Parlament už o niekoľko dní bude schvaľovať drastické ústavné zmeny, ktoré výrazným spôsobom zasiahnu do života dúhových rodín. Dotknú sa aj vzdelávania detí o akejkoľvek inakosti.
V ARÉNE s Janou Krescanko Dibákovou hovorí o dôsledkoch pre ľudí z kvír komunity LIBERTY SIMON, úspešná transrodová modelka, ktorá svoju tranzíciu absolvovala v Holandsku a dnes bojuje aj za ľudské práva dúhových detí v rámci Ligy za duševné zdravie.
Liberty Simon odmieta zbieranie politických bodov na úkor tých, ktorých zmeny v ústave môžu stáť v hraničnej situácii život: „Ľudské osudy sa berú ako nejaký štít na šírenie strachu a na získavanie hlasov. To môže práve stáť tých mladých ľudí, o ktorých takto rozprávajú politici, ktorí by nás mali chrániť, ich životy. Lebo často sa aj na linke Nezábudka stretávame s veľmi hraničnými prípadmi, kde si tínedžeri možno chcú spraviť niečo fatálne.“
V relácii ARÉNA s Liberty Simon zaznelo:
- ako zmena ústavy ublíži dúhovým rodinám pri úmrtí rodiča,
- čo prinesie dospievajúcim s pochybnosťami o sebe a vlastnej identite,
- čo deťom z konzervatívnych rodín prinesie zabránenie výučby i inakosti,
- či sa zhoršuje situácia kvír ľudí a ich pocity,
- ako láskavo komunikovať s ľuďmi s neurčitou identitou v obchode či kaviarni.
Liberty, dnes si sa postavila na tlačovú konferenciu s ľuďmi z občianskeho sektora a hovorili ste o tom, že ústavné zmeny výrazným spôsobom ovplyvnia práva kvír komunity. Čo sa vlastne deje a nie to celé ponižujúce?
Je to veľmi ponižujúce. Ani nie tak pre komunitu, ale pre majoritu ako takú, pretože od politikov očakávam to, že sa zastanú všetkých občanov a že sa pokúsia vytvoriť takýto okrúhly stôl, kde pochopíme, že aj keď sme možno iní, tak sme stále rovnakí, pretože platíme rovnaké dane. A tá krv, ktorá nám prúdi v žilách, je predsa rovnaká. Všetci sme Slováci a Slovenky a je veľmi, veľmi bolestivé vidieť, ako sa snaží vláda obmedziť naše práva.
Základný naratív je, že vláda chráni nejakú našu zvrchovanosť a suverenitu v ľudskoprávnych otázkach. Sme súčasťou Európskej únie a tá je, žiaľ, v ľudských právach oveľa ďalej. Čo sa v praxi môže stať napríklad transrodovým ľuďom?
Môže sa stať to, že tranzícia bude vlastne úplne obmedzená, že nebude možná a že ľudia budú musieť podstupovať veľmi, veľmi bolestivé zákroky, ako je napríklad sterilizácia, už len na to, aby si mohli svoj rod zmeniť.
Keby sme to porovnali s Európskou úniou a vyspelými krajinami ako Holandsko, tam je takéto niečo absolútne nemysliteľné a transrodoví ľudia dokonca dostávajú odškodné presne za tieto praktiky, ktoré ešte v sedemdesiatych rokoch tam boli bežnou praxou. U nás sa, bohužiaľ, posúvame niekam na východ alebo k našim južným susedom a je to veľmi bolestivé, pretože sme si všetci rovní a to je predsa základ demokratického štátu.
Deti s dvojitou traumou. Po smrti rodiča v strachu
Máš medzinárodnú skúsenosť, pretože si práve pôsobila v Holandsku a tam si prešla aj tranzíciou. V prípade týchto ústavných zmien hovoríme primárne o dvoch veciach. O tom, že sa nejakým spôsobom budú meniť práva pri osvojení dieťaťa. Znamená to, že sa môže vlastne prakticky stať, že dieťa z dúhovej rodiny sa môže ocitnúť v nejakom medzipriestore, ak jeden z týchto rodičov zomrie. Čo sa týmto deťom stane z právnej stránky, keďže dúhoví rodičia nie sú manželmi?
