Uverili hoaxom a konšpiráciám. Dnes sú o tom ochotní a schopní hovoriť aj otvorene a dokonca šíriť osvetu. V spolupráci relácie ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou s projektom Hoaxy a podvody vznikla diskusia, v ktorej Juraj Sarkisjan a Marek Budovec rozpovedali svoje príbehy o tom, ako sa dá z kruhu konšpirácií, dezinformácií a hoaxov úspešne vystúpiť a urobiť niečo pre iných.
Ako hovorí Juraj: "Dezinformácie boli ako švédsky bufet, každý v skupine si mohol povyberať, čo sa mu páčilo." A Marek sa pridáva: "Mal som strach, že migranti prídu a budú vyžierať náš sociálny systém, okolo mňa boli xenofóbne názory." Sám hovorí, že sa cítil osamelý, nepochopený, ponorený v knihách a dostával neúplné informácie.
Dnešné príbehy hovoria aj o strachu z toho, že prídeme o blízkych alebo o pocite vlastnej hlúposti.
V relácii s J. Sarkisjanom a M. Budovcom zaznelo?
- čomu a prečo uverili
- kto im pomohol
- ako komunikovať so šíriteľmi konšpirácií a prečo na nich netlačiť
- čo znamená "kameň kosou nepokosíš, nechaj ho zvetrať"
- prečo funguje očistný rituál vypnutia niektorých webov
Pán Sarkisjan, vy ste boli šíriteľom hoaxov. Povedzte, čomu ste verili a kedy sa vo vás prebralo svedomie a akési uvedomenie?
Juraj: Silná otázka hneď na začiatok. Ten prepad je veľmi postupný. To nie je, že zrazu začne človek len tak veriť niečomu, čo nie je pravda. Je to také postupné, naberá to na sile, práve keď sa to pripne alebo priľne k nejakej silnejšej ľudskej emócii.
Vám sa to stalo v období, keď prichádzal nástup sociálnych sietí. Čiže situácia bola iná ako teraz, keď sme hoaxmi zavalení. Čo sa vlastne stalo? Ako ste začali objavovať hoaxy a konšpirácie?
Juraj: Boli to zhruba desiate roky 21. storočia, keď sociálne siete neboli ešte také silné. Už som mal nejaké politické smerovanie, mal som nejaké názory, také trošku "antiestablišmentské". Vtedy rozbiehajúce sa konšpiračné stránky a dezinformačné weby ešte len naberali ľudí. To znamená, že v tom čase sme napríklad my, skupina tých "antiestablišmentských ľudí", dostávali pozvánky od falošných profilov, že pridaj sa k nám, tu sme všetci rovnakí a tak bude sa ti tu páčiť. No keď som videl tú stránku, tak áno, niečo boli blbosti, ale niektoré veci sa mi páčili. A videl som, že sú tam aj moji kamaráti. Tak som sa pridal.
Čiže vy ste boli vyslovene súčasťou nejakej komunity, ktorá šírila tieto veci?
Juraj: Komunita je možno silné slovo, ale rozhodne sme boli viac a lepšie organizovaní, lebo dovtedy každý mal nejaký iný názor, inú konšpiračnú teóriu. Ako sme sa pridávali do týchto skupín, tak sa zrazu tie konšpiračné teórie a strojcovia za tým začali zjednocovať. Záhadne.
Konšpirácie ako švédsky bufet - vyber si a rozširuj
Bola to nejaká cielená koordinácia alebo to bola diskusia o niečom, čo prichádzalo a vy ste sa cítili platným členom komunity? Smerujem ku tomu, či ste sa stali nástrojom nejakej propagandy, nástrojom niečoho, čo poslúžilo niekomu inému šírením dezinformácií.
Juraj: Oni sa postarali o to, aby sme mali švédsky bufet z rôznych tém. Čiže vlastne každý si tam mohol povyberať, čo sa mu páčilo. Niekto mal geopolitiku, niekto niečo iné.
Čiže Soros. A migranti.
