BRATISLAVA. Volal sa Martin, pochádzal z Ťahanoviec na východe Slovenska a ako trinásťročný prednedávnom ukončil svoj život skokom pod vlak. Rozhodnutiu podľa ľudí z jeho okolia predchádzalo aj šikanovanie za jeho orientáciu a výzor.
S podobným prípadom z opačnej strany sa vo svojej praxi stretol Záhorák Timotej Šefčovič, ktorý pracuje v online poradni pre LGBTI+ ľudí v Prahe. Oslovil ho jedenásťročný chlapec, ktorý sa s ním radil, ako povedať svojmu spolužiakovi, že sa mu páči.
Písali si spolu tri mesiace. Po dlhšej odmlke mu potom napísala klientova matka, ktorá mu oznámila, že si jej dieťa vzalo život.
O samovraždách dúhových detí sa viac hovorí aj vďaka festivalu transrodových ľudí Svet podľa Gabriela. Založil ho otec transrodového mladíka, ktorý si vzal život pre predsudky v spoločnosti.
Švábenský: Ak by môj syn dostal iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno ešte bol Čítajte Samovražedné myšlienky však nespôsobuje sexuálna orientácia alebo transrodovosť. „Pramenia z neprijatia a devalvácie od najbližšieho a širšieho okruhu ľudí, ktorí sú pre deti formatívni,“ hovorí klinická psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová.
Dospelí – rodičia, učitelia alebo tréner – pre dieťa znamenajú celý svet, reprezentatívnu vzorku celej spoločnosti. Keď prijatie nenájdu u nich, začnú strácať nádej, že môžu žiť šťastne. Nedokážu si predstaviť, že dospejú a zariadia si život podľa seba.
„Žijú tu a teraz. V detskom a tínedžerskom veku sú závislí od dospelých. Keď sa v nich bezmocnosť nazbiera do obrovských rozmerov, môžu dôjsť k takej bolesti a beznádeji, že im prestane dávať zmysel existovať,“ dodáva odborníčka.
Deti podľa Vesel Ganoczyovej vnímajú aj politicko-spoločenskú situáciu a kroky a vyjadrenia politikov, ktoré sú namierené proti dúhovej menšine.
O tom, ako sa vyrastá dúhovej mládeži na dnešnom Slovensku, sa denník SME rozprával s psychologičkami, stredoškolskou učiteľkou a dobrovoľníkom z online poradne pre kvír ľudí.
V článku sa dočítate:
- čo sami môžeme spraviť, aby sa pri nás cítili dúhové deti bezpečne,
- čo je to menšinový stres,
- prečo je dôležité, aby dospelí nemlčali, keď vidia alebo počujú neprávosť,
- ako môžu problém nafukovať politici a političky,
- prečo je dôležité, z akých zdrojov deti čerpajú informácie o inakosti.
V menšinovom strese
„Na vrchole puberty som sa dostával až k samovražedným myšlienkam. Zo všetkého najviac som sa bál odmietnutia zo strany svojej najbližšej rodiny,“ píše o sebe Timotej Šefčovič na českom portáli sbarvouven.cz, ktorý slúži aj ako anonymná online poradňa pre LGBTI+ ľudí.
„Môj jedenásťročný klient sa mi zdôveril, že sa mu páči spolužiak, o ktorom si nie je istý, či je gej,“ hovorí Šefčovič.
Užitočné kontakty
- V Inporadni je možné dohodnúť si telefonické aj osobné poradenstvo cez e-mail.
- Dúhoví kresťania zo združenia Signum sa stretávajú osobne aj online. Okrem komunitných stretnutí podnikajú aj rôzne iné aktivity.
- Komunitné stretnutia, telefonické aj online poradenstvo poskytuje aj združenie Prizma Košice.
Keď sa rozprávali o tom, že by chcel chlapec spolužiakovi vyznať lásku, Šefčovič sa ho snažil pripravovať na viacero scenárov – vrátane odmietnutia. Aj on sám zažil, aké to je zamilovať sa do niekoho, kto má odlišnú orientáciu.
„Keď jeho spolužiak plánované stretnutie zrušil, klient reagoval tak, že to chce ukončiť. Pýtal som sa ho, čo tým myslí, na to mi poslal emotikony zbrane a lebky. Písal som mu o riešeniach, ako sa s tým celým vyrovnať, no potom prestal komunikovať a už mi napísala len jeho mama.“
Po tejto skúsenosti si dal Šefčovič na mesiac pauzu od dobrovoľníctva. Nebolo to ale prvýkrát, čo si písal s tínedžerom so samovražednými myšlienkami. Takéto skúsenosti majú aj jeho kolegovia.
„Ja som si v tom veku tiež predstavoval, že jednoduchšie by bolo zomrieť, než niekomu povedať, že som gej,“ hovorí. Najťažšia bola preňho základná škola, kde svoju identitu skrýval a vyhýbal sa aj niektorým aktivitám, ktoré by ho mohli vyzradiť.
