Mandát sa riaditeľke končí v júli, za tri roky postavila bratislavské Divadlo Pavla Országa Hviezdoslava na nohy. Sama však hovorí o tom, že konkurz bol vopred prehratý boj. A hoci pôvodne nechcela kandidovať, rozhodla sa zabojovať v poslednej chvíli – v noci pred posledným dňom určeným na prihlásenie sa do konkurzu. Podľa informácií z umeleckých kruhov by mala konkurz vyhrať Vladislava Fekete. O víťazstve šéfky Divadelného ústavu vraj počula aj ona. Informáciu ale zatiaľ nikto oficiálne nepotvrdil. Ak sa tak ale stane, plány sú vraj "iluzórne".
Schulczová sa však obáva, čo bude s hercami, ktorých pre nedostatok financií nemohla zamestnať ako kmeňových hercov divadla, v súbore vraj boli už aj slzy. Čo bude? Nevie. Čokoľvek však bude, bude to zrejme v Prahe. V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou bola Valéria Schulczová, riaditeľka DPOH, ktorá v Českej republike šéfovala viacerým divadlám a na Slovensku stála aj za kvalitnými seriálmi ako Za sklom či Odsúdené.
V relácii ARÉNA s Valériou Schulczovou zaznelo:
- prečo nemala šancu vyhrať a prečo ak nie ona, tak radšej Drlička ako iní,
- v akom stave zanecháva divadlo,
- čo očakáva od predpokladanej víťazky,
- prečo je potrebné v divadle hovoriť o nacionalizme a nenávisti
- prečo veľké a drahé plány stroskotajú.
Vy síce máte mandát do júla a prihlásili ste sa do verejného výberového konania, ale aký je váš subjektívny pocit, kým čakáte na výsledky? Dáte to, alebo nie?
Že či vyhrám? Myslím si, že nie. Jednoznačne nie. Dokonca mám už správy, síce nepotvrdené oficiálne, že som nevyhrala. Je to rozhodnutie správnej rady, ktoré je autonómne. Jednu vec však, ako keby, nedokážem celkom spracovať a to je spôsob, ako to prebehlo. Mám pocit, že výberové konanie, napriek tomu, že bolo transparentné, nebolo celkom férové. Ľudia v správnej rade... posledné, čo ich zaujímalo, boli záujmy divadla. Každý si hral svoje partikulárne hry. Ale je to v poriadku. Sme na Slovensku. Prečo by práve divadlo malo byť výnimkou oproti zvyšku spoločnosti?
Dostala sa ku mne informácia, že výberové konanie sa malo niesť v duchu: nech to už vyhrá ktokoľvek, len aby to nebola Schulczová. Je to tak?
Nie je to celkom pravda. Bolo to skôr v duchu: treba zarezať Schulczovú a treba vybrať Drličku. Správna rada sa však zachovala autonómne a preukázala hrdosť v tom, že Drličku nezvolili. Paradoxne mi je to však vo výsledku ľúto, pretože ak mám hodnotiť tie koncepcie, ak by som si mala vybrať niekoho okrem seba, vybrala by som si Mateja.
Aj vy sama ste v nejednom rozhovore povedali, že očakávate víťazstvo práve Mateja Drličku. Túto informáciu som mala rovnako už od zimných mesiacov. Napokon, nedávno dokonca jeden z kandidujúcich, pán Jakubec, šlágrový repeťácky spevák, blahoželal, že patril medzi najlepších, ale vyhráva najlepší. A blahoželal pánovi Drličkovi. Čo sa teda deje?
No, neviem, čo sa deje. Správna rada chcela ukázať hrdosť, že si nenechá diktovať. Ale je mi to naozaj ľúto, lebo jeho koncepcia bola, na rozdiel od tých ostatných iluzionistických predstáv, aspoň reálna. A bola divadelná. Nemyslím si, že by som s ňou obsahovo súhlasila, pokiaľ ide o odborné veci, repertoár a spôsob, akým s ním zaobchádzať. Ale stále počítal s tým, že DPOH má byť činoherné divadlo.
