Hnali sa nocou mrazivým oceánom. Hnali sa tak, že aj všetku paru z vykurovacieho obehu lode, vyhrievania vody a vykurovania kajút presmerovali na pohon lodných skrutiek. Posádka parníka Carpathia vedela, že sa stalo niečo neslýchané. Náhlili sa za stroskotancami z najväčšej, technicky najdokonalejšej a najluxusnejšej lode svojich čias Titanicu. Mal byť nepotopiteľný.
Už počas plavby chystali miesto, prikrývky, kávu a čaj. Aj keď šli plnou parou, k osudnému ľadovému poľu dorazili až pred treťou hodinou ráno 15. apríla 1912.
Tragédia Titanicu fascinuje ľudí už vyše stodesať rokov. Dá sa však na ňu pozrieť aj z inej perspektívy. Z paluby Carpathie.
Medzi tými, ktorí zachraňovali obete, bola aj mladá Júlia Červenková. O jej príbehu doteraz nikto nevedel.
Vrak Titanicu na dne Atlantického oceána. (zdroj: Wikimedia, NOAA/Institute for Exploration/University of Rhode Island)Stará ošúchaná medaila
Keď v roku 2006 londýnska aukčná spoločnosť Morton & Eden dražila súbor starých medailí, bola medzi nimi aj jedna z pozostalosti istej Catherine Livermorovej z Liverpoolu. Na bronzovej medaile vidno zaoceánsky parník uprostred ľadovcov. Je to Carpathia, ktorá sa ženie v severnom Atlantiku k potápajúcemu sa Titanicu.
Catherine Livermorová zomrela dva roky predtým a medaila patrila jej mame Júlii. Tá ju dostala v roku 1912 spolu s ďalšími členmi posádky za záchranu stoviek životov z Titanicu. Keď pracovala osudnej noci na Carpathii, bola ešte slobodná, volala sa Červenková a pochádzala z dnešného Slovenska.
Jej príbeh bol doteraz úplne neznámy. Fakty objavil Pavol Horňák, amatérsky bádateľ z Košíc, ktorý sa zaoberá históriou východného Slovenska, ale aj širšieho regiónu.
„Príbeh parníka Titanic ma, podobne ako mnohých ľudí, fascinoval už od detstva. Počas bádania som narazil na pani Júliu a strhujúci príbeh jej rodiny,“ hovorí Pavol Horňák. „Je to samozrejme detektívna práca plná slepých uličiek, ktorá vie človeka občas riadne potrápiť. Ale v rámci širšej rešerše nadväzujúcej na prvotné zistenia som napokon našiel informácie o mieste posledného odpočinku Júlie, neskôr som objavil súbor fotografií, medailí a spomienkových predmetov, ktoré nepochybne patrili rodine.“
Komunikácia s dražobnou spoločnosťou bola podľa neho bezproblémová.
„Artefakty sa na dražbu pravdepodobne dostali z pozostalosti Júliinej dcéry Catherine. Nedozvedel som sa síce, kde sa tieto predmety nachádzajú dnes, ale dražobná spoločnosť mi poskytla aspoň kópie dokumentov a medailí. Fotografia ich nositeľa cenu v dražbe samozrejme len zvýši,“ dopĺňa s tým, že celý súbor z pozostalosti sa nakoniec predal za 7500 libier.
Koľko Slovákov zomrelo na Titanicu? Zmiznutie ženy z Hričovského Podhradia zostáva záhadou Čítajte Medailu si dcéra Catherine zrejme veľmi vážila. Kus, ktorý sa ocitol v dražbe, bol ošúchaný, nosila ho na zväzku kľúčov, asi ako pamiatku na mamu. Kým iné medaily z dražby sú oveľa zachovalejšie, na tejto motív s loďou takmer nepoznať.
Horňákovi sa podarilo vypátrať, že Júlia pracovala na Carpathii ako stewardka. Od aukčnej spoločnosti sa mu podarilo získať dve vzácne fotografie. Na jednej stojí Júlia spolu s ostatnými stewardkami Carpathie, práve im odovzdali pamätné medaily a všetky ženy ich majú pripnuté na hrudi. Júlia je najmladšia. Na druhej fotografii stojí na palube Carpathie s Vernonom Livermorom, svojím budúcim manželom.
