BRATISLAVA. Domáci toto miesto volajú Tell el-Retábí. Je to však moderný arabský názov. Netušíme, ako lokalitu volali pôvodní obyvatelia starého Egypta, ktorí tu žili pred tisícročiami, keď im vládli rôzni faraóni. Leží v nílskej delte, na jej východnom okraji, v údolí Tumilát. Je to asi sto kilometrov od Káhiry.
Každoročne sa sem vracia tím odborníkov, ktorý hrá doslova preteky s časom, aby zdokumentovali pre ďalšie generácie svedectvá o starovekej civilizácii. Slovenskí egyptológovia sa každoročne stretávajú práve na tomto výskume. O niekoľko týždňov vyrážajú na novú výskumnú sezónu.
Majú za sebou výnimočné objavy z pohnutej histórie dávneho Egypta. Hovoria, že pod vrstvami piesku a zeme sa skrývalo oveľa viac, ako mohol ktokoľvek predpokladať. Svoje doterajšie objavy približujú v práve vydanej knihe.
Tell el-Retabi so zvyškami starovekých budov. (zdroj: Veronika Verešová)V pohraničí starého Egypta
„Začali sme tu s výskumom v roku 2007, tento rok to bude už 15. výskumná sezóna na lokalite. Najstaršie stopy, ktoré sme doteraz objavili, siahajú asi 3800 rokov do minulosti. K najkrajším nálezom patrí doteraz najbohatší hrob z prelomu Druhého prechodného obdobia a Novej ríše. Nebožtík mal v hrobe striebornú ihlicu, prstene, koráliky a diadém, rôzne amulety a koráliky z ametystu, karneolu či horského krištáľu. Sú nielen estetické, ale majú aj mimoriadny chronologický význam pre datovanie osídlenia," hovorí egyptológ Jozef Hudec, ktorý je vedúcim výskumu v Tell el-Retábí.
„Niektoré hroby skvele ilustrujú aj neegyptské tradície, ktoré pestovalo tunajšie obyvateľstvo, ak bolo iného etnického pôvodu alebo pod ázijským vplyvom, napríklad pohreb osla. Hrobové súčasti jasne dokladajú miešanie kultúrnych prvkov a ideológií. Predmety vypovedajú o rôznych technológiách, ekonomike, obchode aj spoločenskom postavení tunajších obyvateľov," dopĺňa jeho kolegyňa Veronika Verešová, egyptologička z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied.
„Veľmi zaujímavé sú aj nálezy pochádzajúce z iných častí Stredomoria, keramika z Grécka, Cypru alebo z Levanty, ktoré vypovedajú o vzájomných medziregionálnych kontaktoch. A takisto je zaujímavý aj objav domu miestneho veľmoža či napríklad súbor hlinených figúrok zobrazujúcich nahé ženské postavy alebo bohyne.“
Satelitná snímka zobrazuje časť východnej nílskej delty, Suezskú šiju a Tell el-Retábí v údolí Tumilát. (zdroj: Nadácia Aigyptos)Archeológovia vysvetľujú, že Tell el-Retábí kedysi ležal na významnej spojnici medzi nílskou deltou a Suezskou šijou. Práve tadiaľto viedli cesty k ložiskám medi a tyrkysu na Sinajskom polostrove, takisto do lokalít známych z biblických príbehov aj k Červenému moru.
Miesto ležalo v pohraničí starého Egypta a cestami prúdili nielen tovary, ale aj vojenské výpravy.
„Na lokalite sme objavili priekopy aj rôzne detaily vojenských opevnení a hradieb, ktoré tu vybudovali za vlády faraónov Novej ríše, strategické usporiadanie veží, prahu brány aj zvyšky chodníka, po ktorom sa nosil stavebný materiál,“ podotýka Jozef Hudec.