Na rozdiel od ostatných koncepcií, ktoré prezentovali návrat do čias, keď divadlo bolo pod BKIS, keď bolo "stageovanou" scénou, ktorá bola multižánrová. Pritom cieľom založenia DPOH ako samostatnej inštitúcie bolo, aby sa stalo činoherným divadlom. Scénou s pevným repertoárom, fokusovanou na Bratislavu. Čiže som napĺňala očakávania, ktoré do toho divadla vkladali jeho zakladatelia.
Schulczová vs. Vallo. A peniaze
Vy ste vlastne šéfkou neziskovej organizácie, ktorá je pod mestom. A existuje tu aj istá komunikácia s pánom primátorom Vallom. Hovorí sa, že práve táto komunikácia medzi vami a pánom Vallom vôbec nebola dobrá a že aj to mohlo byť jedným z cieľov. Cítili ste nejakú "nepodporu"?
Viete čo, ono je to veľmi komplikované v jednej veci, že mesto je zakladateľom inštitúcie, nie jej zriaďovateľom. To je špecifikum neziskovej organizácie. A tých špecifík neziskovky je veľa. Založenie neziskovej organizácie bol veľmi dobrý, vizionársky zámer, lebo je to omnoho modernejší typ zriaďovania inštitúcií a dáva im akoby autonómiu od politických rozhodnutí.
Prvý problém s pánom primátorom spočíval práve v tom, že nebol zvyknutý mať pod sebou neziskovú organizáciu a mal iný pocit ohľadom kontrolných mechanizmov nad inštitúciou. Ale tieto veci sme si vyjasnili. V zásade bol problém DPOH od začiatku v tom, že vznikalo v zlom období. Primátor mal však dobrý cit na to, že divadlo potrebuje mesto, nie on osobne, ale Bratislava. Bratislava bola vtedy jediné hlavné mesto Európskej únie, ktoré nemalo vlastné divadlo. Samozrejme, aj diváci či obyvatelia môžu mať pocit, že divadiel je v Bratislave veľa, ale tie nie sú mestské. Mestské divadlo je len DPOH.
Zvonka sa môže zdať, že je nepochopiteľné, že ak divadlo funguje a napĺňa nejaké ciele, môže to primátorovi prekážať, prípadne si môže predstaviť iný spôsob fungovania divadla, keď doňho v podstate ľudia chodia. Čo je teda vlastne problém medzi Valériou Schulczovou a Matúšom Vallom?
Naše posledné stretnutia boli o tom, že absolútne kvituje spôsob, akým vediem divadlo, že oceňuje obsah, ktorý tam je, a ako bratislavský patriot hodnotovo súznie s tým divadlom. Je možné, že mal inú predstavu o riadení, ale v každom prípade, ale divadlo naozaj vzniklo v zlom čase.
Tento zlý čas bol definovaný dvoma vecami. Prvá bola, že práve vtedy vypukla vojna na Ukrajine a všetky následné krízy ako finančná, ekonomická a energetická, poznačili divadlo. To znamená, že peniaze, ktoré boli schválené mestským zastupiteľstvom ako dotácia pre divadlo, sa v horizonte troch rokov nedokázali naplniť. Začínali sme s miliónom a pol, teraz sme na milióne tristotisíc po troch rokoch existencie. K tomu pribudla animozita medzi štátom a samosprávami, kde rozhodne Bratislava nepatrí medzi obľúbencov súčasnej vlády.
To znamená, že tie konzekvencie financovania všetkých kultúrnych inštitúcií alebo všetkých inštitúcií pod mestom sú znateľné. Len divadlo bolo v rozbehu. Nám sa tá návratnosť podarila pomerne veľká. My sme sa dostali do situácie, keď sme naozaj schopní mať 37-percentnú sebestačnosť, čo je veľmi veľa, lebo my máme rozpočet dva milióny dvestotisíc, ale dotáciu 1 380 000 eur. Celý zvyšok si zarobíme sami. To je naozaj reálny úspech.