Láska na lodnej palube
Zoznámili sa priamo na palube Carpathie. Júlia bola stewardka a Vernon bol kolega, čašník. Kým Júlia pochádzala až z ďalekého Uhorska, Vernon Livermore podľa zistení Pavla Horňáka pochádzal z anglického Cleckheatonu v grófstve Yorkshire. Aj on pomáhal so záchranou stroskotancov z Titanicu a takisto dostal pamätnú medailu.
Na spoločnej fotografii stoja pri lodnom stožiari, ona v rovnošate, on v obleku. Ona je krásavica, on má fúziky a na tvári úsmev. Fotka vznikla na Carpathii pravdepodobne krátko pred tragédiou Titanicu.
Júlia mala vtedy 26 rokov, Vernon bol o šesť rokov starší. To ešte netušili, že svoje životy spoja až do smrti.
„Júlia vystriedala prácu na viacerých plavidlách spoločnosti Cunard,“ približuje bádateľ. „Vernona Livermora spoznala práve na palube Carpathie.“
Vzali sa rok po potopení Titanicu, usadili sa v Liverpoole. Prečo si vybrali práve toto mesto, sa možno len dohadovať, Liverpool však na začiatku 20. storočia zažil veľkú prisťahovaleckú vlnu z Európy.
V júli 1914 sa im narodila dcéra Catherine. Len deň pred jej narodením vypukla prvá svetová vojna. Dcéru volali familiárne Kit. Tak si to nechala vyryť aj na hrob.
„Mladý pár sa usadil v Liverpoole v radovej zástavbe na ulici, kde už vtedy žila aj jej staršia sestra Adela s manželom, takisto Britom. Oba páry bývali v susediacich domoch na jednej ulici,“ dopĺňa Horňák.
Priplávajte ihneď
Titanic opustil európsku pevninu na svojej prvej a poslednej plavbe 11. apríla 1912, keď vyplával z írskeho mesta Cobh. Pri opúšťaní prístavu ho zachytáva aj jedna z posledných dochovaných fotografií.
V rovnaký deň vyrazil z opačného smeru, z New Yorku, parník Carpathia. Plaviť sa mal cez Gibraltár do prístavov v Janove, Neapole, Terste a Rijeke. Viezol amerických turistov a v tretej triede emigrantov zo Stredomoria, ktorí šli navštíviť domovinu. Takmer polovica kabín bola neobsadená, čo sa ukázalo ako šťastná náhoda.
Kým Carpathia patrila spoločnosti Cunard, Titanic patril konkurenčnej spoločnosti White Star Line. Plávali oproti sebe cez Atlantický oceán netušiac, že ich cesty sa pretnú.
V osudný večer si kapitán Carpathie Arthur H. Rostron zavolal na mostík rádiotelegrafistu Harolda Thomasa Cottama, varovania o výskyte ľadu nebrali na ľahkú váhu. Cottam bol fanúšik rádiotelegrafie, a tak zostal pri aparatúre až do polnoci, oveľa dlhšie než musel. Ak by šiel spať, zoznam mŕtvych by bol oveľa dlhší.
Počúval cez slúchadlá burzové správy aj súkromné odkazy a pred odchodom vyťukal volací znak susedného Titanicu a pridal žoviálny pozdrav. Nečakaná odpoveď ho zamrazila. Po varovnom námornom signáli, ktorý značil vážne nebezpečenstvo z Titanicu, hlásili: „Priplávajte ihneď. Narazili sme na ľad.“ Po určení pozície znova opakovali varovný signál. Vyrútil sa na mostík.
„Je zaujímavé, ako sa v krízových momentoch vtisnú do pamäti aj nepodstatné veci,“ uviedol neskôr v pamätiach kapitán Rostron. Práve zaspával, keď mu do kajuty ktosi vbehol, stihol si ešte pomyslieť, kto je taký drzý, že vchádza bez zaklopania. „Buďte si istí, že som sa veľmi rýchlo prebudil. Tá správa sa zdala taká neuveriteľná, že aj keď som okamžite vydal rozkazy na otočenie lode, zavolal som rádiotelegrafistu, aby som sa uistil, že nejde o omyl.“
Titanic bol od nich vzdialený nejakých sto kilometrov. O tri a pol hodiny boli na mieste zrážky. To už bol parník hodinu a pol pod hladinou a počet tých, čo sa neutopili a nezamrzli v studenej vode, rýchlo klesal.
Členovia posádky, medzi nimi aj Júlia a Vernon, sa museli obracať. Zachránených umiestňovali do hlavného salónu a vôbec všade, kde sa našlo voľné miesto.
