Je dnes cirkev tolerantnejšia a otvorenejšia, ako bola v čase, keď na Petrov stolec nastupoval pápež František? Nakoľko je dôležité, aby vo svete, kde sa na počkanie rúca doterajší aký-taký svetový poriadok, mali veriaci i neveriaci pozitívnu autoritu?
V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou sa publicista a teológ MICHAL HAVRAN pozerá na budúcnosť cirkvi, ktorej sila v Európe slabne, no naberá na intenzite na iných kontinentoch. Prinesie nový pápež z iného kontinentu viac porozumenia?
Ako hovorí Havran, možno skôr prehĺbi rasistické predsudky, no zároveň ukazuje, že súčasný teologický jazyk už asi rímskokatolíckej cirkvi nepostačí: "František ukázal, že existujú oveľa zásadnejšie problémy ako tie, ktoré riešia do seba zahľadení Európania.
Poznal mizériu tretieho sveta, takú naozajstnú mizériu, nie takú tiktokerskú mizériu bielych ľudí, že neviem, akú si dám dnes matchu. Zaoberal sa problémami ľudí, ktorí často nemali prístup k pitnej vode, k liekom."
V ARÉNE s Michalom Havranom zaznelo:
- či vnímajú pápeža inak katolíci, inak protestanti a iné cirkvi,
- kam smeruje vývoj v cirkvi a prečo nebude stačiť jej súčasný teologický jazyk,
- či môže byť cirkev opäť konzervatívnejšia alebo sa nevyhnutne mení s vývojom,
- čo sa zmení a nezmení v našich kostoloch,
- prečo bol František "mystik".
Študoval si protestantskú teológiu. Kým bol pápež František pre protestantov a kým pre katolíkov? Lebo v tom je diametrálny rozdiel.
Protestantské cirkvi neuznávajú pápeža ako svojho predstaviteľa, ale rešpektujú ho ako predstaviteľa rímskokatolíckej cirkvi a ďalších cirkví, ktoré sú vo sfére vplyvu rímskokatolíckej cirkvi, lebo sú tam ešte tie, ktoré sú napríklad na Blízkom východe, gréckokatolíci a ďalšie menšie alebo väčšie spoločenstvá, ktoré sú stále ešte súčasťou "planéty" rímskokatolíckeho náboženstva. Toto je ten ústredný rozdiel.
Hovoril verejne o tom, čo by mnohí ukryli za múry
V prípade pápeža Františka sme mali pocit akejsi ekumény, spájania rôznych cirkví. František bol autoritou pre mnohých, aj keď nie formálnou, ako povedzme pre protestantov. Vnímal si to aj ty takto?
On svojím pôsobením a vystupovaním vytváral auru naozaj láskavého, súcitného človeka, veľmi priateľského, ktorý sa snažil o pochopenie problému a nie o ukrývanie alebo vytláčanie problémov. A nielen z teologického prostredia, ale aj zo spoločenského prostredia. A je úplne prirodzené, že takýto človek sa stal autoritou pre rôzne typy ľudí. Napokon tiež svedectvá, ktoré dnes prichádzajú z celého sveta - aj z prostredia napríklad islamu -, svedčia o tom, že to bol naozaj obdivovaný a rešpektovaný pápež.
To je asi situácia, akú spoznávame v momentoch, keď odíde niekto veľký. Keď sa o veľkosti človeka hovorí v okamihu, keď umrel. Nie je to tak?
Áno. A bolo veľmi zložité vôbec mu niečo vyčítať, a dokonca aj v takých v antiklerikálnych kruhoch, pretože on sa vedel so všetkými rozprávať. To je dnes v tomto svete niečo extrémne vzácne.
Dokázal nevyčleňovať, práve naopak, integrovať aj tých, nad ktorými cirkev inokedy zatvárala oči. Keď sa na to pozrieme z geopolitického hľadiska, máme rozdelený svet. Ako keby sme strácali integrujúcu autoritu. Nebude práve tento moment tým najdôležitejším pri výbere novej hlavy cirkvi?