Jedným z členov výberovej komisie bol pán Nekvasil, riaditeľ Národného divadla Ostrava. A on to veľmi explicitne komisii povedal. Aké vy máte očakávania? Toto je zázrak, čo sa tu podarilo. Je to niečo, čo je až nebývalé, že v takom krátkom čase sa podarilo získať takú návštevnosť a takú silnú profiláciu a identifikáciu značky.
DPOH po novom. A možno nie
Podľa informácií z umeleckého prostredia výberové konanie vyhrala pani Vladislava Fekete. Ten projekt, ktorý ona predstavila, sa týka aj cezhraničnej spolupráce. Má nejaké finančné nároky. A prichádza aj s nejakou víziou plávajúcej výšky vstupného. Ako hodnotíte projekt pani Fekete? A odrazím sa aj od toho, čo ste vraveli, že sa vám pozdával iba projekt pána Drličku. A vlastný.
Nepoznám jej koncepciu, ktorá zatiaľ nebola zverejnená. Viem len to, čo bolo v rámci prezentácie výberového konania a to, čo som vlastne videla, je niečo, čo my sme parciálne už robili. My sme sa pokúsili o niekoľko zájazdov. My sme napríklad mali výmenné predstavenie s Košicami, kde Košice svoju časť realizovali. My sme neboli schopní, lebo tie financie, ktoré potrebujete na zájazd, sú také vysoké, že my sme ich jednoducho v rozpočte nemali.
Ja by som strašne rada hosťovala v iných divadlách. Takisto by som veľmi rada privítala hostí, iné súbory u nás, ale sú to nerealizovateľné veci. Tie divadlá nemajú ani na to, aby prišli. Žiadni zriaďovatelia so zájazdmi nepočítajú, môže si ho dovoliť Národné divadlo a môžu si ho dovoliť divadlá, ktoré sú na tom založené, že iba jazdia.
To znamená, že nejaká spolupráca so zahraničnými dramatikmi, ktorých ona spomínala pri tom vypočutí, alebo to prekročenie lokálneho charakteru divadla, o ktorom hovorila. To je niečo, čo je úplne nerealizovateľné, čo sa dobre počúva, ale nie je šanca jeho naplnenie?
Keď sa pani Fekete opýtala komisia, z čoho to chce financovať, povedala, že papier znesie všetko a že sa uvidí. Pre mňa je to absolútne nemanažérska odpoveď, lebo papier znesie všetko a ja som si takisto mohla na papier vybaviť čokoľvek alebo ktokoľvek z tých kandidátov. Problém pre mňa je najväčší v tom, že dvojica, ktorá prichádza a ktorá ma strieda, je dvojica, kde ani jedna z tých kandidátok nikdy nerobila praktické divadlo.
Pani Fekete režírovala pred dvadsiatimi rokmi a viedla Divadelný ústav. Znie to, že Divadelný ústav je divadelná inštitúcia, ale to je vedecko-výskumno dokumentačné pracovisko, ktoré má zamestnaných teatrológov, kritikov, dokumentaristov, hlavne divadelných vedcov. A je to inštitúcia, ktorá nemá klasickú divadelnú prevádzku. Ani náhodou, to nie je divadlo. Oni síce majú divadelnú scénu, ale je to maličké štúdio s nízkou kapacitou miest. Má asi dvoch alebo troch zamestnancov. Ale je to úplne irelevantné. Ona to štúdio neriadila. To je, ako keby som ja povedala, že my máme v divadle divadelný kiosk a mohla by som byť riaditeľkou reštaurácie.
My sa stále rozprávame o tom, že je možnou víťazkou. Nemáme to zatiaľ potvrdené. Nevieme ani, na základe čoho by teoreticky mohla vyhrať a aké je to argumentárium výberovej komisie. Nie je takým kompromisným riešením, aby sa učinilo zadosť, že aj Valéria Schulczová odíde, aj to nebude ten spomínaný Drlička? Aby sa nedalo spochybniť v duchu, že to bolo vopred jasné, tak vyberme tretieho kandidáta, ktorý bude neškodný. Nie je to tak?