„Nepokojné obdobia sa vyznačujú používaním zbraní, či už na útok, alebo obranu, a o medené a bronzové zbrane nie je na našom výskume núdza, sú to napríklad hrot oštepu, nože, dýky, hroty šípov, súčasti výstroja bojových vozov. To všetko ukazuje, popri pevnostiach, že pohraničie Egypta nebolo pokojnou zónou.“
S prvým volaním muezína
Slovo tell v názve lokality Tell el-Retábí v arabčine znamená pahorok. Súčasne ide o medzinárodný archeologický výraz pre vyvýšeninu, ktorá vznikla viacnásobným osídlením na jednom mieste.
„Pamiatkovo chránená časť tellu má rozlohu asi deväť hektárov. Výška vrstiev v strede tellu dosahuje sedem – osem metrov, takže naša generácia výskum určite nedokončí,“ konštatuje Hudec.
Slovenskí archeológovia realizujú výskumné sezóny na Tell el-Retábí vždy na jeseň, keď už v Egypte nie je tak horúco. Tento rok je výnimkou. Pre projekt, ktorému sa bude končiť financovanie, odchádzajú už onedlho, na prelome mája a júna.
Na Slovensku prvýkrát prekladajú básne z hieroglyfov. Sú plné erotiky a inšpirovali aj biblickú Pieseň piesní Čítajte „V nílskej delte našťastie ani v tomto období ešte nie je až tak horúco ako napríklad v okolí Káhiry alebo Luxoru,“ hovorí Verešová.
Počas výskumu bývajú slovenskí egyptológovia v neďalekom meste Ismailíja, kde je aj turistický rezort. Ich denný režim má ďaleko od toho, ako trávia čas dovolenkári. Vstávajú už s prvým volaním muezína, teda o štvrtej ráno. Vtedy v tejto oblasti vychádza slnko.
„Práca sa začína s východom slnka, čas na prácu je limitovaný pre vysoké teploty okolo obeda. Hneď po príchode zadáme inštrukcie miestnym robotníkom, ktorí pre nás vykonávajú výkopové práce, my ich usmerňujeme a dokumentujeme počas celého dňa, triedime a označujeme keramiku, nálezy, zameriavame, fotíme a popisujeme nálezové situácie,“ menuje archeologička. „Po sieste v Ismailíji pokračujú dokumentačné práce do neskorého večera. Z Egypta nemôžeme nič vyviezť, okrem našich poznatkov, preto musíme všetko čo najdokonalejšie zdokumentovať.“
Intenzívnu prácu vyvažujú početné zážitky v krajine.
„To čaro sa ťažko opisuje,“ zamýšľa sa Veronika Verešová. „Na jednej strane je to samozrejme fascinácia starovekou kultúrou, ale zaujímavý je aj Egypt súčasný, pre mňa je zmesou obrazov, farieb, zvukov, ba dokonca chutí a vôní. Od dedinského prostredia Tell el-Retábí s farebnými poliami a domčekmi okolo nášho pieskom zasypaného náleziska, cez rušné a moderné mestá, kde sa život ani na sekundu nezastaví, sa starovek prelína s modernou dobou.“
Opisuje bežnú scénku, keď vidíte po modernej asfaltovej ceste ísť roľníka v galabíji, miestnej dlhej pánskej košeli, na oslíkovi, v ruke zvierajúc mobil a za ním kolónu moderných áut a za ňou stádo kráv.
„Na prvý pohľad tu vládne chaos a pritom má všetko svoj čas a riešenie. Akoby to bol práve akýsi pocit kolobehu života a večnosti.“
Drahokamy, líčidlá aj tajomné kulty
Starý Egypt, to nie sú len pyramídy v Gíze či chrámový komplex Karnak, kam sprievodcovia vodia turistov. Dávna civilizácia zažila slávne aj temné doby, obdobia rozmachu aj kríz, rozkladala sa na mnohých lokalitách. Vrátane Tell el-Retábí.
„Dejiny starovekého Egypta pokrývajú obrovský časový úsek, v širšom ponímaní od neolitu, teda asi 5000 rokov pred naším letopočtom, keď sa začali formovať dôležité prvky staroegyptskej kultúry, až po grécko-rímske obdobie do 4. storočia nášho letopočtu,“ vysvetľuje Verešová.
