Má azúrové, zelené a kobaltové perie, chrbát škoricovej farby. Krakľa belasá je jedným z našich najpestrejšie sfarbených vtákov. Smelo sa môže porovnávať s exotickými druhmi.
Vták, ktorý bol ešte pred pár desaťročiami u nás bežný, je dnes mimoriadne vzácny. Devastácia krajiny, chemizácia, výrub stromov, rozorávanie polí a monokultúry repky olejnej ju zo Slovenska vyhnali.
Prakticky u nás vyhynula. Vďaka úsiliu ornitológov sa znova nedávno vrátila, no stále je extrémne vzácna.
Prezývajú ju aj drahokamom slovenských stepí. Pritom krakľa by vlastne nemala vôbec existovať. Podľa súčasného ministra životného prostredia (MŽP) Tomáša Tarabu (SNS) totiž na Slovensku žiadne stepi nie sú. S týmto argumentom odmietol spolufinancovať projekt na záchranu vtáčích druhov vrátane krakle.
Operence u nás čelia existenčnému ohrozeniu. Kvôli byrokracii, dezinformáciám a politizácii ochrany prírody hrozí, že prídeme o nádherné druhy našej prírody. Konať treba okamžite, inak nám zostane len púšť, hovoria ornitológovia.
V článku sa dočítate:
- prečo sa niektoré druhy vtákov u nás dostali na pokraj vyhynutia a čo sa s tým dá robiť,
- v čom sú rozhodnutia ministra Tarabu nekompetentné a ako pre ne trpia vzácne druhy vtákov,
- prečo pre novelu z dielne poslancov za SNS ochranári nemôžu ani v národných parkoch zachrániť mláďa vypadnuté z orlieho hniezda,
- čo zabíja plamienky driemavé a ako s tým súvisí byrokratické rozhodnutie Európskej komisie.
Neexistujúca step
„Mimovládky pochopili, že so mnou nezbohatnú, že mám vlastný rozum... Mňa blahobyt týchto mimovládok absolútne nezaujíma... Posledná kvapka medzi mnou a mimovládkami bola, že som im nepodpísal posledný balík ich projektov...“
Ukážka výrokov patrí ministrovi Tarabovi, ktorý vo štvrtej Ficovej vláde obsadil rezort životného prostredia.
Do nástupu do funkcie nemal nič spoločné s ochranou prírody, pohyboval sa v podnikateľskom prostredí, no už v predvolebnej kampani šíril hoaxy proti ochranárom a ich združeniam.
Dnes hovorí o ochranárskych „pseudoprojektoch“. Negatívna kampaň vedenia ministerstva však podľa ornitológov v skutočnosti mieri proti našim najvzácnejším druhom vtákov. Vrátane krakle belasej.
„Krakľa bola na Slovensku bola kedysi bežná, no od sedemdesiatych rokov minulého storočia zaznamenala razantný pokles populácie až na hranicu vyhynutia,“ uvádza Atlas vtákov Slovenska.
Ako hniezdič u nás vyhynula v roku 2010. Situáciu sa podarilo zvrátiť, až keď znova v roku 2020 zahniezdila v Chránenom vtáčom území Medzibodrožie na juhovýchode Slovenska. O jej vzácnosti vypovedá aj spoločenská hodnota jedinca vyčíslená na 3220 eur.
Tento rok bola krakľa vyhlásená za Vtáka roka 2025.
Čoskoro v apríli k nám krakle priletia z afrických zimovísk a potrebujú pôvodnú otvorenú krajinu so skupinami stromov v blízkosti lúk, pastvín a polí. Sú to typické stepné vtáky. Práve to je však problém.
Minister Taraba totiž v jeseni minulého roku zamietol spolufinancovanie projektu na ochranu stepných druhov vtákov s argumentom, že „Slovensko žiadne stepi nemá“.
Odborníci, ktorí sa u nás desaťročia venujú stepným druhom vtákov, nad tým len krútia hlavami. Upozorňujú, že ide o politicky motivovaný krok.
