Aj Anna Franková je súčasťou kvír dejín holokaustu. LGBTI+ ľudí vraciame do histórie, hovorí Hájková

LGBTI+ ľudia boli donedávna súčasťou dejín holokaustu len ako muži s ružovými trojuholníkmi. Medzi tisíckami svedectiev preživších nezazneli žiadne ich príbehy: ani mužov, ani žien. Nepoznáme ich mená, príbehy či prežívanie. Historička ANNA HÁJKOVÁ však navracia osudy kvír ľudí späť do histórie.

Postupne vypĺňa prázdne miesto, ktoré bolo zahalené tajomstvami a predsudkami. Aj v koncentračných táboroch totiž bola homofóbia, tá sa odtlačila do kníh, kde kvír ľudí opisovali ako pedofilov.

Vo svojej novej knihe Lidé bez dějin jsou prach, približuje príbehy piatich ľudí: Margot Heumannovej, Nathana Leipcigera, Anny Frankovej, Molly Applebaumovej, Jiřího Vrbu. Z ich príbehov nič nevynecháva.

Ani to, že Vrba spolupracoval s ŠtB, či to, že Leipcigera znásilnil jeho kápo. Do knihy zároveň dala aj romantické a nostalgické príbehy prvej lásky Anny Frankovej a Molly Applebaumovej.

„Snažím sa ukázať, že kvír ľudia tam boli. Zároveň boli súčasťou odboja, zažívali veľké lásky, pomáhali ostatným,“ hovorí Hájková.

Anna Franková 6. januára 1944 zapísala do denníka svoju kvír fantáziu. Spomínala, ako raz v noci prespala u kamarátky Jacque, bola veľmi zvedavá na jej telo, ktoré pred ňou vždy skrývala a túžila ju pobozkať. Ďalej opísala, ako vždy upadala do extázy, keď zbadala nahú ženskú postavu ako napríklad Venušu vo svojej učebnici dejín umenia.

„Keď vidím nahú ženskú postavu, ako napríklad Venušu v Springerových dejinách umenia, upadnem z toho zakaždým do extázy. Niekedy mi to pripadá tak podivuhodne krásne, že takmer nemôžem udržať slzy. Kiežby som tak mala priateľku! “ napísala.

Frankovej odsek bol však v origináli desaťročia cenzurovaný a mnohokrát ho nesprávne prekladali do iných jazykov vrátane češtiny a slovenčiny. Ako sa prehliada jej kvír rovina?

Keď si denník prečíta kvír dospelý človek, hneď si túto rovinu všimne. Ja ako tínedžerka som si nič podobné nevšimla, no to som ešte nevedela, že som sama kvír. Teraz však poznám mladých LGBTI+ ľudí, ktorým to hneď docvaklo.

Môže to byť preto, že neberieme kvír túžbu ako legitímnu, pokým nevidíme tabuľu s nápisom: Toto sú kvír dejiny.

Kanadská anglistka Cheryl Hannová, na ktorej práci veľa staviam, poukazuje na to, že Anna Franková je najznámejšia obeť holokaustu.

V našej spoločnosti berieme hlasy žien ako tie menej relevantné oproti hlasom mužov. Podmienka slávy Anny Frankovej je to, že i keď je dievča, nie je sexuálne konotovaná, pretože je ešte len dieťa. Tak ju aj vnímame a naše povedomie o nej pramení zo statusu nevinnej obete.

Pritom jej otec Otto Frank z knihy odstránil zmienky o jej menštruácii, no pasáže o jej túžbach ponechal. Ako to, že sa teda do prvého vydania nedostali?

Zakázané boli len v jednom holandskom vydaní z roku 1947. Odvtedy to vo väčšine vydaniach knihy je, keďže o tom rozhodoval Otto Frank.

Frank hovorieval, že to holandský vydavateľ urobil preto, lebo bol prudérny protestant. Keď kniha vyšla prvýkrát v Británii, Amerike, tak tam tie pasáže boli, i keď skrátené.

Zamerala som sa aj na komiksovú verziu denníka od Ariho Folmana a Davida Polonského. Najskôr ho v častiach rôznych južných štátoch USA zakázali, pretože všetko vizualizoval, a už nešlo len o text. Ak nemáte osemnásť rokov, tak sa k tejto verzii knihy nedostanete ani v knižnici.