„Žiadna iná kultúra netrvala tak dlho a nemala taký široký vplyv na iné kultúry. Žiadna iná staroveká civilizácia ani nezanechala po sebe také bohaté dedičstvo vo forme architektúry, rôznych predmetov materiálnej kultúry alebo duchovnej, teda písomných prameňov. Jedinečnosť staroegyptskej kultúry spočíva v tom, že vyvinula neuveriteľne svojskú ideológiu fungovania sveta, svetového poriadku a spôsob jej zaznamenávania, či už v obrazovom umení, alebo v literatúre.“
Pracovali, jedli a spávali na strechách. Objavené mesto odhaľuje život v starom Egypte Čítajte Doterajšie výskumy na Tell el-Retábí odkryli, že tu žili pastieri a roľníci, ale aj obchodníci a vojaci, sídlo miestneho veľmoža malo niekoľko poschodí.
Chovali zvieratá a pestovali plodiny, keďže oblasť výrazne zavlažovali nílske záplavy, v papyrusových porastoch lovili ryby a vtáctvo, pohybovala sa tu armáda, spracovávala sa meď a lokalita bola napojená na kráľovský dvor a administratívu.
Faraóni tu usadili aj remeselníkov, ktorí spracovávali rôzne produkty od kovových po kostené či hlinené predmety a textil, ale aj farbivá ako oker, rumelku či malachit.
Neoddeliteľnou súčasťou starého Egypta bol bohatý duchovný svet. Naši archeológovia objavili aj doklady o pestovaní kultu rôznych božstiev.
„Našli sme amulety v podobe sošiek bohov, obety zvierat, ale v jednom hrobe aj nález dvojice ‚klapačiek‘ zo slonoviny či hroších tesákov, čo bol rytmický hudobný či kultový nástroj, ktorý naznačuje prítomnosť kultu tajomnej bohyne Hathory na lokalite,“ menuje Hudec. „Okrem toho sme doložili prítomnosť chrámu starodávneho slnečného boha Atuma, ktorý sa spomína už v pradávnych Textoch pyramíd a v poslednej sezóne sme objavili napríklad amulet hadieho božstva Nehebkaua.“
Popritom našli aj množstvo pozostatkov z kozmetických nádobiek a surovín. Je ich toľko, akoby tam starí Egypťania mali akýsi kozmetický salón.
„Egypťania sa naozaj líčili často, išlo najmä o obyvateľov s vyšším postavením a k najčastejším líčidlám patril takzvaný kohl, teda čierne farbivo zo zmesi galenitu a sľudy, ktoré sa používalo na linku na oči a pravdepodobne slúžilo nielen ako estetický doplnok, ale aj ako ochrana proti hmyzu a slnku. Používali sa však aj rôzne typy púdrov či červené líčidlo na pery z červeného okru,“ približuje Veronika Verešová.
Objaviteľa Tutanchamona dávali za príklad, aj on však z hrobky ukradol vzácne predmety Čítajte Našli alabastrové nádobky na tieto líčidlá či masti a tyčinky z medenej zliatiny na ich nanášanie.
„Líčenie malo nielen estetickú, ale aj praktickú a často aj náboženskú funkciu. Starostlivosť o zovňajšok a jeho zachovanie bolo jedným z princípov staroegyptského poriadku Maat, ktorého dodržiavanie bolo kľúčom k spokojnému životu na tomto aj onom svete. Našou hlavnou úlohou je rekonštruovať, ako vyzeral skutočný život miestneho obyvateľstva, to nám umožňuje porovnávať ho s historickými informáciami, ktoré po sebe Egypťania zanechali, ale aj s rôznymi súčasnými spoločenskými fenoménmi.“
Faraón Ramesse II. poráža nepriateľa. (zdroj: The Penn Museum Philadelphia)Pod nánosmi piesku
Tell el-Retábí a príbeh jeho objavovania
- Slovenská časť retábskeho tímu je multidisciplinárna. Jadro tímu tvoria okrem egyptológov a archeológov aj antropologička, dokumentátori, fotografka, geodetka, keramologičky, konzervátor, pedológ a stavebný inžinier. Spolupracujú s nimi aj archeobotanička, archeozoologička a ďalší odborníci.
