starostlivosť určite štandardne. Tak, ako som povedal, aj keby som rovno odišiel, môže sa mi niečo stať, procesy sú nastavené tak, že určite sa klinika nezrúti zo dňa na deň. Zrútila by sa vtedy, keby naraz odišlo desať lekárov. Tam by vznikol reálny problém. Práca je však dnes veľmi dobre nastavená. Treba však garantovať progres kliniky. Treba ísť ďalej.
Sú rôzni šéfovia kliník. Niektorí šéfovia napríklad prestanú operovať a skôr sa stanú manažérmi. Avšak ja tú manažérsku prácu, ktorú viem, že musím ako primár vykonávať, nemám až tak rád. Viem, že je to časť mojej práce, ale stále chcem byť na pôrodnej a na operačnej sále. Ktokoľvek, kto bude za mňa vykonávať prácu primára, urobí hrubú chybu, ak jeho podmienkou nebude okamžité znovuotvorenie sekretariátu. Bez toho sa dnes fungovať normálne nedá.
Vedenie nemocnice si za vás prakticky našlo hneď náhradu. Informovalo o tom, že vaša pozícia bude dočasne obsadená, kým nebude konkurz. Ako však spomínate, čaká vás stretnutie. Ak dostanete ponuku pokračovať v tom, čo ste robili, ostali by ste?
Už mám niečo za sebou, mám nejaký vek a ako som hovoril, z Trenčína som odísť nechcel. Nebola to moja priorita a nie je moje definitívne rozhodnutie, že na sto percent odchádzam. Som však pomerne skeptický voči tomu, že by sme sa vedeli nejako veľmi rýchlo dohodnúť.
Samozrejme, asi všetci vieme, že kým nie je prvého mája a reálne som neodišiel, tak výpovedná lehota sa zrušiť dá vždy. Môžu sa stať rôzne veci počas tých dvoch mesiacov. Nie som človek, ktorý by vo výpovednej lehote začal klinike škodiť. Chodím do práce, fungujem, máme jarné prázdniny, slúžim.
Skôr sa pýtam na to mentálne nastavenie, na vašu vôľu. Rád by ste ostali alebo máte predstavu, že pôjdete pracovať do zahraničia? Nepochybne ste dostali nejaké pracovné ponuky.
Mentálne som momentálne nastavený skôr na to, že naozaj odídem.
Odídete do zahraničia alebo by ste boli ochotný odísť napríklad len z Trenčína?
Už aj počas toho, ako veľa cestujem a chodím na kongresy, tým, že málo zamestnancov má v podstate takmer každé zariadenie na Slovensku aj v Českej republike, s výnimkou niektorých špičkových, pracovné ponuky s väčšou alebo menšou frekvenciou som dostával aj v minulosti, aj ich dostávam.
Je pravda, že už od piatka som dostal znovu ďalšie pracovné ponuky, aj veľmi zaujímavé, v Českej republike aj na Slovensku. Mal som minulý rok na jeseň jednu veľmi lukratívnu pracovnú ponuku. Nechcem tvrdiť, že banujem, že som ju neprijal, lebo by bola naozaj progresívnym krokom v mojom profesionálnom živote. Povedal som si, že som bol rozhodnutý a mal som nastavenú víziu na Trenčín a povedal som si, že budem kráčať tou cestou, ktorú som si naplánoval.
Ako sa to skončí a čo sa stane prvého mája, presne neviem, ale jedno viem s určitosťou. Že nechcem odísť zo zdravotníctva. Nechcem odísť do ambulancie. Minule som sa bavil s jedným kolegom, ktorý mi povedal, že pre neho je nemocnica životný štýl.
Podľa mňa to povedal veľmi pekne a aj môj profesionálny život sa v nemocnici začal a, samozrejme, keby som už nebol schopný operovať, tak si viem predstaviť vo vyššom veku byť ambulantným gynekológom. Momentálne som však ešte v kondícii a chcem pracovať v nemocnici. Najpravdepodobnejšie v Českej republike, ale nevylučujem ani zamestnanie na Slovensku.
Predpokladám, že ste vnímali tie problémy v trenčianskej nemocnici dlhodobejšie. Aj teraz, keď hovoríte, že odchádzate, tak možno to s tým súvisí. Nechcem podsúvať nejakú otázku, ale predsa len sa chcem opýtať na celkový stav trenčianskej nemocnice. Môj kolega Ján Krempaský, uznávaný zdravotnícky novinár, písal o mnohých problémoch, ktoré tam boli. O rekonštrukcii potrubia, ktoré nebolo urobené dobre, o problémoch, ktoré tam boli s legionellou, či o ďalších problémoch na kardiológii. Čo sa vlastne deje v trenčianskej nemocnici?