Juraj: Áno, chudák Soros. Migranti boli v období 2015/16 a ja už som vtedy odtiaľ odchádzal, ale islamofóbia bola vtedy "čerstvá". Čiže každý, kto si čo vybral, si to mohol pozdieľať. Hlboká myšlienka za tým je využiť ľudí, ako sme boli my. Preto sa to tak organizuje, preto sú za tým stále tí istí ľudia. Ale vo výsledku je to chaotické a pointa je práve vytvoriť chaos.
Bál som sa, že budú "vyžierať" sociálny systém a oberú nás o prácu
Marek, vy máte 19 rokov a do tej konšpiračnej scény ste spadli okolo roku 2015, čiže vy ste boli prakticky dieťa. Čo sa stalo? To bolo obdobie, keď sem naozaj prišla prvá veľká migračná vlna. My si pamätáme, ako tí ľudia bežali cez polia, boli toho plné televízne zábery. Čo sa prihodilo vám a čo ste šírili a za čo sa možno teraz aj tak trošku hanbíte?
Marek: V podstate, bolo to tak 2015/16, ako ste vraveli. Ja som mal takú záľubu s rodičmi pozerať večer televízne správy. Bol práve záber na nejaký vlak plný migrantov z Blízkeho východu, zo Sýrie a pamätám si, že som cítil určitý druh ako keby strachu, lebo hlavne z okolia boli také rôzne xenofóbne názory, že prídu, zoberú ľuďom prácu, budú vyžierať sociálny systém.
Medzinárodná situácia bola mimoriadne zlá a televízie ako regulované subjekty dávajú na toto veľký pozor. Čiže vy ste mali asi informácie dopĺňané rôznymi zdrojmi, internetom a podobne. Je to tak?
Marek: Áno, správne. Tie moje názory neboli tak úplne formované týmito veľkými televíziami alebo mainstreamovým médiami. Bol to taký prvý popud, keď som videl ten obraz. A informácie a kontext mi boli podané menej správne - teraz to viem s odstupom času. A hlavne z konšpiračných médií ako bol Zem a vek a InfoVojna a jeho predchodca. To tak vytváralo môj názor. Po istom čase to boli aj politické subjekty ako ĽSNS.
Vy ste boli vtedy vo veku mojej dcéry. Vždy deťom dovysvetľujem, o čo ide, keď pozerajú správy. Ostali ste bez týchto informácií? Nevysvetlili vám to rodičia? Nerozprávali ste sa o tom v škole? Čo sa stalo, že ste mali pocit, že ste na to sám?
Marek : V podstate to bolo odmalička, nebol som nejako obľúbený medzi deťmi, pretože ja som mal skôr záľuby ako čítať knihy alebo encyklopédie, zatiaľ čo ostatní chalani ma volali - poď si zahrať futbal niekde za ihrisko. To ma veľmi nezaujímalo. Z rovesníkov som nemal nikoho. A učitelia? Akosi sa o to nezaujímali. Rodičia nemajú záujem o politiku. Nemal som sa s kým o tom porozprávať.
Nebyť sám
Juraj, ste z inej generácie ako Marek, máte vyštudovanú ž aj Karlovu univerzitu, čo by ste poradili deťom, ktoré sú alebo boli v Marekovom veku? Pretože veľmi často ide o veľmi múdre deti, ktoré veľa čítajú, len sa potrebujú zorientovať, potrebujú si trošku upratať v informačných zdrojoch. Čo vtedy robiť a ako im podať pomocnú ruku, aby sa z nich nestali potom - poviem to tvrdo - vrahovia na Zámockej?
Juraj: Marekovi ďakujem, že je tu s nami. Asi by som neváhal ich požiadať, aby poprosili o pomoc, aby sa necítili osamotení, lebo väčšinou, keď chodím aj na prednášky alebo kdekoľvek, tak opakujem tejto generácii, že nie je v tom sama. My vieme dobre, čím si všetkým prechádzajú. Minimálne sa vžiť do toho, že čo všetko majú za sebou. Čiže my sme tu pre to, aby sa mohli bez problémov ozvať. A predsa len, možno to chvíľku bude trvať, kým sa k nim dostaneme, ale budeme sa k nim snažiť dostať.