Je zaujímavé, akým spôsobom si populistická pravica vytvorí svojho umelého nepriateľa, či to, čo sa nehodí a hodí do holokaustu. Zároveň je smutné, že i mnohé liberálne inštitúcie, ktoré zastrešujú tému Anny Frankovej, sa kvír témy boja.

Čiernobiela fotografia z pasu Anny Frankovej z mája 1942. (zdroj: Anne Frank House)

Poznáme tisícky svedectiev preživších holokaust. Prečo medzi nimi nezaznievajú takmer žiadne hlasy LGBTI+ ľudí?

Niesť svedectvo je sociálny akt. Je veľmi ťažké hovoriť o svojej biografii, keď sa „priznáte“ k niečomu, čo je vnímané zle, dehonestujúco či nečestne. Spoločnosť nám dáva jediný prijateľný naratív, ako hovoriť o niečom zlom, čo sme urobili – pokánie.

Ide o jednoduchý princíp: pozrite sa, urobil som niečo zlé, ale teraz som sa napravil a som lepším človekom.

Čiže povedať: áno, všetci si myslia, že homosexuáli v koncentračných táboroch boli zlí ľudia a ja som gej a som na to hrdý, je naratívne nemožné. Homofóbia v táboroch sa podpísala na homófobii preživších, tá sa odtlačila do kníh.

V nich ľudia často opisovali kvír túžbu ako pedofíliu. Tvrdia, že homosexuáli si v táboroch „prišli na svoje“, pretože mohli sexuálne zneužívať deti. Ide o klasický, homofóbny naratív, že kvír ľudia sú sexuálni devianti a kriminálnici. Podpísalo sa to aj na ďalších generáciách a na ich predstavách toho, čo sa dialo v táboroch.

V 90. rokoch Spielbergova nadácia, dnes USC Shoah Foundation, robila rozhovory približne s 50-tisíc preživšími. Niektorí sa pýtali na zlé správanie kvír ľudí v táboroch. Keď ľuďom položíme navádzajúcu otázku, tak ich manipulujeme. Preto keď sa spýtate, či je pravda, že lesbické väzenkyne boli najhoršie, je ťažké povedať, že ste v tábore prežili svoju prvú, veľkú lásku so ženou.

Vo svojej práci uvádzate, že homofóbia viedla k vymazávaniu hlasov kvír obetí z archívov. Ako sa vám podarilo nájsť tieto hlasy umlčaných príbehov?

Zo začiatku som si myslela, že budem robiť archeológiu straty – nájdem pár zmienok o kvír ľuďoch, ktoré budú homofóbne, a nejakým spôsobom o nich napíšem článok alebo spravím prednášku.

No v bádaní som sa nezastavila. Našla som množstvo materiálov. Mala som šťastie, že som sa zoznámila s Margot Heumannovou, s ktorou som spravila rozhovor. Ide o prvý prameň v prvej osobe lesbickej židovskej ženy, ktorá prežila koncentračný tábor.

Rovnako benefitujem z obrovskej solidarity kolegov po celom svete, ktorí keď na niečo s kvír tematikou narazia, ozvú sa mi.

V knihe sa venujete piatim príbehom: Margot Heumannovej, Nathana Leipcigera, Anny Frankovej, Molly Applebaumovej, Jiřího Vrbu. Prečo práve tieto príbehy?

Premýšľala som nad tým, aké príbehy vyberiem. Rozhodla som sa, že chcem, aby kniha bola akými úvodom pre ľudí, ktorí majú o tému záujem. Máloktoré príbehy sú také pútavé a zaujímavé ako tie, ktoré sa týkajú mladých ľudí, ktorí zažívajú prvé lásky a objavujú samých seba.

Chýbajú nám totiž príbehy mladých kvír ľudí. Túto tému otvára aj seriál Heartstopper, ktorý je v súčasnosti taký populárny.

Ak by som knihu začala ťažkými témami sexuálneho obťažovania či vynútenými vzťahmi, odradila by som začiatočníkov v tejto téme. Musím im totiž ukázať, prečo ide o príbehy, ktoré sa týkajú nás všetkých. Vybrala som si príbehy piatich tínedžerov a nechcela som dejiny sentimentovať.