To, čo zažíval, sa volá menšinový stres. LGBTI+ človek ho môže prežívať od momentu, keď si začne pripúšťať, že jeho orientácia nemusí byť väčšinová. Snaží sa skrývať svoje špecifické záujmy, štýl reči alebo gestá, ktoré by mohli vyvolať šikanu.
Dobrovoľník online poradne pre LGTBI+ ľudí Timotej Šefčovič. (zdroj: Osobný archív T. Šefčoviča)Teraz sú podľa jeho skúseností tínedžeri viac v kontakte so svojimi emóciami a prekvapujú ho odhodlaním, s akým svoju identitu obhajujú doma alebo v škole. On v tom období cítil len strach.
„Napriek katastrofickým predstavám ma nakoniec všetci prijali takého, aký som,“ píše na záver vo svojom medailóniku. „Coming out a sebaprijatie zmenilo môj život k lepšiemu. Neuveriteľne sa mi uľavilo.“
Pomáha už všímavosť
Správa o samovražde Martina z Ťahanoviec zasiahla aj stredoškolskú učiteľku Hanu Botkovú z bratislavskej zdravotníckej školy, ktorá hľadá spôsoby, čo vie sama spraviť pre to, aby sa žiaci na škole cítili bezpečne.
„Nerobím nič špeciálne,“ hovorí Botková. „K ľuďom pristupujem bez hodnotenia, mám otvorené oči a žiakov vnímam a snažím sa neprehliadať ani drobné detaily. Keď niekoho vidím na chodbe utiahnutého alebo izolovaného, oslovím ho – ale veľmi jemne.“
Už len otázka „ako sa máš?“ alebo pohladenie podľa učiteľky môžu pomáhať. Žiakom tak dáva najavo, že si ich niekto všíma. Dôležitá je podľa nej aj ráznosť, keď sú dospelí svedkami šikanovania alebo používania nadávok znevažujúcich identitu nejakej menšiny či skupiny. Takou môže byť napríklad slovo „buzerant“.
„Nestačí, keď učiteľ tému otvorí len na triednickej hodine a začne všeobecne hovoriť o tom, že ak je niekto kvír, nech sa naňho obráti,“ dopĺňa psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová, ktorá pôsobí v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach a spolupracuje aj s komunitným a poradenským centrom pre LGBTI+ ľudí Prizma Košice.
„Je na nás dospelých, aby sme skutkami okolo seba vytvárali bezpečné prostredie a keď napríklad prehliadame alebo normalizujeme používanie takejto nadávky, deti potom nemajú motiváciu zdôveriť sa nám, keď sa ich to naozaj bude týkať,“ dodáva.
Botková sa snaží zaujať postoj ku každej drobnosti, ktorá vybočuje zo slušnosti a vzájomnej úcty voči ľuďom. Žiakom, ktorí prekročia túto hranicu, dáva spätnú väzbu.
„On to slovo zo seba uvoľní, ale niekoho v jeho okolí sa to môže veľmi dotknúť, čo si nemusí uvedomovať,“ hovorí učiteľka.
Hana Botková na škole rozbehla aj medzinárodné ocenenie Vojvodu z Edinburgu. (zdroj: Osobný archív H. Botkovej)Štandardy, ktorými sa školy môžu riadiť pri práci s dúhovými deťmi, napísala s kolegami psychologička Hana Smitková zo Slovenskej akadémie vied. „Sú napísané nádherne rešpektujúco a nápomocne. Stiahlo si ich podľa jej slov možno tridsať škôl. Viac ich nebude, kým nepríde požiadavka zhora, aby sa s nimi každý učiteľ oboznámil,“ hovorí Vesel Ganoczyová.
Botková hovorí, že na jej škole sa o LGBTI+ téme nerozprávajú programovo, len ak ju žiaci otvoria. Školu navštevujú aj transrodové osoby, pre ktoré v spolupráci so školskou psychologičkou hľadajú riešenia, ako by sa mohli na škole cítiť čo najbezpečnejšie.
Napríklad tento rok zaviedli v rozvrhu povinne voliteľný predmet ochrana zdravia. Skladá sa zo štyroch modulov a jedným z nich je aj duševné zdravie.
„So žiakmi sedíme v rovnocennom kruhu a vytvárame si dôverné prostredie, kde môže každý povedať, čo cíti, ako sa má a čo prežíva,“ opisuje Botková.
Učiteľka je aj koordinátorkou školského podporného tímu, ktorého súčasťou je aj školská psychologička a špeciálna pedagogička. Žiaci sa na nich môžu obrátiť, keď sa s niečím trápia. So šikanou namierenou na LGBTI+ žiakov sa na škole zatiaľ nestretli.