„To vyjadrenie je nekompetentné, najmä však je zo strany ministra zavádzaním, až účelovým klamstvom,“ hovorí riaditeľ združenia Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko (SOS/BS) Matej Repel. „Slovensko, samozrejme, má stepi, prirodzené bezlesé biotopy, pasienky, polia a lúky tvoria až takmer 60 percent Slovenska. Čiže to, čo podľa ministra neexistuje, má rozlohu takmer 2,4 milióna hektárov.“
Ornitológovia pri pozorovaní krakle belasej. (zdroj: Archív SOS/BS)Kriticky ohrozené
Nie je to len krakľa. V stepiach Slovenska vyhynuli alebo sa dostali na pokraj úplného vyhynutia viaceré druhy, ktoré monitorujú ornitológovia z SOS/BLS. Drop veľký u nás hniezdi na jedinej lokalite, kriticky ohrozený je napríklad ležiak úhorový či strakoš kolesár.
„Práve medzi stepnými druhmi vtákov sú mnohé veľmi zraniteľné, vzácne a ohrozené druhy, najmä kvôli intenzívnemu poľnohospodárstvu,“ hovorí Matej Repel.
„Moderné monokultúrne polia robia z kultúrnej stepi vlastne agrárnu púšť a nevytvárajú podmienky ani pre druhy, ktoré boli u nás v otvorenej stepnej krajine úplne bežné ako škovránky, trasochvosty, pipíšky chochlaté, prepelice, jarabice. Práve vtáky poľnohospodárskej krajiny sú popri vtákoch mokradí najviac ohrozené, s najvýraznejším trendom klesania početnosti.“
Som hlucháň a vymieram. Nechajte môj les na pokoji Čítajte Podobne je kriticky ohrozený sokol kobcovitý, neveľký, ale zato náš najpestrejšie sfarbený dravec. Hniezdi ho u nás už len niekoľko desiatok párov. Aj jemu hrozí vyhynutie pre necitlivé zmeny v krajine, ustavičné zmenšovanie pôvodných biotopov aj veľkoplošnú aplikáciu pesticídov. Zachraňujú ho ornitológovia z ďalšieho ochranárskeho združenia Ochrana dravcov na Slovensku - Raptor Protection of Slovakia (RPS).
„Takto by sa dali menovať desiatky ohrozených druhov. Pre ich záchranu treba robiť cielené opatrenia a práve na to bol zameraný projekt, ktorý malo kofinancovať MŽP. Do toho prišlo osobné rozhodnutie ministra, nepodložené žiadnymi argumentmi, dokonca v rozpore s odporúčaním jeho poradného orgánu, ktorým je Rada environmentálnych projektov,“ vysvetľuje Repel.
„Súčasné vedenie ministerstva malo útoky voči mimovládkam a ochranárom už v predvolebnej kampani, neviem si to vysvetliť inak ako závisť a daň za úspech, pretože mimovládky sú dlhodobo úspešné v praktickej ochrane prírody. Útoky predstaviteľov štátu sú podľa mňa len hľadaním nepriateľa a vzbudzovaním nenávisti len preto, aby sa zvýšili politické preferencie.“
Ornitológovia sa u nás venujú ochrane vtáctva už takmer sto rokov, prvú ornitologickú spoločnosť založili v roku 1926.
Repel podotýka, že s úradníkmi na ministerstve komunikujú pri viacerých aktuálnych projektoch a darí sa im nachádzať riešenia.
„Zásadný problém je, že vedenie ministerstva nekomunikuje s občianskym sektorom. Napriek tomu, že sme sa snažili o viaceré stretnutia s ministrom, nepodarilo sa nám to, komunikácia je veľmi obmedzená aj so štátnymi tajomníkmi ministerstva. Akékoľvek snahy o vecnú diskusiu sú ignorované. Tieto problémy sa následne premietajú aj do našich každodenných ochranárskych aktivít priamo v teréne.“
Taraba pri odmietnutí argumentoval úsporou verejných financií a údajnými „miliónovými projektmi, kde 90 percent výdavkov ide na mzdové výdavky.“
Podľa ochranárov sú to dezinformácie. V skutočnosti končí na výplatách okolo 20 percent.
