Na začiatku 90. rokov vo Viedni usporiadala výstavu s názvom „Komu patrí verejný priestor?“ kde návštevníci videli bežný život ôsmich žien v meste a všetky prekážky, ktoré v ňom zažívajú. „Mnohým to otvorilo oči,“ hovorí urbanistka a odborníčka na rodové plánovanie miest EVA KAIL.
Viedeň sa počas nasledujúcich desaťročí vďaka nej stala pre mnohé mestá inšpiráciou v rodovom plánovaní.
Ako prvá šéfka novovzniknutého úradu pre ženy pomohla Viedni prehodnotiť, pre koho a ako má mesto slúžiť. Stála za prvou súťažou určenou len pre ženy-architektky, ktorej výsledkom bola štvrť zameraná na potreby žien.
Nové výzvy, ktorým mestá čelia, sa týkajú hlavne klimatickej krízy. Inšpiráciu v inovatívnych riešeniach by sme podľa nej mali hľadať v krajinách globálneho juhu.
Eva Kail bude hostkou konferencie Start with Children organizovanej Metropolitným inštitútom Bratislavy, ktorá sa uskutoční 13.- 14. mája v Starej tržnici.
V rozhovore sa dočítate:
- ako vyzerali začiatky rodového plánovania vo Viedni,
- ako naň reagovali ľudia či jej kolegovia na magistráte,
- ako sa dá zahrnúť rodové plánovanie do riadenia samosprávy,
- prečo je čas inšpirovať sa globálnym juhom.
Ako vyzerala Viedeň v čase, keď ste začali pracovať na magistráte?
Bolo to krátko po páde železnej opony. Počet obyvateľov Viedne stagnoval, možno trochu aj klesal. Mestské plánovanie sa orientovalo hlavne na autá, ale celkom dobre fungovala aj verejná doprava. Cyklodoprava bola len v počiatkoch a už vôbec nikto nehovoril o chodcoch. Vtedy sa stále hovorilo o doprave, slovo mobilita sa ešte nepoužívalo.
Chodníky boli veľmi úzke, verejné osvetlenie bolo smerované na autá, nie na chodcov, čo je smiešne, lebo autá majú vlastné svetlá, zatiaľčo chodci nie. Parky, detské ihriská a športoviská brali ohľad na potreby chlapcov. Verejný priestor nebol veľmi atraktívny a vôbec to nebola téma.
Žiaden z útvarov v rámci mestského plánovania sa nezaoberal potrebami žien a dievčat.
V roku 1991 ste zorganizovali výstavu Komu patrí verejný priestor? - Každodenný život žien v meste. Čo vás k tomu viedlo?
V čase, keď som začínala, som bola inšpirovaná druhou vlnou ženského hnutia a uvedomila som si, že sa dá prepojiť aj s urbanizmom. Sledovala som, čo sa robí v Nemecku, a našla som opis výstavy, ktorá ukazovala prekážky vo verejnom priestore.
Spojila som sa s miestnou mladou političkou zo Sociálnodemokratickej strany, vládnucej strany vo Viedni. Pozvala ma na podujatie, kde som mala viesť workshop zameraný na mestské plánovanie. Tam som dostala nápad pýtať sa žien, ako sa im žije v meste, ako sa tam pohybujú, ako sa v meste cítia. Boli tam ženy strednej triedy, od študentiek po staršie ženy.
Tradičná predstava ženy sa väčšinou spája s domom alebo bytom, my sme si povedali, že by bolo fajn sústrediť sa na mesto a verejný priestor. Chceli sme ukázať, ako vyzerá žena a jej mesto. Po podujatí som napísala prvý návrh, ktorý sme predložili mestskému poslancovi zodpovednému za územné plánovanie a dopravu. Schválil ho a s Juttou Kleedorfer, kolegyňou z oddelenia plánovania, sme mohli začať.
Čo na výstave návštevníci videli?
Našli sme fotografov, muža a ženu, ktorí sprevádzali osem žien, od malého dievčaťa po starú paniu, od manažérky cez tureckú ženu v domácnosti, matku jednorodičku až po študentku na vozíku, a ukázali, ako vyzerá ich deň a ako sa pohybujú po meste.
Zanalyzovali sme dáta o doprave. Rozdelenie spôsobov dopravy je pre plánovača svätý grál - teda koľko ciest sa urobí akým dopravným prostriedkom, autom, verejnou dopravou, na bicykli, pešo. To sme rozdelili, prvýkrát vo Viedni, pre mužov a pre ženy zvlášť a naozaj to mnohým otvorilo oči. Čísla ukazovali, že dve tretiny jázd autom robia muži a dve tretiny ciest pešo ženy.
Už sa dalo argumentovať tým, že oficiálna verejná politika a technické normy sú naozaj zamerané na autá. Prvýkrát sa hovorilo o bezpečnosti, o tom, ako sa vo verejnom priestore cítime, ale aj o parkoch a zeleni. Otvorilo to viaceré nové témy, a najmä o otázke pešieho pohybu sa medzi viedenskými ženami široko diskutovalo.
Ukázali sme veľa fotografií, ale ponúkli sme aj historický kontext o tom, ako už od čias rozmachu buržoázie ulica nebola miestom pre ženy.
Už vtedy sme navrhli zbaviť sa parkovacích miest a vysadiť stromy. Myslím, že sme boli veľmi popredu v tom, ako sme vnímali potenciál verejného priestoru vo vzťahu ku klimatickej kríze.
Stotožňovali sa ľudia s výstavou alebo s ňou polemizovali?
Výstavu navštívilo asi štyritisíc ľudí, čo bolo na výstavu oddelenia územného plánovania vo Viedni veľmi vysoké číslo. Veľa návštevníkov bolo naozaj prekvapených. Prišli sa pozrieť celé triedy zo škôl, študenti urbanizmu, ale napríklad aj skupiny žien z cirkevných zborov.
Posledný panel výstavy sme nechali prázdny, návštevníci sa na ňom mohli podeliť o svoje dojmy, čo vtedy ešte nebolo bežné. Ľudia tam naozaj nechávali odkazy, museli sme to meniť každé dva-tri dni, pretože stena bola plná.
Pomerne zaujímavá bola reakcia našich mužských kolegov na magistráte. Výstavu sme organizovali len vďaka podpore političky Sociálnodemokratickej strany, ktorá presvedčila primátora, že je to dôležitá téma. Ale keď som koncept prezentovala na oddelení plánovania, ktoré bolo za výstavu zopovedné, jeden kolega napísal, že ak sa táto výstava uskutoční, tak nabudúce bude žiadať výstavu o psoch a kanárikoch. Ďalší sa zase pýtal, či budeme maľovať chodníky naružovo. Robili si z toho posmech, boli skeptickí, ale úplne podcenili, že táto téma sa stala politickou agendou.
A čo sa dialo ďalej?
Uvedomili sme si, že ženy môžu by aktívnou súčasťou diania v meste, že sa ženské otázky nemusia limitovať na príspevky neziskovkám a krízové centrá. Mňa požiadali, aby som bola prvou šéfkou novovzniknutého Úradu pre ženy. Prišli sme s projektom Frauen-Werk-Stadt, menšej štvrte navrhnutej ženskými architektkami a zameranej na každodenné potreby žien.
Ako ženská štvrť zmenila mestské plánovanie vo Viedni Čítajte V tom čase, v roku 1991, sa už Viedeň začala prudko rozrastať a potrebovala novú výstavbu. Súťaže sa robili väčšinou tak, že sa pozvalo niekoľko architektonických štúdií, ktoré vytvorili návrhy a porota z nich vyberala. Medzi pozvanými architektmi však boli vždy samí muži. Tak sme išli za vedením s tým, že chceme čisto ženskú súťaž. Najprv váhali, nakoniec sme ich presvedčili.
Výsledkom bol projekt, ktorý obsahuje veľa poloverejných priestranstiev rôzneho druhu, je bez áut, priniesol mnohé novinky ako svetlíky do garáží. Myslím, že sme z toho vyťažili, čo sa dalo.
Hovoríte, že v tom čase mali ženy architektky málo možností sa realizovať. Čo vás priviedlo k architektúre a urbanizmu?
Ženy v tomto odvetví vtedy naozaj narážali na sklenený strop. Medzi študentmi urbanizmu bolo 30 percent žien, na architektúre to bolo 25 percent, ale všetci profesori boli muži. A takisto takmer všetky architektonické štúdiá viedli muži. Pre ženy to v tejto kultúre zameranej na mužské „hviezdy“ bolo naozaj ťažké.
Mňa osobne zaujímala politika v širokom zmysle a chcela som pracovať v oblasti, kde sa dá zlepšovať život. Mestský dizajn, mobilita a urbanizmus naozaj každodenný život ovplyvňujú. Tiež som vtedy bola hrdá na to, že študujem na technickej univerzite v „mužskom“ odvetví a budem mať ten „mužský“ titul diplomovaná inžinierka.
Aká bola na začiatku úloha Úradu pre ženy? Čo ste urobili ako prvé?
Keďže súťaž na Frauen-Werk-Stadt bola úspešná a podarilo sa nám ukázať, čo dokážu urobiť motivované ženy-expertky, boli sme prizvaní k ďalším súťažiam. Viedeň má veľký podiel mestského dotovaného bývania a v tomto čase sa menil systém. Bolo to trochu zložitejšie, ale v princípe developeri spolupracovali s architektmi a snažili sa nájsť najlepšie riešenie, ktoré by spĺňalo požiadavky týkajúce sa architektúry, ekonomiky a ekológie. Vďaka nášmu úspešnému projektu ma pozvali do poroty. Bola som aj v tíme, ktorý sa zaoberal novým plánom mobility vo Viedni.
Potom sme začali s rodovo citlivým plánovaním parkov. Urobili sme si štúdiu, ktorá ukázala, že parky sú oveľa menej atraktívne pre dievčatá ako pre chlapcov a od určitého veku sa z nich vytrácajú.
Po skúsenostiach na rôznych oddeleniach magistrátu, čo si myslíte, ako najlepšie zahrnúť rodové plánovanie do administratívy mesta?
Aby som sa mohla sústrediť na otázky územného plánovania, ktoré som považovala za najrelevantnejšie, navrhla som vytvoriť novú malú jednotku v rámci výkonného úradu pre výstavbu a technológie. Odišla som teda z Úradu pre ženy, aby som pôsobila v tomto koordinačnom centre pre „plánovanie zohľadňujúce každodenný život a opatrovateľskú prácu“.
V novej jednotke sme boli len tri plánovačky so silne feministickým zmýšľaním a mali sme obmedzený rozpočet, no takéto administratívne pracovisko, ktoré sa na pomerne vysokej hierarchickej úrovni venovalo výlučne rodovo citlivému plánovaniu, bolo v Európe – ba dokonca aj vo svete – pomerne jedinečné. Začali sme robiť pilotné projekty v rôznych oblastiach v spolupráci s oddelením plánovania a mobility.
Pilotné projekty sa ukázali ako veľmi úspešná stratégia. Zároveň sme ostatným oddeleniam ponúkli naše kapacity, takže sme boli zapojené aj v tom, čo sa dialo inde. Myslím, že počas nejakých desiatich, pätnástich rokov malo zmysel mať samostatné oddelenie a venovať sa práve pilotným projektom.
Musia však byť realistické, nie príliš ambiciózne. Nemali by sme očakávať, že jedným projektom vyriešime všetky problémy. Treba mať dosť času a prostriedkov. Pilotný projekt by nemal byť ani veľmi nezvyčajný, mal by sa podobať iným projektom, aby sa dal použiť ako referenčný bod. Potom je to naozaj povzbudzujúce, pretože vidíte výsledky, môžete ich všetkým ukázať, je to presvedčivé. A učíte sa aj z procesu, čo fungovalo dobre, čo sa dá zlepšiť.
Menila sa v priebehu rokov vo Viedni politická vôľa ísť do takýchto projektov?
Samozrejme, politici sa menia a s nimi aj témy. Keď bolo naše malé špecificky zamerané oddelenie rozpustené v rámci väčších štruktúr, hrozilo, že tieto témy prestanú byť viditeľné. Teraz je však vo Viedni nová generácia urbanistov na rôznych oddeleniach. Máme rodových expertov na viacerých ďalších oddeleniach, napríklad zdravia, práce, diverzity.
Takže na začiatku dostávali témy rodovo citlivého plánovania veľa pozornosti, potom to trochu opadlo a teraz sa tomu opäť dostáva pozornosť a podpora. Mojej nasledovníčke Julii Girardi-Hoogovej sa darí prepájať a povzbudzovať ženy v rôznych oddeleniach. Budúcnosť vidím pozitívne.
Expertka z Viedne: Lepšie mesto pre ženy je lepším mestom pre každého Čítajte Celý pracovný život ste strávili na viedenskom magistráte. Neuvažovali ste niekedy nad ničím iným?
Nie, myslím, že je to fascinujúca práca. Niekedy som bola unavená zo všetkých administratívnych obmedzení, ale myslím, že je naozaj skvelé pracovať v inštitúcii, ktorá má taký dosah. To bol aj môj cieľ na začiatku. Neskôr som už pracovala aj na medzinárodnej úrovni.
Čo vám pri práci v iných mestách najviac utkvelo v pamäti?
Pre iné mestá a politikov bol veľmi dôležitý tento praktický a pragmatický príklad, ktorý im Viedeň dala. Ukázali sme, že je to možné, že sa malými projektmi dajú dosiahnuť veci. Teoretickú literatúru o rodovom citlivom plánovaní môžete čítať roky, ale najpresvedčivejšie sú skutočné príklady.
Dlhodobo sme mali kontakty aj s mestami s podobnou štruktúrou, napríklad vo Švajčiarsku a v Nemecku. Najužšie kontakty boli medzi Berlínom, Mníchovom a Viedňou.
Veľmi na mňa zapôsobili Barcelona a Paríž. Primátorky Anne Hidalgo a Ada Colau tam urobili veľa vecí. Nie je náhoda, že európske mestá, ktoré prechádzajú transformáciou spojenou s obmedzením automobilovej dopravy, vedú ženy.
Čo vás inšpirovalo v Nemecku alebo vo Švajčiarsku?
Pri Frauen-Werk-Stadt sme sa inšpirovali projektom Bramshof v Zürichu, ktorý robila ženská organizácia protestantskej cirkvi. Na svojom pozemku sa rozhodli vybudovať sociálne zameraný projekt bývania. Z Nemecka nás zase inšpirovali súťaže určené iba pre ženy.
Pri rodovo citlivom navrhovaní parkov sme sa tiež inšpirovali nemeckým projektom jedného súkromného parku. Pri verejných parkoch sme boli jediní a stále sa pýtam prečo, pretože je to pomerne jednoduchá záležitosť, keďže parky vlastnia mestá.
Mesto Viedeň v zahraničí často berú ako vzor. Cítiť to aj vnútri inštitúcie?
To závisí od toho, koho sa spýtate. Niekedy si my, feministicky zamerané ženy, povzdychneme, že keby išlo o niečo iné, boli by všetci neskutočne hrdí na to, že sme vnímaní ako svetová jednotka, keďže však ide o rodové záležitosti, až tak sa to neráta.
Je po tých rokoch Viedeň už mestom, ktoré slúži všetkým?
Rozhodne sa to výrazne zlepšilo. Ťažko povedať, čo je výsledkom dobrých bežných politík, ktoré má Viedeň v mnohých oblastiach. Niekedy by sme si želali viac uznania pre rodovú politiku, pretože sme od začiatku zdôrazňovali dôležitosť zelene, verejného priestranstva či pešieho pohybu, čo sa teraz ukazuje veľmi dôležité v kontexte klimatickej krízy.
S klimatickou krízou však prichádzajú ďalšie výzvy. A opäť, najviac sa dotýkajú tých najzraniteľnejších. Rozprávame sa tu o Európe, ale myslím, že sa môžeme veľa učiť od krajín globálneho juhu. Počas môjho medzinárodného pôsobenia som zažila veľa pôsobivých príkladov, stretla som veľa presvedčivých odborníkov, ktorí dokázali riešiť problémy s menšími nákladmi a naozaj inovatívnymi spôsobmi.
Nie je ťažké nájsť technické riešenie, ak máme dosť peňazí, ale získať rovnako kvalitné riešenie, ak máte nedostatok materiálu a zdrojov, je výzva. V tomto sa môžeme učiť od globálneho juhu. Niekedy si myslíme, že my sme tí, ktorí ich majú učiť, ale pritom by sme s nimi mali mať rovnocennú výmenu a brať si z nich príklad.
Mohli by ste uviesť nejaký príklad?
Vo Viedni sme raz hosťovali medzinárodnú konferenciu zameranú na chodcov Walk21. Rôzni experti tam mohli predstaviť svoje iniciatívy. Bola tam skupina z Buenos Aires, kde sú veľmi široké bulváre a chodci musia pri priechode cez cestu prejsť absurdne dlhú trasu cez šesť pruhov. Rozhodli sa teda rozšíriť chodníky a zúžiť cestu.
U nás, v Nemecku alebo vo Švajčiarsku, by sa toho chytili technici a dopravní inžinieri, celé by to stálo veľa peňazí a uplatnili by sa všetky možné normy. Ale oni tam na začiatku len rozmiestnili výstražné kužele, vyznačili nimi zákruty a testovali, či tadiaľ prejde autobus. Ak nie, tak ich premiestnili, a tak našli riešenie.
V Indii sa zase snažili zatraktívniť verejný priestor na miestnom trhovisku. U nás by sme použili dizajn vytvorený nejakým architektom, tam len postavili drevené konštrukcie, na ktoré zavesili niečo ako sárí, pestrofarebné látky. Bolo to lacné, ale naozaj krásne. Vytváralo to tieň, a keď sa trh skončil, dalo sa to zložiť dole.
Inde v Ázii zase na výstavbu školy použili hlinené tehly. Vytvorili ich z materiálu, ktorý bol na mieste dostupný a vyrábali ich ženy. To nahnevalo miestnych mužov, ale ženy to naozaj povzbudilo, lebo za tehly dostali peniaze. Navyše v budovách z hliny je oveľa lepšia klíma ako v západných betónových stenách.
Existuje toľko inšpiratívnych príkladov, otázkou je len, ako ich dostať do mainstreamu. Som si istá, že aj v Bratislave existuje veľa dobrých príkladov, treba ich len ukázať a dostať do povedomia.
Poznáte Bratislavu? V čom by sa dala jednoducho a rýchlo zlepšiť?
Bola som v Bratislave niekoľkokrát na konferenciách, ale aj ako turistka a páčilo sa mi tam.
Myslím, že pri zlepšovaní by sa dalo začať parkami a námestiami, pretože už teraz sú vo vlastníctve mesta, a teda v tom má mesto väčšiu slobodu. A potom sa zamerať na ulice. Predpokladám, že Bratislava sa v lete takisto stáva ostrovom tepla, takže by bolo dobré identifikovať najhorúcejšie ulice a miesta, kde sa pohybujú ohrozené skupiny ľudí, či už z pohľadu veku alebo socioekonomického pohľadu.
Vo Viedni začíname vytvárať „záhradné“ ulice, kde sa snažíme dostať čo najviac zelene. Nechávame tam aj jazdný pruh, ale len pre bicykle alebo napríklad smetiarov.
Je odstránenie áut z mesta tou najťažšou vecou?
Myslím, že otázka parkovania je naozaj problém. Vo Viedni sa to snažíme riešiť postupne. Miesta, ktoré sú určené na parkovanie, potrebujeme na to, aby sme sadili stromy. Stromy sú najlepšou investíciou do klímy, ale potrebujú priestor a čas, takže sa s tým musíme poponáhľať.
Vlastníci áut boli dlho presvedčení, že majú právo mať auto, ale vôbec sa nezaujímali o parkovacie možnosti, pretože parkovanie na ulici je príliš lacné. Predstava, že by si pre svoje auto mali zabezpečiť parkovanie sami, je nepríjemná. Ale nakoniec na tom všetci získajú v podobe lepšieho ovzdušia a nových možností. Aj sami majitelia áut v nich trávia len malú časť dňa, pravdepodobne oveľa viac časutrávia vo verejnom priestore.
V Paríži chce starostka Anne Hidalgo odstrániť 10-tisíc parkovacích miest a vytvoriť 500 ulíc bez áut. Je dobrý spôsob robiť to takto drasticky?
Uvidíme, či sa jej to podarí. Takéto veci závisia od politickej situácie a prijatia zo strany verejnosti aj médií.
Niekedy je lepšie začať so zavádzaním takýchto opatrení rýchlo. Ľudia sú chvíľu nahnevaní, ale potom si uvedomia, aké to prinieslo výhody. Politici to musia ustáť, aby ich opäť zvolili, takže niekedy je najlepšie urobiť to na začiatku mandátu, pretože môže trvať dva-tri roky, kým sa pozitívna zmena prejaví.
Rodovo citlivé plánovanie znamená dokázať vcítiť sa do kože niekoho iného. Tak aj v tomto prípade treba zaujať taktický prístup a vcítiť sa do kože všetkých dotknutých strán.
Beata
Balogová