Nie som profesionálny manažér. Samozrejme, pohybujem sa v tom zariadení a rozprávame sa o tom s kolegami, ale nevidím do zmlúv a do presného chodu všetkých týchto káuz. Mali sme však aj ako zamestnanci stretnutie s bývalým vedením. Aj tam niektorí kolegovia hovorili, že škodí našej nemocnici, keď sa v takomto svetle medializuje.
Nemám právo to hodnotiť, ale z môjho pohľadu je asi najhoršie to, že fluktuácia riaditeľov je možno aj najvyššia na Slovensku. Možno aj keby prišiel riaditeľ, ktorý to myslí dobre, tak ani nedostane potrebný čas na to, aby po zorientovaní sa reálne vykonal nejakú prácu. Či je to chyba zlého výberu riaditeľov, alebo tlakov ekonomických či politických... to už je také zákulisie a také zložitosti a určite tam vplýva politika a všetko, že neviem.
Nie som ani kompetentný a ani mi to neprináleží a ani sa v tom niekedy sám neviem zorientovať. Je však pravda, že tá situácia, že sa musíme venovať stále nejakej organizácii a málo sa venujeme medicíne, pritom sme fakultná nemocnica... určite nás to mrzí ako tých, ktorí máme tú nemocnicu radi.
Ak bude minister ochotný počúvať, bude rád hovoriť
Ak by sa o tomto chcel s vami rozprávať pán minister Šaško, prišli by ste na nejaké stretnutie do kancelárie ministra? Dostali ste ponuku o tom s ním nejakým spôsobom hovoriť? Kontaktoval vás? Ste známe lekárske meno, preto sa na to pýtam. Neočakávam, že s každým odchádzajúcim lekárom pán minister bude hovoriť, ale či mal záujem tú situáciu nejako osobne riešiť a opýtať sa, čo sa vlastne deje a aj s ohľadom na to, čo sa deje v trenčianskej nemocnici.
Som súčasťou nielen Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Trenčín. Som vo výbore Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti a som v mnohých komisiách na ministerstve zdravotníctva, takže som aj súčasťou tvorby siete a komunikovania celkového problému zdravotníctva. Nemyslím celej siete, ale za gynekológiu a pôrodníctvo. K tomu by som sa vedel vyjadrovať.
Bol som na ministerstve opakovane, hovoril som so štátnymi tajomníkmi, s niektorými ministrami. S pánom ministrom by som sa určite rád stretol a určite by som sa s ním o tom porozprával, keby mal záujem. Mám pocit, že minimálne v tej veci, ktorú ste už aj spomenuli, že je ideálny stav, keď lekári hlavne vo veľkých nemocniciach pracujú pre tú nemocnicu, pateticky povieme, telom a dušou, sú na plný úväzok v nemocnici.
Využívať nemocnicu na nejaké sociálne zázemie, istoty a to lukratívne robiť niekde inde nemám úplne rád. Keď niekto pracuje kontinuálne v nemocnici, má úplne iný pohľad na tú prácu a jej kontinuitu. Je však tak málo zdravotníkov a lekárov, že to musíme akceptovať. Všetci primári to akceptovať musia. Z mojej strany, ak má lekár napríklad svoju privátnu ambulanciu a úzko spolupracuje s pracoviskom, kde má prípadne ďalší úväzok, to je asi štandardná a normálne fungujúca vec.
Nie som si však istý ani tým, či pán minister vie o tom, že námestník pre zdravotnú starostlivosť v takej veľkej nemocnici, ako je trenčianska fakultná nemocnica, ktorú priamo riadi ministerstvo, má prácu námestníka na 0,4 úväzku a ďalších 0,4 úväzku má súkromnú ambulanciu a ďalšieho 0,2 úväzku má v nemocnici, ktorá je pod mestom, takže v súkromnej, a ešte časť 0,1 chodí operovať aj na našu kliniku.
Námestník tam už je štyri mesiace. Keby sme videli, že za štyri mesiace sa podarilo vyriešiť vážne problémy na niektorých pracoviskách, ktoré ste videli, asi by sme museli priznať, že aj v takom krátkom režime to zvláda. Myslím si však, že aj pre skúseného manažéra by v súčasnosti bolo pomerne ťažké situáciu nejako jednoducho vyriešiť a že sa to asi ani inak ako na plný úväzok a plné sústredenie sa na prácu v nemocnici nedá.
