Ženy sú dnes v priemere vzdelanejšie, no stále chudobnejšie ako muži. Vyberajú si horšie platené zamestnania a častejšie sa vzdávajú kariéry v prospech rodiny.
Mužom na druhej strane ako spoločnosť nedovoľujeme zrieknuť sa pozície živiteľa rodiny. „Závislosť žien od partnerov nie je prospešná pre životné blaho ani žien, ani mužov,“ hovorí vedkyňa z Ústavu experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied MAGDALENA ADAMUS.
Napriek stereotypom ženy s peniazmi nezaobchádzajú nezodpovednejšie ako muži. Keď už sa rozhodnú pre podnikanie, darí sa im priemerne lepšie ako mužom, napriek tomu majú problém prilákať investorov.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo ženy zarábajú menej, keď študujú viac,
- prečo si ženy vyberajú horšie platené povolania,
- či by aj muži ostávali viac doma s deťmi, keby im to spoločnosť dovolila,
- aké formy ekonomického násilia ženy zažívajú,
- či sú ženy v míňaní nezodpovednejšie ako muži,
- prečo majú ženy - podnikateľky horší prístup ku kapitálu.
O ženách sa často stereotypne hovorí, že nevedia narábať s peniazmi, na sociálnych sieťach sa objavuje aj fenomén girl math, teda nejaké racionalizovanie nezodpovedného míňania. Čo nám to hovorí o vzťahu žien k peniazom?
Často som sa stretla s tvrdením, že ženy nemajú koníčky a míňajú peniaze nezmyselne, zatiaľ čo muži majú svoje záujmy a keď míňajú peniaze na ne, tak to je fajn. To, že si žena skôr kúpi kozmetiku a muž Lego, neznamená, že jedno je zmysluplnejšie ako druhé, v obidvoch prípadoch je míňanie na seba. Pokiaľ je to v rozumnej miere a mám na to, tak by som to neodsudzovala.
OECD testovalo finančnú gramotnosť u 15-ročných detí a u dospelých. Neriešili gramotnosť ako celok, ale rozdelili ju do oblastí, ako sú finančné vedomosti, finančné správanie a finančné postoje. Finančné správanie zahŕňa bežné veci, ako to, či zaplatím načas faktúry, a finančné postoje hovoria o tom, čo si myslím, načo sú peniaze, či je lepšie sporiť, alebo míňať. Žiaľ, Slovensko sa posledného testovania nezúčastnilo, ale pre všetky krajiny, ktoré sa zúčastnili, sú rozdiely medzi mužmi a ženami približne dva body zo sto, takže zanedbateľné. Ak sú tu nejaké rodové rozdiely, tak skôr v oblasti finančných vedomostí, nie v správaní alebo v postojoch.
Takže ženy z pohľadu míňania nie sú horšie ako muži?
Nie sú. Čítala som zaujímavý článok z Írska, ktorý ukazuje, že ženy sú zodpovednejšie. Domácnosti, kde je hlavou žena, sú spravidla chudobnejšie, ale ak už míňajú peniaze, tak skôr na veci, ktoré dávajú zmysel, ako jedlo a podobne. U podobne chudobných mužov zistili, že vyššiu časť príjmov míňajú na cigarety a alkohol.
V rodinách, kde ženy zarábajú a môžu o peniazoch slobodne rozhodovať, viac investujú do vzdelania detí, do blaha svojej rodiny, do toho, aby to, čo nakupujú, bolo zdravé a organické. Udržateľný spôsob konzumu je tiež častejší u žien ako u mužov.
V rodinách, kde muž zarába viac a žena menej, je to často tak, že žena je zodpovedná za každodenné malé nákupy a muž skôr zabezpečí veľké veci ako auto alebo spotrebiče. Čiže aj v tomto je to rozdelené.
A je to rozdelené férovo?
Nie vždy. Muži majú tendenciu nechávať každodenné úlohy na ženy a často ani nevedia, koľko môže jedlo týždenne stáť ich rodinu a zdá sa im, že žena míňa nezmysluplne. Tam sa už dostávame do situácie, v ktorej financie môžu byť nástrojom násilia.
Môže ísť o obmedzenie možnosti použitia peňazí, čiže muž povie, ja zarábam, ty tu máš nejaké drobné, postaraj sa o všetko. Sú aj situácie, keď mzda žien, ktoré pracujú, ide rovno na účet manžela a oni k nej nemajú prístup. Stáva sa, že sa partneri snažia hovoriť ženám: „Načo ti to je, veď nemusíš pracovať, ja sa o všetko postarám.“ A čo ak už sa nebude chcieť starať?
Takže aj to, že mi niekto bráni pracovať, rozhodovať o svojich financiách, neumožňuje mi vzdelávať sa tak, aby som si svoju finančnú situáciu zlepšila, je forma násilia. Nám sa môže zdať, že tá rodina je veľmi šťastná, ale v skutočnosti žena môže mať veľmi obmedzené možnosti rozhodovania.
Ako veľmi je to bežné v súčasnosti? Zdá sa mi, že to bolo typické možno pre generáciu našich starých rodičov.
Deje sa to stále. Čítam napríklad správy z Poľska. Je veľmi ťažké odhadnúť reálnu mieru, lebo to je vec, o ktorej ženy nerady hovoria. Ale je to problém a veľmi často sa týka aj vzdelaných žien, ktoré sú pod psychickým či emočným tlakom svojich partnerov a vzdávajú sa kontroly nad vlastným finančným životom.
Sú aj opačné príklady?
Určite áno. Ľudská nátura je rovnaká. Dnes sa už stáva, že ženy zarábajú viac a môžu mať takýto kontrolujúci prístup k svojim partnerom, ktorí zarábajú menej, s predpokladom, že veď oni sa nevedia postarať o financie, veď keby vedeli, tak zarábajú viac.