Tie riziká sú katastrofálne, pretože ak si zoberieme napríklad dve matky lesby, ktoré majú spolu dieťa a zomrie biologická mama, tak to dieťa ide hneď do domova pre rodiny a deti, čo je absolútne bolestivé a prichádza k hlbokej traumatizácii práve týchto detí. A takéto niečo by sa nikdy nemalo stať, pretože automaticky by dieťa malo pripadať ďalšiemu starajúcemu sa rodičovi.
V článku 41 sa uvádza, že vo výnimočných prípadoch si maloleté dieťa môže osvojiť aj osamelá osoba, ak je to v záujme tohto dieťaťa. To však môže byť pomerne široký výklad. Čiže majú dúhové rodiny vyslovene strach, že toto sa stane?
Samozrejme, pretože toto je veľký precedens. Ak sa táto novela zákona dostane do praxe, tak to môže zasiahnuť nielen dúhové rodiny, ale aj „cisrodové“ ženy (ich rodová a biologická identita je rovnaká – pozn. red.), pretože hovoríme o narušení fyzickej autonómie jedinca.
To znamená, že len čo budeme narúšať fyzickú autonómiu transrodových ľudí alebo napádať rodiny, sme veľmi malinký krôčik od toho, aby sa zakázali interrupcie. Aj v prípade, ak ženy budú znásilnené. A to je veľký návrat do stredoveku.
Rozsah práv, ktoré sa môžu obmedziť, sa skutočne netýka len kvír komunity, je širší, ale výrazným spôsobom komunitu zasiahne. Pokiaľ hovoríme o ďalších právach, tak sa v týchto ústavných zmenách má zakotviť, že Slovenská republika uznáva len pohlavie ženy a pohlavie muža. Teda žijeme tu vo svete, ktorý má v podstate len tieto dve podoby. Ale ty sama si príkladom toho, že to nie je pravda. Čo sa vlastne stane v prípade ľudí, ako si ty? Budú? A zvažujú presun do zahraničia, aby niekde boli schopní „žiť v súlade s ústavou“?
Je to tak. Samozrejme, budú sa cítiť absolútne ostrakizovaní a budú musieť pravdepodobne odísť. Môže to byť veľmi nebezpečné pre transrodových ľudí, týka sa to aj ich rodín, aj intersex ľudí. Je to veľmi malé percento tých, ktorí sa narodia s fyzickými znakmi obidvoch pohlaví. Sú rovnako ľuďmi.
Hovoríme vlastne o ďalšej skupine obyvateľstva, ktorá je tak minimálna, to je to neuveriteľné, že aké veľké PR máme, ako máličko nás je a ako veľmi nás stavajú do úlohy veľmi jednoduchej lacnej pomôcky nejakého politického divadla na získavanie politických hlasov.
Liberty, možno nás sledujú ľudia, ktorí v tom nemajú úplne jasno. Skúsme im povedať o transrodových a o intersexuálnych ľuďoch. Aký je tam rozdiel?
Ja som bola sama prekvapená, keď som zistila, že som transrodová. Tiež som si to musela všetko vygúgliť. Transrodový človek je ten, ktorý nemá súlad rodu a pohlavia a môže sa rozhodnúť podstúpiť premenu, teda tranzíciu buď z muža na ženu, alebo naopak. Potom máme intersex ľudí, ktorí sa narodia vlastne už s fyzickými znakmi, ktoré sú niekde na pomedzí.
A, bohužiaľ, stáva sa to, že lekár sa pozrie na dieťa a sám si vyberie podľa znakov, ktoré sú možno viditeľnejšie, aký rod a aké pohlavie určí tomu dieťaťu. A to by sa nemalo stať, pretože naša duša je presne to, čo hovorí o našom rode, nie to, ako naše telo vyzerá.
Žena alebo muž. Iní? Neexistujú
A to je zrejme presne o tom, aby sme spadali do tých dvoch kolónok – ženskej alebo mužskej.
Áno, je to veľmi jednoduché, vždy, keď niekto vkročí do miestnosti, tak chceme asi zistiť, s kým sa rozprávame. Ale je to iba o tom vzdelaní, ktoré nám chýba, aby sme pochopili, že tá ľudskosť je aj trošku iná.
Najmä v minulosti sa lekár naozaj rozhodoval pri pôrode, pokiaľ dieťa vykazovalo znaky oboch pohlaví. Ako to je na zahraničných klinikách? Keď sa narodí takéto dieťa, ako to funguje?
Veľmi ľudsky. Rodičia sa dozvedia, že majú dieťa, ktoré je intersex. To znamená, že má vlastne obidva pohlavné znaky a to dieťa sa prosto vyvíja. A samo si určí, ako sa cíti a ako jeho duša rozpráva. A potom už je to naozaj na tom intímnom živote človeka, aké zmeny vlastne podstúpi.
Ak by sme hovorili o tranzícii, tak ja som svoju začala v Holandsku a začína sa to tak, že vás pozvú do nemocnice, ktorá vyzerá zhruba ako Kramáre. Máte tam rodičov, kamarátov, profesorov, ktorí vám vysvetlia, akou cestou sa môžete uberať. Vaša reprodukčná budúcnosť má tiež svoje miesto a je to vlastne prvý krok, ak sa chcete stať rodičom. A potom už nasledujú všetky tie zmeny. Takže je to veľmi ľudské a treba si uvedomiť to, že tí ľudia ani nie sú na okraji spoločnosti a ich produktivita neklesá, pretože sú braní ako ľudia a je to úplne normálny proces.
Mladí si nebudú každoročne meniť identitu
Politici občas strašia tým, čo sa bude diať, keď nám tu tínedžeri budú rok čo rok meniť svoje pohlavie. Táto bizarná argumentácia prichádza aj z koaličných, ale dokonca aj z opozičných radov. Máme tu jeden český príklad, nazvime to – omylu v tranzícii. Ako by sme to vysvetlili ľuďom, že sa to jednoducho bežne nedeje?
Absolútne sa to nedeje. Ak tu hovoríme o nejakom rebelantstve, tak všetci sme si prežili obdobie, keď sme si nalakovali nechty a počúvali sme rock. Možno mali nejaké iné vlasy a snažili sa niečo vyskúšať. A je to úplne prirodzená súčasť dospievania. Ale ak hovoríme skutočne na úrovni vedy a nejakej civilizovanej debaty, tak si treba uvedomiť, že tranzícia ako taká je niekoľkoročný proces, kde ten človek potrebuje odborníkov, aby mu dokázali vlastne tú cestu nejako nastoliť, aby bola bezpečná.
Takže sa nemôže stať, že niekto bude meniť svoj rod alebo svoje pohlavie. To takáto zbytočná vulgarizácia tejto témy, ktorá sa používa na zastieranie reálnych problémov, ako sú holuby v nemocniciach a vôbec, kde sa vlastne Slovensko ako také nachádza.
To mi je práve ľúto, že ľudské osudy sa berú ako nejaký štít na šírenie strachu a na získavanie hlasov. To môže práve stáť tých mladých ľudí, o ktorých takto rozprávajú politici, ktorí by nás mali chrániť, ich životy. Lebo často sa aj na linke Nezábudka stretávame s veľmi hraničnými prípadmi, kde si tínedžeri možno chcú spraviť niečo fatálne. Ak to teraz niekto pozerá, tak by som chcela povedať, že to neurobte, pretože život je krásny, je plný a má dôstojnosť, nie je to niečo, čo si musím pýtať.
Ty si na tlačovej konferencii hovorila o tom, že sa chceš prihovoriť primárne trans ľuďom, že chyba nie je v nich, chyba je v politikoch, ak otvárame tieto témy. Tým, že sme trošku nasvietili aj vraždou na Zámockej celú túto tému, očakávalo sa, že tu bude väčšie scitlivovanie, že budeme jemnejší, že budeme láskavejší. Tak ako sa to mení z pohľadu ľudskej duše, ktorá sa ti otvára, keď ľudia volajú na linku?
Práve po teroristickom útoku na Zámockej sme sa všetci nejako spojili a tá bunka je omnoho silnejšia. Aktivizmus a občianska spoločnosť je silnejšia, ale je bolestivé vidieť, že politici nás používajú ako veľmi lacnú zbraň. Možno nás teraz sleduje niekto, kto si myslí o svojom dieťati, že je „cishet“, teda je v súlade rod a pohlavie a je heterosexuálne a možno to je úplne inak.