Vy ste vlastne zažili obidvaja obdobia, keď ešte neexistoval ani projekt Hoaxy a podvody v takejto podobe ako dnes. Alebo sa ešte len rozbiehal, neexistovali podporné možnosti. Dnes sú. Čiže je to lepšie? Dá sa s tým naozaj pracovať? Dá sa už pre mladých naozaj vytvoriť také prostredie, že keď do toho spadnú, že im vieme podať pomocnú ruku?
Marek: Dnes je to omnoho lepšie práve aj vďaka projektom, ako sú Hoaxy a podvody, že už aj tí mladí ľudia vidia, že dá sa z toho dostať a že tá situácia nie je beznádejná. Že je niekto, kto by im s tým vedel poradiť alebo pomôcť sa z toho dostať.
Kedy ste precitli vy? Marek, vy ste boli fanúšikom ĽSNS, ktorá čelila aj súdnemu konaniu pre extrémizmus a nesie znaky extrémistickej strany. Kedy nastal ten zlom a povedali ste si - toto už nie a musím ísť na inú cestu?
Marek: Vlastne u mňa to nastalo prednedávnom, približne v roku 2022, a musím uznať, že to nebola čisto len nejaká moja zásluha.
Čiže to ste boli stredoškolák, mohli ste mať asi šestnásť, keď dobre počítam.
Marek: Približne. A vlastne bola to hlavne zásluha zmeny toho okolia a hlavne jednej, pre mňa veľmi špeciálnej osoby, ktorá mi s tým pomohla. Lebo ma dostala z toho môjho prostredia, z tej mojej bubliny, v ktorej som bol, v ktorej som si myslel, že áno, toto je správne, to sú moje názory. A to, že mi pomohla sa z toho dostať, vytiahla ma von, tak mi pomaly začalo plynulo dopínať, že toto nie je pravda a je to úplne inak.
Cesta návratu? Základ je nevyvíjať nátlak
Ja sa vám nejdem hrabať v súkromnom živote, len by som rada vedela, či je to dospelá staršia osoba, alebo je to nejaký rovesník, rovesníčka, aby sme si vedeli povedať, či na to mladý človek potrebuje niekoho, kto má už nejakú veľkú životnú skúsenosť alebo nie.
Marek: Vlastne áno, je rovnako stará ako ja. Nerobila to vedome, skôr to bola podvedomá pomoc tým, že mi pomohla sa dostať od tých starých známych, a tým, že mi ukázala, že dá sa aj inak, existujú aj iné veci. To mi pomohlo pomaly sa dostať od tých mojich pôvodných zdrojov, od pôvodných komunít, v ktorých som bol.
A asi koľko to trvalo?
Marek: Bolo to celkom rýchlo, nejakého pol roka, maximálne rok.
Juraj, vy ste medzitým stihli vyštudovať Karlovu univerzitu, venujete sa historickým záležitostiam. Museli ste mať náročné štúdium. Bakalárska práca Grécke náhrobky archaického obdobia, Trnavská univerzita, magisterské práca Orientálne kulty v Nóriku počas obdobia principátu. No vy ste vzdelaný človek. Povedzte, ako sa aj človeku ako vy stane, že do toho spadne?
Juraj: Vo všetkej skromnosti, akademické tituly majú mnohí z nás, takže skôr by som ešte chcel zareagovať na Mareka, lebo on rozprával presne to, čo by som chcel povedať. Že tá osoba, ktorá mu pomohla, to robila nevedomky. Ona sa s ním rozprávala a nechala ho komunikovať bez toho, aby naňho tlačila. On vďaka tomu mohol rozvíjať tú svoju bublinu. Mohol nafukovať, až mohla prasknúť.
Čiže nemá človek pocit nejakého násilia, poučovania a tlaku.
Juraj: To je alfa a omega. Ak cíti človek elititárstvo z druhej strany, ktorá mu niečo vysvetľuje, tak sa okamžite uzavrie. Defenzíva. A to už je potom taký súboj viery, kto v čo verí viac. Lebo ten človek, ktorý je ovládaný konšpiračnými teóriami, je v tej chvíli veriaci.