- Títo všetci sa podieľali aj na novej popularizačnej knihe Tell el-Retábí a príbeh jeho objavovania. Čitateľsky prístupnou formou v nej približujú doterajšie výsledky svojich výskumov a núkajú pohľady z rôznych strán.
- Autori konštatujú, že starý Egypt dáva nášmu modernému svetu aj jednu ťažko uchopiteľnú dimenziu: čas.
Faraón Ramesse II. triumfálne stojí rozkročený nad nepriateľom, ktorého drží za pačesy a ide mu odťať hlavu, aby ho obetoval pre boha Atuma, ktorý na všetko dozerá. Tento faraón sa okrem dlhej vlády - vládol 66 rokov - preslávil aj propagandou, ktorá ho vykresľovala v krajšom svetle, než bola skutočnosť, a aj z nerozhodných bitiek vyrobila slávne víťazstvo.
Kamenný reliéf našiel pred vyše sto rokmi britský egyptológ William Matthew Flinders Petrie. Objavil ho práve na Tell el-Retábí. Potom tu desaťročia nikto systematicky nekopal, až do príchodu slovenských archeológov.
Reliéf ukazuje, že aj s touto lokalitou sú pevne spojené pohnuté dejiny prastarej ríše. Najstaršie stopy osídlenia siahajú do doby, keď sa ríša nachádzala v politickej kríze, po predošlej slávnej ére sa rozdrobila na malé útvary a miestni potentáti si prisvojovali výsady faraónov. Egyptu kraľovali cudzí vládcovia zrejme zo Sýropalestíny, takzvaní Hyksósi.
Ďalšie nálezy pochádzajú z obdobia Novej ríše, vtedy Egyptu vládla kráľovná Hatšepsut a jej nevlastný syn, faraón Thutmose III. z 18. dynastie. Práve obdobie Thutmosa III. a jeho nástupcu Amenhotepa II. je na lokalite najlepšie doložené.
Hypotetická vizualizácia vstupnej brány do pevnosti Ramesseho III. na Tell el-Retábí. (zdroj: Nadácia Aigyptos/Dwarf Ditigal, s.r.o.)Neskoršie nebezpečenstvo z ríše Chetitov a Mitanni prinútili spomenutého Ramesseho II. z 19. dynastie postaviť na Tell el-Retábí pevnosť. Stavalo sa tu aj neskôr, počas 20. dynastie, za vlády Ramesseho III., ktorého napokon zavraždili v háreme sprisahanci pod vedením jeho manželky a syna. Mohutnú hradbu z jeho doby archeológovia objavili na zaviatej priekope.
Zatiaľ najmladšie doložené staroegyptské nálezy sú datované do takzvaného ptolemaiovského obdobia, poznačeného gréckym vplyvom.
Zdá sa neuveriteľné, že popri množstve objavov za posledné dve storočia - vrátane artefaktov vyvezených legálne aj nelegálne z Egypta - sa ešte stále toľko toho skrýva pod nánosmi piesku. Podľa odhadov to môže byť stále väčšia polovica.
Hrkálky, flauty, bubny. Pravekí ľudia neboli primitívi, vďačíme im za zrod hudby Čítajte „Určite áno,“ súhlasí Verešová. „Ťažko povedať, či sa vôbec objavila polovica. Naozaj je toho nesmierne veľa, predovšetkým sídliská sa dlho v Egypte veľmi nevyhľadávali a neskúmali. Mnohé z nich boli zaplavené nílskymi záplavami alebo zastavané v minulosti, ale stále je tu potenciál obrovských objavov. To však platí aj o chrámoch či pohrebiskách, ktoré sa nachádzajú na lokalitách ako Sakkára alebo Abusir v blízkosti Káhiry či oblasť starovekých Téb - Luxoru. Ak mám byť presná, tak z našej lokality sme doteraz odkryli, respektíve preskúmali zhruba štvrtinu.“
Len výber vhodnej lokality trval našim archeológom dva roky. Napokon sa rozhodli pre Tell el-Retábí.