A to dieťa rozmýšľa nad niečím fatálnym. A to je to, čoho by sme si mali byť všetci vedomí. Stále verím, že toto už nebude politickou témou. A budeme sa naozaj venovať tomu, čo je skutočne dôležité. A pretože nás je tak veľmi málo – kvír ľudí a kvír rodín, že nerozumiem, prečo je to takto. Ale, samozrejme, sú na to vysvetlenia, pretože liberalizmus sám osebe sa veľmi ťažko vysvetľuje bežnému voličovi. Ale keď to spojíme s LGBTIQ+ a s Pridom a s nejakou vulgarizáciou, tak veľmi rýchlo to dokážeme spojiť a potom použiť.
Keď si spomínala, že je vás máličko, tak dúhových rodín sú podľa najnovšieho prieskumu práve tri percentá. To ešte nehovoríme o ľuďoch, ktorí žijú mimo dúhových rodín a sú súčasťou kvír komunity. Ale ja som sa ťa pýtala aj na zhoršenie situácie, ktoré by sme tu mohli mať. Je to tak, že volajú ľudia viac, cítia sa osamelo, dokonca sa viac cítia na hranici života a smrti?
Cítia sa veľmi ohrození, a to dennodenne. Vnímam to cez Ligu za duševné zdravie, cez môj instagram, kde sú to vyslovene volania o pomoc, pretože tí ľudia nevedia, kam sa obrátiť. A preto vystupujem, pretože som veľmi privilegovaná. Moja rodina ma ľúbi a môj vzhľad možno spoločnosť akceptuje z iných kultúrnych dôvodov. Ale toto je jeden prípad milióna a realita je úplne iná. Deti nevedia, kam sa obrátiť, ak sa necítia dobre vo svojich študentských domovoch, na ulici.
Hovoríš deti, čiže asi o akom veku hovoríme?
Hovorím o tínedžeroch vo veku 16, 17, 18 rokov, chodia do mojej skupiny. Sú to tínedžeri, ktorí majú, samozrejme, od rodičov povolenie, že môžu chodiť na moju skupinu a sú to ľudia, ktorí sú mladí a ktorí sa hľadajú.
Prečo ide niektorým deťom o život
A toto je ďalšia kontroverzná záležitosť, práve v článku 41 v novele ústavy sa hovorí, že „rodičia majú právo rozhodovať o účasti detí na výchovno-vzdelávacom procese poskytovanom školami a školskými zariadeniami, ak je nad rámec štátneho výchovno-vzdelávacieho programu. Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu“. Čiže je možné, že viac rodičov bude odmietať, aby deti prešli nejakou výučbou. Nebude sa často stávať, že práve deti z ultrakonzervatívnych rodín alebo deti, ktoré majú rodičov s istou politickou orientáciou a najviac by potrebovali počuť o existencii inakosti, si takéto prednášky nevypočujú?
Presne tak, ako hovoríš. Presne to sa stane, pretože kvír deti sa nerodia iba do rodín, ktoré sú liberálnymi, oni sa rodia všade, pretože je to úplne prirodzené. A sú to práve tieto deti, ktoré sú napríklad z hlboko kresťanských rodín, ktoré možno nemajú také pochopenie, a tak sa nedostanú k informáciám, nedostanú sa ku komunite a nedostanú sa možno k záchrannej sieti.
Často počúvam to, že tam, kde vidíme na televíznych obrazovkách alebo hocikde kvír tému, tak naše deti sa môžu stať kvír. Samozrejme, že nie, treba nasledovať vedu. Kvír ľuďmi sa rodíme a my sme práve tí, ktorí vám vytvárame tú záchrannú sieť pre deti, keď sú na pokraji života a smrti a ťažkých rozhodnutí, často bez pomoci štátu.
Povedzme takýmto deťom, kam sa môžu obrátiť, ak vás potrebujú.
Treba sa obrátiť na iniciatívu Inakosť, na linku Nezábudka na Prizmu Košice na Saplinq. Alebo mi v skratke napísať, snažím sa nejako nasmerovať decká alebo tínedžerov za odborníkmi, ktorí im môžu pomôcť. Cez Ligu pre duševné zdravie alebo cez iné organizácie.
Poďme si ešte povedať o tom, ako komunikovať s ľuďmi. Lebo ty, keď hovoríš teraz, že decká, tak moja predstava je, že deti súčasnej generácie...
... to vôbec neriešia.