Rodená Nitrianka
Júlia Červenková sa narodila v Nitre v roku 1886. V meste nedávno predtým dostavali železnicu, na Zobore zasa kasárne, čoskoro sa na uliciach rozsvietia plynové lampy.
Vtedajší farár zapísal do matriky priezvisko rodiny v dobovom maďarskom prepise ako Cservenka.
O jej živote v Nitre sme sa pokúsili zistiť viac v Štátnom archíve v Nitre.
„Urobili sme rozsiahlejší prieskum a zistili sme, že Júlia Červenková sa narodila ako piate zo šiestich detí rodičom Františkovi Červenkovi a jeho manželke Júlii. Rodičia pochádzali pôvodne z obce Mostová v dnešnom okrese Galanta, František bol z remeselníckej rodiny a pôvodne sa živil ako tkáč,“ približuje Ladislav Holečka z oddelenia spracúvania archívnych dokumentov.
„Niekedy pred rokom 1881 sa celá rodina presťahovala do Nitry a v meste sa František uchytil ako poštový doručovateľ. Bývali na vtedajšej Župnej ulici, dnes je to časť Farskej ulice. Otec zomrel v roku 1897 na mŕtvicu a rodinná línia v Nitre pokračovala najmä potomkami Júliinej sestry Idy.“
Ukazoval Slovákom, že svet sa nekončí za humnom a je rôznorodý, tajomný a farebný Čítajte Júlia zrejme ovládala slovenčinu aj maďarčinu. O tom, akej národnosti v mnohonárodnostnom Uhorsku vlastne bola, sa však dnes môžeme len dohadovať.
„V tomto období to nemožno jednoznačne určiť, pretože absentujú informácie, k akej národnosti sa ľudia hlásili. A sčítanie ľudu, ktoré to udáva, je až z roku 1919,“ dodáva archivár.
Júlia Červenková patrila k tým, čo nevideli svoju budúcnosť v zaostalom Uhorsku a už v roku 1906, ako dvadsaťročná, odišla. Emigrovala cez Rijeku do New Yorku.
Župná ulica v Nitre. V týchto miestach prežila Júlia Červenková mladosť. (zdroj: Hungaricana.hu - Országos Széchényi Könyvtár)„Popis americkej imigračnej stanice na Ellis Island uvádza, že Júlia bola nízkej postavy, mala 150 centimetrov, mala tmavé vlasy a hnedé oči,“ zistil Pavol Horňák. „Plavila sa na lodi Pannonia, ktorá patrila spoločnosti Cunard. Práve v New Yorku, po skúsenostiach z prvých transoceánskych plavieb, sa Júlia Červenková dala do služieb spoločnosti Cunard.“
Profesor na Ottawskej univerzite Mark Stolarik, ktorý sa venuje slovenskej emigrácii do zámoria, pre SME hovorí, že Júliin odchod spadá do obrovskej vlny vysťahovalectva Slovákov.
„Slovensko medzi rokmi 1871 - 1918 stratilo 650-tisíc obyvateľov,“ menuje. „Kým doma zostalo žiť len okolo dvoch miliónov ľudí, v Amerike v roku 1920 žilo vyše 600-tisíc Slovákov.“
Júlia Červenková musela zvládnuť aj angličtinu.
„Iste sa naučila hovoriť po anglicky, keď slúžila na anglickej lodi,“ hovorí Stolarik. Na začiatku 20. storočia síce neexistovali jazykové školy v dnešnom zmysle slova, ale emigranti sa museli pretĺcť a vynájsť. „Existovali aj školy pre emigrantov. Neziskové organizácie ako YMCA aj iné viedli zdarma takéto školy angličtiny.“
Život na vlnách
Carpathia sa vrátila naspäť do New Yorku, z ktorého pôvodne vyrazila, tentoraz však s palubami preplnenými pasažiermi zachránenými z Titanicu. Kapitán Rostron vypovedal o celej udalosti v rámci vyšetrovania Výboru pre obchod Senátu Spojených štátov. Napriek značnej publicite sa posádka vrátila k svojej zvyčajnej práci.
Prekvapivo pôsobí, že už o deň po kapitánovej výpovedi sa Carpathia znova odrazila od amerického brehu.