„Už počas študijného pobytu na Hamburskej univerzite som konzultoval s tamojšími profesormi Altenmüllerom a Kurthom vhodnú lokalitu na výskum. Odporúčali mi Chem, čo je súčasný Ausím, pár kilometrov severozápadne od centra Káhiry. Lokalitu som navštívil v roku 1998, ale staroveký tell sa už nachádzal zastavaný pod mestom,“ spomína si Jozef Hudec.
Neskôr ho oslovil poľský kolega Sławomir Rzepka z Varšavskej univerzity a navštívili viaceré lokality v dolnoegyptskej delte, napríklad Beni Salámu či Tell Mutubís, prvá však bola obsadená, druhá príliš rozsiahla. Tell el-Retábí vyzeral napokon zo všetkých miest najsľubnejšie, už predošlé výskumy potvrdzovali intenzívne osídlenie v rôznych obdobiach a geofyzikálny prieskum potvrdil masívne štruktúry pod povrchom zeme.
„Výskumy v Egypte prebiehajú už pár storočí a najmä v 19. storočí pripomínali skôr rabovanie. Preto, aby bolo možné dnes robiť v Egypte výskum, treba získať koncesiu, čiže špeciálne povolenie od Stálej komisie Najvyššej pamiatkovej rady egyptského Ministerstva cestovného ruchu a pamiatok,“ vysvetľuje. „Treba predložiť konkrétny projekt na konkrétnu lokalitu, žiadateľ musí mať predchádzajúce skúsenosti s výskumom v Egypte aj mať za sebou renomovanú vedeckú inštitúciu.“
Miesto si zvolili aj preto, lebo ešte nie je zničené: demografický rast v dnešnom Egypte vytvára silný tlak aj na archeologické lokality.
Dnes lokalitu obkolesujú dedinky a polia. Moderná zástavba sa každým dňom tlačí bližšie a ukrajuje aj z lokality.
„Žiaľ, ohrozenie je čím ďalej, tým väčšie,“ podotýka Verešová. „V dôsledku neustáleho demografického rastu Egypt bojuje s nedostatkom pôdy a miesta na výstavbu obytných domov a infraštruktúry. Preto sú, samozrejme, veľmi ohrozené miesta, ktoré boli v minulosti osídlené alebo kde stáli rôzne chrámy či hrobky. To je práve aj prípad lokality Tell el-Retábí. Výskum je teda z veľkej časti záchranný a nedostatok času veľmi definuje našu prácu a výsledky.“
Výška vrstiev dosahuje 7 – 8 metrov. Jozef Hudec vo výkope. (zdroj: Nadácia Aigyptos)Poznanie spred tisícok rokov
Moderná slovenská archeológia sa zrodila ako jedna z posledných v Európe.
Jozef Hudec však pripomína, že si nesmieme myslieť, že v našich zemepisných šírkach sa o starom Egypte nevedelo. Už v roku 1865 sa konala prvá výstava staroegyptských exponátov v Grassalkovichovom paláci v Prešporku, dávno predtým, ako sa mesto premenovalo na Bratislavu a do paláca sa usadil prezident. Pripomína aj nález sošky egyptského boha Usira na keltskom hradisku pri Trenčianskych Bohuslaviciach, ktorý hovorí o vzťahoch nášho územia so starým Egyptom už pred viac ako dvetisíc rokmi.
Po rozpade Československa a pretrhnutí dlhoročných väzieb museli mnohé inštitúcie a odvetvia vznikať doslova na zelenej lúke. Hudec patril medzi egyptológov, ktorí študovali v Čechách, ale rozhodol sa vrátiť na Slovensko a s kolegom Dušanom Magdolenom založili Nadáciu Aigyptos, ktorá zohrala zásadnú úlohu pri zrode slovenskej egyptológie v čase, keď na ňu neboli ani peniaze.