Ako by v roku 2025 mal vyzerať ideálny pôrod pre ženu, ktorá príde do pôrodnice, a ako by mal vyzerať aj pre jej rodinu? Aký komfort by mala mať či už vo Svidníku, niekde na Orave, na Spiši, v Trenčíne, v Bratislave? Čo je štandard alebo dokonca nadštandard, ku ktorému sa chceme dopracovať, aby sme neboli na úrovni, na ktorej byť nechceme?
Celé roky hovorím, že nie som úplný priateľ nadštandardov v pôrodnici, lebo tvrdím, a pracujem celý život v štátnej nemocnici, že sa máme snažiť pre naše tehotné rodičky vybudovať taký štandard, aby nadštandard ani nepotrebovali. Neviem, či mi rozumiete.
Rozumiem.
Aby štandardná starostlivosť bola taká, na akú majú ženy v Európe právo a na akú sú zvyknuté. Som presvedčený, že Slovensko na to ako súčasť Európy má a má mať.
Pôrodníctvo s dobiehaním vyspelého sveta
Čo je dnes normou vo vyspelom svete, ktorú by sme chceli mať pre naše budúce mamičky?
V prvom rade musia lekári a zdravotníci vidieť bezpečnosť pôrodu. Z toho nesmieme nikdy upustiť a nesmieme ten pôrod považovať iba za zážitok. Dnes sa aj v našom odbore hovorí aj taký pojem, že zážitkové pôrodníctvo. Nemôže to byť len zážitok do rodinného albumu. V prvom rade bezpečnosť pôrodu, bezpečnosť a zdravie rodičky a dieťaťa.
Našťastie sme pokročili tak, že to dnes vieme drvivej väčšine žien v podstate garantovať. Preto môžeme byť šťastní, že sa môžem venovať práve tým veciam, ktoré pôrod spríjemnia a ktoré z neho môžu istým spôsobom zážitok spraviť. Čo tým myslím? Bavíme sa o fyziologickom pôrode, nie o operačnom.
Jednak je tu trend, ktorý som už naznačil, čoraz väčších kompetencií pôrodných asistentiek. Tvrdím ale, že nie je pravdou, že pôrodné asistentky sú lepšie ako pôrodníci alebo pôrodníčky alebo naopak. Musí to byť človek, ktorý má rád pôrodnicu, pôrodnú sálu a rád tehotnú a rodiacu ženu a je rád na pôrodnej sále.
Nemáme za ňou prísť na dve minúty, odísť a nechať ju tam samu, prípadne s manželom. Máme s rodiacu ženou stráviť čo najviac času v priestoroch, ktoré nevyzerajú ako nemocnica. Niektoré ženy nechcú rodiť v nemocnici, lebo je tam všetko sterilné. Pôrodná sála však nemusí dnes vyzerať ako nemocničné zariadenie.
Príďte sa pozrieť do Centra pôrodnej asistencie. Vyzerá to, ako keby ste boli v obývačke. Nie je tam ani len pôrodná posteľ, je tam len pôrodný gauč. Hrá tam tlmená hudba, môžu tam byť sviečky, čokoľvek tá žena chce. Nemalo by to vyzerať ako nemocničné zariadenie, ale ako príjemné prostredie, kde sa ľudia budú cítiť aj komfortne. Súčasne však za stenou musí byť to najmodernejšie zariadenie, ktoré v kritickej situácii zabezpečí okamžitú reakciu na prípadný vývoj patologického stavu.
Preto napríklad, hoci to ľudia niekedy neradi počujú, pri klesajúcom počte pôrodov a klesajúcom počte zdravotníkov a pri týchto požiadavkách nemôžeme udržať takú hustú sieť gynekologických a pôrodníckych zariadení, akú máme. Potom sa to nikdy nestane štandardom na každej pôrodnici.
Sú to však veci, ktoré paradoxne až tak veľa nestoja, ale stoja nesmierne veľa odhodlania, nazvem to politických rozhodnutí. Zrušiť nejakú pôrodnicu je veľmi ťažké politické rozhodnutie. Takže v prvom rade bezpečnosť a v druhom rade nemať pocit, že som v nemocnici. Mať pocit príjemného prostredia, kde dôverujem personálu, že sa dokáže kvalitne postarať o mňa ako o rodiacu ženu a o moje narodené dieťa.
Beata
Balogová