Nie všade majú dúhové deti také šťastie. Psychologičku Moniku Novosadovú navštevuje stredoškoláčka z cirkevnej školy, ktorej spolužiaci hovoria, že jej sexualita je choroba a mala by ju liečiť. “Je z toho vyčerpaná, pretože žije v prostredí kde je nátlaku opakovane vystavovaná," hovorí psychologička.
V takomto prípade môže byť východiskom zmena prostredia, teda školy.
Za hanbou a smútkom sa skrýva aj láska
Vesel Ganoczyová pracuje nielen s dúhovou mládežou už jedenásť rokov. Po teroristickom útoku na Zámockej v októbri 2022, keď útočník zabil dvoch ľudí a jednu obeť zranil, zaznamenala prudký nárast záujmu klientov.
Podobnú skúsenosť má aj Novosadová. „Kým sa nestala Zámocká, vedeli svoje emócie zvládať,“ hovorí. „Teraz je tlak na ich sebaidentifikáciu zrazu vyšší a strácajú nádej a dôveru, že im svet nechce ubližovať. “
Tlak vytvárajú podľa psychologičiek aj politici a političky a vyššia miera nenávisti vo verejnom priestore.
Klinická psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová. (zdroj: Archív UNLP)„Keď tínedžeri v totálnej bolesti, smútku a bezmocnosti dostávajú neprijatie v školskom alebo domácom prostredí a zastreší sa to ešte aj výrokmi a činmi politikov, strácajú nádej na autentický a pokojný život,“ hovorí Vesel Ganoczyová. V takomto prípade je dôležité pocit pomenovať a dať dieťaťu možnosť uvoľniť tlak, napríklad vyplakaním sa.
Obzvlášť nebezpečné to je pri trans deťoch aj dospelých. Oproti gejom, bisexuálom a lesbám majú menšiu šancu, že si nájdu medzi rovesníkmi spriaznenú osobu.
„Každodenné maskovanie rodovej identity je dlhodobo neudržateľné a pre psychiku devastačné,“ pokračuje Vesel Ganoczyová. „Otvorený coming-out je pre mnohých nebezpečný, pretože sa stretávajú s enormným nepochopením, spochybňovaním a odmietaním.“
Odborníčka odporúča aj knihu Hovorme o sebe s rešpektom, ktorú si môžete bezplatne stiahnuť na tomto linku.
Dúhoví ľudia sa k nej dostávajú cez skúsenosti svojich známych alebo cez centrum Prizma. Ísť ako kvír človek k psychológovi alebo psychiatričke na slepo môže byť riskantné, nie u všetkých nájdu automaticky prijatie a rešpekt.
„Keď sa také dieťa dostane ku mne, mojou hlavnou prácou je, aby sa cítilo v bezpečí a prijaté, aby sme vôbec mohli začať pracovať na tom, čo ho trápi,“ hovorí Vesel Ganoczyová. „Okrem spolupráce s rodičmi často komunikujem aj so školou, ktorú dieťa navštevuje, aby sme pre dieťa spolu nastavili rešpektujúce prostredie, čo by však malo byť samozrejmosťou.“
Obe psychologičky svojich klientov netlačia do coming-outu, teda vyznania zo svojej inakosti. Miesto toho s nimi pracujú na tom, aby psychická záťaž nebola taká silná a dokázali ju ustáť, kým sa sami necítia dosť isto na to, aby sa za seba dokázali postaviť a zvládnuť možné negatívne reakcie z okolia.
Byť gejom je zranenie. V univerzitnom pastoračnom centre prednášali to, čo veda už vyvrátila Čítajte Dôležitou súčasťou tohto procesu je aj práca s pocitom osamotenosti. Psychologičky dúhovým deťom pripomínajú, že vo svojom prežívaní nie sú samy. Hľadajú v ich najbližšom prostredí podporných ľudí a prepájajú ich s kvír komunitou.
„S rodičmi sa o tom rozprávam veľmi rešpektujúcim spôsobom,“ pokračuje Vesel Ganoczyová. „Netlačím na nich, aby okamžite prijali svoje dieťa také, aké je. S dieťaťom alebo mladým dospelým si vopred prejdeme možnosť, že aj rodičia budú potrebovať nejaký čas na to, aby sa s touto informáciou stotožnili a akceptovali ju.“
Veľa z nich podľa nej zažíva šok a sú paralyzovaní v smútku, hanbe alebo strachu o svoje dieťa. Všetko sú to emócie, ktoré Vesel Ganoczyovej potvrdzujú, že im na ich dieťati v skutočnosti záleží. Keď rodičia novú situáciu vstrebú, odborníčka im potom pomáha s ich vlastným coming-outom o dieťati pred zvyškom rodiny.
„Rodičia, buďte k sebe láskaví a prijímajte svoje deti, nie len ich slová, ale aj životy,“ odkazuje dobrovoľník Timotej Šefčovič. „Ja som bol na seba zbytočne veľmi prísny a nevedel som si to odpustiť.“