To znamená, že psychológ tu má pomerne malé šance uspieť? Keďže je to prirodzene elita a autorita v tomto zmysle.
Marek: Možno by aj záviselo, akým spôsobom by viedol ten dialóg, ak by na to išiel príliš priamo, myslím si, že by áno, nastal ten mechanizmus uzavretia. Pretože práve ten zakonšpirovaný človek by mohol mať pocit útoku a potreby obhajovať sa a nebol by vlastne tak náchylný zmeniť názor.
A to je to ego. Tak povedzte Juraj, aký je teda ten váš príbeh?
Juraj: Ten môj zlom prišiel, keď som začal vnímať geopolitické situácie v rokoch 2014 - 2015, keď jedna superveľmoc robila niečo v menšej krajine, druhá superveľmoc Rusko robilo niečo druhej krajine.
Toto datujeme približne na obsadenie Krymu.
Juraj: Krym, Donbas, áno. A na druhej strane ste mali trebárs intervenciu Američanov v Sýrii po Asadových chemických útokoch. Takže na jednej strane všetky tie dezinformačné scény a weby hovorili o tom, akí sú Američania strašne zlí, že niečo robia, že sa starajú do menšej krajiny. Na druhej strane Rusi to mohli robiť. A to bola taká prvá trhlinka, čo som mal a začal som si pozerať ten dezinformačný web, že vlastne on tam nikdy nepovedal nič kritické napríklad proti Kremľu alebo proti Putinovi.
A potom som si vlastne začal uvedomovať, že tie druhé masmédiá alebo teda tie mainstreamové médiá síce možno trošku menej kritizujú USA, ale kritizujú. A potom sa to začalo tak trošku nabaľovať a uvedomoval som si, že tá bublina je stále väčšia a väčšia, až nakoniec praskla. Teraz neznamená, že som zrazu zdvihol americkú vlajku a začal som byť hrdý amerikanofil.
Keď priatelia nastavujú zrkadlo
Koľko ste mali asi rokov? A prišlo to sebauvedomenie samo od seba? Čítaním a študovaním ste prichádzali na to, že to nie je pravda? Teraz to chcem porovnať s Marekom, ktorému sa v živote objavila blízka osoba, kým vy ste vlastne aj tým, že ste iná veková skupina, sa z toho mohli dostať iným spôsobom.
Juraj: Veľmi pomohli kamaráti, ktorí mi vždycky ukazovali tu konzekvenciu, že keď som šíril nejaký blud, tak potom som vlastne čelil konzekvenciám, že aha, toto si povedal a nestalo sa to. Tak vždy toto mi tak nejako pomohlo, že som ich rešpektoval. Oni stále rešpektovali mňa. A toto bolo vlastne veľmi nápomocné, že tých ľudí okolo som mal veľmi správnych bez toho, aby si ma nejako doberali. Konzekvencie tam boli veľmi dôležité.
Veľmi často sa šíriteľom dezinformácií a hoaxu stáva, že keď ich takto blízki ľudia konfrontujú, oni sa ako keby postavia do kúta a začnú hrýzť. To znamená - šíriť ešte väčšie bludy. Byť asertívnejší, agresívnejší a uzatvárať sa do iného typu bubliny, ktorá je ešte extrémistickejšia. Pozorujete toto? Stalo sa to? Prečo sa to nestalo vám?
Juraj: To bolo práve vďaka tomu, že akým spôsobom mi to povedali, že jednoducho mali sme dobrý vzťah. Preto sa z toho mohol spraviť vtip alebo niečo také, nebolo to tým arogantným spôsobom. Bolo to podané vtipom, že aha, stále som tu, aj keď som očkovaný, nie ako urážka. Dostal som studenú sprchu vždy po každom takomto kole.
Vypli ste nejaké typy médií alebo pseudomédií, ktoré sa tvária ako alternatívne? To znamená, kde ste sa, predpokladám, stali podobne ako Marek obeťou toho, že ten algoritmus vám potom generuje len istý typ zdrojov? Či ste cielene z toho vystúpili, cielene ste si vypli Zem a vek, cielene ste prestali počúvať InfoVojnu a podobné veci.