Preto ste do knihy dali všetko?

Áno. Aj to, že Jiří Vrba neskôr spolupracoval s ŠtB, či to, že Leipcigera znásilnil jeho kápo (kápovia boli dozorcovia z radov väzňov, pozn. red.). Kápovia totiž často dokazovali ostatným svoju moc tým, že si našli veľmi mladých väzňov, ktorí nemali ani osemnásť rokov, a nútili ich do závislého sexuálneho styku.

No dala som do knihy aj romantické a nostalgické príbehy prvej lásky Anny Frankovej a Molly Applebaumovej.

Príbeh Margot Heumannovej zasa ukazuje, ako jej láska a city ku kamarátke Dite zachránili život a pomohli jej prežiť holokaust. Dá sa v tomto prípade hovoriť o šťastnom príbehu?

Jej príbeh aj Vrbov sú na svoje pomery šťastné. Pokým sa však nedržíme len príbehov Židov, tak film režiséra Magnusa Gerttena Nelly & Nadine ukazuje skutočný príbeh dvoch nežidovských odbojárok. Jedna bola deportovaná z Francúzska a druhá z Belgicka. Stretli sa v koncentračnom tábore Ravensbrück a odišli z neho ako pár. Žili spolu šťastne až do smrti.

Margot Heumanová a Dita Neumannová na Ditinej svadbe v roku 1956. (zdroj: rodina Margot Heumanová)

Ako sa počas nacistického Nemecka vnímala iná, ako väčšinová orientácia?

Nacisti budovali svoju utopickú predstavu spoločnosti, v ktorej majú ľudia predpísané svoje gender úlohy: muži sú maskulínni, pracujú, ženy rodia deti, starajú sa o domácnosť a rodiny sú oddané Adolfovi Hitlerovi.

Kvír ľudia narušujú tieto genderové očakávania a úlohy. Boli tak automatickými nepriateľmi, aj keď boli nacisti, ktorí boli vo svojom súkromí kvír.

O LGBTI+ ľuďoch v koncentračných táboroch vieme, že nosili ružový trojuholník. Kvír ľudia mali aj iné označenia?

Ružové trojuholníky mali len muži. Ženy, ktoré boli kvír, boli poslané do koncentračných táborov pod inými zámienkami. Mali napríklad čierny trojuholník, ktorý nosili najčastejšie Rómovia a Sintovia a označoval „asociálov“, zelený trojuholník ako „zločinci“ či červený pre politické väzenkyne.

Zelený trojuholník mali aj muži, ktorí boli viac ako trikrát trestne stíhaní za svoju orientáciu. Veľká časť ľudí, ktorí boli v táboroch a mali kvír túžbu alebo skúsenosť, sa v nich ocitli z iných dôvodov.

Margot Heumanová a Anna Hájková v roku 2018. (zdroj: Archív A. H.)

Aké bolo ich postavenie v táboroch?

Musíme najskôr rozlíšiť, koho myslíme pod pojmom kvír ľudia: či ide o ľudí, ktorí sa identifikujú ako lesby a gejovia, alebo o ľudí, ktorí sa podieľali na kvír aktivitách.

Prvá skupina bola úplne dole v táborovej hierarchii, stala sa terčom homofóbie. V koncentračnom tábore Buchenwald ich napríklad posielali na smrť do brutálnych kománd. Do tábora Mittelbau-Dora ich poslali toľko, že po nejakom čase sa stali muži s ružovými trojuholníkmi kápami, čím mali všetci kvír muži trochu lepšie podmienky.

Pri svojej práci som prišla na to, že aj spoločenstvo väzňov bolo homofóbne, no nešlo o pokračovanie homofóbie nacistov, ale bola ich vlastná.

Potom tu máme druhú časť kvír väzňov. O nich je moje kniha. Zoberte si Margot Heumannovú. Nebola deportovaná pre svoju orientáciu, no zúčastňovala sa na kvír aktivitách. Chvíľu ju aj ostatné väzenkyne ohovárali, no nemalo to na ňu veľký vplyv.

Spomínate termíny ako kvír túžba či skúsenosť. Ako ste s nimi pracovali?