„Lodiarske spoločnosti zarábali na doprave ľudí, pošty a tovaru, nemohli si preto dovoliť, aby ich lode boli v prístavoch zakotvené príliš dlho,“ podotýka Pavol Horňák.
Hľadá sa vzácny denník Slováka, ktorý záhadne zomrel v Afrike Čítajte „Tieto lode pendlovali medzi oboma brehmi Atlantiku sem a tam. Zoberte si Carpathiu. Stroskotancov z Titanicu vyzdvihla 15. apríla 1912, do New Yorku sa vrátila večer 18. apríla. Vyložila stroskotancov, nabrala zásoby a už 20. apríla opäť opúšťa New York, dorazí do Rijeky, ktorú opäť opúšťa 11. mája a v New Yorku zakotví 29. mája. V ten istý deň udelili posádke aj spomínanú pamätnú medailu.“
Kapitán dostal vysoký pohár zo sterlingového striebra, ktorý vážil vyše kilogramu, v hlavnom salóne nechal nastúpiť členov posádky, prebrali si medaily a súčasťou ocenenia bolo aj pozvanie na spomienkový koncert na počesť ôsmich hudobníkov, ktorí zahynuli na Titanicu.
Júlia vystriedala prácu na viacerých plavidlách, kým sa na jar 1912 stala stewardkou na Carpathii. No život so zaoceánskymi parníkmi zviazali vlastne všetci ľudia v Júliinom okolí.
„Zatiaľ čo Júlia aj jej sestra Adela neskôr zostali doma s deťmi, ich muži brázdili moria a oceány naďalej. Vernon aj Júliin švagor Algernon sa plavili aj na parníku Lusitania, ktorý bol pýchou spoločnosti Cunard,“ menuje Horňák.
„Počas prvej svetovej vojny sa stali vody okolo Veľkej Británie vojnovou zónou, v očiach Nemcov bolo každé aj civilné plavidlo legitímnym cieľom a Lusitania v roku 1915 čelila útoku nemeckej ponorky a parník sa potopil v priebehu osemnástich minút. Zahynulo 1195 ľudí, osud však Vernonovi aj Algernonovi prial a prežili. Na palubách plavidiel spoločnosti Cunard pokračovali aj ďalšie generácie. Dcéra Adely, Ethel Elizabeth Mary takisto slúžila na viacerých lodiach vrátane slávnej Queen Mary.“
Aj Carpathia napokon skončila svoju púť kvôli vojne. Na samotnom sklonku konfliktu ju v júli 1918 torpédovala nemecká ponorka U-55.
Všade len plač a nárek
Tragédia Titanicu fascinuje už vyše storočia, hoci nejde o najväčšiu námornú katastrofu. Senzácie sa však vzápätí chopila tlač, príbehy si vymýšľali ľudia, ktorí nikdy na lodi neboli, a zneužila ho aj nacistická propaganda. K oživeniu záujmu prispelo objavenie vraku v roku 1985 a hollywoodsky veľkofilm Jamesa Camerona v roku 1997.
Film sa však zameral najmä na fiktívny ľúbostný príbeh, ktorý by sa vo vtedajšej striktne triednej spoločnosti nikdy nemohol udiať.
Skutočná lovestory Júlie a Vernona zapadla v toku dejín.
Pritom práve ľudia ako Júlia a Vernon nielen pomáhali pri záchrane stroskotancov, ale každodenne zabezpečovali pohodlie a luxus pre milionárov a snobov z prvej triedy. Pre históriu zostali neviditeľní.
Na nižších palubách týchto lodí sa tiesnili tisíce ľudí druhej kategórie. V obrovskej migračnej vlne európski vysťahovalci hľadali šťastie za veľkou mlákou. Medzi nimi boli aj mnohí z tých, čo sa utopili na Titanicu, Arméni, Sýrčania, Taliani, Íri, Číňania, Rusi, Škandinávci, Holanďania.
Carpathia zachránila 705 stroskotancov. Zvyšných vyše 1500 ľudí zahynulo vo vlnách, dve tretiny celkového počtu. Kolos nemal dostatok záchranných člnov a vyšetrovanie zistilo aj ďalšie pochybenia. Do očí bijúci je fakt, že kým z prvej triedy sa zachránilo 60 percent cestujúcich, z druhej triedy to bolo 42 percent a z tretej triedy a posádky len 24 percent.
