Štyridsať rokov sme oslavovali nesprávny deň konca druhej svetovej vojny a po roku 1968 sme museli vzdávať vďaku okupantom za to, že naše územie oslobodila Červená armáda. Dnes propagandu recyklujú najvyšší politickí predstavitelia Slovenska.
„Za normálnych okolností by samozrejme bolo v poriadku, ak by si premiér Fico išiel do Moskvy uctiť pamiatku 40 miliónov občanov Sovietskeho zväzu, ktorí padli počas druhej svetovej vojny. Ale okolnosti nie sú normálne. Nemožno to oddeliť od toho, že Rusko vedie už štvrtý rok agresívnu vojnu proti svojmu susedovi, Ukrajine. Pokladám za veľmi nešťastné, že pán Fico si toto nie je schopný uvedomiť,“ hovorí český historik a odborník na moderné dejiny strednej a východnej Európy JAN RYCHLÍK z Karlovej univerzity.
„Životy tých, čo padli, si musíme vážiť. Ale pre dnešok z toho nevyplýva nič. Nie je v tom žiadna spojitosť s dnešným Ruskom,“ dodáva.
V rozhovore hovorí aj o tom, ako sa podarilo dnešnému Rusku sprivatizovať si úspechy Červenej armády na konci vojny a v čom nás socialistická propaganda klamala.
V rozhovore sa dozviete aj:
- prečo Európa nemá dôvod oslavovať 9. máj,
- ktoré súčasné vyhlásenia slovenských politikov sú podľa historika čírou demagógiou,
- či si môže dnešné Rusko nárokovať úspechy Červenej armády
- aj aké výhody dodnes čerpá Rusko v súvislosti s koncom druhej svetovej vojny.
Koniec druhej svetovej vojny symbolizuje fotografia sovietskeho vojaka so zástavou nad Reichstagom v Berlíne, ktorú však Sovieti výrazne upravili, na zástave sú viditeľné kosák a kladivo, nad mestom je dramatický dym, vojakovi vyretušovali hodinky, ktoré ukradol. Nie je tá snímka symbolom toho, ako sovietska strana ohýbala realitu ohľadom oslobodenia?
V každej armáde sú ľudia, ktorí kradnú. Už od staroveku sa hovorí, že vojna kazí mravy. Nie je to určite nič, na čo sa dá byť hrdý, ale nie je to ani nič nové. Vojaci v prvej línii boli často pochybné živly. Jednak to boli primitívni ľudia, dedinčania, ktorí nikdy dovtedy, kým neprišli do Európy, hodinky nevideli, a jednak boli často v prvej línii kriminálnici. Robí sa to aj teraz, že kriminálnici narukujú do prvej línie za prísľub zníženia alebo vymazania trestu.
Do akej miery teda Sovieti retušovali oslobodzovanie Európy?
Pochopiteľne sa museli zaretušovať všetky negatívne stránky. Ale to robí propaganda každého štátu. Teraz sa vo Francúzsku otvára, ako sa správali americkí vojaci k ženám, lebo aj tam dochádzalo k sexuálnemu násiliu. Na východnom fronte to bolo ešte horšie.
Spomeniem výrok popredného komunistického politika Václava Kopeckého, ktorého rozhodne nemožno podozrievať z antisovietskych nálad. Vyjadril sa: Imidž, ktorý sme Červenej armáde dvadsať rokov budovali, si dokázala na Slovensku zničiť za týždeň. Keď bol Beneš v marci a začiatkom apríla 1945 v Moskve, sám Stalin považoval za potrebné sa ospravedlniť za správanie vojakov Červenej armády na našom území. Je tam ešte jeden problém, týka sa ešte obdobia Slovenského národného povstania.
O čo ide?
Práve vtedy Červená armáda prvý raz vstúpila na územie východného Pruska, na územie, ktoré bolo pred vojnou súčasťou Nemecka, dnes patrí z väčšej časti Poľsku a z menšej Kaliningradskej oblasti. Vypľundrovali tam niekoľko dedín a keď ich nemecká armáda zatlačila, nacistická propaganda náležite vykreslila správanie sovietskych vojakov.
U nás tomu ľudia neverili, ale napríklad Poliaci nemali dôvod tomu neveriť, pretože mali vlastné skúsenosti s tým, čoho sú Sovieti schopní. Nemecká armáda často kládla odpor až do úplného konca, ľudia sa jednoducho báli, čo ich čaká od „Rusov“ - zavraždenie alebo Sibír. Sovietske velenie si uvedomovalo, že musí zasiahnuť a zamedziť tie neprístojnosti vo vlastnom záujme.
O drancovaní a znásilňovaní kolovali na Slovensku pred príchodom Červenej armády strašidelné príbehy, priživovala ich propaganda rúcajúceho sa kolaborantského režimu. Čo na tom bolo pravdy?
Určite to nebol len problém Červenej armády, bol to problém všetkých armád a nielen počas druhej svetovej vojny. Prehľadávanie mŕtvol, okrádanie civilného obyvateľstva, znásilňovanie žien a tak ďalej, to bol zvlášť problém najmä v Nemecku. Od ľudí, ktorí nie sú morálne na vysokej úrovni, iné očakávať nemožno. A aj keď bolo Nemecko zničené vojnou, vojaci Červenej armády sa dostali do prostredia, ktoré bolo civilizačne o niekoľko poschodí vyššie.
Československo však nebolo nepriateľskou zónou, boli sme spojenci, mali sme Slovenské národné povstanie a slovenskí vojnoví zločinci pred prechodom frontu utiekli.
Pred vstupom na československé územie bol všetkým vojakom Červenej armády služobným postupom, až na úroveň rôt a čiat, prečítaný rozkaz, že vstupujú na územie spojeneckej krajiny a akékoľvek neprístojnosti budú prísne trestané. Niekde sa to dodržalo, inde nie. Tak ako dnes aj vtedy platilo: aký veliteľ, taká jednotka. Pri dôstojníkoch, ktorí si vedeli zjednať rešpekt a disciplínu, sa to nedialo, ale keď to bol veliteľ slabý alebo morálne pochybných kvalít, vyzeralo to opačne.
Postihy boli niekedy naozaj drastické. Našiel som dokument, ako sa na západnom Slovensku sovietski vojaci vlámali do pivnice, ukradli víno, opili sa a majiteľ sa šiel sťažovať na veliteľstvo. Vojaci boli pre výstrahu zastrelení. Majiteľ bol z toho dosť v šoku.