Zavádzaním je aj úspora verejných financií. Projekt na ochranu stepných druhov vtákov by podľa nich naopak pomohol poľnohospodárom obnovovať zaniknutú pastvu a pôvodné pasienky a súčasne zachovávať stepné druhy. Na sabotáž projektu tak doplatia aj slovenskí farmári a vidiek, teda práve tá tradičná krajina, za ktorú sa pred voličmi do pŕs bijú vládni politici.
„Navyše podľa našich výpočtov pripravil minister Slovensko o takmer milión eur. Na rôznych odvodoch a daniach by sa totiž vrátila späť do štátnej pokladne suma podstatne vyššia ako činila podpora projektu zo štátneho rozpočtu,“ dodáva ornitológ. „Minister sa síce pochválil, ako to mimovládkam opäť naložil, no išlo len o snahu vytĺkať z odbornej témy a na úkor slovenskej prírody politický kapitál a v skutočnosti opäť poškodil slovenskú prírodu aj poľnohospodárov.“
Keď sa im inisterstvo obrátilo chrbtom, spustili ochranári kampaň Za stepné vtáky našej krajiny. Vyzbierať potrebujú 100-tsíc eur, zatiaľ majú 19-tisíc.
Ohrozené zlou novelou
Operence sú u nás dnes ohrozené z viacerých strán. Ohrozuje ich nová legislatíva, ktorú prijala súčasná vláda.
Týka sa to napríklad hlucháňa, mimoriadne ohrozeného kvôli devastácii našich lesov, takisto podobného tetrova hoľniaka. Oba druhy sú veľmi plaché a zvlášť háklivé sú na svojich tokaniskách, na ktorých samce dvoria samiciam. Citlivé obdobie je práve na jar.
Teraz je však ochrana tokanísk vážne ohrozená. Spôsobila to novela zákona o ochrane prírody, ktorú predložil poľovník, v súčasnosti minister cestovného ruchu a športu, Rudolf Huliak a ďalší poslanci za SNS. Hoci proti nej protestovalo 26 environmentálnych organizácií, nadobudla platnosť od začiatku tohto roka a prakticky u nás paralyzovala dobrovoľnú stráž prírody.
Sú najväčšie aj najohrozenejšie. Začnú u nás dropy konečne hniezdiť? Čítajte Podľa novely totiž dobrovoľný strážca prírody môže vykonávať kontrolu len na pozemkoch, ktoré sám vlastní alebo má v prenájme, inak musí mať súhlas vlastníka. Ten im však nedal Slovenský pozemkový fond ani štátne Lesy SR a získať súhlas od početných súkromných vlastníkov je pre zložité vlastnícke vzťahy často prakticky nemožné. Ak sa napríklad súdia dvaja vlastníci, súhlas ani nemá kto vydať.
Nejde len o pytliakov či štvorkolkárov v národných parkoch.
„Týka sa to aj ohrozenia rôznych druhov vtákov,“ podotýka ornitológ Jozef Ridzoň z SOS/BLS. „Napríklad tetrov je veľmi citlivý na vyrušovanie, vyskytuje sa na holiach, ktoré sú však takisto turisticky atraktívne. Na takýchto lokalitách musí byť činnosť stráže prírody zabezpečená, práve ona v minulosti pomohla k tomu, že tieto lokality a druhy na nich sme dokázali uchrániť. Teraz pre absenciu dobrovoľnej stráže prírody hrozí, že sa zmaria desaťročia práce, že celé toto snaženie bude nevhodnou novelou fuč.“
Problém sa týka aj ďalších druhov.
„Vtáctvo žije všade okolo nás, od miest cez poľnohospodársku krajinu po najprísnejšie chránené rezervácie, a všade tam je nevyhnutná činnosť členov stráže prírody, v podobe monitoringu aj stráženia hniezd najvzácnejších druhov,“ dopĺňa Repel.