O tom možno špekulovať. Ja si myslím, že to tak je. To je práve súčasť autonómie správnej rady, že sa rozhodne ísť treťou cestou „chytré horárkyně“. Čo ma vlastne svojím spôsobom zaráža, lebo správna rada nikdy nedeklarovala, že ja by som to divadlo viedla zle. Ja som s nimi tri roky. Je to môj nadriadený orgán. V poriadku, je to ich legitímne rozhodnutie.
Ak pani Fekete vyhrá ja jej budem želať veľa, veľa šťastia, aby tú koncepciu, ktorú má, naplnila. Otázka je, kto bude dohliadať na to, aby vízia a koncepcia boli naplnené. Otázka je, či potom niekto reálne bude chcieť, aby osoba, ktorá to vyhrala vďaka jej koncepcii, tú koncepciu aj skutočne naplnila. A v tom ja teda vyslovujem pochybnosť ako človek, ktorý nedokáže ani zamestnať taký počet zamestnancov, aby sme boli schopní hrať nejaký vyšší počet dní v mesiaci, že ako ona dosiahne práve tu účasť zahraničných hostí. Lebo oni sa aj pohybujú v iných cenových kategóriách.
Slzy v súbore
Toto je výhrada, ktorú ste vy mali vo vzťahu k tomu nedostatočnému financovaniu, ktorému čelilo DPOH. Máte tam 50 kmeňových zamestnancov a 25 plávajúcich. A práve preto divadlo nemalo vlastný stabilný súbor. Aká je teda atmosféra v súbore medzi hercami? Pri predpokladanom pocite neistoty. Vy sama ste navrhovali, aby medzi kmeňovými zamestnancami boli aj herci ako pani Kronerová, Kristína Tormová a podobne. Čo sa teda stane s týmito ľuďmi?
Nemyslím si, že sú naviazaní na moju osobu. Netrpím tým pocitom, že s človekom sa musia kompletne spáliť mosty a musí všetko padnúť. Keď sú veci dobre rozbehnuté, tak pokiaľ je dobrý úmysel a nejaká základná zručnosť, že oni sa vedia reprodukovať ďalej.
Skôr či deklarovali, že by tam ostali, aj keď odídete.
Poviem vám to na príklade toho, že keď prebehli tie verejné vypočutie, tak mi volala Kristína Tormová s tým, že polhodinu plakala, lebo pochopila, že ani jedna z tých koncepcií s nimi nepočíta. Ja neviem povedať, nakoľko ich zvalcuje realita a zistia, že keď nebudú hrať to, čo je tam naskúšané, tak vlastne si nebudú zarábať ani na časť platov, ktorá je v tejto chvíli financovaná ziskom zo vstupného.
Ľudia, ktorí deklarujú to, že s tým šéfom sú nejakým spôsobom stotožnení, za to bývajú potrestaní. Je to klasický normalizačný princíp. Ľudia sa tým pádom zakuklia, nehovoria o svojich afinitách a preferenciách. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať, či niečo z toho repertoáru aj zostane. Ja mám také hmlisté tušenie, že veľa vecí zahynie. Je to legitímny spôsob riadenia. Je veľmi nepraktický. Ale pomstychtivosť na Slovensku je taká dobrá vlastnosť. A poníženia nikdy nebýva dosť.