Juraj: Našťastie, InfoVojnu som ešte nezastihol. To bolo tesné. Weby som si potom unfollowoval. To bol rituálik, taký očistný. To veľmi pomohlo. Ale trvalo ešte nejaký ten rok dva, kým som začal zasa dôverovať normálnym inštitúciám, EÚ a tak ďalej. Ale veľmi pomáha hneď si zrušiť ten zdroj a odfollowovať, skryť to, aby ma ten algoritmus znova nemohol chytiť.
Pokrivené autority
Marek, vy ste teda dôverovali ĽSNS a tam je prítomný syndróm vytvárania pocitu a ilúzie poriadku. Keď ste sa vy cítili stratený a ohrozený pri migrácii a veľkej migračnej vlne, boli ešte dieťa, tak ĽSNS a rôzni pravicoví radikáli prinášali opatrenia, ktoré sú rýchle, tvrdé, drsné a vytvárajú iluzórnu víziu nejakého urobenia poriadku, čiže pocit bezpečia. Bolo to takto vo vašom prípade, alebo ste ĽSNS glorifikovali pre niečo iné?
Marek: Áno, dávajú aj taký ten pocit bezpečia a pokoja, dávali ako keby veľmi jednoduché riešenia pre mňa v tom čase veľmi ťažkých problémov, ktorým som úplne nerozumel. A mal som tam určitý pocit, ako keby som niekam patril. Tým, že som mal to konfirmačné skreslenie a všetci mi ako keby tak pomyselne poklepkávali po pleci. Áno, správne názory máš to, čo si myslíš, že je pravda.
A čo potom nastalo, keď ste si povedali, že dobre, uveril som tej blízkej osobe. Začal som jej dôverovať. Potom nastal nejaký pocit hanby, sebauvedomenia? Alebo ste si povedali - jasné, toto sú detské roky a idem si tie veci študovať iným spôsobom? Čo sa stalo vo vašom vnútri, aby ste naštartovali nejakú novú cestu?
Marek: Vlastne taký prvý pocit, čo som cítil, bolo strašné zahanbenie, lebo som si po prvýkrát začal uvedomovať dôsledky toho správania. Keby som tie dôsledky pocítil skôr, skôr by mi niekto pripomenul - aha, pozri, uveril si, že príde 11-tisíc migrantov. V živote si jediného nevidel alebo niečo podobné, tak by som sa možno z toho dostal skôr.
Ale áno, prvý pocit bol vlastne neskutočná hanba a že som neskutočne hlúpy alebo ako som dokázal na niečo také primitívne veriť. A potom neskôr to bol do určitej miery aj strach, že prídem o tú blízku osobu preto, aký som bol. A vlastne ten strach slúžil ako motivácia na zmenu.
Asi je to v oboch prípadoch naozaj o tom egu, že človek ho musí potlačiť a potom s ním nejako pracovať. Povedzme si o rozširovaní hoaxov. Bol to taký ten naliehavý, nutkavý pocit, že o tomto musím dať svetu vedieť a zachrániť ho šírením tohto hoaxu? Vtedy bolo obdobie "šírte, kým nezmažú".
Juraj: Áno, presne. Vtedy ešte to mohli naozaj zmazať, lebo to porušovalo pravidlá. Keď sa niečo ku mne dostalo, veľmi zaujímavé a videl som stále tú predstavu, že s tým musím niečo robiť - tak som hneď posunul, čo sa dalo. Ale nebolo to až také časté, možno raz, dvakrát za týždeň niečo.
Ako to bolo vo vašom prípade, Marek? Lebo niekedy u mladého človeka funguje to, že ja chcem byť stredobodom pozornosti a ja chcem práve vám ukázať, že odo mňa máte túto informáciu. Takže bol to aj tento pocit?
Marek: Práveže, presne tento pocit. U mňa to bolo skôr presne o tom, že chcel som byť aj stredobodom pozornosti a mal som nejaký taký vnútorne ako keby dobrý pocit. Pozrite sa na mňa. Ja som dokázal odhaliť tú pravdu. Ja vás tu idem všetkých zachrániť. Možno taký ten komplex spasiteľa. Prvý väčší hoax, čo som posunul, bol od jedného nemenovaného ústavného sudcu, ktorý práve akurát šíril, že k nám príde 11-tisíc migrantov. To si pamätám, že bol prvý.
