Všetci máme pred očami priam archetypálny obraz dvoch junákov, ktorí za ruky držia dievčinu a lejú na ňu vedro vody. Alkohol, korbáč a kopa jedla. Tradičný obraz Veľkej noci.
Veľkonočné zvyky sa rokmi menili a rozhodne neplatí, že mali násilnú podobu. Tridsiate roky dvadsiateho storočia však priniesli zmeny, ktoré obraz osláv Veľkej noci tak trochu pokazili.
V ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou o zvykoch Veľkej noci hovorila etnologička KATARÍNA NÁDASKÁ, ktorá odmieta hru na to, že pravý Slovák musí milovať tradície v ich folklórnej podobe.
V ARÉNE s Katarínou Nádaskou zaznelo:
- či má Veľkonočný pondelok aj cirkevný, nie iba pohanský pôvod
- či sa dievčatá oblievali vedrami studenej vody a šibali korbáčmi
- čo je „písanka“
- ako vznikla veľkonočná voňavka
- či sa muži mohli opiť
- prečo je hľadanie vajíčok staronovým zvykom a nie americkým importom
Pani Nádaská, tešili by ste sa, keby v pondelok prišli nejakí junáci a pooblievali vám celú kuchyňu?
Ja už som mimo obliga a to treba teda zdôrazniť. Tento zvyk bol pôvodne v svojej prapodstate určený pre slobodnú mládež.
A slobodná mládež sú vlastne aj nevydaté ženy do nejakej štyridsiatky? Či to už neplatí?
Slobodná mládež sú takí, ktorí nemajú životného partnera. Ale keď sa zamyslíme nad tým a trošku to vnímame z historického hľadiska, tak niekedy sa aj manželstvá uzatvárali skôr, že dievča sa začalo dievčiť po prvej menštruácii, čiže 15-, 16-ročné.
Mládenci sa tiež 16-, 17-roční sa ženili, tak je to celkom pochopiteľné, že čo mám na mysli pod pojmom slobodná mládež.
Mení sa vnímanie Veľkej noci na Slovensku?
Za socializmu to boli sviatky jari. Nepoužíval sa termín Veľká noc. Do popredia sa dávalo práve to šibanie a polievanie dievčat. Sú to kresťanské sviatky a šibačka a polievačka a Veľkonočný pondelok je síce sviatok, ale nie kresťanský a jeho korene môžeme vystopovať naozaj hlboko v dávnej minulosti.
Oblievačka a šibačka už od zmŕtvychvstania?
Existuje tu taká polemika, či sa Veľkonočný pondelok spája s cirkvou, alebo nie. Od Ježišovho hrobu vraj utekali ženy a hlásali, že hrob je prázdny a Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, toto nevyhovovalo rímskym vojakom, ktorí nervózni tieto ženy polievali. To je jedna z cirkevných interpretácií. Je to pravda?
Druhá cirkevná interpretácia je, že zobrali tie bičíky a rozháňali ich, aby sa nezdružovali a nerozprávali presne o tom, že rímski vojaci ten hrob neustrážili a bol tam pochovaný Ježiš Kristus, ktorý bol rebel.
A naraz sa stalo niečo také, že hrob bol prázdny, ťažká skala odvalená. Ako sa hovorí, každý si to svoje chváli.
Ja som sa s tým tiež stretla. Neviem presne, kde má toto rozprávanie korene, ale je to vysvetlenie na kresťanskej báze. Avšak z odborného historicko-etnologického pohľadu môžeme povedať, že šibanie slobodných dievčat má korene u Slovanov, ale nielen tam. Spomeniem starých Rimanov, ktorí slávili tiež takto na jar sviatky, ktoré sa nazývali Lupercalia. Zo slova „lupus“ – vlk.
Slobodní rímski mládenci si dali na seba masku vlka alebo sa naháňali po Forum Romanum a po uličkách a slobodné dievčatá mali v rukách tie rímske bičíky, teda celé z kože a tiež ich tak poštipkávali. A prečo? Všetky tie staroveké národy slávili takýmto spôsobom jar.