Keď sa pozrieme aj na ten repertoár, ktorý je súčasťou DPOH, vy sa zameriavate veľmi často na odpor proti slovenskému nacionalizmu, klérofašizmu a proti akejsi zadubenosti, ktorá je u nás reprezentovaná tým "ťapákovským" spôsobom a fungovaním a nazeraním na svet. Čo bude teda s repertoárom ako Pozsony Dance Club, ktorý hovorí presne o tom, že v tejto krajine vždy víťazia tí, ktorí sú hrubí, ktorí potrebujú bojovať proti niečomu novému? Alebo s novou hrou, ktorá v podstate odhaľuje charakter prezidenta Tisa. To sú veci, ktoré môžu byť pre niekoho provokatívne, s ktorými sa nemusí stotožniť a bude chcieť menej provokatívny repertoár, aby vyhovel všetkým. Očakávate takýto ústup z bojovných a provokatívnych pozícií?
Myslím si, že áno. Ak mám vyjsť z toho, ako sa pani Fekete prezentovala v Divadelnom ústave, ona vlastne je riaditeľkou dvadsať rokov, prežila všetkých ministrov kultúry. Práve preto, že jej postoj býva taký konformný. Ale možnože návratom do divadla, lebo my sme spolužiačky z vysokej školy mimochodom, takže ja Vladislavu poznám veľmi dlho a je možné, že naberie odvahu a že tá kreativita, lebo ona je kreatívny človek, že nejakým spôsobom z nej vypukne a stratí zábrany ísť proti prúdu.
Neviem to povedať, nedokážem to definovať ani na základe toho, že ju neviem sledovať ako divák, lebo jej produkcia je v tejto chvíli nulová. Ona bude manažérkou a podľa mňa bude zvažovať ako manažérka balans medzi príjmom toho divadla, ktoré tie inscenácie v tejto chvíli zabezpečujú, lebo sú vypredané.
Lebo to, čo ste pomenovali, o čom tie inscenácie a témy, ktoré my spracovávame, hovoria - ja som najšťastnejšia za tie tri roky, že sa ukázalo, že v Bratislave je dostatočný počet divákov, ktorí s nami hodnotovo súznejú a že to, za čím mne bude ľúto, keď budem odchádzať je, že ten obsah, ktorý sme tomu divadlu vtlačili, že ľudia, ktorí sa podieľali na tom, že mali pocit, že sú v nejakej oáze slobody, kde sa dajú vyjadrovať svoje názory.
Kde vy môžete hovoriť o témach, ktoré považujeme za zásadné a pre spoločnosť nemusia byť úplne najpríjemnejšie, že nejakým spôsobom sme našli súzvuk s tým divákom. Ja mám spätnú väzbu, že sme sa naozaj stali divákom Bratislavčanov. Oni sú šťastní, oni majú pocit, že reprezentujeme ich pocit - životný a tým pádom to divadlo je plné. A teraz ide o to, ako sa pani riaditeľka rozhodne, či tie témy, to že jej nevyhovujú, prevážia a tie inscenácie stiahne z repertoáru, alebo vyhodnotí, že áno, má to divácky potenciál a nechá ich žiť.
Tam sa odohrali aj také mimoriadne provokatívne záležitosti ako čítanie prepisov z chaty v Čifároch a podobne, ale aj mimoriadne špecificky spracované provokatívne Krvavé sonety Pavla Országha Hviezdoslava. Čiže niečo, čo je inovatívne, čo človek inde nevidí. Očakávate teda taký pokojnejší, stabilnejší, menej farebný budúci svet Divadla Pavla Országha Hviezdoslava?
Asi ho očakávam. A otázka je, že ak teda pani Fekete naozaj dosiahne to, že renomovaní svetoví autori napíšu hry, že či to bude pohľad na Slovensko a Bratislavu milosrdný, nemilosrdný, či vôbec majú nejaký vhľad do tej témy. Otázka je, či to bude divákov zaujímať, lebo ja si myslím, že divák nerozlišuje v tom, kto tú hru napíše, ale v tom, či ho osloví. Ale bude mi to zároveň aj ľúto, lebo to, čo bolo mojím cieľom od začiatku, čo som sa naučila v Česku a to je taký nemecký divadelný vplyv, je, že to podhubie pre tú slovenskú drámu alebo tej krajiny vytvárajú práve tie divadlá, ktoré inscenujú tých autorov.