„Stráž prírody teraz nemôže ísť kontrolovať napríklad hniezda vzácnych orlov alebo sokolov ani v rezerváciách a národných parkoch, nemôžu overovať, či sa neporušujú zákony ochrany prírody. Keďže sú verejní činitelia, oni sami nesmú porušiť zákon. Týka sa to aj tejto novely. Teda ak by napríklad vypadlo z hniezda mláďa kriticky ohrozeného druhu, nemali by ho zachrániť? Je to úplne pomýlený prístup, znefunkčňuje a likviduje stráž prírody.“
Jeho kolegyňa Zuzana Paulo Lackovičová vysvetľuje zmysel dobrovoľnej stráže prírody: „Naše národné parky či chránené krajinné oblasti majú niekoľkonásobne menej zamestnancov ako podobné správy napríklad už u Poliakov, profesionálna stráž prírody je na Slovensku dlhodobo v podstave. Preto kontrola dodržiavania predpisov stála na dobrovoľných strážcoch, ktorí tak robili vo svojom voľnom čase, keďže Slovensko neplatí dosť ľudí, ktorí by to mohli robiť profesionálne. Týmto paralyzovaním dobrovoľnej stráže na chránených územiach nezostali žiadne kapacity.“
„Ak by prešli aj najnovšie navrhované novely, ktoré umožnia oslabenie či zrušenie reformy národných parkov, Slovensko sa vráti v ochrane prírody späť do čias, keď sme boli čiernou dierou ochrany prírody v Európe. Aj v africkej Botswane mali systém národných parkov funkčnejší ako my. Chceme sa tam vrátiť?“ pýta sa Lackovičová.
Rezort životného prostredia pritom nedávno schválil program záchrany hlucháňa. Ornitológovia jeho prijatie uvítali, no súčasne poukazujú na nedôslednosť ministerstva.
„Upozorňujeme, že program záchrany je jedna vec, druhá je rozbehnutie praktickej ochrany. A s tým má Slovensko dlhodobo problém,“ hovorí Ridzoň.
Masaker plamienok
Fotografia zaberá vysokorýchlostnú cestu a na asfalte mŕtvolu vtáka. Nie je to jediný záber plamienok driemavých, našich vzácnych sov, zrazených automobilmi.
„Plamienka driemavá je na tom kriticky, jej početnosť stúpla až vlani po dlhodobom kritickom období. Identifikovali sme 36 párov. To je však len zlomok odhadu populácie spred 20 rokov, keď bolo 400 až 600 hniezdiacich párov,“ vysvetľuje ornitológ Roman Slobodník z RPS.
Zabitá plamienka pri ceste. (zdroj: Ochrana dravcov na Slovensku)„Počas aktuálnej zimy však vieme už o vyše 80 jedincoch zabitých pri cestách, čo je drastický nárast. A to je zrejme len špička ľadovca, keďže lokalizujeme len časť reálne uhynutých jedincov.“
Prípad plamienok svedčí o tom, ako v krajine a v prírode všetko so všetkým súvisí.
Za mŕtvymi plamienkami najpravdepodobnejšie stojí zlé byrokratické rozhodnutie Európskej komisie.
V roku 2023 totiž prišla reforma poľnohospodárskej politiky s podporou vytvárania úhorov, ktoré vždy tvorili súčasť našej krajiny. Znova mohol na nich začať pulzovať život a mohli na nich aj nachádzať potravu vzácne druhy vtákov.
Ibaže už o rok nato nečakané rozhodnutie Európskej komisie povinnosť vytvárania týchto plôch znovu zrušilo. Takže úhory sa opäť rozorávali.
„Výsledkom je, že opäť raz jedinými plochami, na ktorých mohli sovy loviť drobné zemné cicavce, ostali na mnohých lokalitách v intenzívne využívanej krajine len krajnice ciest. Ku krajniciam ciest - ako jediným nerozorávaným plochám - sa stiahli drobné zemné cicavce. Za nimi sa stiahli aj sovy. A mnohým sa blízkosť jazdiacich áut stala osudná. Následok v podobe uhynutých plamienok na seba nenechal dlho čakať. Takže dá sa predpokladať, že práve zmena poľnohospodárskej politiky je jedným z dôvodov, pre ktorý vidíme túto zimu tieto smutné obrázky,“ opisuje Roman Slobodník.