Z Banskej Bystrice zamieril k pyramídam. A priniesol ich domov Čítajte Vďaka cestujúcim z Carpathie máme aj cenné svedectvá o situácii po potopení Titanicu. Z paluby Carpathie vznikli fotky ľudí v záchranných člnoch veslujúcich k lodi aj zábery preživších na palube. Jedna fotografia zachytáva oceán na mieste tragédie. Dodnes je zarážajúce, ako sa mohol Titanic plaviť závratnou rýchlosťou po mori doslova posiatom ľadovcami.
Jedno zo svedectiev patrí lekárovi, ktorý prijímal zachránených na palube Carpathie. Bol to Árpád Lengyel, rodák od Komárna, z maďarskej dediny Pilismarót vedľa našich dnešných hraníc.
„S ťažkosťami sme zvládali všetku prácu a utešovanie. Bolo strašné vidieť všetkých tých ľudí, ženy volajúce svojich manželov a deti, ktoré sa im stratili pred očami, a tu a tam osamelé deti, ktoré prišli o svojich rodičov,“ spomínal vo svojich pamätiach. „Bol to veľmi smutný návrat do New Yorku, všade len plač a nárek.“
Okolo plávali mŕtvoly, tie vyzdvihli až ďalšie lode. Na morskom dne v hĺbke takmer štyri kilometre zostala kopa šrotu.
V náručí rodiny
Júlia, Vernon a dcéra Catherine prežili zvyšok života v Liverpoole. Na dôchodku zažili aj nástup drzých mladíkov z tohto mesta, ktorí sa pod názvom Beatles stali najslávnejšou kapelou sveta.
„Dnes moderné technológie umožňujú z pohodlia domova vyhľadávať základné informácie online. No neraz samozrejme treba vyraziť do terénu, do archívov, na cintoríny. Kľúčové je držať sa faktov a nepodliehať vábeniu subjektívnej interpretácie,“ opisuje Pavol Horňák.
Uhol pohľadu na známu tragédiu z paluby inej lode je podľa neho zaujímavý.
Ošúchaná pamätná medaila Júlie, ktorú dcéra nosila na zväzku kľúčov. (zdroj: Morton and Eden Ltd.)„Tento príbeh mi v prvom rade priblížil, čo sa odohrávalo potom, ako sa ľadové vody severného Atlantiku nad Titanicom definitívne zavreli. Vykreslil dramatický priebeh záchrany stroskotancov, úsilie posádky Carpathie aj návrat do New Yorku. Pomáha to aj lepšie pochopiť atmosféru a udalosti okolo tragédie,“ myslí si.
„Pri čítaní a počúvaní príbehov o divokom západe, polárnych expedíciách či výskume vesmíru pracovala moja predstavivosť v detstve zakaždým na plné obrátky. Boli to príbehy síce napínavé, no vzdialené v priestore a čase. Chýbalo im prepojenie na moju realitu.“
Tento príbeh však spája Titanic, Nitru, emigrantku a jej lásku, ľudskú samoľúbosť aj solidaritu.
Zomrel ako dvadsaťročný a zostali po ňom len dve fotky. Doteraz neznámy slovenský rodák bojoval v Normandii Čítajte „Každý, koho zaujímajú dejiny, napokon dospeje k poznaniu, že takéto, na prvý pohľad izolované udalosti dejín, sú prepletené práve cez ľudí, a majú ďalekosiahlejší presah, než by sa mohlo zdať. Júliin príbeh je malou ukážkou,“ dodáva bádateľ.
„Každý príbeh vnímam ako odtlačok ľudí, ich vzťahov a činností na plátne dejín. Dejiny netvoria len dátumy, ale hlavne ľudia. Pochopeniu dôvodov, prečo sa niečo udialo, často pomáha práve pohľad na ľudskú stránku celej udalosti. Príbeh je navyše zaujímavý, lebo dokladá, že prítomnosť a stopy ľudí pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska možno nájsť kdekoľvek naprieč dejinami. Stále je čo objavovať.“
Júlia zomrela v roku 1961, manžel ju prežil o tri roky. Dcéra Catherine sa nikdy nevydala, zomrela slobodná a bezdetná, dnes leží v hrobe s rodičmi.
Hrob je na cintoríne v Liverpoole, v mestskej časti West Derby. K menám rodičov nechala Catherine pod anglický text vyryť maďarský nápis: „Isten veled.“ Teda zbohom. K svojmu menu si nechala pripísať: „Családom karjaiban.“ V náručí mojej rodiny.
Beata
Balogová