Vy nikdy písaním do "šuplíka" nerastiete. Vy rastiete ako autor tým, že vidíte svoje dielo inscenované, že si dokážete predstaviť, v čom robíte chybu. Lebo to vidíte. A to mi je veľmi ľúto, že tento rozmer tej podpory slovenskej drámy cez to inscenovanie a cez to vrátenie sa k pôvodnému zmyslu divadla, že ho robím tu a teraz, že sa chcem vyjadriť v spoločnosti, nie interpretáciou textov, ktoré boli napísané, lebo to sa dá vždy.
Cez to vidíte dobré časy neslobody, že najväčší rozkvet slovenského divadla bol práve v časoch socializmu, v normalizačnom čase, keď divák mal spoločný kód s hercom na javisku a presne poznali inotaje, preto sa tí ľudia smiali, preto tam boli šťastní, lebo sa tam chvíľočku cítili slobodní, že niekto ústami hercov slovami Čechova, Shakespeara interpretuje ich životný pocit. My sme zatiaľ v dobe slobody. Takže si myslím, že je veľmi pekné, keď pomenúvajú autori a inscenačné tímy to, čo tí ľudia žijú.
Vo svete pravidiel, nie kamarátšaftov
To je asi ten rozdiel oproti tomu bezpečnému prístupu, že poďme hrať klasické hry klasickou formou. Tam nikdy nič nepokazíme. Ale vy ste veľkou odporkyňou tých "kamarátšaftov", ktoré niekde fungujú, že sa zákazky na tvorbu točia len nie v nejakom okruhu. Sme to schopní prelomiť?
To je jeden z dôvodov, prečo ľudia odchádzajú. Že to nie je len o tom, kto nám vládne. Že ten svet zďaleka nie je rozdelený na dobrých, zlých, malých, veľkých, tých, čo sú pri moci a čo pri moci nie sú. Ale ten základný habitus, ktorý my v sebe máme. Ten pocit tej tribálnosti je vlastne tak odstredivý pre ľudí, ktorí týmto spôsobom nechcú žiť, že oni naozaj odchádzajú.
Ja sa do Čiech vraciam s tým, že ja sa vlastne teším na svet, ktorý znovu bude mať pravidlá. Je vysoko pravdepodobné, že tam budem začínať od začiatku, lebo nikto na nikoho nikdy nečaká. Ja mám po päťdesiatke. Nebude to jednoduché, ale ja si radšej zvolím, aj keby som mala byť šoférkou metra, ale budem žiť v spoločnosti, ktorá má pravidlá.
Už máte nejakú ponuku? Viete, čo by ste chceli robiť?
Nemám žiadnu ponuku. Pretože ja nie som tá, čo paralelne plánuje 50 životných ciest a ako s nimi bude zaobchádzať.
Čo by vás tu udržalo? Je to definitívne rozhodnutie?
Neviem si v tejto chvíli predstaviť nič. Výnimkou mojej mamy. Ale myslím, že aj moja matka bude mať pochopenie pre to, keď pôjdem niekam, kde svet bude platiť tak, ako by mal. Myslím v pravidlách a neviem, čo to môže zmeniť, lebo si myslím, že je to primárna socializácia, ktorá nás núti týmto spôsobom uvažovať, prežiť a že je to vlastne veľmi smutné, lebo ja mám okolo seba nespočet mimoriadne kvalitných ľudí. Ľudsky, talentom, schopnosťami a v podstate každý z nás v istom momente svojho života narazil na sklený strop toho, že nepatrí do nejakej skupiny a niekto ho vypudí.
Nie je to rezignácia? Nemáte snahu možno ešte ostať, počkať, či sa nejako nevyvinie situácia a zabojovať?