Hynuli po tisícoch. Mestské vtáctvo sa podarilo zachrániť v hodine dvanástej Čítajte Problematika je podľa ornitológa komplexnejšia, okrem spomenutého nárastu populácie sov bola minulý rok aj gradácia hrabošov, ktoré sa v niekoľkoročných cykloch premnožujú a v prírode sú odpovede aj na jednoduché otázky často komplexnejšie.
„No zabrániť kolíziám plamienok s autami by sa dalo napríklad vytváraním pásov zelene v okolí ciest. Tým by došlo k nadletovaniu týchto bariér a sovy by tak nekončili pod kolesami áut. Pomôcť by mohla aj tvorba náhradných lovísk a kompenzovať straty by mohla aj inštalácia bezpečných búdok.“
Záchrana najvzácnejších druhov
Čaplička vlasatá, ľabtuška hôrna, pŕhlaviar čiernohlavý. Väčšina z nás nikdy nepočula mená týchto vtákov. Obývajú pritom Slovensko oveľa dlhšie, než sa tu zjavil človek.
Ornitológovia monitorujú a chránia množstvo vtáčích druhov našej pestrej prírody.
Jedným z nich je predseda RPS Jozef Chavko, ktorý je autorom väčšiny fotografií v tomto texte. Vtáky monitoruje a fotí už 50 rokov. Šplhá sa za nimi vysoko do brál aj do korún stromov. Krúžkuje a dokumentačne fotí mláďatá na každom hniezde, kam vylezie. Dnes má na konte takmer 3000 zdokumentovaných hniezd.
Medzi nimi aj viacero kriticky ohrozených druhov dravcov, napríklad haje tmavej, ktorých počet je na hranici zániku.
„Niektoré druhy si vyžadujú priamy manažment ochrany, napríklad početnosť kane popolavej zásadne ohrozuje žatva, pretože väčšina hniezd je umiestnených na zemi v obilných lánoch a sú ničené spolu s mláďatami,“ vysvetľuje Chavko.
Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte „V poslednom desaťročí pozorujeme výrazný pokles početnosti populácii kane popolavej, jastraba veľkého a sokola lastovičiara. Pripisujeme to najmä intenzívnemu obhospodarovania krajiny, zásadným zmenám lesohospodárskeho a poľnohospodárskeho využívania krajiny. V prípade jastraba sú to aj zmenené, nepriaznivé podmienky v súvislosti s otepľovaním, na ktoré reagovali niektoré mikroorganizmy a veľkú časť populácie zdecimoval nílsky vírus.“
SOS/BLS a RPS majú po celom Slovensku stovky členov. Okrem monitoringu a ochrany vtáctva usmerňujú verejnosť pri výstavbe vtáčích búdok, pri zimnom prikrmovaní, zapájajú ju do každoročného sčítania vtákov, venujú sa ekovýchove a zvyšovaniu verejného povedomia.
Organizácie, ktoré desaťročia suplujú funkcie štátu, súčasné vedenie MŽP démonizuje. Minister Taraba ochranárov napríklad označil za „ekoteroristov, ktorí akože chránia prírodu“ a prirovnal ich k „profesionálnej environmentálnej mafii“.
Štátnymi tajomníkmi na MŽP sú otec a syn Štefan a Filip Kuffovci, ktorých rétorika je podobná ministrovej, Filip Kuffa sa nechal vyvážať na vrtuľníku nad rezerváciami Malej Fatry, v ktorých hniezdia vzácne orly a sokoly.
„V záujme objektivity treba povedať, že nejde len o túto vládu. Stav ochrany prírody na Slovensku je dôsledkom dlhodobého podhodnocovania potrieb tohto sektoru zo strany štátu a nedocenenia jeho významu a potenciálu pre spoločnosť, regionálny rozvoj aj ekonomiku. Nie je to teda len aktuálny problém, ktorý sa zjavil z ničoho nič,“ podotýka riaditeľka RPS Zuzana Guziová.