Jar bola nový život plodnosť. Je to vlastne taká trošku aj erotická hra medzi tými mladými ľuďmi.
Zvyk šibania a polievania je veľmi krásny. Je až romanticky, nádherný. Len my sme si ho tak spotvorili postupne. Mládenec, ktorý tiež bujnie, tá miazga života v ňom, všetko nám pekne kvitne. Tak vlastne tým prútikom – pôvodne to bol vŕbový prútik z rakyty – jemne sa dotkol rúk dievčiny, aby teda ju tak prebral po tej zime dlhej, aby tie ruky jej slúžili dobre počas roka v práci, bokov sa jej dotkol, aby keď príde čas, porodila veľa zdravých detí a nôh, aby tie nohy ju dobre niesli do tanca, aj do roboty. Dievčatá museli tiež pracovať.
... a dostal kraslicu...
Oni takýmto spôsobom cez symboliku prenádherne komunikovali, a preto tým darom od dievčaťa je kraslica, vlastnoručne nádherne zdobená. Ktorá mala najkrajšie zdobené kraslice, tak na ňu pozeral, že aká je šikovná, čiže bola to vec cti, prestíže, aby kraslice boli zdobené. Vajíčko je symbol zase jari, nového života.
Opäť tá nádherná symbolika. On ju preberie zo zimného spánku a zároveň jej tým hovorí, že môže byť jeho manželkou alebo partnerkou a ona mu za to dá nový život v krásnej symbolike vyzdobeného vajíčka.
A ešte taká zaujímavosť. Na východnom Slovensku sa kraslice nielen maľovali, čiže oblepovali so slamou, alebo sa vyškrabkávali zo skla a podobne. Tých techník bolo veľa, ale boli tam aj takzvané písanky. Napísala napríklad: „Janíčko môj, v srdci ťa nosím. Alebo Janíčko môj, rada ťa vidím.“
To už hovoríme o období, keď dievčatá vedeli písať.
To sa bavíme o nie takej dávnej dobe, povedzme o tom osemnástom devätnástom storočí.
Všetky nešikovné dievčatá, ktoré nevedeli vytvoriť pekné vajíčko, mali nejaké možnosti nápravy?
Vedeli všetky, pretože nielen dievčatá, ale aj ženy boli neskutočne šikovné. Veď tak nám vznikali výšivky na ľudovom odeve, že šikovná, kreatívna žena nakreslila ornament. Všetky sa zhŕkli, povedali, berieme a ideme vyšívať. To je tá kolektívna tvorba.
Tie dievčatá boli od detstva vychovávané nielen k tej práci, ale aj k tomu, aby vedeli variť, ale vlastne aj k tomu, aby si pestovali tú svoju kreativitu. A tá bola naozaj veľmi, veľmi silná.
Za hranicami korbáče a vedrá prekvapujú
Zo zahraničia sa niekedy na nás pozerajú cez zvýšené obočie, keď povieme, že tu oblievame dievčatá a šibeme ich korbáčom. Takýto typ zvyklostí, ktoré môžu niekomu evokovať násilné prvky, nie je bežný vo svete. Alebo áno?
Tak nikde sa to nezachovalo. Neskutočne ma fascinuje, že ten zvyk je starý niekoľko stoviek rokov a zachoval sa. Ale, samozrejme, napriek tomu, že hovoríme, že zvyky sú najstabilnejšou zložkou v tradično-ľudovej kultúre, oni sa menia a vidíme, ako sa to zmenilo, napríklad v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v mestách.
Bola nejaká náhrada práve v mestách? Ja som sa kdesi dočítala, že napríklad práve z miest prišiel zvyk na Veľkonočný pondelok piecť bábovku a niektoré typy koláčov.
Áno. Tam, kde sa šibalo v mestách, tak napríklad sa vymyslela alebo vznikla voňavka. Niekde tam z Dunaja ťahať vodu vo vedrách by bolo pomerne bizarné. Tak mládenci si pripravili svoje vlastné voňavky, pekne vyluhovali kvety – to sú také tridsiate roky dvadsiateho storočia. A potom na to nabehli aj drogisti a ponúkali nejaké špeciálne voňavky.