Nie, lebo ja nemám bolestínsky pocit, že som prehrala a teraz končí svet. Ja naozaj želám tomu divadlu, aby sa ani nenaplnilo to, o čom sa tu bavíme, aby som sa možno mýlila. Ja sa radšej budem mýliť a nech to divadlo má peknú budúcnosť. Nech diváci majú ďalej svoje divadlo. Necítim pocit satisfakcie z toho, že to dopadne nijako a ja poviem, že veď som vám to hovorila. To ma naozaj nezaujíma, ale ja mám pocit, že skončila nejaká fáza môjho života a že by som sa mala posunúť ďalej.
A úprimne, neviem si predstaviť, že budem žiť v tejto krajine v dôchodkovom veku odkázaná na zdravotníctvo, aké tu je, a nemyslím si, že je to rezignácia, lebo som za tie tri roky dokázala, že viem zabojovať. Ale keď na to nie je objednávka, prečo by mal človek večne ísť proti múru? Nechcem, aby to znelo pyšne, ale chápem pocit, ktorý mali dámy Čaputová, Radičová, keď si mysleli, že robia to najlepšie, dávajú zo seba niečo konštruktívne pre zlepšenie spoločnosti a jediné, čo sa im dostáva, je síce dobrý pocit nejakej menšiny, ktorá s nimi súznie, ale všeobecný hejt.
Slovenské národné rozoštvané
Človek by mohol povedať, no veď nech to skúsi v Slovenskom národnom divadle. Skúsili by ste za nejakých okolností kandidovať za šéfku Slovenského národného divadla?
SND je v priamej gescii ministerky Šimkovičovej. A vôbec si nemyslím, že ja som kandidátka. Bolo by to veľmi vtipné stretnutie vzhľadom na všetky naše kauzy, s vitrážami a podobne. Ale ja si nemyslím, že Slovenské národné divadlo je inštitúcia, v ktorej by som chcela byť, lebo je tak vysoko toxické, a vôbec to nie je o tom, kto ho v tejto chvíli riadi.
To prostredie dovnútra je tak veľmi komplikované a momentálne rozoštvané. A v prvom rade to súvisí s celkovou náladou v spoločnosti. Tým, že naozaj nastupuje do našich hláv normalizácia a premieta sa to do Národného divadla. Je príliš veľké, príliš veľa utilitárných záujmov tam je a ja si neviem predstaviť, že by som išla do inštitúcie, ktorú vlastne posledné, čo ju zaujíma, je jej tvorba a v žiadnom prípade by som nechcela byť generálnou riaditeľkou, lebo to je čisto manažérska pozícia.
Mňa DPOH uspokojovalo v tom zmysle, že kombinácia manažérskej pozície a tvorivej bola vyvážená. A to je ten model tých menších divadiel, kde ja stále mám pocit, že ešte mám čo povedať a že prostredníctvom tej práce sa chcem vyjadri. To je ten spôsob, ktorým ja chcem meniť svet. Nie tým, že teraz niekde zostanem a vytrvám v nejakom boji. Je možné, že na Slovensku spravím inscenácie ako režisérka, možno ako autorka, možno ešte napíšem na Slovensku nejaký seriál, ale to zázemie by som už chcela v spoločnosti, kde fungujú pravidlá.
A znovu kontroverzné vitráže
Poďme ešte späť do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava po tej technickej stránke. Možno sarkastická otázka by znela, že ak potrebuje divadlo a ono objektívne potrebuje rekonštrukciu a technickú pomoc potrebuje - aj nové vitráže?
No to je otázka, kde ja vždy narazím. Tak, ako si ľudia radi robia test Ficom. Ja by som spravila test Tisom. To divadlo bolo naplánované v období Slovenského štátu a keby sa v tom čase dokončilo, čo by na tých vitrážach bolo? Teraz sú tam partizáni, je tam kalenie ocele, rok päťdesiaty druhý, čo je jedno z najkrutejších období v histórii Československa, s najväčšími perzekúciami počtom mŕtvych. Tie vitráže dokumentujú budovateľskú dobu a keby sa to podarilo dostavať za slovenského štátu, čo by tam bolo?