Zaujímal sa o ne aj Štúr. Najstaršie filozofické texty v dejinách ľudstva vychádzajú prvýkrát v slovenčine Čítajte „Samozrejme, mal som dilemu, ale bral som to ako výzvu,“ hovorí. „Na Univerzite Komenského bránili usadeniu egyptológie skôr slovenské ‚štandardné‘ finančné dôvody. Koláč malý, jedákov veľa. Výskum v Egypte niečo stojí aj logisticky. Ale než by sme mali trpne čakať a šomrať, založili sme nadáciu, aby sme mohli podporovať výskum, budovať knižnicu a popularizovať egyptológiu.“
Po 30 rokoch v týchto cieľoch úspešne pokračujú. Slovenská egyptológia sa medzitým aklimatizovala a okrem iného nás zaradila medzi vyspelé štáty, kde veda dosiahla istú úroveň.
„Žiaľ, podľa štatistík Svetovej banky, UNECE a OECD nepatríme vo výdavkoch na vedu a výskum v pomere k HDP medzi lúmenov. Z našich susedov je na tom v týchto ukazovateľoch horšie už len vojnou postihnutá Ukrajina. Napriek tomu sa domnievam, že viaceré oblasti slovenskej vedy majú svetovú úroveň,“ konštatuje egyptológ.
Hoci slovenskí egyptológovia dnes pôsobia na rôznych odborných pracoviskách doma aj v zahraničí, Tell el-Retábí sa dá nazvať ich spoločnou platformou a každoročne sa stretávajú práve tu na výskume. Na spoločnom slovensko-poľskom výskume sa tu navzájom striedajú odborníci z oboch stredoeurópskych krajín.
„Tento rok plánujeme ďalej skúmať západnú časť lokality, ktorá je najviac ohrozená expanziou dediny,“ ozrejmuje Hudec.
Veronika Verešová hovorí, že otázok, na ktoré by chceli dostať odpovede, je mnoho.
„Napríklad, či nebola lokalita osídlená ešte pred doteraz najstarším doloženým obdobím, či tu nebola vojenská pevnosť už počas 18. dynastie, ako sa lokalita nazývala, aká bola presne jej rozloha v jednotlivých obdobiach, či tu boli chrámy aj v iných dobách, kde sú pohrebiská z Novej ríše, ako sídlisko vyzeralo v Neskorej a Ptolemaiovskej dobe, kto tu žil, kto ju ovládal?“
Jednou z najdôležitejších bádateľských otázok je podľa nej porovnanie času. „A to času jednotlivých období na základe rádiokarbónovej metódy datovania, s relatívnou a historickou chronológiou, ktorá je často neistá a neúplná, napríklad čo sa týka rokov vlády jednotlivých panovníkov a dynastií dochovaných z písomných prameňov. Malo by to obrovský význam pre poznanie staroegyptských dejín v celosvetovom meradle. Verím, že ďalší výskum nám umožní odpovedať aspoň na niektoré otázky.“
Múmia faraóna Ramesseho III. (zdroj: National Museum of Egyptian Civilization, Cairo)Z tisícročí existencie Egypta vyplýva podľa Hudeca viacero poučení.
„Civilizácie sa vyvíjajú v cykloch, raz idú do kopca, dosiahnu vrchol a potom idú z kopca. Vtedy príde iná civilizácia a preberie cestu do kopca. Cykly ukazujú, že ‚koniec histórie‘ je blud, prameniaci z nadmernej eufórie po páde železnej opony. Všetko plynie, všetko sa mení, ale história zostáva učiteľkou života. Dokáže poukázať na omyly a márnosť tých, ktorí znovu a znovu vymýšľajú koleso,“ zamýšľa sa.
Aj deje spred tisícok rokov môžu byť podľa neho pre nás užitočné.
„Môžu ukázať, ako reagovali ľudia na spoločenské či klimatické zmeny, na katastrofy, aký dosah mali migrácie, aký vplyv malo skostnatenie spoločnosti počas dlhej vlády jedného mocnára. Starý Egypt nám jednoducho ukazuje, že naša mentalita nie je až taká odlišná a už vôbec nie nadradená tej starovekej, napriek všetkej našej technologickej vyspelosti, ktorá však ešte nerobí človeka človekom.“