Áno, vieme asi o kom hovoríme. Je veľmi nebezpečné, keď tieto osoby popierajú predstavu, že autorita klamať nebude.
Juraj: Je veľmi dobré oddeľovať si tých šíriteľov konšpiračných teórií na tých konšpiračných teoretikov a manipulátorov. Lebo konšpiračný teoretik viac-menej je kompletne presvedčený, že to, čo šíri, je pravda alebo teda si to aspoň myslí a má aspoň nejaké znalosti. Zatiaľ čo manipulátor má všetky znalosti, vie veľmi dobre, že tá konšpirácia buď neexistuje alebo je extrémne nafúknutá a to jeho presvedčenie je malinké.
Robí to s nejakým iným cieľom, povedzme cieľom finančného prospechu, politického úspechu alebo nejakých iných cieľov.
Juraj: Mali by sme sa spojiť práve proti týmto manipulátorom, lebo oni veľmi dobre vedia, čo robia. Zatiaľ čo tí konšpirační teoretici vo veľkej miere sú presvedčení o tom, že vlastne robia niečo dobré. Čo sa týka overovania informácií, niektorí sú takí, že si chcú len niečo prečítať a vlastne tam sa to myslenie ako keby končí. Potom podobná skupina ako ja, že si síce niečo aj chce overiť, ale overím si to zo zdrojov, ktoré nie sú úplne spoľahlivé len preto, aby mali to svoje konfirmačné skreslenie a mysleli si, že majú pravdu.
Možno by pomohlo, keby im povedali, kde si to overiť, lebo niektorí ľudia si to možno aj chcú overiť, len sú stratení. Možno nevedia, kde sa dá niečo dohľadať alebo tak.
Čo by ste poradili ľuďom, aby vyšli z tohto svojho boxu? A čo robíte vy pre to, aby ste urobili v tomto zmysle svet trošku lepším a čistejším od rôznych konšpirácií, lebo nikto z nás nemusí robiť osvetu. Nie je to nikoho povinnosť. Môže si sedieť doma, vo svojej detskej izbe alebo vo svojej obývačke pred svojou telkou a nestarať sa o svoje okolie. Vy to robíte, vy robíte tú osvetu. Takže vy sa staráte o to, aby svet bol v tomto zmysle lepším. Čo robíte, ako robíte a prečo to robiť treba?
Juraj: Áno, také moje motto je, že pokoj je smrť. Takže nemôžem to nechať len tak plynúť, lebo jednoducho sa to vráti a je to život na úrok. Čiže niečo musím už teraz robiť, aby to bolo možno časom trošku niečo lepšie.
Snažím sa vrátiť medzi ľudí dôveru, lebo tie konšpirácie majú silu práve kvôli tomu, že sme strašne nedôverčiví národ. Počas pandémie som bol pomáhať v nemocnici priamo na covidovom oddelení. Keď sa začala plnoformátová invázia na Ukrajinu, išiel som na Ukrajinu a teraz vlastne chodím aj po školách robiť rôzne prednášky práve na tú tému, ako som bol šíriteľ konšpiračných teórií a ako som sa z toho dostal.
Marek, od vás ako 19-ročného človeka nikto nemôže chcieť, aby ste robili veľkú pozitívnu osvetu očkovaniu, aby ste chodili odovzdávať sanitky na Ukrajinu alebo niečo podobné, ale vy aj tak robíte dobro, tak povedzte, čo robíte?
Marek: Snažím sa pomáhať takým svojim vlastným menším dielom. Viem prezdieľať storku na instagrame alebo porozprávať sa s niekým z okolia, kto verí tým konšpiráciám. Len nerád by som sa ja staval do nejakej vyššej autority alebo sa snažil poúčať ľudí, lebo predsa len sám viem, že som bol nejaký a nebol by som rád, keby som sa potom preto vyvyšoval nad niekoho, čiže snažím sa s nimi len porozprávať. Nesnažím sa ich nútiť zmeniť názor, lebo viem, že by to bolo skôr kontraproduktívne, a snažím sa hlavne o pomoc z okolia.