Boli by tam insígnie. Ja osobne, keby som mala tú možnosť a viem, že teraz veľa ľudí nahnevám - ja by som ponechala jednu vitráž, ktorá by bola dokumentom doby a ktorá by nepropagovala režim potláčanej slobody, lebo jedna z tých vitráží je taká veselá dožinková a zanechala by som ju, samozrejme. Alexy bol skvelý autor, ale slúžil režimu tak ako veľká väčšina. Ja to teraz nehodnotím a nesúdim. Túto vitráž by som nechala a spravila by som súťaž medzi výtvarníkmi, ktorí sú schopní vytvoriť vitráže. Je to, mimochodom, princíp, akým spôsobom fungujú vitráže v kostoloch po celom svete. Takže máte šancu si pozrieť v Remeši Chagalla.
Zjavne je to pozvánka pre novú návštevu ľudí z Matice slovenskej, ktorí protestovali proti vašim krokom, odohrali sa vtedy aj fyzické ataky. Ako návštevníci, ktorí do toho divadla prídeme, vieme, že občas tam naozaj cítiť kanalizáciu. Rovnako boli sťažnosti, že v lete tam boli komáre. Je to stav nevyhnutnej rekonštrukcie?
Áno, to divadlo je nevyhnutné zrekonštruovať, mesto to vie. Mesto má naozaj veľmi schopnú projektovú kanceláriu, ktorá na tom pracuje. Pracujú na tom paralelne, odkedy tá nezisková organizácia vznikla. To znamená, že vo chvíli, keď sa divadlo dostalo spod správy BKIS, tak sa paralelne spustilo zakladanie inštitúcie a zároveň sanácia tej budovy, ale zatiaľ len v projektovej fáze.
Mesto dostalo tu budovu naozaj v katastrofálnom stave po Slovenskom národnom divadle, kde už vtedy bol asi 10- alebo 15-ročný investičný dlh. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Národné divadlo chcelo odísť, lebo už vtedy tá rekonštrukcia mala byť masívna. Potom mesto nechalo to divadlo chátrať ďalej. Nikdy doňho neinvestovali žiadne peniaze a vo chvíli, keď vzniklo DPOH(n.o.), tak sa spustil projekt. V tejto chvíli je dokončená projektová dokumentácia.
V tejto chvíli treba minimálne sedem miliónov na jeden zásah. Ak tých sedem miliónov bude, dá sa zasanovať základ a potom sa dá budovať to divadlo ďalej. Alebo či je mesto schopné nájsť objem zhruba 12 až 15 miliónov na jeden moment, zavrie ho a potom ho je schopná o dva tri roky otvoriť zrekonštruované.
Tak to je zjavne rozpočet niekoľkokrát prevyšujúci bežný ročný rozpočet samotného divadla. Viete si predstaviť, že by ste prišli do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava na nejaké predstavenie? Nesedeli by ste hore v ľavej časti na balkóne, ako vás bolo vidieť, ale by ste si kúpili v rámci toho dynamického vstupného, ako hovorí pani Fekete, vstupenku a sadli by ste si niekde dole a pozreli, ako sa divadlo posunulo - neposunulo, čo sa deje, čo sa udialo?
Samozrejme, ja naozaj nemám pocit horkosti v tom zmysle slova, že by som neprial niekomu inému, že to divadlo, niekam bude viesť. Naopak, ja si ho veľmi rada pozriem. Tak ako rada idem do divadiel, v ktorých som pôsobila predtým. Nemám s tým žiadny problém a dokonca si v rámci dynamického vstupného viem zakúpiť aj tú najdrahšiu časť tej vstupenky a budem veľmi držať palce všetkým, ktorí sa na tom divadle budú ďalej podieľať.
Ja chcem veriť, že tam zostane zamestnané gro tých zamestnancov, ktorí sú tam teraz, že nebudú vymenení. A ja veľmi rada za nimi prídem, lebo mám s nimi mimoriadne dobrý vzťah a budem im želať veľa šťastia, aby to dobre dopadlo.
Beata
Balogová