To je interná záležitosť rímskokatolíckej cirkvi. Nemyslím si, že všetci kardináli, ktorí budú vyberať nového pápeža, zvažujú aj tento aspekt, pretože treba, a to je asi veľmi kľúčové pre pochopenie celého mechanizmu voľby, myslieť aj na to, že demograficky sa katolicizmus dnes presúva na iné kontinenty zo svojho tradičného európskeho prostredia.
Prečo to tak je?
Rímsky katolicizmus si do veľkej miery vyberá dividendy za usilovnú misionársku činnosť v krajinách, ktoré sa zároveň vyznačujú populačným nárastom. A európsky katolicizmus nedeľných kostolov spojených s nedeľným obedom a peknými vianočnými či veľkonočnými sviatkami má dnes aj celkom iné podoby na iných kontinentoch, v Ázii, Afrike a napokon aj v Latinskej Amerike, odkiaľ pochádzal Bergolio, pápež František.
A to je niečo, čo my často nevnímame a nevidíme. Veľká časť ľudí, ktorá bude rozhodovať o novom pápežovi, má toto na zreteli, že tou armádou veriacich disponuje dnes Rím skôr na iných kontinentoch ako v Európe, kde je katolicizmus pomerne nový.
U nás je katolicizmus veľmi kultúrna záležitosť v tom zmysle, že my žijeme v prostrediach, ktoré boli stáročia formované. Aj naša krajina, aj naše mestá a dokonca aj spôsob, akým sa stravujeme, bol formovaný kresťanskými náboženstvami a kresťanskými denomináciami.
Toto vysvetli.
My nepoznáme iné kostoly ako gotické, románske, barokové. Aj stravovanie - pôstne obdobia, slávnostné jedlá. To sú všetko veci, ktoré pochádzajú z náboženských rituálov a z potreby ceremoniality ako istého slávnostného momentu alebo slávnostného zážitku zo života. Napr. nedeľný obed vyzerá na európskom stole celkom inak, ako vyzerá v Nigérii.
Áno, aj keď tu už máme naozaj citeľné zmeny, málokde máme pôstne piatky bez mäsa, pretože mnohí sa stravujeme v bežných jedálňach. Aj dáta Štatistického úradu ukazujú, že nám klesá počet veriacich a ľudí, ktorí týždeň čo týždeň navštevujú kostoly. Čo bude znamenať presun katolíckeho centra na iné kontinenty?
Historickým centrom ostáva Rím, sídlo rímskeho biskupa. To je niečo, nad čím nikto ani neuvažuje, že by sa presunulo. Ale presúva sa niečo, čo je akoby citlivosť k iným, mentalitám. Keď sa pozrieme na kardinálov, ktorí pochádzajú napríklad z Filipín, alebo významní africkí kardináli, problémy spoločnosti, z ktorých oni pochádzajú, sú naozaj celkom iné ako problémy euroatlantickej spoločnosti v tomto zmysle.
A prihovárať sa rovnakým teologickým jazykom, pri všetkom rešpekte ku kultúrnym zvláštnostiam a výnimočnostiam iných kontinentov je, mám pocit, oveľa zásadnejší problém dnes v rímskokatolíckej cirkvi, ale aj v iných kresťanských cirkvách ako to, čo my dnes vnímame ako náboženstvo v Európe.
Cirkev čakajú nevyhnutné zmeny
Nie je to vlastne obohacujúce? Spoznáme inú mentalitu, keďže práve s katolicizmom sa spája možno niekedy aj pomerne malá otvorenosť, ak chceme byť naozaj veľmi diplomatickí. Naopak, pápež František veľmi otvorene obhajoval napríklad migrantov. Poukazoval na to, že potrebujeme byť láskaví voči ľuďom, ktorí sa na základe utrpenia v pôvodnej krajine potrebovali presunúť do inej. Čiže nebude toto možno v konečnom dôsledku veľmi obohacujúce pre cirkev a spoločenstvo?
Ako kde. Môže to viesť aj ku konfliktom. Pretože si nemyslím, že rasisticky orientovaní veriaci budú s takou radosťou prijímať svojich bratov a sestry katolíkov len preto, že sú spolu s nimi v jednej cirkvi. Tá skratka akoby nie je taká jednoduchá, lebo je tam kultúrny rozmer. My vieme, akým veľkým problémom boli ubytovať na Slovensku irackých kresťanov, ktorí utekali pred vojnou napriek tomu, že sa za nich zaručovali aj cirkevné úrady a cirkevné organizácie.
A napriek tomu, že ich bola sotva päťdesiatka...
A napriek tomu tunajšie obyvateľstvo malo veľký problém s tým, aby prišli a aby začali bývať v európskom prostredí. Bude to skôr zdrojom napätí, pretože ten demografický odklon je zároveň aj s kultúrnym posunom. A to je niečo oveľa dôležitejšie a oveľa menej uchopiteľné. Pretože my sme v prostrediach, kde sme zvyknutí na to, akým spôsobom kresťanská teológia a kresťanská aj ľudová zbožnosť formovali naše myslenie, formovali náš životný štýl. Dialo sa to vlastne stáročia a formovali naše politické systémy.
A dnes je napríklad rímskokatolícka cirkev jedinou funkčnou mystickou politickou organizáciou. Pretože feudálne monarchie, tak ako ich poznáme s tým vyžarovaním, ktoré mali, už majú len dekoratívnu a ceremoniálu úlohu, s výnimkou možno anglickej koruny, ktorá ešte stále kombinuje aj postavenie najvyššieho predstaviteľa anglikánskej cirkvi. Ale nájsť si miesto v modernej spoločnosti, keď ste na čele mysticko-politickej organizácie a zároveň jednej z najstarších kontinuálne trvajúcich organizácií v dejinách moderného ľudstva, je extrémne zložité.
Cirkev čaká veľmi zásadná mutácia aj vo vzťahu k politickým inštitúciám, aj vo vzťahu k demografickej kríze, aj vo vzťahu k problematike utečencov, ktorú František vlastne začal minimálne artikulovať a minimálne o nej začal rozprávať s tým, že tu sú oveľa vážnejšie veci ako to, čo vy napríklad do seba zahľadení Európania riešite.
Kam by sa mala cirkev s novým vedením uberať a kam sa uberá? Bude otvorenejšia? Bude uzavretejšia? Predstavy o cirkvi máme čiastočne cez obrazy Jána Pavla II., tiež cez intelektuála, ktorý sa však nevedel úplne ľuďom priblížiť - kardinála Ratzingera. Rovnako teraz cez pápeža Františka, ktorý naozaj hlásal étos Františka z Assisi. Skromnosť, chytenie chudobného za ruku. Ako sa cirkev vnútorne vyvíja?
Čo je najdôležitejšie zdôrazniť v kontexte Františkovho pôsobenia, je fakt, že on pochádzal z prostredia, ktoré bolo celé roky intelektuálne aj teologicky šikanované a perzekvované v rímskokatolíckej cirkvi. My vieme, že František bol vlastne významným predstaviteľom teológie oslobodenia. To znamená, že mal veľmi jednoznačný kontext sociálny, ekonomický a latinskoamerický.
Poznal mizériu tretieho sveta, takú naozajstnú mizériu, nie takú tiktokerskú mizériu, že neviem, akú si dám dnes matchu. On sa nezaoberal, ako sa hovorí problémami bielych ľudí. Zaoberal sa problémami ľudí, ktorí často nemali prístup k pitnej vode, k liekom.
Trošku to možno vieme v ženskom svete prirovnať k Matke Tereze?
Dá sa to, ale ona to nemala ako artikulovanú teológiu. On vyslovene hovoril o tom, že svet treba oslobodiť. V tomto zmysle je on veľmi biblický pápež, pretože hovoril o oslobodení sveta a hovoril o oslobodení ľudí. Hovoril o emancipácii a je preto pochopiteľné, že všetko, čo on považoval za nástroje útlaku, za nástroje mizérie, za nástroje nedostatočnosti alebo neschopnosti ponúknuť rovnaké príležitosti pre všetkých. On sa tým zaoberal a jeho to zaujímalo.
Čiže pokúšal sa vytýčiť istú cestu, na ktorú v rímskokatolíckej cirkvi však nestačí jeden človek, aby zmenil sledovanie, alebo teda chod celej inštitúcie, pretože je to globálna organizácia.
Takže aký je dnes klérus? Aké je jeho nastavenie, pokiaľ ide o silu jednotlivých prúdov? Vieme, že aj medzi kandidátmi na pápeža sú vlastne rôzne orientovaní predstavitelia, konzervatívnejší, liberálnejší. Čiže kam cirkev asi teraz bude smerovať?
To nikto nevie. To nevedia ani kardináli, ktorí prídu na konkláve, pretože to je vlastne jedno z tých inštitucionálnych mystérií rímskeho katolicizmu. Veľakrát v minulosti sa už stalo, že tí, ktorí boli najočakávanejšími kandidátmi, záhadne vlastne zrazu z toho "shortlistu" vypadli a stal sa pápežom niekto, s kým sa vlastne nepočítalo. A aj František bol trošku outsider, keď bol zvolený.
Rímskokatolícka cirkev potrebuje mať pápeža veľmi rýchlo. Pretože v kontexte geopolitického stresu, v ktorom dnes žije planéta, cirkev bude chcieť mať veľmi rýchlo niekoho, kto bude silným hlasom v tom, ktorý bude možno pôsobiť takým liečivým štýlom, akým pôsobil František. A to je asi jedna z mála vecí, na ktorú sa dnes vieme spoľahnúť, že sa budú snažiť čo najrýchlejšie mať toto miesto opäť obsadené.
Z toho, čo hovoríš, mi vyplýva, že by to mohol byť človek, ktorý by bol práve podobný Františkovi a to konkrétne v schopnosti osloviť široké masy, nielen predstaviteľov alebo veriacich rímskokatolíckej cirkvi. Spomeňme napríklad kvír ľudí, ktorí boli cirkvou zaznávaní, odmietaní a dnes videli vo Františkovi nádej. Alebo ľudí nežijúcich v tradičných manželstvách. Jednoducho, že cirkev bude otvorenejšia, ako bola doteraz?
V mnohých krajinách to už aj je. Čiže toto nie je nepredstaviteľné. František vnímal všetky vylúčené, marginalizované, ostrakizované, prenasledované a perzekvované komunity sveta ako ľudí, ktorých je dôležité počúvať so súcitom a láskavo, nevysmievať sa im, nezatracovať ich, nehovoriť, že žijú v hriechoch, lebo to sa netýka len kvír komunít. To sa týka aj chudobných ľudí.
Máme tu aj jeho konkrétny výrok: „Koľko vôle po smrti denne vidíme v rozličných ozbrojených konfliktoch vo svete? Koľko násilia, často odohrávajúceho sa aj v rodinách, voči ženám a deťom, koľko pohŕdania cítiť voči slabým vylúčeným migrantom. Dnes by som si prial, aby sme znova začali dúfať a dôverovať druhým aj tým, čo sú nám vzdialení, ktorí pochádzajú z ďalekých krajín s odlišnými zvykmi, spôsobom života, ideámi a kultúrou. Lebo všetci sme Božie deti.“
Toto je podstatou Františkovej teológie. Je to absolútne univerzálny biblický odkaz, ktorý je rozvinutou vetou miluj blížneho svojho. Nič iné. Tento človek celý život nehovoril iné, ako milujte blížneho svojho. A dôležitá vec je, že nielen oslabil a dokonal porážku tej zvláštnej predstavy o neomylnosti pápeža, ale je to prvý pápež, ktorý zaútočil aj na takú tú sebavedomú neomylnosť veriacich, ktorí sú takisto presvedčení, že to, akým spôsobom vnímajú blížnych svojich, je správne.
A my vieme, že to malo aj veľmi dramatické podoby a dramatické následky. Čiže vyzýval ľudí opakovane k tomu, aby boli mierni, aby boli láskaví, aby boli úctiví, aby konali v zmysle toho, k čomu sa nábožensky hlásia. Pretože vy nemôžete hovoriť o sebe, že ste veriaci kresťan, katolík, kalvín, luterán, čokoľvek. A zároveň písať veci, ktoré ľudia dnes píšu na facebooku. Klamať o štátnych prevratoch, ktoré nikto neorganizuje. Nemôžete hovoriť do očí ľuďom veci, ktoré sa nedejú. Hovoriť im, že lekári, ktorí študujú 12 rokov, tak študujú preto, aby vás tajne zabíjali injekciami. Toto sú hriechy. On to nazýval hriechmi.
Takisto je to neprípustná forma politického marketingu, ktorý celkom opustil ukotvenie v akejsi zostatkovej kresťanskej teológii, ktorou sa pritom všetci títo ľudia dookola zaštiťujú.
Kresťanstvo ako politický marketing
Čiže hriechy politikov s budovaným kresťanským obrazom?
František neustále kritizoval pokrytectvo. Poznáme aj slovenských politikov, ktorí sa veľmi radi dávajú fotiť sami v prvej lavici v kostole so zopnutými rukami, zatvorenými očkami. Aby sme videli, akí sú zbožní. Na to všetko máme biblické texty, ktoré sa týmto ľuďom už na začiatku vysmievali z tohto pokryteckého prežívania verejného svojej zbožnosti a vystatovania sa svojou zbožnosťou. A popritom robia veci, ktoré sú v príkrom rozpore s tým, čo o sebe hovoria a akým spôsobom sa prezentujú.
Čiže je to niečo ako vyhnanie farizejov a zákonníkov z chrámu? A zase naopak, potom tie Kristove slová na Golgote, kde povedal kriminálnikovi: "Ešte dnes so mnou budeš v raji" alebo podanie ruky Márii Magdaléne. Čiže návrat k základom cirkvi v porovnaní možno s obdobím symbolických Berniniho veľkých anjelikov a opulentnosti aj v architektonickom štýle. Správne to vnímam?
Áno jednoznačne, vieme to aj podľa inštrukcií, ktoré dával napríklad k svojmu pohrebného rituálu, k svojmu oblečeniu. Odmietol množstvo z toho, čo on nazýval prejavmi klerikalizmu a to je vlastne feudálny pozostatok. Takej špecifickej triedy alebo kasty, ktorá dnes už neexistuje.
Je to taká cirkevná nobilita. Sú to ľudia, ktorí sa považujú za príslušníkov cirkevnej šľachty. Majú vlastné erbové listiny a jednoducho pôsobia ako ľudia z minulosti. A on nechcel pôsobiť ako človek z minulosti, lebo hovoril, že tento svet má problémy súčasnosti a ľudia z minulosti nie sú schopní ani diagnostikovať, ani pomôcť a ani len pochopiť, čo sa v tomto svete deje.
Odstup od života za kostolnými múrmi, ale aj inšpiratívni kňazi
Pokiaľ hovoríme o pochopení, to je napríklad pochopenie rodinného života. A tu už narážam na možnosti zrušenia celibátu, ktorý nie je súčasťou cirkevných dogiem, ale len cirkevných zákonov, ktoré sú zrušiteľné, ak pápež prejaví vôľu. Alebo možno involvovanie žien do cirkevného života, ktoré sú prítomné napríklad v evanjelickej cirkvi, u protestantov, gréckokatolícki kňazi, ktorí sú schopní vykonávať svoje povolanie za prítomnosti rodinných príslušníkov. Čiže kedy takáto forma obrodenia počká aj na rímskokatolícku cirkev?
Na jednej strane mám pochopenie pre to akoby rádové alebo monastické hnutie, ktoré ovládlo feudálnu organizáciu rímskokatolíckej cirkvi. Jednoducho sú ľudia, ktorí v nejakom čase v minulosti sa rozhodli, že chcú rozjímať a nedať sa kaziť alebo teda rozptyľovať rodinným životom, pretože chceli túto funkciu vykonávať poriadne a chceli ju vykonávať tak, aby nemuseli brať ohľad na seba a svoj súkromný život, ale na iných. To je veľký pozostatok feudálneho chápania cirkevnej organizácie.
Napokon reformované cirkvi to odmietli. Už 500 rokov šťastne žijú bez týchto, nazvime to, zvláštností. Je to vec rímskych katolíkov, akým spôsobom si budú svoje mystické spoločenstvo organizovať. Pretože do veľkej miery ešte stále platí, že rímskokatolícky kňaz má isté špecifické postavenie, ktoré má skôr pôvod v mystickom chápaní jeho pôsobenia a oveľa menej v takom technicko-praktickom, prevádzkovom, aké by dnes ľudia od neho očakávali.
Nemyslím si, že problémom rímskokatolíckej cirkvi sú slobodní kňazi alebo celibát. Myslím si, že je tam niečo oveľa horšie, niečo, čo ľudí oveľa viac ťaží. Často ako keby to boli ľudia, ktorí vôbec nevedia, o čom sa rozpráva, a zrazu vám začnú hovoriť v polovici filmu, ktorý pozeráte, aký je, a máte pocit, ako keby vôbec neboli pripravení na tie konverzácie. Ako keby absolútne netušili, aké sú vlastne témy, aké sú problémy, aké sú úzkosti. Prichádzajú so stereotypným riešeniami, stereotypnými odpoveďami.
Práve preto tá moja poznámka o rodinnom živote a pochopení toho, čím žijú v súčasnosti obyčajní ľudia a akým spôsobom sa aj dnešná mladá generácia pozerá na svet. Generačné skoky sú oveľa rýchlejšie, oveľa intenzívnejšie, ako boli v minulosti. Stíhajú predstavitelia cirkvi vývoj vo svete?
Oni ho isto stíhajú. Akože vždy je to také, že niekedy aj ledva-ledva, ale teda vždy sa to nakoniec podarilo. Aj toto vieme od čias Galilea. Zároveň aj v rímskokatolíckej cirkvi je veľmi veľa výnimočných, zaujímavých, inšpiratívnych ľudí. Jedným z nich bol pápež, ďalší sú napríklad Tomáš Halík v Českej republike alebo ďalší ľudia, v každej krajine dnes takíto ľudia sú, ktorí ukazujú, že rímskokatolícka cirkev môže byť modernou entitou, ktorá má zmysel v spoločnosti.
A tu prirodzene prichádzame aj k situácii, akú máme na Slovensku, pretože aj v tomto je Slovensko plné protikladov. Mali sme kňazov a cirkevných funkcionárov, ktorí spolupracovali s ŠtB. Mali sme tu ľudí, ktorí boli členmi Pacem in Terris, kňazov. Mali sme ľudí, ktorí pôsobili ako arcibiskup Sokol a ich opozitá ako Anton Srholec. Máme Bezáka, ale rovnako tu máme aj provinčných kazateľov, ktorí šíria bludy v malých dedinkách a kričia o "genderi". Skutočne musíte mať šťastie, na koho vo farnosti narazíte?
To je zložitá otázka. Je pozoruhodné, že na jej čele dnes sú pozoruhodní ľudia, ktorí majú akoby priamy kontakt na tie najzaujímavejšie prúdy moderného katolicizmu. Ale mám pocit, že čím nižšie na tej pyramíde idete, tak tým je zložitejšie takýchto ľudí nájsť. Vy ste niektorých z nich spomenuli, ktorí prevádzkujú, nazvime to "jarmočný katolicizmus".
Naozaj kázať niektoré z tých vecí, ktoré sme počuli, môže byť aj životu nebezpečné. Jeden taký pán - dokonca myslím, že aj zomrel napokon na covid - takýmto spôsobom bojoval proti epidémii, v ktorej existenciu neveril.
Pamätáme si výroky o tom, kto môže a kto nemôže voliť Zuzanu Čaputovú za prezidentku, pretože údajne je to ťažký hriech. To sú výroky, ktoré jednoducho nepatria do moderných európskych spoločností bez ohľadu na to, kto ich hovorí. A je to veľmi príznačné, že práve preto sem František veľmi rád chodieval, lebo vedel, že je tu také, nazvime to, konfrontačné prostredie.
A existujú tu také typické momenty triumfálneho katolicizmu, ktorý nič neľutuje, nikomu sa neospravedlňuje, všetko bolo vždy v poriadku a ešte stále má také reflexy, akoby nepatrične sa vyjadrovať k životom ľudí, ich rodinám, ich súkromným životom, k spôsobu, akým prežívajú svoje šťastie alebo aj svoje nešťastie. A deje sa to často takým naozaj až nezdvorilým spôsobom, ktorý František veľmi často kritizoval a pranieroval.
Čiže byť pápežský či ako pápež. Musí sa to zmeniť, aby sme okrem iného trošku zmenili aj konzervatívne zmýšľanie na dedinách?
Nemyslím, že toto sa zmení v skutočnosti. Sú ľudia, ktorí si na tom zakladajú a dokonca si to spájajú s istou cnosťou. Myslia si jednoducho, že tak je to správne. Takto to má byť. Že skrátka dobre, aby bol akýsi model sveta, v ktorom toto oni považujú za poriadok alebo disciplínu. Nemyslím si, že má akýkoľvek zmysel o tom diskutovať, pretože tých pokusov za stáročia bolo naozaj už mnoho.
Veľká časť ľudí to úplne vzdala a odišla jednoducho s Lutherom a Kalvínom. Potom je veľké množstvo samotných katolíkov, ktorí to vzdali a odchádzajú práve pre takéto veci. Schopnosť sebareflexie vlastne málokedy prichádza. Málokedy vidíme, že by títo ľudia niekedy povedali - mýlil som sa. A František to hovoril. Ten pocit neomylnosti veriacich je problematickejší ako voľakedajšie pravidlo o neomylnosti pápeža. Jednoducho, sú to ľudia, ktorí toto nepočúvajú.
František začal prinášať svedectvo viery, to znamená hovoriť o viere ako o živej veci a nie ako o nábytku, ktorý si dáte do bytu, nie ako o fotografii, kde sa dáte odfotiť v prvej lavici sám, ako zbožne pozeráte do zeme ako karikatúra novozákonného príbehu.
Chcel sa vrátiť presne tam, kde sa nachádzajú a kde sú situované novozákonné texty. To znamená, do tých autentických prostredí, medzi ľudí, kde nevládne klerikalizmus, kde nevládnu majáky na autách, kde nevládne drahé oblečenie a luxus, ktorý veľmi veľa aj veriacich tak ostentatívne ukazuje, pretože to bol evidentne svätý muž, ako sa hovorí. A napokon, mystický dátum jeho smrti je niečo, čo je naozaj prapodivné, keď sa na to pozrieme aj v dejinách. Ja som si trošku pozeral, že takých prípadov nenájdeme ani v iných náboženstvách.
Skús objasniť tú mystiku.
V jeho prípade sa vykúpenie alebo zmŕtvychvstanie stáva smrťou a naopak. Čiže urobil presne tú komunikáciu medzi rôznymi podobami existencie.
Ešte aj s poslednými slovami v rámci Urbi et orbi...
Presne tak. Dokonca som kdesi zachytil, že v nevydanej knihe napísal, že smrťou s sa nič nekončí, smrťou sa všetko začína, čiže on bol do poslednej minúty aj mystikom, čo je veľmi zvláštna vec v náboženstvách. Ako keby si to tak zostrojil na Veľkú noc a mne sa to veľmi páči.
Bol to pápež, ale bol to aj živý človek. Bol to trpiaci človek, ktorý mal veľmi ťažké zdravotné problémy pred smrťou. Bol "synom človeka" a urobil istú teologickú pointu svojou smrťou nad celým svojím pôsobením.
Beata
Balogová