To je tá generácia Alfa alebo pred ňou generácia Z, ktoré s tým akoby žijú automaticky. Lenže čo tá generácia, ktorá má viac ako 40, viac ako 50? Možno sa do istej miery snaží niečo pochopiť, možno niečo občas v komunikácii uchopí nešikovne. Je výrazný rozdiel medzi dnešnými ľuďmi do 25 rokov a ľuďmi po štyridsiatke, päťdesiatke?
Je to neuveriteľný rozdiel. Ja sa často stretávam s mladými ľuďmi a vôbec neriešia to, či je niekto trans alebo nebinárny, alebo to nie je otázka. Otázka je, akú máš rád hudbu, čo robíš. Je tam veľká citlivosť, ktorú vlastne pociťujem a je to práve tá nešikovnosť možno starších generácií, ktoré potrebujú v tomto vzdelanie. Ale oni tiež nie sú zlí.
Ja by som nechcela, aby sa niekto cítil tak, že za to, že teraz nevie, tak naňho ukazujeme prstom, že je nevzdelaný. Ja som tiež nevedela absolútne nič o transrodovosti a teraz – pozrime sa. Takže treba si len sadnúť, treba pochopiť. Treba sa pýtať otázky, ale pýtať sa ich s takou láskavosťou. A to je cesta.
Ako byť láskavý
Sú príklady z odevného obchodu alebo prípad nejakého čašníka, čašníčky, že ľudia nevedia, ako toho človeka jednoducho osloviť. Je to nebinárna osoba a ja sa strašne bojím opýtať čokoľvek, čo si vyžaduje použitie oslovenia alebo zámena.
Treba sa iba spýtať, lebo kvír ľudia sú už tak vycvičení, že to ľudia buď nechcú, alebo to neurobia správne. Už len to, že sa spýtam, aké máš meno, aké máš rodové zámeno a, prosím, ospravedlň to, že to asi párkrát nedopadne dobre z mojej strany a to stačí. To úplne stačí. Len sa spýtať.
Ďakujem za dobré rady. Občas sa človeku stane naozaj, že nevie...
... aj mne sa to stáva voči nebinárnym ľuďom.
Tak sme si to krásne vysvetlili. Ešte na záver, my dve sme sa stali aj súčasťou istej bizarnej situácie, keď ťa jeden muž okukoval, mal veľmi nevhodné poznámky. Je to verejne činná osoba. Ako sa vtedy cítiš a stáva sa ti to často, že ťa ľudia okukujú a chcú vedieť, teraz to zvulgarizujem, čo máš v nohaviciach, a povedzme sa to dokonca priamo opýtajú?
Toto sa mi stalo prvýkrát a bolo to veľmi bolestivé, pretože to bolo vlastne v prostredí, ktoré bolo priamym opakom. Ale ako si mi aj ty vtedy povedala, že možno to nemyslí vôbec zle, možno je len zvedavý a je to taký ten chlap, ktorý si buchne do stola. Zaslúžil by si tréning správania, komunikácie, vysvetlenie a on by pochopil, čo sa pýtať, čo sa nepýtať.
Lebo to nie je o tom, že ja by som sa teraz cítila urazená, že príde nejaká otázka, pretože on by sa takúto otázku spýtal aj „cisrodovej“ ženy a to hovorí vlastne o jeho myslení.
Čo sú teraz najväčšie prehrešky voči ľuďom z kvír komunity? Čo potrebuje akútne a aj z dlhodobého hľadiska zmeniť?
Čo najviac ubližuje nám všetkým je to, že sa z politikov stali v podstate osôbky reality šou a my ju všetci konzumujeme. To sú ľudia, ktorých my platíme z našich daní, ktorí pracujú pre nás a my by sme si mali určovať témy, ktorým by sa mali oni venovať. A vulgarizácia celej tejto témy je bolestivá.
Ak ten zákon prejde, ak ho podporia povedzme aj kresťanskí demokrati, čo budete robiť ako komunita, ako aktivisti, ako ľudia, ktorí sa postavili pred kamery a zakričali, že toto nerobte?
To je otázka na právnikov, kam by sa to dalo posunúť, či už na Európsky súd, alebo niekam inam. Ja viem, čo budem ja robiť a to je to, že budem stále pokračovať v mojej práci, vytvárať záchrannú sieť a žiariť svojou ľudskosťou a budem dúfať, že ju uvidí čo najviac ľudí.