Kvír je v ponímaní moderných historikov a historičiek zjednocujúci pojem pre tých, ktorí sa nesprávali heteronormatívne či ako väčšinová spoločnosť. Nejde len o to, po kom človek túži, no ako sa zároveň identifikuje.

Najväčšia vedecká revolúcia ohľadom kvír dejín je, že sme sa odpútali od hľadania sexuálnych identít a viac sa zaujímame o to, ako sa ľudia správali a čo robili. Je to niekedy ťažké vysvetliť ľuďom staršej generácie.

Zároveň vtedy nebolo príliš známe a bežné slovo kvír.

Rozprávam sa s druhou alebo s treťou generáciou, ktorá spomína na svojich ujov, tety, rodičov či starých rodičov. Ide o ľudí, ktorí vedia, čo znamená slovo kvír.

Snažím sa používať jazyk, ktorý nesúdi, je inkluzívny a nebude akademickou hatmatilkou. Niektoré pasáže som prepisovala niekoľkokrát. Knihu som rozoberala nielen s akademickou obcou, ale aj s priateľmi, ktorí sú novinármi.

Na rozdiel od nemeckej historiografie sa nebojím používať termíny, ktoré sa v danom období nepožívali.

LGBTI+ ľudia boli donedávna súčasťou týchto dejín len ako muži s ružovými trojuholníkmi. (zdroj: Marko Erd/SME)

Prečo?

Mojím argumentom je, že ani ľudia v roku 1350 nehovorili „Aké máme dnes krásne stredoveké ráno“. A i tak dnes hovoríme o stredovekých dejinách, máme katedry stredovekých dejín.

Hovorili ste o homofóbii v koncentračných táboroch. Zároveň vo vašej knihe spomínate, že sa nevylučovalo, ak bol niekto žid aj gej, pričom takéto delenie bolo vtedy silným naratívom.

Mohli byť oboje. Je to veľmi zaujímavé, že dodnes existuje kategorizácia obetí na tie, ktoré si to nezaslúžili a zaslúžili. V Nemecku sa začína diskusia meniť, v Česku a na Slovensku zatiaľ nie.

Čítala som knihy kolegov, kde písali o ľuďoch, ktorí sa dostali do tábora, stali sa z nich kápovia a podieľali sa na veľkej brutalite. Po vojne dostali mimoriadny súd a boli odsúdení na vysoké tresty. V súčasnosti o nich kolega píše ako o beštiách.

Mne pripadá nevhodné takto písať o obeti Adolfa Hitlera a predovšetkým nie je našou úlohou z pozície historikov súdiť dejiny.

Druhá svetová vojna a holokaust zanechali na židovských dejinách smutný odpor voči kvír ľuďom, ktorý pred vojnou nebol. Keď som pred desiatimi rokmi začala pracovať na tejto téme, všimla som si, že sa ľudia tvárili, akoby všetci Židia boli heterosexuálni a všetci LGBTI+ ľudia boli Nežidia.

Čo vás priviedlo k štúdiu a výskumu tejto témy?

Úprimne, príliš som nad tým nepremýšľala. V roku 2013 som publikovala väčší článok o sexualite počas holokaustu a ako bola táto téma na okraji záujmu verejnosti. Pripadalo mi zaujímavé ju viac rozviť, a tak som sa pustila do písania knihy.

Narazili ste počas písania na nejaké prekážky?

Bolo to náročné. Automaticky očakávame medziľudskú solidaritu a etické lekcie od tých, čo prežili holokaust. No zabúdame na to, že boli hlavne ľudia. Ako povedala známa spisovateľka, Židovka a preživšia holokaust Ruth Klüger, Osvienčim naozaj nebol žiadnou etickou školou.

Obete a tí, čo prežili koncentračné tábory, boli aj rasisti, xenofóbni či homofóbni, no boli medzi nimi aj skvelí ľudia, tak ako všeobecne v našej spoločnosti. Ja som z tretej generácie Židov, čiže som to vnímala na svojich starých rodičoch.

Keď robím výskum a oslovujem ľudí, a zháňam potrebné materiály, niektorí ľudia sú ochotní, iní zasa nie. Ďalší si ma zasa preklepnú a kývnu na rozhovor. No stretla som sa aj s tým, že mi niekto povedal, že „teplí ľudia nie sú dobrá historická téma“.