Druhá svetová vojna bola silno propagandisticky využívaná zo všetkých strán. Zbavili sme sa už tých nánosov a vieme ju hodnotiť kriticky?
Je to individuálne u každého človeka, netrúfam si zovšeobecňovať. Sú ľudia, ktorí sa stále nezbavili určitých ideologických nánosov. Na Slovensku pretrváva primitívny mesianizmus, ktorý očakáva akúsi ochranu Slovanov od Ruska. Najmä sa však nelogicky spája oslobodenie na konci druhej svetovej vojny s dneškom. Dokonca sa z toho vyvodzujú nejaké dôsledky pre dnešok, čo je totálne mimo.

Slovensko je dnes silno zasiahnuté ruskou propagandou a toto je naratív, ktorý časť spoločnosti prijíma. Prečo to nesedí?
Vojny boli, sú aj budú. Žiadny národ či štát nemá ani večných spojencov, ani večných nepriateľov. Vtedy to boli spojenci, dnes je Rusko naším nepriateľom. Vybralo si to samo, nie je to z našej viny.
Napokon, ešte minulý rok by nikomu nenapadlo, že USA sa budú spájať s Ruskom a stávajú sa fakticky veľmi problematickým spojencom. História ukazuje, že nič nie je nemožné. Vezmite si, že dnes je Nemecko naším spojencom a Rusko naším nepriateľom.

Aký je teda správny postoj?
Rozhodne sme povinní vážiť si vojakov Červenej armády, ktorí pri oslobodzovaní nášho územia položili svoje životy. Schválne nehovorím ruských vojakov, pretože to je skreslenie, Červenú armádu tvorili vojaci mnohých národností. Mnohí vojaci, ktorí oslobodzovali Slovensko, boli Ukrajinci, pretože Červená armáda pri prechode západnej Ukrajiny dopĺňala stavy pred novou ofenzívou.
Pri tohtoročnom výročí oslobodenia Bratislavy premiér Fico vystúpil na Slavíne s ruským veľvyslancom Igorom Bratčikovom, žiadny iný veľvyslanec sa tam z dôvodu účasti zástupcu Ruska nezúčastnil. Ako to vnímate?
Opakujem, životy tých, čo padli, si musíme vážiť. Nikto nespochybňuje význam a podiel Sovietskeho zväzu pre oslobodenie Európy od národnosocialistického Nemecka. Ale pre dnešok z toho nevyplýva nič. Nie je v tom žiadna spojitosť s dnešným Ruskom. A ani nemôže byť. Kam by sme sa potom dostali, keby sa z toho mala vyvodzovať akákoľvek spojitosť?
Napríklad v roku 1683 pomohlo habsburskej armáde vojsko poľského kráľa Jána III. a v bitke pri Viedni zachránilo Európu pred Osmanmi. Vyplýva vari z toho, že Poľsko si dnes môže osobovať nejaké právo a že my sa máme obávať ísť do Turecka na dovolenku?
Pozrite sa, my historici sme normálne spolupracovali s ruskými kolegami, ruských vyslancov sme pozývali na vernisáže, výstavy a diskusie. Ale to bolo pred vojnou. Aj keď proti veľvyslancovi ako človeku nemusíte nič mať, nemožno to oddeliť od celkového politického kontextu.

Čo si myslíte o tom, že premiér Fico chce ísť na oslavy 9. mája do Moskvy?
Za normálnych okolností by samozrejme bolo v poriadku, ak by si šiel do Moskvy uctiť pamiatku 40 miliónov občanov Sovietskeho zväzu, ktorí padli počas druhej svetovej vojny.
Ale okolnosti nie sú normálne.