Začalo sa to teda akýmisi macerátmi?
Áno, začalo to prírodnými macerátmi, ktoré si robili chlapci, aby nemuseli dievčatá oblievať v tých domoch. Predsa sa to tak nehodilo, ale pekne ich decentne postriekali voňavkou. Ale na tom vidieku to pretrváva stále. Zvyk je síce prastarý a veľmi pekný vo svojej podstate, ale dnes sme ten zvyk tak sprznili.
Čo sme pokazili?
Jednoducho, veľmi sa to zmenilo. Tie tridsiate roky 20. storočia priniesli napríklad aj to, že začínajú chodiť šibať malí chlapci a im sa, samozrejme, dávali už aj nejaké drobné haliere, peniaze. Čiže výsledok vidíme dnes, že teda malí chlapci nechodia šibať kvôli krasliciam, ale kvôli celkom dobrému finančnému obnosu, ktorý dostanú, keď si vyšibú celú rodinu a spolužiačky.
Vieme, že na západe sa šibalo a používali sa tieto vyrobené voňavky a na východe sa skôr polievalo. Vidíme tie obrazy šibania dievčat s veľkými korbáčmi. A mnohé ženy prichádzajú s názorom, že to má isté násilné prvky. Dokážu to aj muži odfiltrovať, že historicky to je jemné pošibanie a nehovoríme tu o niečom, čo evokuje mlátenie žien?
Pôvodne to mal byť ten vŕbový prútik, pretože ten magický dotyk, to je mágia dotyku. Mágia dotyku znamenala, že aby sa jej nedotkol priamo, tak vlastne použil na to vŕbový prútik, ktorý je jeden z prvých, čo má na jar plnú miazgu.
Ale my hovoríme o malom prútiku, ktorým sa muž dotkne ženu, a žiadne metrové korbáče, ktorými sa tá žena vyšľahá. Je to takto?
To je ten posun tej tradície, veď o tom sa stále rozprávame. Vidíte, že tradícia sa posúva. Teraz na západnom Slovensku si mládenci, chlapci kedysi plietli so sebou šibáky. Oni boli napríklad troj-, štvormetrové.
S tým nemôžete veľmi ublížiť, ale to bola zasa vec prestíže, pretože za tú šibačku tá dievčina mu dala tú kraslicu a ešte mu aj uviazala stužku na ten šibák.
A na Veľkonočný pondelok večer bola prvá taká zábava pre mládež po tom pôste. Tak mládenci, zase vec prestíže, a ja mám najviac stužiek a ja mám najdlhší šibák. Ja som už videla, že aj zo všelijakých „bužíriek“ (rúry) a podobne. Alebo nejaké drôty posplietané a s tým, keď vás niekto buchne, tak môžete ísť k lekárovi.
Vôbec historicky – bol niekedy prítomný prvok násilia, ktoré sa, žiaľ, spája so slovenským vidiekom, s históriou, kde ženy naozaj čelili nejakému domácemu násiliu? Alebo to teraz vnímame skôr preto, lebo sme ženy žijúce v nejakom období zcitlivovania?
Pôvodný aspekt určite nie je násilný, ale to, že sa to nedá, samozrejme, vylúčiť. Keďže sme hovorili, že tam býva aj pohostenie a alkohol, že teda potom už nepoznajú niektorí mládenci mieru. Takže toto môže byť naozaj veľmi nepríjemná vec. A rovnako je to s tou vodou, lebo to je len vec zvyku, že západné Slovensko, tam prevládalo to šibanie so šibákmi. Zase na východnom Slovensku prevládalo kedysi tradičné polievanie živou vodou, čiže preto to mala byť voda z potôčika alebo z rieky, kde sa pokropí, aby som bola presná, prebudenie dievčaťa zo zimného spánku.
A ako to vlastne vyzeralo s tým pokropením? Lebo vodu nejako musíte preniesť. Tu máme nejaké archetypálne obrazy, ako mládenci držia dievčinu, ktorá sa mece a oni ju polievajú ľadovou vodou a podobne. Niekde je ešte stále sneh, keď je Veľká noc v marci. Ako sa to teda robievalo a nemalo to opäť nejaký prvok agresivity?
Tá voda sa nosila vo vedre a bol hrnček, ktorým sa pokropila. Ešte teda taký detail, keď sa bavíme o šibačke a polievačke. Pôvodne sa chodievalo za šera. Šero bol magický čas. Odchádzala noc, ale pomaly sa približoval deň. Čiže žiadne také, že sa chodí o 10., 11., 12. hodine šibať.
Keď som si robila výskumy na východnom Slovensku, kde je tá tradícia veľmi živá, mnohé dievčatá mi hovorili, že ony sa tešia. Pre nich to je zasa vec prestíže. Keď sa neprezlečiem 12-krát, ako keby som ani nebola vypolievaná.
Občas sme to tak v deväťdesiatych rokoch vnímali. Ale zasa na druhej strane, mnohé dievčatá sa naozaj cítili veľmi trápne čakajúc rôznych susedov. Tým chlapcom to bývalo rovnako trápne.
To je vec názoru a pohľadu. Šibačka je aj o tom, že tí nositelia sú rôzni folkloristi. Čiže idem vyšibať kamarátku zo súboru, vypolievať ju. Na vidieku ešte chodia aj chlapci niektoré spolužiačky a potom v rámci rodiny, čiže je to taká príležitosť stretnúť sa. Na hornej Nitre najväčšie čakateľky na šibačku sú dámy 70+.
Na jednej strane sa staré mamy tešia z vyobliekaných vnúčikov, ale ako k tomu pristupujú povedzme tí mladí ľudia, ktorí dnes majú 20, 25 rokov? Čo hovoria výskumy?
Na vidieku stále tí ľudia žijú v takom v takých komunitách, ak majú dobré susedské vzťahy, tak sa chodí šibať všetky ženy na celej ulici. Máme mladých ľudí, ktorí nedajú na šibačku a oblievačku dopustiť. Mnohí mladí tiež tam nejdú preto, aby dostali dve eurá.
Čiže nie je pravda, že by tie zvyky ustupovali?
V mestách nám tieto zvyky ustupujú, ale oni v mestách ani neboli dominantné, Nemôžeme to tak paušalizovať, že teraz celý vidiek berie korbáče a vedrá.
Skôr narážam na to, či máme nejaké výskumy, ktoré potvrdzujú rozhorčenie rôznych nacionalistov, že sa odvraciame od slovenských tradícií. Teda, kto nešibe a nepolieva, nie je pravý Slovák.
To nemá s pravým Slovákom veľa spoločného. Teraz sme si hovorili, že veľmi podobné zvyky boli aj v antickom Ríme.
Našli sme ich u Keltov, Germánov. Je to vlastne oslava jari a plodnosti tak prírody, ako aj žien a mužov. Ten zvyk je známy veľmi dobre aj na Morave, čiastočne v Čechách, čiastočne v Poľsku, čiastočne u východných Slovanov. Čiže zase nie je to niečo také špecifické, naše slovenské, ale je to veľmi milé, že sa nám tento zvyk zachoval.
Ja mám niekedy z toho veľmi zlý pocit, pretože aj z krásneho zvyku si dokážeme urobiť frašku. Kedysi sa pálili jánske ohne, teraz som sa stretla s tým, že ľudia, ktorí práve sa možno bijú do hrude a tvrdia, že „ja som Slovák, kto je viac“, tak donesú fúru pneumatík a zapália to tam. No tak čo je na tom akože národné.
Folklór okolo folklóru
Vidíme aj u niektorých politikov, že na verejné zhromaždenia alebo povedzme do parlamentu, prídu v kroji. Nie je to také umelé vnášanie folklórnych prvkov?
Toto bolo aj za socializmu. Nie je to nič nové. Viete, že za socializmu boli také tie kašírované folklórne vystúpenia niektorých folklórnych súborov pomaly aj súčasťou otvárania zjazdu Komunistickej strany Slovenska. Čiže nie je to nič nové. Aj dnes máme politikov, politické strany, ktoré brnkajú na tú strunu folklóru.
Aj na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí majú úctu k svojmu folklóru. To znamená, že máte ľudí, ktorí sú hrdí na dedinku, z ktorej pochádzajú. Snažia sa, ak tam žijú, robia výskumy, aby zistili, aké špecifické tance, piesne, aký ľudový odev tam bol a aké ľudové rozprávania sú tam prítomné.
To je úžasné, pretože ide o výskum toho pravého folklóru a to môžu robiť presne ľudia, ktorí odtiaľ pochádzajú. Sú na to hrdí.
Ale nie je to asi to ostentatívne odmietanie nového a nových vplyvov...
Však fajn, keď aj prídu oblečení v slávnostnom ľudovom odeve do parlamentu, v poriadku, ale to ustrojenie by malo byť také, ako má byť. No a sme svedkami skôr situácie, že „každý pes iná ves“.
O čom sa bavíme? Je to na smiech, fraška. A myslím, že toto každý súdny človek, ktorý nás počúva, nehovoriac už o folkloristoch, si vie urobiť ten obraz.
Germánsky zvyk hľadania vajíčok
Ako to máme s prenikaním nových zvyklostí – zajac, ktorý roznesie vajíčka a my potom chodíme s deťmi a tieto vajíčka hľadáme? To je niečo, čo tu nebolo v deväťdesiatych rokoch a ani pred dvadsiatimi rokmi. Prišlo to ako nové a niektorí tento zvyk odmietajú tak, ako sa na začiatku odmietal Valentín. Je to veľmi pekná tradícia zvlášť pre deti, ako k nej pristupovať?
No a to je presne to, o čom sme sa rozprávali, že či existuje nejaká náhrada za to šibanie a polievanie. Tento zvyk hľadania veľkonočných zajačikov a vajíčok je germánskym zvykom.
V časoch Habsburgovcov sa udržiaval v aristokratických kruhoch. V záhradách sa schovávali rôzne sladkosti, zajačikovia a podobne.
Také milé drobnosti pre tie deti, pretože v nemeckých oblastiach nepoznajú šibačku a polievačku. Rovnako jedlá. To sú veci, ktoré prichádzajú cez šľachtickú kuchyňu do meštianskej a nakoniec zakotvili aj na tej vidieckej kuchyni. Čiže tento zvyk bol známy, je náš európsky a trošku ho prebrali Američania s takou patričnou dávkou komerčnosti.
Za posledných 10 rokov v mestách je to presne tá náhrada za šibanie a polievanie, ktoré tu ustupuje. Prichádza toto hľadanie tých veľkonočných zajačikov a vajíčok. A presne to, ako ste sa vy pýtali, že a čo na to teda tie mladé ženy? Krásna akcia, kde deti a mladé mamičky chodievajú a nejedna mi povedala - toto je správne, nikdy nebudem svojmu synovi hovoriť niečo šibačke a polievačke. Hľadanie drobností bolo aj v stredoveku, ale teda nebolo to na našom území.
Mláďatá na tanieri
A čo taká veľkonočná kuchyňa?
U nás bola kedysi tradícia – na Veľkonočnú nedeľu sa jedlo, pečené kozliatko alebo pečené jahňa. Kresťanstvo vychádza z judaizmu.
Hovoríme o obetnom baránkovi...
Aj Kristus sa symbolicky znázorňuje ako baránok. Bolo to typické jedlo na Veľkonočnú nedeľu. Potom sa to vytratilo a zasa nám prichádza z tých aristokratických kruhov, kde Veľká noc bol veľký sviatok. Tam sa piekol nádherný piškótový alebo iný lahodný baran vo veľkosti tohto stola nainštalovaný s pastiermi, s pašou.
Proste to bolo nielen jedlo na pozeranie, ale naozaj aj na jedenie nádherné a postupne do meštianskej kuchyne. Potom sa baránok z piškótového cesta zmenšil.. Dnes to už poznáme vlastne všetci, čiže skôr už málokto si dnes dá pečené jahňa.
Nie je trochu bizarné, že očakávame príchod na svet rôznych mláďat vrátane jahniat, aby sme vzápätí nejaké obetovali na veľkonočný stôl?
Je to tradícia. Keď sa pripomína Pascha židovská Veľká noc, čo je vlastne slávenie, keď Židia odchádzajú z egyptského zajatia a faraón ich nechcel pustiť. Je tam 8 rán. A práve posledná rana bola tá, že príde anjel smrti a všetko prvorodené vyhubí.
A aby sa to v tých židovských rodinách nestalo, tak mali obetovať baránka, mäso zobrať na cestu a krvou potrieť veraje dverí. Toto je tá symbolika, na ktorú potom nadväzuje aj kresťanstvo, a preto jahniatka sa konzumovali ako také veľkonočné jedlo.
Veľkonočná opica? V minulosti „na hanbu“
Alkohol. My dokonca v súčasnosti stále máme na Veľkonočný pondelok aj posilnené policajné hliadky. O čom je vlastne zvyk nalievať si v tento deň ešte aj predpoludním? Vieme, ako to potom vyzeralo u tej štvrtej, piatej dievčiny. Prečo sa všetky takéto sviatky spájajú s obrovským množstvom alkoholu?
Naozaj v tom devätnástom storočí sa tiež ponúkalo, ale to bola zase vec hrdosti a cti. Ak prijmem ten kalíšok, teda ako pohostenie, tak do takej miery, aby večer, aby ten mládenec vládal ísť na večernú zábavu a aby tam patril medzi tých najlepších tanečníkov. Pokazilo to dvadsiate storočie.
Čiže nebolo zvykom pred dvadsiatym storočím nalievať do jednej nohy, do druhej a ešte aj kapurkovú pri odchode?
Bola by to strašná hanba, keby sa mládenec v nejakom podnapitom stave dostavil k dievčine. Po pôste na Veľkonočný pondelok bola tá tancovačka dlho očakávaná. Stále hovorím, že tie zvyky sú nádherné. Ale čo sme z nich urobili? Ten paškvil, to je naša kolektívna vizitka.
V škôlkach aj v školách sa s týmito sviatkami pracuje veľmi intenzívne . Deti sa vrátili k tomu, že sa vynáša Morena, že zdobia vajíčka a podobne. Čiže akýsi vzťah k tej tradícii tu je pestovaný systematicky. Ako podľa vás budú tie sviatky vyzerať možno o tridsať rokov?
Ja som optimistka, badám takú obrodu ako návrat ku koreňom, ale nie je to taký falošný návrat. Ono naozaj závisí, že ak sa aj detičkám v škôlke učiteľky venujú a majú ony nejaké vedomosti a nebudú im tvrdiť, že Morena bola bohyňa, lebo to tak nebolo a naučia ich naozaj veci, ako boli, tak tie deti môžu mať naozaj fantastický vzťah k tradíciám. Tie tradície sú súčasťou našej histórie.
Máme aj také tradície, že na Zelený štvrtok sa niekedy dievčatá chodili česať pod vŕbu, aby mali krásne dlhé vlasy, lebo je také úslovie „Vlasy sú koruna krásy“ a slobodné dievča- jej status, mal by byť taký, že nádherné dlhé vlasy, krásne lesklé. Dnes to už asi nikto nerobí.
Máme množstvo zvykov, ktoré už pomaličky zanikajú. Nemajú význam, aby boli. Ale to neznamená, že o nich nemáme vedieť. Máme vedieť, lebo sú súčasťou našej histórie.
Teda pokiaľ hovoríme konkrétne o tej šibačka a polievačke, zvyk sa zachová, ale nemusí byť celonárodný. Viete, to máte ako s tým folklórom. Však nie všetci ho musia milovať. Máme toľko druhov hudby a proste ja som tiež dievča z mesta. A to som vyštudovaná etnologička a historička. Ale zase akože tiež sa nenavliekam do ľudového odevu.
Vnímate tu aj nejaké násilné snahy, povedzme niektorých skupín, umelo tie tradície dávať do popredia neprirodzeným spôsobom?
Keby to boli tradície, bolo by fajn, ale to je devastácia tých tradícií. To nemá so skutočnými tradíciami veľa spoločné a vidím v tom veľký rozdiel.
Beata
Balogová