Nate Leipciger niekoľko mesiacov po oslobodení. (zdroj: Azrieli Foundation)

V knihe sa pýtate, či je možné hovoriť o holokauste z kvír perspektívy. Dá sa to?

Áno. Postupne navraciame kvír osudy do dejín. Pripomínajú nám, aby sme sa zamysleli nad čiernobielym vnímaním našej histórie. Zopakujem len staré známe: dejiny píšu víťazi. Preto v nich bohužiaľ nie je priestor pre všetkých.

No čo ak napíšeme dejiny tak, že spravíme priestor pre všetkých ľudí a necháme čitateľov a čitateľky premýšľať, ako sa správali? Nebudem glorifikovať kápov, ktorí sexuálne zneužívali chlapcov, čo je samo osebe strašné. Dôležité sú otázky, ako k tomu došlo, aké bolo okolie, čo si o tom mysleli jednotliví ľudia.

Ľudia by totiž mali premýšľať. Pretože tak, ako je často problematická a veľmi heterogénna naša spoločnosť, také sú aj naše dejiny. Keď dáme priestor inkluzívnejším, ambivalentnejším a problematickejším dejinám, spraví to z nás lepšiu demokratickejšiu spoločnosť.

Aký vplyv môže mať pochopenie kvír histórie holokaustu na súčasné diskusie o LGBTI+ právach a pamäti holokaustu?

Dovolím si byť trochu patetická. Ľudia si neuvedomujú, ako sú moderné dejiny dôležité a že nám dodávajú legitimitu. Rovnako ako keď slovenský premiér Robert Fico na výročie oslobodenia Bratislavy spod fašistickej okupácie kladie na počesť padlým vojakom vence a spoločne s Danielom Bombicom či časť populistickej pravice sa snaží tvrdiť, že slovenský štát nebol „taký fašistický“.

Podobné činy určujú, ako sa chápeme, kto sme a čo je správne a čo je zlé. Ak by ste sa ma spýtali pred pätnástimi rokmi, či očakávam, že v roku 2025 budem vysvetľovať, prečo bol fašizmus zlý, povedala by som, že ste sa zbláznili.

Holokaust do určitej miery definuje, kým dnes sme. Ide o hroznú a zároveň významnú udalosť našich dejín. LGBTI+ ľudia boli súčasťou týchto dejín len ako muži s ružovým trojuholníkom. Snažím sa ukázať, že kvír ľudia tam boli, boli súčasťou odboja, zažívali veľké lásky, pomáhali ostatným.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Fakty? Nič také Tiso nikdy nepotreboval. Čo sa dialo v jeho cele poslednú noc? Čítajte 

Čo vám kniha dala?

Zasmejem sa a poviem, že vrásky a návštevu Bratislavy. No pred rokmi som si uvedomila, že mám dobré miesto na elitnej univerzite, milujúcu manželku a v pracovnom živote som dosiahla všetko, čo som chcela.

To všetko ma motivuje, aby som ako historička holokaustu dala spoločnosti všetko, čo môžem. Preto som knihu napísala a preto budem písať aj ďalšie.

V téme sa vyznáte, dlho sa jej venujete. No bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Už dávno som sa zaoberala sionistickým učiteľom mládeže Fredom Hirschom. Zistila som identitu jeho partnera, napísala som o ňom. Dlhodobo som interpretovala mienku o tom, ako Hirsch sexuálne obťažoval chlapcov a mladých mužov koncentračnom tábore, ako homofóbny naratív.

Potom ma jeden americký novinár upozornil, že ak máme veriť všetkým obetiam násilia, znamená to veriť aj tým mužským. Čiže, keď som mala svedectvo chlapca v prvej osobe, ktorý hovoril o tom, ako ho Hirsch obťažoval, tak mu musím veriť.

Dlho som nad tým premýšľala. Uvedomila som si, že musím písať o Hirschovi na základe toho, aký bol: hrdina, narcista a človek, ktorý obťažoval mladých ľudí a nemyslel si, že to je problém.

Teraz som v kontakte so synom Tomáša Fantla, ktorý bol obeťou Hrischovho obťažovania. Ospravedlnila som sa mu, on to akceptoval a súhlasil, že v ďalšom vydaní knihy použijem meno jeho otca.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné