S koncom druhej svetovej vojny sa nespája len nastolenie mieru, ale aj veľká miera brutality, ktorej sa dopúšťali v závere konfliktu nacisti voči civilnému obyvateľstvu. Nevídaných krutostí sa však dopúšťali všetky bojujúce strany, prejavy agresie sú doložené aj u spojencov, partizánov, ba aj zo strany radových občanov.
Podobné správanie je známe aj z mnohých ďalších vojnových konfliktov. Tých dávnych aj súčasných.
Zverstvá na sklonku vojny sa vymykajú logike a historici na ne nevedia odpovedať. Dokáže to pohľad do ľudskej psychiky?
„Nosíme v sebe agresívny gén. Nesprávame sa eticky či morálne preto, že by sme boli my, homo sapiens, takto nastavení. Správame sa lepšie ako zvieratá, lebo máme prísne zákony,“ hovorí psychiater PÉTER HUNČÍK.
„Strašné je, že práve vo vojne sa zákony, ktoré regulujú našu agresiu, uvoľňujú, neplatia. Keď vojna a zverstvá trvajú dlho, na konci už ľudia zabudnú aj na posledné odseky zákona, ktorý modifikuje, aby sme sa nesprávali ako zvieratá.“
V rozhovore sa dočítate:
- do akej miery je agresivita pre človeka prirodzená a čo nás krotí v jej prejavoch,
- prečo sa nacistickí vojaci dopúšťali na konci vojny mimoriadnych krutostí, hoci vojna už bola prehratá,
- prečo sa aktov násilia a zverstiev dopúšťali aj vojaci ďalších armád a civilisti,
- aký zhubný vplyv má na človeka, ak zavraždí iného a čo s nami robí vojna,
- čo bude po vojne čakať Rusov aj Ukrajincov.
Dá sa nejako vysvetliť extrémne správanie nacistov na sklonku vojny, keď už tak či tak bola vojna prehraná? Prečo sa uchyľovali k iracionálnym atrocitám, keď logicky mali radšej myslieť na zadné vrátka?
Nemyslím si, že ide o okamžité reakcie, ale ide o reakciu, ktorá je výsledkom istého vývoja a pochodu. V tomto konkrétnom prípade to trvalo od roku 1939 šesť rokov.
Zákony, ktoré dovtedy boli zábranou, kontrolovali a usmerňovali správanie ľudí, sa počas vojny odbúrali a prestali existovať. Bola v tom iste aj pomstychtivosť, že keď ja už mám všetko stratiť, tak nech aj ostatní.
Stačí tak relatívne málo, pár rokov, aby sa z nás stali beštie?
My ľudia máme v sebe agresivitu voči druhým, je to však zložitejšie, lebo aj kultúra ovplyvňuje takúto formu správania. Židia, tí predsa pre nacistov ani neboli ľudia, podobne menejcenne vnímali aj Slovanov. Aj preto sa dopúšťali takých zverstiev vo východnej Európe.
Úlohu tam hralo aj to, že sa vojaci vzdialili od domáceho prostredia. Mám na mysli to, čo sa tam dialo, kompletne vypálené celé dedinky, mestá, zavraždenie 30-tisíc Židov v rokline Babij Jar pri Kyjeve, zabíjanie bez akéhokoľvek súdu.
Jedna z mnohých bojových akcií na Dukle. (zdroj: Vojenský historický ústav - MO SVIDNÍK VHM)Tých zverstiev sa dopúšťali nacisti na konci vojny aj na Slovensku.
Slovensko len zdanlivo patrí do inej kategórie, v tom kultúrnom nastavení to mohli nacisti vnímať stále ako východ, kde nie sú ľudia.
Ale Slováci sa snažili správať ako civilizovaný európsky národ – myslím to ironicky –, lebo podobne ako západné krajiny Európy sme Židov nevraždili doma, ale poslali sme ich do koncentračných táborov, aby sme si nepošpinili ruky.
Nacisti sa však zverstiev dopúšťali aj na západe, príkladom je francúzska dedinka Oradour-sur-Glane, ktorú nacisti vypálili a zavraždili 643 jej obyvateľov, bolo to už po vylodení spojencov v Normandii. Svet bol z toho šokovaný, ale to preto, lebo na západe sa nacisti bežne nedopúšťali voči civilistom, deťom, starcom toho, čo na východe.
Ako sa potom zistilo, vraždili nacisti, ktorí boli premiestnení z Ukrajiny. Nerobili nič iné než to, čo bolo zaužívané na východnom fronte. Aplikovali to, lebo im nepovedali, že na západe sa toto už nerobí.
Historik Rychlík: Ficovo rozhodnutie ísť do Moskvy je veľká chyba Čítajte Nedajú sa tie kultúrne vzorce, o ktorých hovoríte, nazvať aj kultúrnymi predsudkami?
Len si spomeňte, ako sa britský premiér Neville Chamberlain vyjadril v čase mníchovskej krízy doma pred verejnosťou v tom zmysle, že kvôli nejakej krajine na východe, ktorú ani nepoznajú, nebudú viesť vojnu. Briti síce mohli byť doma uhladení, ale nezabúdajme, ako vraždili v tom istom období v koloniálnych vojnách a ako sa správali v Afrike. Tam sa smelo to, čo v západnej Európe nie.
Kultúrne vzorce majú obrovský vplyv na to, ako sa človek dokáže správať k iným. Platí to od staroveku.
Ak hovoríme o násilí, už v Starom zákone stojí známe: oko za oko, zub za zub.
Áno, ale aj to treba vnímať v kontexte. Často som počul, aké je to strašné, takýto zákon. Ibaže v tom období takýto zákon mal práveže redukujúci efekt, predtým pomsta spočívala v tom, že ste vykynožili celú rodinu alebo aj celý národ.
Tóra predpísala, že sa to nesmie a za zub iba zub, za oko iba oko, za jedného zabitého môže byť len jeden zabitý. Čiže už vtedy to boli zákony, ktoré to mali redukovať.
Akty násilia a agresie sú zaznamenané počas prvej svetovej vojny po celej Európe. (zdroj: National Army Museum)Musí nás teda stále niečo krotiť?
Áno. Nosíme v sebe agresívny gén. Nesprávame sa eticky či morálne preto, že by sme boli my, homo sapiens, takto nastavení. Správame sa lepšie ako zvieratá, lebo máme prísne zákony.
Samozrejme, má však obrovský vplyv aj výchova aj tradícia v spoločnosti, ale ten agresívny gén máme vo svojej výbave.
Bola tá agresia evolučne dôležitá?
Mimoriadne dôležitá. Bez toho by evolúcia nemohla prebehnúť.