Takto keď sa človek snaží v devätnástich, tak to je bohato nad normu. Nie? Povedzte, Juraj.
Juraj: Marek, rozhodne môžeš byť veľmi hrdý na to, čo robíš. Skôr by sme mali bojovať proti zlu, na ktoré stačíme, lebo inak človek vyhorí. Takýmto spôsobom to bohato stačí, keď sa budeš cítiť na viac. Môžeš pokračovať viac, ale rozhodne môžeš byť na seba hrdý.
Na záver, čo robiť pre to, aby tých hoaxov, konšpirácií bolo menej alebo ak ich nebude menej, aby sme vedeli jednoducho sa v tom orientovať ako ľudia, ktorí už dávno objavili facebook, ktorí dávno vedia o rizikách telegramu a tiktoku, ktorí vedia, koľko zla spôsobuje kyberšikana a podobne? Aký je ten recept na to, aby sme tu vedeli žiť tak, aby sme nemali polarizovaný svet a prestali sa tu nenávidieť navzájom?
Marek: Aspoň ak sa to týka nejakého toho najbližšieho okolia, často by stačilo sa s tými ľuďmi úprimne porozprávať, ale skôr štýlom pýtať sa tých ľudí, prečo tomu veria. Nie napriamo. Pretože ak sa ich rovno spýtate: „Počuj a vlastne ty prečo veríš tomu a tomu? Prečo veríš, že napríklad očkovanie je zlé?“ Dajú sa do defenzívy. Nebudú vám chcieť odpovedať, môže sa stať, že začnú byť buď pasívne, alebo aktívne agresívni. Treba sa tomu vyhnúť. Fakt skúsiť skôr na nepriamo možno skúsiť im ukázať: „Pozri, ale takto to nebolo.“ A dať im nejakú takúto spätnú väzbu a ukázať im tie následky toho ich konania.
Pri mladých ľuďoch dosť pomôžu prednášky na školách, keď sa s nimi úprimne tí ľudia porozprávajú. A ukážu im fakt - toto sú blbosti, na to neverte. A možno pri tých starších ľuďoch nejaká osveta a ukázať im hlavna,ako funguje ten algoritmus na facebooku. Vysvetliť im, ako fungujú rôzne manipulačné techniky, ako konfirmačné skreslenie a podobne.
Juraj: Marek, klobúk dolu. Asi by som navrhol najprv sa porozprávať aj s blízkymi ako rovný s rovným, plne ich vypočuť.
Hovoríme aj o takých, ktorí napríklad celé roky zaryto tvrdia, že socializmus bol úžasný a s bratmi Rusmi nikdy nie v zlom a podobne. Trúfali by ste si na tvrdé oriešky?
Juraj: Mám rád výzvy, takže asi áno. A skôr by tam išlo o to, že kameň kosou nepokosíš, ale necháš ho zvetrať. Čiže vlastne týchto ľudí, ktorí naozaj sú zatvrdnutí, by som zvolil úplne inú techniku a skôr by som sa s nimi rozprával takým štýlom, kde budú vidieť, že som najprv rovný s rovným. Až keď si vytvoríme dôveru, potom by som vlastne mohol začínať nejaké témy. Ale išlo by mi o to nejaké spolunažívanie vzájomné, aby tam nebola zbytočne nevraživosť.
A pri tých ľuďoch, ktorí nie sú zarytí úplne, vytvárať si dôveru a potom zasievať také semienko nedôvery, že či tie správy, odkiaľ čerpáš, či vlastne rozprávali o tomto, alebo že čo sa stalo vtedy a vtedy, keď si tu mal byť blackout od Európskej únie. Čo sa stalo s tým, že už som tri roky mŕtvy po očkovaní a tak ďalej? Takže vlastne zasievať také malé semienka. Byť trpezlivý. Ono sa to rozpadne, lebo ja si naozaj myslím, že ak má človek aspoň trochu sebakritiky, tak nemôže byť konšpiračným teoretikom večne.