Existujú mechanizmy ako brániť autonómiu tých ľudí v rodine?
Bezpodielové vlastníctve funguje do určitej miery. Pri rozvode býva obrovským problémom, že sa majetok schováva. Tá silnejšia strana, poväčšine muž, sa snaží pred rozvodom svoju finančnú situáciu pripraviť tak, aby sa nedalo zistiť mieru reálneho majetku a tým pádom to rozdelenie nebude rovné. To hovoríme o situácii, keď máme veľký majetok. V každodennom živote, ak má jedna strana prístup k účtu a druhá ju nemá, tak bezpodielové vlastníctvo nám nepomôže.
Ja si myslím, že riešením je vzdelanie vo finančnej gramotnosti a informovanie mladých ľudí o tom, ako vyzerá finančný svet, čo je dôležité a ako by sa mali postarať o to svoje finančné zabezpečenie aj v prípade, že sú vo vzťahu. U mladých ľudí, ktorí sú ešte idealistickí, môžu takéto realistické postoje trochu chýbať.
Keď ste vyrastali, vnímali ste nejaké rozdiely v tom, ako sú chlapci a dievčatá vychovávaní, čo sa týka ich budúcej kariéry a finančného zabezpečenia?
Moji rodičia boli na tú dobu veľmi otvorení a pristupovali ku mne a môjmu bratovi rovnako, čo vtedy nebolo časté. Moje kamarátky na základnej či strednej škole mali iné skúsenosti. Vtedy som si začala uvedomovať, že moja situácia je výnimočná a v skutočnosti mi moji rodičia dopriali luxus, ktorý ostatné kamarátky či kolegyne vždy nemali. To ma priviedlo k záujmu o rodové témy a k snahe pochopiť, ako to v spoločnosti funguje a ako táto situácia môže obmedzovať možnosti voľby.
Čo konkrétne ste si všimli u iných ľudí?
Napríklad, keď bolo v rodine viac súrodencov a nebolo také jednoduché, aby študovali všetci, tak uprednostnili štúdium syna. Keď už mala ísť na vysokú školu aj dcéra, tak skôr na nejakú lokálnejšiu, menej prestížnu, a na nejaké praktickejšie zameranie ako učiteľka či opatrovateľka.
Prečo to tak bolo?
Štúdium v inom meste sa spája s vyššími nákladmi a viac peňazí sa investuje do vzdelania chlapcov než do vzdelania dievčat. Dáva to zmysel z pohľadu, že keď v rodinnom živote príde k rozhodnutiu, kto sa bude starať o dieťa, je to takmer vždy žena. To znamená, že ona naplno nevyužije investíciu do vzdelania tak ako jej brat.
Platí to aj dnes, keď štatisticky študuje viac žien ako mužov?
Je dobré pozrieť sa na to, aké odbory študujú ženy. Slovensko je v európskom rebríčku mimoriadne nízko, viac ako 50 percent žien tu študuje mäkké odbory ako učiteľstvo alebo sociálne vedy. Z mužov si takéto odbory vyberá len 25 percent. To znamená, že ženy chýbajú v technických a matematických odvetviach, ktoré sú zároveň na trhu práce hodnotené viac. Takže celková investícia do procesu vzdelávania je u žien stále menšia, napriek tomu, že ich študuje viac. Ak som žena, ktorá vie, že aj tak pôjde na materskú a vypadne z trhu práce na tri alebo viac rokov, tak načo sa zbytočne trápiť päť rokov s fyzikou a matematikou?
Rozmýšľajú takto aj ženy, ktoré nemajú a neplánujú deti? Vyberajú si tiež odbory, kde sa menej zarába?
Je to naším spoločenským očakávaním. Keď sa pozeráme na ženu, v skutočnosti vidíme potenciálnu matku. Všetky jej motivácie by mali byť spojené s rodičovstvom. Žena sa teda musí vyrovnať nielen so svojimi preferenciami, s tým čo by chcela, ale aj s očakávaním spoločnosti, a to aj najbližšej rodiny. A veľmi často mladé ženy počujú: „Načo ti to je?“
Alebo im okolie hovorí: „Nemusíš sa tak trápiť s tou školou, prácou. Veď ťa aj tak neskôr zabezpečí partner.“ Ale čo keď partnera nemajú?
Magdalena Adamus
Pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.
Vo svojom výskume sa zaujíma o ľudské rozhodovanie a pohybuje sa na prieniku psychológie, filozofie a ekonómie.
A čo ak sa ona chce trápiť? Čo ak je ambiciózna a dobré vzdelanie a dobré zamestnanie je pre ňu dôležitejšie alebo rovnako dôležité, ako mať rodinu a deti? Skôr by sme ich v tom mali podporovať, aby o dvadsať rokov neľutovali, že to neskúsili.
Závislosť žien od partnerov neprospieva životnému blahu ani žien, ani mužov. Muž je takto dvojnásobne zodpovedný za finančnú situáciu svojej rodiny. Ak sa mu nebude dariť, celá zodpovednosť je na ňom.
Nie všetky partnerstvá vydržia po celý život. Ženy tak sú v nevýhodnej situácii, keď sa po mnohých rokoch, keď nepracovali alebo pracovali na veľmi jednoduchej pozícii, znova ocitnú na trhu práce, ale pre zamestnávateľov nebudú zaujímavé.
Ako to vplýva na mužov, ktorí vyrastajú s pocitom, že by mali zarábať tak, aby uživili rodinu? Robili by iné životné rozhodnutia, ak by necítili tento tlak?