Územia pre vlky či rysy zachraňujú ľudia z vlastných peňazí. Nemajú tu šancu píly, guľovnice ani buldozéry Čítajte Podľa Jozefa Ridzoňa sa dnes narúša koncepcia ochrany prírody, ktorá sa budovala desaťročia.
„Ochrana prírody takmer nikdy nebola prioritou našich vlád, a to napriek tomu, že sa mnohí radi v Európe chvália, akú pestrú prírodu u nás máme a doma zasa radi rozprávajú, ako môže byť ochrana prírody impulzom pre rozvoj chudobných regiónov. Veľkým problémom však je, že aktuálna vláda spochybňuje a salámovou metódou likviduje základné piliere, na ktorých ochrana prírody a prežitie najvzácnejších druhov na Slovensku napriek všetkým komplikáciám dlhoročne stála,“ myslí si.
„Minister sa vyjadril: najprv kanále, potom motýle. Na MŽP možno nevnímajú, ako zle na tom niektoré naše ohrozené druhy vtákov sú a ako veľmi sú závislé od našej pomoci. Našou úlohou bude nájsť spôsob, ako ich skúsiť presvedčiť, že tak ako ministerstvo zdravotníctva si nemôže vyberať, či podporí v nemocniciach liečbu rakoviny alebo ťažké úrazy, tak je chybou, aby si MŽP vyberalo len jednu malú časť z celej agendy.“
Ministerstvu životného prostredia sme adresovali otázky, či sa neobáva, že znefunkčnenie stráže prírody a prepúšťanie ľudí na správach chránených území povedie k ohrozeniu vzácnych vtáčích druhov aj či minister neplánuje stretnutie s ochranármi v rámci spolupráce pri ochrane ohrozených vtákov. Rezort však do uzávierky neodpovedal.
Ornitológovia pripomínajú, že nejde len o vtáky. Tie sú podľa nich súčasne indikátormi životného prostredia a takzvanými dáždnikovými druhmi. To znamená, že ich ochranou chránime a obnovujeme celé ekosystémy. Bez zdravej planéty neprežijeme ani my.
„Ľudia nechcú žiť v prostredí, kde budú dýchať znečistený vzduch, v dôsledku ktorého budú čeliť ochoreniam, nechcú chodiť na dovolenky do vyrúbaných lesov, nechcú aby si vedľa ich domu mohol postaviť kto chce, čo chce a oni sa nemohli vyjadriť,“ konštatuje Ridzoň. „Významná časť verejnosti chce, aby ochrana prírody mala svoje miesto, lebo sa dotýka ľudí samotných. To je jedna z bŕzd, ktorá by mala brániť časti politikov oslabiť piliere ochrany prírody.“
„Dnes v podstate vieme, čo v krajine robiť a ako ju tvoriť tak, aby bola vhodná pre všetky formy života,“ myslí si Roman Slobodník. „Problém vidím skôr v čase, sme možno posledná generácia, ktorá môže svojimi aktivitami prispieť k zmierneniu dosahov, ktorými budeme čeliť a už im aj čelíme. Je treba konať, a to okamžite. Inak budú dôsledky o to horšie a bude nás to viac bolieť.“
Preniknúť do ich sveta
Ornitológ Jozef Chavko je autorom tisícov úchvatných záberov našich letcov.
Najviac si cení fotografie vtákov, ktoré mu umožňujú preniknúť do ich sveta.
„Dôležité sú poznatky o tom, v akých biotopoch a časových obdobiach môžem vtáky nájsť a hlavne, čo si k nim môžem dovoliť,“ vysvetľuje. „Prináša to vzrušenie v dvoch fázach, prvou je foto - lov, teda umenie dostať dravca pred objektív v prirodzenej pozícii bez známok strachu, a druhým je, keď si prezerám výsledok.“
No pripomína: „Hlavnou zásadou je, že pri fotografovaní musím postupovať tak, aby som nespôsobil nejakú ujmu, vždy je na prvom mieste bezpečnosť a pohoda fotografovaného jedinca a až potom je realizácia fotografického zámeru.“
Beata
Balogová
